Bjørn Kierulf: Potrebujeme stavať zodpovedným spôsobom

Pôvodne začínal ako produktový dizajnér, dnes sa venuje navrhovaniu a realizácii ekologicky pasívnych domov. Budúcnosťou stavebníctva je podľa neho slama a prírodné materiály v duchu konceptu „cradle to cradle“.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

Prvých 16 rokov života ste strávili vo Švajčiarsku, na strednej škole ste študovali vo Francúzsku, ste Nór a už 35 rokov žijete na Slovensku – to je celkom slušný mix. Čo vás na Slovensko priviedlo?

Ako vždy, žena. Stretol som tu manželku. Prišiel som na tri dni a teraz je z toho už vyše 35 rokov.

Mali ste niekedy chuť odtiaľto odísť a začať odznova v inej krajine?

Nie. Ja som zvyčajne spokojný tam, kde som, a nemám nutkanie sa vrátiť. Bývam v okolí Senca, v obci Hrubý Šúr. Tam mám aj ateliér.

Váš ateliér Createrra je jedným z popredných, ktoré sa sústreďujú na udržateľnú architektúru. Čo si pod tým možno predstaviť?

Začala to moja manželka, ktorá je architektkou. Ona stanovila spôsob, ako stavať zodpovedne a používať materiály, ktoré sa dajú vrátiť naspäť do prírody. Alebo stavať energeticky úsporné domy tak, aby klient nemal iba lepšiu kvalitu bývania, ale aj nižšie náklady.

Je na Slovensku dopyt po takejto trvalo udržateľnej architektúre?

Myslím si, že áno, lebo existujeme už 20 rokov a stále ten dopyt je.

Verejnosť vás vníma ako propagátora pasívnych domov, pričom vy ste vyštudovali priemyselný dizajn a mali ste celkom pekne rozbehnutú kariéru.

Áno, spolupracoval som s Antonom Bendisom. Mali sme spoločnosť Bendis & Kierulf a riešili sme priemyselný dizajn. Bolo to obdobie, keď sme získali aj Národné ceny za dizajn.

Ako ste sa dostali k pasívnym domom?

Cez manželku. Zaujímal som sa o pasívny štandard. Ovládam nemčinu, takže bolo pre mňa pomerne jednoduché preštudovať si to, potom sa od toho odvíjala kombinácia architektúry a pasívneho štandardu. Cieľom pasívneho domu je zvýšenie komfortu vo vnútri pri minimalizovaní nákladov. Čo je možno dôležité povedať – nemá ísť o nulový dom. Nulový dom je obzvlášť drahý pri realizácii. Je potrebné nájsť optimum, ktoré sa v architektúre dá ľahko uplatniť, či už ide o rodinný dom, alebo o väčšie stavby.

Klimatická kríza ovplyvňuje aj stavby budov. Energeticky pasívne domy by mohli byť tou správnou cestou k ochrane klímy a životného prostredia.

Je to tak. Zatiaľ však ide o súkromných klientov, ktorí chcú menšie stavby, a to je škoda. Lebo čím väčšia stavba, tým je ľahšie dosiahnuť pasívny štandard. Unikajú nám takto možnosti, ktoré sa už v iných krajinách uplatňujú vo veľkom. Je prirodzené, že školy a škôlky, ktoré si vyžadujú aj nútené vetranie kvôli vnútornému komfortu, sa zvlášť hodia na pasívny štandard. Momentálne, bohužiaľ, v tom nevidí zmysel štátna správa, ale skôr súkromný sektor.

Čo podľa vás brzdí rozvoj pasívnych domov u nás? Je to nezáujem alebo nízke povedomie?

Možno malé povedomie odborníkov, rozhoduje sa podľa prvotných investícií a neráta sa s celkovými nákladmi na celý životný cyklus. Rátajú sa len náklady na stavbu, a keď sú o trochu vyššie, tak v tendri prehráte. Pritom počas prevádzky by sa dalo ušetriť viac financií, ako by ste vedeli ušetriť vo výstavbe.

Majú o takéto stavby záujem developeri?

Mali by mať. Zatiaľ sa snažia len spĺňať len to, čo je dané zákonom. Snažia sa stavať čo najlacnejšie, aby im to nejako prešlo, a to je škoda. Bohužiaľ, dopyt po stavbách je príliš veľký, nevzniká ešte dostatočná konkurencia, aby developeri museli poskytnúť niečo kvalitatívne lepšie. Až vtedy uvidíme, či pasívny štandard nebude argumentom za presadenie developerských projektov.

Nebránite sa teda spolupráci s developermi?

Samozrejme, že nie. Dokonca sme s nimi mali aj stretnutia. Bohužiaľ, nemôžem prezradiť s ktorými. Ale aj keď sme s niektorými strávili veľa času, ešte si nevybrali definitívne túto cestu.

Prvý certifikovaný energeticky pasívny dom ste postavili na Slovensku v roku 2008. Koľko takýchto domov ste navrhli za svoju prax?

Myslím si, že ich musí byť okolo 200. Aj keď treba úprimne povedať, že asi polovica z nich nie je úplne v pasívnom štandarde – nachádzajú sa blízko pasívneho štandardu. To znamená, že niekde medzi 15 až 20 kWh/m²/rok. My to berieme veľmi vážne, a keď povieme, že to je pasívny dom, tak myslíme pasívny štandard podľa nemeckých pravidiel – s mernou potrebou tepla na vykurovanie do 15 kWh/m²/rok. A keď je to viac, tak ten dom je stále funkčný.

Spomínali ste, že pozitívom energeticky pasívnych domov je využívanie prírodných materiálov. Pri výstavbe sa používajú izolácie z recyklovanej celulózy, drevené konštrukčné prvky, hlinené omietky alebo slamené panely. Kedy ste postavili prvý slamený dom, prečo práve tento materiál?

Takéto domy sme stavali v rokoch 2007 až 2008, ale vtedy ešte zo slamených balov. Bolo to želanie manželky. Stavby zo slamy sme objavili na medzinárodnom stretnutí slamených stavbárov v Dánsku v roku 2004. To je aj rok, keď sme založili naše štúdio. A toto nás inšpirovalo, aby sme stavali z prírodných materiálov. Videli sme, že sa to dá.

V roku 2010 sme to už vedeli robiť vo väčšom. Postavili sme vtedy náš slamený ateliér. Je to stavba, ktorú navrhol renomovaný švajčiarsky architekt Gernot Minke, profesor na Univerzite v Kasseli. Bol to návrh pôvodne urobený pre Portugalsko a my sme sa rozhodli, že namiesto kaviarne spravíme ateliér na Slovensku. Vylepšili sme ho energeticky a v lete 2010 sme ho postavili v rámci medzinárodného workshopu.

So slamou sa spája kopa mýtov. Ktorým najčastejšie ľudia veria?

To sú veci, ktoré nemajú s realitou veľa spoločného. Keď je slama dobre stlačená, myši do nej veľmi nejdú. Ja som už videl myši v polystyréne aj minerálnej vate. Na to treba dávať vždy pozor. A možno mať doma aj mačku. Pri slamenej stavbe, keď je to dobre postavená, tieto problémy nepoznáme.

Prečo radšej stavať zo slamy ako z dreva?

Dnes sa trápime s globálnym otepľovaním. Potrebujeme stavať zodpovedným spôsobom – s menšími emisiami CO₂. Slama počas svojho rastu to CO₂ absorbuje do seba, a ak ju zabudujeme do stavby, tak zabudujeme v malom dome vyše 10 ton CO₂ na 80 rokov. Emisie sú tak vlastne uzamknuté a nevedia sa uvoľniť do ovzdušia.

Je podľa vás slama z tohto pohľadu budúcnosťou stavebníctva?

Určite áno. Ak by išlo len o ekologický faktor, tak by možno ani nebola taká zaujímavá. Ale v slamených stavbách sa dá dosiahnuť vysoký komfort. V lete sa neprehrievajú tak jednoducho ako napríklad tie so zateplením z minerálnej vaty alebo polystyrénu. Je tu aj možnosť kombinácie s materiálmi, ktoré sú dnes veľmi moderné a príťažlivé – napríklad hlinené omietky.

Tým, že nanášame hlinené omietky na slamu, vzniká veľmi dobrá kombinácia. Ľudia si pochvaľujú, keď prídu do takýchto domov, že sa cítia lepšie. Ja som na to už zvyknutý, takže to ani veľmi nevnímam. Treba vyzdvihnúť aj to, že s týmito materiálmi sa dá dosiahnuť pohodlie a kvalita, ako vizuálna, tak hmatová. Slama a hlina sú človeku blízke a ťažko ich nájdete v štandardných stavbách.

Hlinená omietka je len jednou z možností? Môžeme si vybrať aj iné riešenie?

Možností je veľa, od sadrokartónu, sadrovej omietky až po drevené dosky. Nie všetky naše domy sú rovnaké, záleží, čo si želá klient.