Industriál v Bratislave mizne ako obrazy starého sveta

Pamiatky industriálnej architektúry v Bratislave nám miznú pred očami a nenávratne sa strácajú do roviny spomienok podobne ako obrazy starého sveta. Režisér Dušan Hanák tieto spomienky na niekdajších ľudí a spôsob ich života aspoň zafixoval do filmu, o pamiatky industriálu nemá takmer nik záujem. Prečo?

„Dostali sa do stretu záujmov,“ odpovedá Ing. arch. Peter Žalman, ktorý sa tejto problematike dlhoročne venuje. „Bratislava, žiaľ, nemala pri vstupe do éry živelného kapitalizmu po roku 1990 vôbec zmapované priemyselné areály. Tak sa stalo, že 90 % areálov, ktoré sa dostali temer do centra mesta a záujmu developerov, bolo zrovnaných so zemou.“ Bratislava mala do roku 1995 veľa priemyselných areálov a budov, ktoré síce postupne stratili náplň a boli aj stavebne zanedbané, ale mali svoju hodnotu, výraz, osobitý „spirit“. Boli stopou minulosti, ktorá sa zrazu stala prekážkou v novovytvorenom modeli rozvoja mesta. Mesto ani noví vlastníci nemali záujem postupne, trpezlivo pretvárať priemyselné areály a budovy. Jediným kritériom pri ich „obnove sa stal zisk, a tak boli postupne celoplošne asanované prakticky všetky takéto areály v centre mesta a jeho okolí. Dnes sa zachovali len niektoré budovy a ich torzá. „Je to stratená  šanca a odzrkadľuje zároveň vzťah Slovákov k industriálu,“ dodáva architekt Peter Žalman. „Schátraná fabrika predsa nie je barokový zámok či honosná vila, v ich očiach to nie je niečo vzácne, načo to teda chrániť.“

A pritom stačí ísť neďaleko, konkrétne do susednej Viedne, a spomenúť aspoň aktuálny projekt Loft City, ktorého proces konverzie by sa mal ukončiť budúci rok. Zo starej pekárne Ankerbrot z čias Rakúsko-Uhorska vzniká nová kultúra. Stará priemyselná fabrika sa premieňa na kultúrne centrum, prípadne byty. Pred zbúraním ju zachránili silní investori a zároveň nadšenci starej architektúry. V bezprostrednej blízkosti výrobných priestorov pekárenskej firmy Ankerbrot AG na ploche asi 17 000 m² z celkovej rozlohy 68 000 m², ktorá patrí továrni Ankerbot, vznikajú v 12 objektoch  vďaka novej infraštruktúre (výťahy, schodiská a garáže) multifunkčné haly, umelecké ateliéry, showroomy, kancelárie, lofty a gastronomické prevádzky. Áno, aj na Slovensku sa tento rok objavili dve inšpiratívne konverzie – Kulturpark v Košiciach a Elektrárňa v Piešťanoch (je to náhoda, že sú obidve mimo hlavného mesta?) – ale sú to len lastovičky, ktoré príchod osvietenej jari do komplexnejšej záchrany pamiatok minulosti ešte neprinesú.

Záchrana so zmyslom

Ako zachraňujú priemyselnú architektúru pamiatkari? Podľa kompetentných je to špecifická otázka, pretože ide o druh pamiatkového fondu (ak sa ním industriálna architektúra vôbec stane), ktorý má svoj vývoj a často dospeje do stavu, že odrazu doslova zmizne pred očami. „Domnievam sa, že táto oblasť si vyžaduje celospoločenský záujem, nie aby to zostalo len na pamiatkaroch,“ hovorí PhDr. Peter Jurkovič, riaditeľ Krajského pamiatkového úradu v Bratislave.

„Industriálna architektúra sa začína zachraňovať až vtedy, keď už nemá svoju pôvodnú funkciu, a to je zle. Všetky zainteresované strany vrátane občianskych iniciatív a orgánov samosprávy by sa tým mali zaoberať v momente, keď zaniká jej pôvodná funkcia. Pamiatkari sa často volajú až vtedy, keď treba zachrániť holú stavbu bez jej funkčnej podstaty, ale to je už neskoro.“ Peter Jurkovič teda zdôrazňuje aj spoločenskú zodpovednosť, ale zároveň upozorňuje na množstvo súvisiacich otázok, medzi ktorými vynikajú: ako sa daný objekt bude chrániť a aký zmysel bude mať jeho ochrana. Industriál má totiž svoj zmysel práve vtedy, keď sa do daného objektu dostanú funkcie, ktoré budú pripomínať jeho históriu a budú s ním konvenovať. Operatívnosť pamiatkového úradu brzdí aj častá premena vlastníckych vzťahov k danému objektu, zohľadňovanie nadradených zákonov (Ústava SR) či obmedzenosť odborných kapacít a zdĺhavosť rokovaní. Vyžaduje si to dlhšie obdobie, počas ktorého môžu prechodní majitelia ďalej devastovať danú architektúru.

Prípad Stein

Ako príklad totálneho vyrabovania uvádza Peter Jurkovič bývalý bratislavský pivovar Stein, ktorý má takmer 140-ročnú tradíciu a svojho času bol najväčším pivovarom na Slovensku. Bývalý vlastník dokonca dopustil rabovačku do takej miery, že zlodeji začali rozoberať medenú strechu spilky (kvasiarne). „Chodili sme tam minimálne päť rokov a viedli rokovania aj s bankou, ktorá bola veriteľom predchádzajúceho vlastníka, ako a čo zo Steinu zachrániť a vyhlásiť za národnú kultúrnu pamiatku, aby to malo nejaký zmysel,“ hovorí Peter Jurkovič. „Nakoniec bola vyhlásená za pamiatku spilka s charakteristickou kupolou z roku 1944, hoci sme sa usilovali aj o várňu so silom (vznik v roku 1943), vodnú vežu so strojovňou (1929) a ležiacke pivnice pod strojovňou (1896). Areál pivovaru je však na území pamiatkovej zóny, čo nám dáva možnosti pri stanovení podmienok novej zástavby. Od súčasného vlastníka sme chceli, aby nám zameral hodnotné objekty pre budúcnosť a aby urbanistické riešenie zostalo zachované. Investor má stavebné povolenie v rukách a od nás má záväzné stanovisko k územnému konaniu. Je vydané aj rozhodnutie  na obnovu samotnej spilky, ktorá by mala čiastočne spĺňať aj muzeálnu a reprezentatívnu funkciu, dokladať existenciu pivovaru.“ V areáli v súčasnosti prebiehajú búracie práce v súlade s právoplatným búracím povolením, ktoré má nový vlastník – spoločnosť YIT Reding. Generálny riaditeľ tejto spoločnosti Milan Murcko pre ASB povedal: „Projekt revitalizácie areálu bývalého pivovaru Stein je v štádiu získavania potrebných povolení. Po zapracovaní pripomienok širokej verejnosti sme požiadali o vydanie územného rozhodnutia a postupujeme presne v súlade so zákonnými požiadavkami tohto procesu“.

Developer verzus pamiatkar

Podľa hlavnej architektky Bratislavy Ingrid Konrad prišlo v prípade pivovaru Stein z hľadiska ochrany k akceptovateľnému konsenzu (pôvodné schodisko, pôvodný ráz kompaktnej zástavby atď.). Aký je prístup developera v komunikácii so zainteresovanými stranami pri tejto technickej pamiatke?  „Sme developer s viac než 100-ročnou praxou a tradíciou materskej firmy z Fínska a otvorená komunikácia s verejnosťou aj samosprávou je pre nás prirodzená a logická,“ odpovedá Milan Murcko. „Pri budovaní nového projektu sa vždy snažíme vychádzať a korektne komunikovať nielen so samosprávou, ale aj so susedmi. Skutočnosť, že Stein je v zabývanej zóne, znamená, že potreba otvorenej komunikácie je o to väčšia.“ Zástupca developera tvrdí, že už v ranom štádiu prípravy projektu začal s intenzívnou komunikáciou nielen so samosprávou, ale aj s lokálnymi občianskymi združeniami, obyvateľmi v susedstve a zástupcami cirkvi z neďalekého kostola. Zorganizoval deň otvorených dverí a umožnil širokej verejnosti vstup do areálu. „Z týchto dvoch aktivít a aj následne v dialógu s rôznymi dotknutými skupinami vzišli pripomienky, ktoré nám, verím, pomôžu zrealizovať ešte kvalitnejší projekt, ako bol náš pôvodný návrh,“ dodáva Milan Murcko. Zdalo by sa, že tento postup patrí k pozitívnejším príkladom developerského prístupu ku konverzii industriálnej pamiatky, no má aj svoje slabiny. Na niektoré poukazuje aj architekt Vladimír Husák vo svojom príspevku Z pamiatkovej zóny CMO v Bratislave na nebesá (Projekt 2/2014). Okrem iného uvádza, že „… pamiatkarom dočasná legislativa bráni v napĺňaní svojho poslania, pretože uprednostňuje súkromný záujem pred verejným…“ Ako tento stav vníma pamiatkar? „Pamiatkari musia jasne definovať, čo je predmetom pamiatkovej ochrany a zároveň to aj racionálne odôvodniť,“ reaguje Peter Jurkovič. „Pamiatkar však musí pochopiť, že tam, kde nie sú pamiatkové hodnoty natoľko významné pre zachovanie charakteru objektu, treba dať priestor aj na uplatnenie predstáv vlastníka. Vyplýva to aj z poznania a skúseností pamiatkového orgánu, ktorý o danej veci rozhoduje. Keď sa tieto dve veci stretnú a aj vlastník pochopí, že má hodnotu vo svojom vlastníctve, nastane ideálna situácia. Potom sú výsledkom kultúrne pamiatky, na ktoré sa nielen dobre pozerá, ale ktoré aj odrážajú príbeh spolupráce a reprezentujú vzťah vlastníka k nim. Nechceme byť pre developerov len strašiaci, ale ich aj presvedčiť, že má zmysel zachraňovať kultúrne dedičstvo tak, aby využitie a obnova pamiatky bola trvale udržateľným stavom s perspektívou jej prežitia aj v budúcnosti.“

Príklady industriálnych pamiatok v Bratislave

Fotograf Anton Sládek v súčasnosti spracováva publikáciu Medzičas, v ktorej bude prostredníctvom umeleckej fotografie dokumentovaný stav spred niekoľkých rokov niekoľkých „odídených“ priemyselných areálov a budov. Fotograf požiadal architekta Petra Žalmana, aby k nej napísal texty. Prinášame niekoľko príkladov „odídených“.

Tunel

Idea priblížiť mesto s nábrežím popod Hrad žila už dávno. Počas vojny (1943) sa začali práce a ľudia, autá a autobusy prešli tunelom po šiestich rokoch (1949). Vetranie nestačilo narastajúcej doprave a autá vymenili električky (1983). Tunel bol aj zavretý, ale po rekonštrukcii opäť ožil (2006) a ďalej slúži mestu. Peši od starého rozhlasu k PKO pri Dunaji sa už cez tunel nedá prejsť, osud PKO je tiež asi naplnený.

Filiálka

Železničná stanica zažila pekné časy na prelome minulých storočí, založená bola na trase Prvej konskej železnice do Trnavy, ožila s príchodom parných rušňov (1973). Koľaje pretínali mesto všetkými smermi a tu bolo (a je) aj veľké kolajisko, ktoré začalo koncom minulého storočia prekážať. Tovaru bolo čoraz menej, preprava ľudí na Nivy prestala, stanica začala upadať (od roku 1980). Dnes ožíva idea nového využitia koľajiska. A čo bude so stanicou?

Mlyn

Bola tu najväčšia pekáreň na Slovensku pred druhou svetovou vojnou. Malý betónový domček – vodáreň sa už nepozerá z betónovej veže, sila pri kolaji na obchodný dom Slimák (aj ten je už iný). Mlyn podobne ako sused Danubius odišiel, bol zbúraný v roku 2007, po siedmich požiaroch…

Kablovka, Továrenská ul.

Podnikateľ Bondy postavil prvé budovy novej továrne popri Továrenskej v roku 1895. Zavádzanie elektriny vo veľkom si vyžadovalo veľa káblov, rozširovanie závodu, výroby. Program výroby sa menil, ešte v roku 1976 sa tu vyrábali páskové káble do počítačov. Buldozér peňazí, zisku z novorealizovaných budov vyčistil aj túto plochu. Kompletne. Od roku 2008 až donedávna tu bolo prázdno.

Gumon

Nová továreň bola postavená oproti Kablovke v rokoch 1910 –1912. Najstaršie časti Nástrojáreň a Lisovňa boli na juhu pri ulici Prístavná a Košická. Výrobky – gumón, tvrdený papier a obaly nadväzovali na suseda. Aj osud mala táto továreň podobný – rozšírenie výroby po roku1950, útlm po roku 1990 a kompletná bezohľadná asanácia v roku 2008.

Starý most

Rozvoj mesta si vyžiadal nový moderný most cez Dunaj – písal sa rok 1891. Petržalka sa priblížila k centru mesta, na most pribudli koľaje (1895). Neskôr tadiaľto viedla trasa električky do Viedne (1913 – 1939). Jedni vojaci most takmer zničili, druhí ho opravili a slúžil až do súčasnosti. Dnes sa tu stavia most nový, tiež oceľový a vyšší, aby vyhovel lodnej doprave. Počíta sa aj s električkou do Petržalky. Možno zase pôjdu koľaje a osobné vozne cez Hainburg až do Viedne…

Projekt Cvernovka

V súčasnosti spracováva Ing. arch. Peter Žalman vo svojom ateliéri Územný plán zóny Cvernovka, a to dva roky po asanácii pôvodných výrobných objektov (august 2012). Ostal len zdevastovaný vnútroblok. Územný plán Bratislavy tu umožňuje novú zástavbu. Už v roku 2007 tu bola navrhnutá zmena funkcie – namiesto priemyslu bývanie, vybavenosť s príslušnými regulatívami. Cvernovka je typickým príkladom urbanizmu z konca 19. storočia. Továreň vznikla mimo intravilánu sídla, pričom dochádzalo k postupnému dopĺňaniu budov s rôznymi funkciami. Továreň sa formovala popri procese veľkovýroby – v prípade Cvernovky textilnej – na prevádzkovo a funkčne integrovaný súbor budov, priemyselný areál. Cvernovka bola postupne dobudovaná v období rokov 1900 – 1950 ako mesto v meste. Vytváral sa zložitý areál s mnohými funkciami, a to nielen výrobnými. Boli tu aj plochy na šport, bývanie pre zamestnancov. „Areál Cvernovky dnes vykazuje z hľadiska urbanizmu znaky torzálneho súboru s rôznorodou kvalitou i hodnotou jednotlivých budov,“ hovorí architekt P. Žalman. „Dodnes u nás prevláda názor, že industriálna architektúra je tvorená zväčša budovami strohého utilitárneho vzhľadu s minimálnou historicko-umeleckou hodnotou. Cvernovka ako areál, súbor rôznorodých budov však má významnú hodnotu znakovú. Je dôležitá pre pochopenie identity miesta aj celého mesta. Veď do roku 2003 tu prebiehala textilná výroba v pôvodných objektoch.“

Podobne ako ostatné textilky v Európe, aj Cvernovka obsahuje vzácne budovy so železobetónovým skeletom. Ide o variabilné objekty, ktoré sú aj v súčasnosti vhodné na premenu. Popri Svätoplukovej ulici ostali dve: 1. výrobná budova (NKP) a 2. etážová budova – jej klon pochádza z roku 1963 (má vydané povolenie na asanáciu). Použiteľné na ďalší život sú aj administratívne budovy na Páričkovej a  na Košickej ulici, pričom po rekonštrukcii bude budova školy na Svätoplukovej ulici. „Plán zóny Cvernovka bude riešený v dvoch variantoch,“ približuje Peter Žalman.

„Minimom, ktoré by bolo vhodné pri prestavbe tohto územia dosiahnuť, je zachovanie kontinuity. Vrátiť sa k princípu budovania mesta v meste, dodržať mierku ponechaných budov. Vedľa, za Svätoplukovou ulicou, sa rodí nová megastavba s úplne inými proporciami – bude ňou nová Autobusová stanica. Územia vo vnútornom meste s kontaktom s pôvodnou štruktúrou sa menia na polia veľkých sklenených budov, bez duše, kontextu a bez rešpektovania okolia. Všetko sa mení na totálne nehumánne prostredie. Nezachráni to ani nálepka svetových architektov alebo pekné pozadie.“Riešené územie by malo nadviazať na existujúcu zástavbu: severne je sídlisko 500 bytov a východne zóna Nivy po Miletičovu ulicu. Cieľom je vytvoriť nový polyfunkčný súbor už bez výroby, ale s množstvom nových funkcií a budov, ktorých časť je zrekonštruovaná.

(Pozn. aut.: Uvádzané industriálne areály sú mimo pamiatkových území, len Cvernovka (bez areálu) a Starý most (ten bol vyhlásený za pamiatku až v roku 2008) sú ako objekty kultúrnymi pamiatkami.)

TEXT: Ľudovít Petránsky
FOTO: Anton Sládek
DOKUMENTÁCIA: Ing. arch. Peter Žalman