Bitky o národné parky: Ustoja tlak developerov, záujmových skupín aj klimatické zmeny?

Národné parky sú vnímané ako turistické destinácie, no zároveň oblasti s najvyššou formou ochrany. Svoje záujmy v nich však má aj rezort pôdohospodárstva. Aké „bitky“ prebiehajú v národných parkoch, čím je náš najstarší národný park výnimočný a ako si monokultúrne lesy v Tatrách poradia s dôsledkami klimatických zmien?

Ochrana územia sa u nás realizuje v národnej, európskej a medzinárodnej sústave chránených území a prostredníctvom systému stupňov ochrany prírody. Bez ohľadu na stupeň ochrany predstavujú chránené územia spolu približne 1,87 mil. ha, teda 38 % územia Slovenska.

Národné parky sú z pohľadu ochrany prírody najcennejšie územia. Slovensko ich má deväť, pričom ich celková rozloha tvorí približne 6,5 % územia krajiny. To je podľa ministerstva životného prostredia skoro najvyšší podiel v rámci krajín EÚ.

Ochrana prírody má byť v parkoch prvoradá

Najdôležitejšou úlohou národných parkov je ochrana prírody a biodiverzity. „Ide o naše najcennejšie veľkoplošné územia, v ktorých má byť ochrana prírody nadradená nad všetky ostatné ľudské činnosti. Biodiverzita je kľúčová pre zachovanie stability životného prostredia, pre prežitie človeka, ale aj poľnohospodársku činnosť.

Nesporné vedecké štúdie potvrdzujú, že práve príroda v národných parkoch má nenahraditeľnú vodozádržnú schopnosť, chráni nás pred suchom a povodňami, zachytáva uhlík a pomôže nám zvládnuť dôsledky globálneho otepľovania,“ vysvetlil Michal Kiča, environmentálny právnik a bývalý štátny tajomník envirorezortu. V národných parkoch by sme podľa neho mali ponechať čo najviac územia práve na prirodzený vývoj prírody.

Problém je v podiele bezzásahového územia

Začiatok ucelenej územnej ochrany sa datuje na koniec štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia, keď bol vyhlásený TANAP. Ako by u nás mala v ideálnom prípade vyzerať ochrana prírodného dedičstva nielen v tomto parku? Podľa Mareka Kuchtu, hlavného koordinátora občianskeho združenia My sme les, ktoré sa téme národných parkov dlhodobo venuje, žiaľ, ani jeden zo slovenských národných parkov nespĺňa medzinárodné kritériá.

„Problém je v podiele bezzásahového územia. Vo všetkých národných parkoch je pod požadovanými 75 % plochy. Len TANAP sa tomuto číslu približuje. V praxi to znamená, že vo všetkých národných parkoch na Slovensku sa ťaží drevo a poľuje. To je absurdné. Takto národné parky vo svete nefungujú. Tam sú to ostrovy prírody, kde sa nezasahuje a kde nám má príroda ukázať, ako sa vyvíja bez zásahov človeka,“ povedal.

Ako doplnil, reforma národných parkov v roku 2022 a s ňou spojené zonácie začali toto riešiť, ale stále sme od želaného stavu na míle vzdialení.

Zonácie ako predmet politického zápasu

Zonácia predstavuje podľa Michala Kiču akýsi územný plán národného parku. Rozdeľuje ho na striktne chránené časti a tie, kde sú akceptované limitované ľudské zásahy. Má stanoviť jasné, stabilné a predvídateľné pravidlá pre investičnú činnosť, lesnícke obhospodarovanie, poľovníctvo, turizmus, a to tak, aby sa všetky legitímne záujmy zohľadnili, no zároveň sa rešpektoval ten najdôležitejší – ochrana prírody na jeho území.

„Schvaľovanie zonácií sa v nedávnej minulosti stalo predmetom politického zápasu. To ochranu prírody jednoznačne poškodzuje. Absencia jasných pravidiel vyhovuje záujmovým skupinám, keďže ľahšie dosiahnu svoje niekedy aj na úkor ochrany prírody,“ vyjadril sa pre ASB.

Lesy bez ťažby zachytávajú viac vody aj uhlíka

Najväčší rozpor záujmov predstavuje v národných parkoch konflikt ochrany prírody a hospodárskych záujmov v lesoch. Ochrana prírody preferuje turizmus pred intenzívnym hospodárením. Faktorom, ktorý v budúcnosti ovplyvní množstvo vyťaženého dreva, je rozširovanie bezzásahovej A zóny. Zástancom bezzásahového režimu v národných parkoch je aj organizácia My sme les. Podľa Mareka Kuchtu máme v takomto režime len 2,3 % územia Slovenska.

„To je veľmi nízke číslo. Ak sa nám raz podarí dostať na 5 %, znamená to, že sme ako krajina niečo podstatné urobili pre prírodu. Mimochodom, Európska únia odporúča prísnu ochranu pre 10 % územia. Lesy bez ťažby zachytávajú viac vody, viac uhlíka. Sú oveľa pestrejšie, či už vekovo, alebo druhovo. Jednoducho príroda to robí lepšie. A zadarmo,“ doplnil.

V prípade 75 % bezzásahovej zóny v parkoch by podľa analýzy Národné parky pre 21. storočie, ktorú pripravil Inštitút environmentálnej politiky, mohla ťažba dreva v národných parkoch klesnúť na jednu šestinu súčasnej intenzity.

TANAP sa vrátil k pôvodnému modelu správy

Náš najstarší národný park bol založený v roku 1949. Až do roku 1995 ho spravovala pôvodná Správa TANAP-u, po jej zrušení sa nástupcom stali dve organizácie – Štátne lesy TANAP-u a Správa TANAP-u. V apríli 2022 sa park opäť vrátil k integrovanému modelu správy a obe organizácie sa zlúčili.

V súčasnosti je riaditeľom Správy Tatranského národného parku so sídlom v Tatranskej Lomnici Peter Olexa. Do čela Tatranského národného parku sa postavil vlani v decembri. Jeho vymenovanie mnohí kritizovali a spája sa s ním aj kauza pytliactva či jeho demisie, ktorú minister životného prostredia Tomáš Taraba neprijal.

Tatry ako jedinečný ekosystém

Územie TANAP-u zaberá rozlohu 73 800 ha, jeho ochranné pásmo 30 703 ha. Rozprestiera sa na území Žilinského a Prešovského kraja v okresoch Tvrdošín, Liptovský Mikuláš, Poprad a Kežmarok.

„Tatranský národný park je jednou z najzachovalejších prírodných oblastí Európy. Hlavne jeho vysokohorské prostredie, kde je uložených množstvo informácií, ktoré ani dnešná generácia nedokáže ešte celkom vyhodnotiť. Aj preto má toto územie obrovskú hodnotu. Tatry sú domovom viacerých endemitov, glaciálnych reliktov a vzácnych druhov fauny a flóry. Niektoré druhy sú viazané výlučne na Tatry. Predstavujú jedinečný ekosystém, ktorého hodnota presahuje hranice a generácie,“ vyzdvihla jeho význam Nina Obžutová zo správy Tatranského národného parku.

Ako doplnila, konečná podoba jeho zonácie sa začala pripravovať už v prvom štvrťroku. Ide však o zdĺhavý proces. Niektoré stupne ochrany sa prehodnocujú na základe rokovaní s vlastníkmi, obhospodarovateľmi a miestnymi organizáciami.

Unikátny aj z európskeho pohľadu

Za výnimočný ho považuje aj Marek Kuchta, ktorý šéfoval jeho sesterskému Národnému parku Nízke Tatry: „TANAP je unikátom, pre mňa osobne aj z európskeho pohľadu. Je to najsevernejšie územie v Karpatoch s pozostatkami druhov z poslednej doby ľadovej. Je tu limbový prales s limbami staršími ako 500 rokov, divoké rieky, vzácne rašeliniská. Jedinečné sú veľké komplexy divokých dolín Tichá-Kôprová alebo Suchá-Jalovecká, kde sa už desiatky rokov neťaží,“ opísal jeho jedinečnosť.

„Podobne rozsiahle divoké územia v strednej Európe prakticky nenájdete. Fauna a flóra sa tu vyvíjajú takmer prirodzene. Sú tu pomerne zdravé populácie vlka či medveďa, zviechajúca sa populácia hlucháňa. Človek sa v týchto častiach môže cítiť v objatí divokej prírody ako niekde na Aljaške,“  dodal.

TANAP a tlak developerov

Podľa Michala Kiču mu spomedzi všetkých parkov patrí ešte jedno prvenstvo – je to národný park, ktorý čelí najväčšiemu tlaku zo strany developerov. „Tvárime sa, akoby bol veľký ako celé Alpy, ale pritom ide síce o cenné a kompaktné, no stále veľmi malé územie. Obávam sa, že zápas o jeho podobu môžeme prehrať. Jeho územie nenafúkneme a môže byť v značnej miere skomercionalizované v dôsledku zástavby a tzv. tvrdej turistickej infraštruktúry,“ informoval.

Veľké obavy v ňom vzbudzujú opakované tendencie vedenia ministerstva zasahovať do odborných stanovísk k jednotlivým činnostiam. V konečnom dôsledku to môže znamenať nevídané zásahy do tatranskej prírody.

Nestabilné financovanie a ťažba dreva

V chránených územiach majú vlastné a často protichodné záujmy rezorty pôdohospodárstva aj životného prostredia. „TANAP je ohrozený masívnou ťažbou a premenou na lesnícky závod. Všetko ale závisí od toho, či verejnosť zostane k týmto pokusom ľahostajná. Ak áno, zápas o podobu Vysokých Tatier môžeme počas života našej generácie prehrať,“ vyjadril svoje obavy Michal Kiča.

Národné parky majú podľa neho v súčasnosti nestabilné financovanie, čo môže viesť k ich závislosti od ťažby dreva. Stierajú sa rozdiely medzi bežnými lesnými závodmi a národnými parkmi. „Obrovským rizikom je aj nekontrolovateľná výstavba, najmä pre Malú Fatru a Vysoké a Nízke Tatry. Môže sa to skončiť ako ohyzdný lunapark v Demänovskej doline,“ povedal.

Tatrám chýba vízia a podpora

Súhlasí s ním aj Marek Kuchta: „Dlhodobo je najväčšou hrozbou nepremyslený development. Na tento macošský prístup môžu Tatry doplatiť. Žiaľ, za tie roky nebol záujem, verejná objednávka ani ponuka od niekoho výrazného toto územie profesionálne manažovať.“

Vysokým Tatrám podľa neho chýba vízia a podpora, akú si zaslúžia. Sú tu extrémne hodnoty, ale aj extrémny tlak – či už vo forme návštevnosti, alebo aj výstavby. TANAP podľa neho nikdy nefungoval dobre a územie nemalo profesionálnu správu.

„Potrebuje strategické dokumenty ako plán rozvoja, urbanistickú štúdiu, akú majú mestá, s jasnými regulatívmi, kde, za akých podmienok a v akom štýle sa môže rozvíjať. Majú tu byť jasné limity, štúdie udržateľnosti. Plán, kde budú návštevnícke centrá, ako sa bude koncentrovať doprava a tak ďalej,“ vysvetlil Marek Kuchta.

Výzvy pre TANAP

Vízia parku je však podľa Niny Obžutovej jasná. Mal by dostať novú lukratívnu identitu a mal by sa posunúť dopredu aj infraštruktúrou. „V nasledujúcom období je nevyhnutná rekonštrukcia budov a zabezpečenie ich energetickej samostatnosti. S modernizáciou múzea sme už začali. Do budúcna chceme zlepšiť stav slovenských lesov. Ale jednou z najväčších výziev, ktorá stojí pred Tatranským národným parkom, je v čo najväčšej možnej miere zabezpečiť jeho nezávislosť od štátneho rozpočtu,“ informovala.

Ako dodala, najväčšie náklady predstavujú mzdy zamestnancov. Ďalšie zdroje sú potrebné na zabezpečenie všetkých činností, ktoré vyplývajú zo štatútu národného parku.

Klimatické zmeny ohrozujú aj národné parky

Zápas o národné parky sa však odohráva aj v inej oblasti. Na chránených územiach cítiť dôsledky klimatických zmien. Výnimkou nie sú ani Tatry. Podľa Michala Kiču sa príroda klimatickým zmenám prirodzene prispôsobí. Bude vyzerať inak, časom možno skôr ako v Grécku alebo Španielsku. Zmení sa skladba drevín, presadia sa tie, ktoré budú odolnejšie a životaschopnejšie.

Ako vysvetlil Marek Kuchta, oteplenie klímy o dva stupne znamená posun o tristo výškových metrov. „O mnohé druhy v dôsledku klimatickej zmeny miestne prídeme alebo budú výrazne zredukované. Zaujímavý je aj posun nadmorskej výšky snehovej pokrývky. Veľa snehu je až od 1 500 metrov. To zhoršuje zásobovanie pôdy a riek vodou, takisto to má vplyv na lyžovanie a turizmus,“ vyjadril svoje obavy.

Ak sa tento efekt skĺbi napríklad so zlým hospodárením v lesoch, problém sa podľa neho znásobí. Práve preto potrebujeme robustné a nemanipulované ekosystémy, ktoré dokážu vodu dobre zachytávať, špeciálne v horách, kde spadne najviac zrážok.

Dôsledky môžeme len odhadovať

Smrek ako dominantná a pôvodná drevina Tatier má veľmi úzku ekologickú valenciu. „To znamená, že mu vyhovujú len veľmi špecifické prírodné podmienky. Rastúca teplota a deficit zrážok ho oslabujú. Menej rastie a menej sa rozmnožuje, čo pozorujeme najmä v starších porastoch. Naopak, meniace sa podmienky vyhovujú iným druhom, a to aj škodcom, najmä podkôrnemu hmyzu,“ vysvetlila Nina Obžutová.

Kým v iných lokalitách sa na miesta nepôvodných smrekových porastov môžu dostať dreviny, ktoré sú schopné reagovať na klimatickú zmenu a sú pre danú lokalitu pôvodné, napríklad spoločenstvá bukové alebo dubové, v TANAP-e podľa nej aktuálne neexistuje alternatíva.

„Ak z ekosystému vypadne drevina, ktorá je pôvodná, nevieme momentálne s istotou predpovedať, ako sa následne celý ekosystém zmení. Vývoj môžeme len odhadovať,“ doplnila.

Článok bol uverejnený v časopise ASB 8-9/2024