Slovenský národný div

Nová budova SND sa nachádza pravdepodobne v najlepšej lokalite, akú by si umeniachtivé obyvateľstvo mohlo želať. Zóna Pribinova sa už dávno označovala za veľmi perspektívnu lokalitu v tesnej blízkosti centra a v dotyku s nábrežím Dunaja a predpovedal sa jej veľký mestotvorný význam, a tak mestskí urbanisti už pred vyše 20 rokmi uvážlivo umiestnili stánok kultúry práve sem.

SND však, našťastie, nebude jediným prvkom, ktorý do síce potenciálne atraktívnej, avšak doteraz mŕtvej lokality pritiahne život. V tesnej blízkosti stavia írsky developer Ballymore Properties multifunkčné centrum Eurovea, J&T Real Estate zrenovoval Tower 115 a plánuje aj výstavbu Panorama City. Most Apollo doplnil chýbajúce dopravné prepojenie oboch brehov Dunaja v tejto oblasti. Na Bottovej vznikne veľký obytný súbor Lipový park a o niekoľko desiatok metrov ďalej sa ohlásila veľkolepá dostavba autobusovej stanice Nivy pod taktovkou HB Reavis. A je len otázkou času, kedy sa aj ostatné parcely v okolí, ktoré zatiaľ slúžia ako skladové či priemyselné areály alebo sú celkom nevyužité, zmenia na živú mestskú štruktúru.

V tejto optike je až neuveriteľné, ako budova, ktorej koncept vznikol pred viac než 20 rokmi, dokáže pri svojich novovznikajúcich susedoch obstáť urbanistickým konceptom aj architektonickým riešením. Tento fakt pri troške nadnesenia azda najlepšie vystihuje stará známa pravda, že pri dobrých veciach zvyčajne nezáleží na tom, kedy vznikli.

Koncept SND vzišiel z 57 súťažných návrhov. Ani jeden návrh okrem víťazného však neriešil SND v takom širokom urbanistickom kontexte ako súčasti mesta. Víťazmi sa vtedy stali mladí architekti Martin Kusý, Pavol Paňák a Peter Bauer. „Rozmýšľali sme o všeličom, ale nie o tom, že dom vysunieme do rieky. V Paríži je budova ministerstva financií postavená jednou nohou do Seiny. Paríž má však možno 50 kilometrov brehov, no každý kúsok bratislavského nábrežia je vzácny.

Budova SND je preto prepojená s nábrežím. Je otvorenou náručou pre svojich návštevníkov, ale aj pre ďalšie národné diela, a teda pre národné hodnoty a naše spoločné dedičstvo,“ hovorí o prvých úvahách a o koncepte divadla jeden z autorov budovy architekt Martin Kusý. Pred divadlom vzniklo Námestie republiky, z ktorého vidieť panorámu celého mesta aj s Bratislavským hradom, Univerzitou Komenského, Dómom svätého Martina i nábrežím Dunaja.

Kompozíciu novostavby SND tvorí spojenie objektov opery a činohry do polkruhovej „náruče“. V priesečníku priehľadových osí vzniklo priestorové a materiálové vyvrcholenie námestia a celého územia zóny Pribinovej ulice. Základná kompozičná osnova je symetrická. Divadelný priestor opery s baletom a na druhej strane priestor činohry sa v novostavbe SND premieta do funkčných a priestorových vzťahov divadelného okruhu aj do funkčných vzťahov zamestnaneckého okruhu. Obe scény, ktoré prepája v strede budovy situované divadelné štúdio, majú samostatne fungovať, pričom sú však z prevádzkového hľadiska v potrebnej miere prepojené.
Každý z troch divadelných priestorov novostavby SND je postavený na inej priestorovej koncepcii. Sú to tri rôzne typy divadelných priestorov – opera, balet a činohra.

Ing. Milan Plevák, generálny riaditeľ spoločnosti SKELET BRATISLAVA, a. s., ktorá bola vyšším dodávateľom stavby, nám približuje, aké dôsledky mal neúmerne dlhý čas výstavby. „V čase, keď sa s výstavbou divadla začínalo, boli na trhu dostupné úplne iné materiály a stavebné výrobky, než sú na trhu dnes, preto sa materiály neustále menili a dopĺňali. Našťastie, divadelná technológia, ktorá sa zabudovala, bola v tom čase skutočne špičková, takže spĺňa aj dnešné požiadavky.“

Dostupnosť materiálov a výrobkov však nebola jediným problémom vyplývajúcim z dlhého času výstavby. „Počas výstavby sa zmenilo množstvo noriem a predpisov, a tak sa niektoré už dokončené či inštalované súčasti museli inovovať alebo meniť. Okrem toho sa výstavba neustále prerušovala, raz sa peniaze na pokračovanie našli, potom sa výstavba zase zastavila. To spôsobovalo veľké problémy v oblasti nasadenia ľudských zdrojov. Realizačné a aj dodávateľské firmy museli operatívne nasadzovať ľudí z iných svojich rozbehnutých akcií a pri prerušení im zas hľadať ďalšie zákazky,“ pokračuje M. Plevák.

Priestory opery a baletu obsahujú sedem obslužných podlaží a javiskový komín s 12 podlažiami. Javisko opery má spolu s bočnými a zadným javiskom plochu až 1 370 m². Opera obsahuje šesť hydraulicky zdvíhaných stolov s rozmermi 16 × 2 m, 48 menších sekundárnych stolov a kazetovú točňu s priemerom 15,5 m. Scénu dopĺňa 16 ručných a 59 elektrických výťahov. Scénické osvetlenie zabezpečuje 365 regulovaných obvodov.

„Keď hrá orchester, orchestrové stoly sa vlastne ‚potopia‘, takže tam vzniká orchestrálna jama a na javisku je podlahová mechanika na hydraulických stoloch. Slúži to na vytvorenie ilúzie. Javiskový otvor sa dá horizontálne aj vertikálne zväčšovať alebo zmenšovať. Na zadnom javisku je kazetová točňa rozdelená na jednotlivé štvorce, pričom jej podlaha sa môže podľa potreby spustiť o jej výšku a nasunúť dopredu.

Ak treba vytvoriť ilúziu veľmi hlbokého priestoru, môže sa hrať aj na zadnom javisku. Na javiskových vozoch môže stáť nová scéna a tá, ktorá je na javisku, odíde na tých istých vozoch do bočného priestoru, kým sa z ďalšieho priestoru prisunie nová scéna. To znamená, že obraz sa môže vymieňať bez toho, aby bola prestávka. To na Slovensku doteraz nebolo. Výťahmi ide scéna rovno do skladu, ktorý je pod zadným javiskom,“ vysvetľuje fungovanie javiska architekt Kusý.

Činohra tvoriaca druhú časť divadla obsahuje šesť obslužných podlaží a javiskový komín. Javisko pozostáva z hlavného javiska s točňou a dvoch bočných javísk vybavených dolným scénickým zariadením s elektricky zdvíhanými stolmi.

„Máme tu aj svetovú raritu. V hľadisku sa štandardne zvykne vzduch privádzať k divákovi tak, že fúka z nohy na stoličke alebo z jej chrbta. Takže buď fúkal dámam pod sukne, alebo rovno do tváre divákovi sediacemu za sedadlom. Podľa nášho zlepšováka vzduch fúka prirodzene z lakťovej opierky tak, že diváka neobťažuje,“ dopĺňa M. Kusý. „Divadelné sály, kde sú nároky na priestorovú akustiku, zvyčajne obsahujú rôzne zložité a plastické steny, no my sme sa snažili navrhnúť priestory s čistými a jasnými plochami a hmotami,“ pokračuje architekt.

Divadelný komplex nie je len divadlo. Prislúchajú k nemu bohato riešené spoločné priestory, doplnkové služby a umelecké diela. Predpolie divadla tvorí vstupné plató, prístupové komunikácie a plochy so sadovými úpravami a zaujímavým vonkajším osvetlením. Akcentom nástupných priestorov sú umelecké diela Fontána a Kaskáda. K divadlu patria aj bufety, reštaurácia, libresso, espresso, klub, kuchyňa, kvetinárstvo i zdravotné stredisko.

Aj technologické vybavenie jednotlivých priestorov je podriadené tomuto základnému zámeru. Pôvodne navrhované technológie sa z dôvodu technickej a morálnej zastaranosti postupne aktualizovali. Stroje a zariadenia inštalované pred rokom 1999 sa museli repasovať a tie, ktoré nevyhovovali sprísňujúcim sa normám, sa museli celkom vymeniť. Odďaľovanie termínu dokončenia stavby bolo pre zabudované technológie stálou hrozbou, ich nepoužívaním sa znehodnocovali ešte viac než pri prevádzke budovy. Otvorenie budovy z tohto hľadiska nebolo luxusom, ale efektívnym a ekonomickým riešením.

V budove sa realizovalo mnoho technicky pomerne náročných inštalácií. Jednou z nich bola aj elektrická požiarna signalizácia. „Systém požiarnej signalizácie vyžadoval okrem štandardného vybavenia aj špeciálne riešenia, ktoré umožňujú včasnú a spoľahlivú identifikáciu vznikajúceho požiaru vo veľmi špecifickom prostredí. Išlo najmä o rozsiahle priestory javiska činohry a opery, kde výška dosahuje až 30 metrov. V týchto priestoroch s vysokým požiarnym zaťažením sa vyhodnocujú rôzne príznaky vzniku požiaru v niekoľkých výškových úrovniach,“ priblížil riešenie požiarnej signalizácie Miloš Böhmer z divízie Building Technologies spoločnosti Siemens, s. r. o.

Martina Jakušová
Foto: Dominik Vlaheko
Grafické prílohy: SKELET BRATISLAVA