Rodinný dom za každú cenu môže byť zlatou klietkou

„Čo sa deje s bývaním pre mladé rodiny?“ pýta sa nitriansky architekt Jozef Hrozenský
a opisuje svoju praktickú skúsenosť, ktorá je modelovým príkladom pre mnohých
mladých ľudí s malými deťmi.

Moje deti sa rozhodli stavať. Chcú rodinný dom za každú cenu, aj keď si myslím, že to nie je to, čo najviac potrebujú. Majú kde bývať a tiež majú byty primerané pre svoje potreby. Stále hovoria o záhrade a o deťoch, ktoré sa budú v záhrade hrať.

Moje argumenty o budúcich problémoch a obmedzeniach nezabrali. Bol som teda nútený, ako každý milujúci rodič, pomôcť im, ako sa dalo. Navrhol som im rodinné domy, ktoré po konzultáciách, pridaných doplnkoch a splnených požiadavkách boli schválené. Sú to bungalovy s rozlohou približne 140 m², päťizbové bytodomy vsadené na malý pozemok. Jeden je umiestnený síce na okraji sídliska krajského mesta, ale v lokalite s úplnou vybavenosťou a druhý v strediskovej obci blízko hlavného mesta.

Dobrovoľná izolácia
Otázka znie, čo vedie mladých ľudí s ambíciami a s možnosťami súčasnej doby do hazardnej hry s plnou 30-ročnou zadlženosťou na okraje miest, do satelitov a do osád vznikajúcich na poľnohospodárskej pôde, navyše so zlou dopravnou dostupnosťou a takmer žiadnou vybavenosťou?

Iste, kým sú deti malé, ako-tak platí, že sa hrajú so psom na dvore. Aj ony však potrebujú spoločnosť, najlepšie detí od susedov. Tie bývajú hneď vedľa, ale nie sú doma, ani ich rodičia nie sú prítomní, pretože pracujú v meste. Ešte k tomu sú domy a záhrady ohradené vysokým plným plotom. Je to dobrovoľná izolácia, čo bolo v minulosti považované skôr za trest, nie odmenu.

Čo vedie mladých ľudí odmeniť sa neustálym strachom o splácanie hypotéky, do izolácie a samoty? Je toto nový spôsob života mladých rodín s malými deťmi? Postaviť vlastný rodinný dom stojí veľa úsilia aj nervov. Zariaďovanie a zveľaďovanie toho všetkého tiež stojí peniaze, čas aj energiu a napokon mnohí zistia, že niečo tu chýba. Sociálny, profesijný, kultúrny kontakt… Všetko to, čo robí život rozmanitým a zaujímavým, plnohodnotným a zmysluplným…

Nato nie je potrebný rodinný dom v satelite niekde uprostred role, v lepšom prípade aspoň pri nejakej ceste, kde nechodia žiadne autobusy a posledná zástavka je 3 km od satelitu. Niet škôlky, školy, obchodu… Všetko treba doviezť, priniesť. Tí solventní si dajú doniesť všetko potrebné donáškovou službou, a tak sú v kontakte len s „prievozníkom“.

Tri až päť rokov matkám na materskej dovolenke uplynie ako voda a deti treba začať voziť do škôlky, do školy autom, čiže do rodiny treba minimálne dve autá a samozrejme čas. Jeden rodič musí robiť taxikára deťom, nemôže sa zamestnať… Prichádza úžasná idylka rodinného života, ktorá sa mení na nestíhanie, naháňanie a únavu… Keď konečne príde víkend, niekto musí upraviť záhradu, doplniť chémiu do bazéna, niečo opraviť, niečo natrieť a znovu príde ďalší pracovný deň…

Poznám však aj opačné príklady ľudí, ktorí pochopili, že pekný izolovaný bungalov v satelite v blízkosti hlavného mesta, s bazénom, terasou, krásnym riešením záhrady a chodníkov je len klietka bez sociálnych kontaktov.

Uvažujú o zmene miesta na život, pochopili, že táto klietka vydrží snáď do ukončenia materskej dovolenky, ale čo potom? Možno takýto život niekomu vyhovuje, ale popravde, ani dôchodcovia by to nebrali… Chcú byť v meste, byť pri tom, ako život divoko plynie, aj keď sa naň len pozerajú z mestskej lavičky frekventovaného centra. Preto sú centrá miest také zaujímavé a žiadané.

Satelitný princíp
Ako vlastne vznikol takýto plánovací urbanistický nezmysel, extenzívny rozvoj miest, ktorý separuje a izoluje? Mnohí developeri vo svojej investičnej vízii zabezpečujú bývanie v rodinných domoch, skupujú a parcelujú poľnohospodársku pôdu alebo iné prímestské územia. Predávajú minimálne plochy na výstavbu rodinného domu, cca 500 až 700 m², aby bol pozemok zdanlivo veľký, ale cena zaň sa v absolútnej hodnote nezdala vysoká. Niektorí rozpredajú pozemky bez inžinierskych sietí a dopravnej vybavenosti, na ktorých potom vznikajú nefunkčné spoločenstvá.

Sú aj sofistikovanejší developeri, ktorí všetko zabezpečia na vlastné náklady – od urbanistickej štúdie až po projekt na stavebné povolenie a následne realizáciu dopravnej a technickej vybavenosti. Cena pozemku je v takom prípade prirodzene vyššia, čo si môže dovoliť len solventnejší alebo zadlženejší klient. Výsledok môže byť v tomto prípade lepší, ale princíp je rovnako zlý.

V súčasnom poňatí extenzívneho územného rozvoja obcí a miest je tento princíp ekonomické plytvanie územím, hlavne v satelitoch, ktoré nemajú súvis s jadrovým organizmom. S novými ekonomickými, sociálnymi a spoločenskými princípmi sa väčšia časť obyvateľov prikláňa k životu v meste.

Bývanie v satelite však nie je totožné s bývaním v meste. Rodinné domy poskytujú síce maximálne súkromie, často však táto snaha eskaluje do snahy ukryť sa, nekomunikovať, neodovzdávať informácie, separovať sa za vysokým plotom. Bytové domy v mestách sú v súčasnosti riešené pre solventnejšiu klientelu a nájomné byty mestá a obce nestavajú.

Šetrný prístup k rozvoju mesta
Dôležité je uvedomiť si dosahy rozpínavého urbanistického rozvoja. Vo funkcii bývania si mestá a obce musia nevyhnutne stanoviť ciele, ktoré by život obyvateľov zlepšovali, a tým by bol aj rast sídla výraznejší a efektívnejší.

Treba hľadať možnosti nového funkčného využitia pôvodných budov, využívanie priestorových rezerv a podobne. Územné plány sa, žiaľ, dnes menia na požiadanie a bez odborného dohľadu. Na úradoch chýbajú architekti, ktorým záleží na zdravom rozvoji mesta. To, že všetky nájomné byty boli rozpredané, je škoda.

Niet záujmu zo strany štátu pomôcť nájomnému bývaniu. Nech sa každý občan stará, veď máme kapitalizmus… To nie je kapitalizmus, ale ignorantstvo voči občanom, nezáujem o novú generáciu ani o seniorov…

O koho sa vlastne štát stará? Svet dnes v rámci medzinárodných projektov hľadá možnosti, ako udržať mestá vo svojej kompaktnosti, a hľadajú sa spôsoby efektívneho rozvoja zvnútra: zveľadením, modernizáciou, novou štruktúrou a definovanými parametrami udržateľného rozvoja v mestách, zabezpečujúcimi dobrý život ich obyvateľov.

Príkladom je projekt URBACT, ktorý už 10 rokov prebieha v rámci Európskej únie. Jeho hlavným cieľom je podporovať integrovaný a udržateľný rozvoj miest. Principiálnym výstupom tohto projektu je šetrný prístup k urbanistickému rozvoju mesta s využitím existujúcich kapacít tak, aby sa zabránilo zbytočnému zaberaniu poľnohospodárskej pôdy mimo zastavaného územia, snaha obmedziť rozrastanie sa sídla do krajiny.

Aby sa obyvatelia, ktorí sú od mesta závislí (pracovne, kultúrne a sociálne), nevrhali do beznádejného dobrodružstva vytvorením „zlatej klietky“, spoločenskej a sociálnej izolácie seba a svojich detí.

Jozef Hrozenský
Redakčná úprava: Mária Nováková
Foto: Miro Pochyba

Článok bol uverejnený v časopise ASB.