Ak nebudú klimatické zmeny prioritou pre ľudí, nebudú ani pre politikov, hovorí Magdaléna Horňáková

Klimatická zmena je veľmi abstraktný pojem. Mnohým sa nechce vystúpiť zo svojho komfortu a iní nie sú ochotní meniť svet preštvorročný mandát. Navyše, všetko, čo dnes robíme, sme mali mať hotové najneskôr na prelome tisícročí.

Na Slovensku stojí klimatická zmena v kolóne na diaľnici, z ktorej už neexistuje výjazd. Ale je to naozaj tak? Je nám téma klimatických zmien blízka a venujeme sa jej naplno, alebo je pre mnohých víziou, ktorá ich vôbec netrápi?

Je náš štát pripravený na sucho? Začína sa a končí naša pripravenosť na papieri alebo sme naozaj pripravení na zmeny? A ako za to všetko môže bobor? O klimatických zmenách, suchu, nesprávnych krokoch, konci klimatickej krízy s príchodom jesene, postoji občanov a politikov sme sa rozprávali s architektkou Magdalénou Horňákovou.

Klimatické zmeny riešime už viac ako 30 rokov. Aj napriek všetkému sa stav zhoršuje. Prečo?

Klimatická zmena a všetko, čo s ňou súvisí, je pre väčšinu ľudí veľmi široká a abstraktná. Navyše, je to niečo, kde sa výsledky nášho snaženia prejavia až v budúcnosti. Mnohým sa to zdá veľmi ďaleko.

Nevedia, možno nechcú, nemôžu pod tlakom iných problémov taký veľký časopriestor uchopiť. Riešenie si totiž vyžaduje mnoho opatrení, ktoré môžu viesť k zmene štandardu, fungovania jednotlivca, ako aj spoločnosti.

Ťažko sa vystupuje z komfortnej zóny. Politicky sú to rovnako veľmi nepopulárne témy, pretože chcete ľudí obmedzovať, meniť. A nechcete ich zmeniť na jedno volebné obdobie, ale tak, aby to fungovalo napríklad o 50 rokov. A tam väčšina populácie nedovidí.

Všeobecne začne bežný človek riešiť veci, ktoré ho už pália, čiže okamžité záležitosti, alebo rieši niečo, čo príde vo veľmi krátkej budúcnosti. Riešiť dnes to, čo bude o 50 rokov, takmer nikoho nezaujíma. To je jeden z hlavných dôvodov.

Aj keď o tom dlho rozprávame, za 30 rokov sme sa razantne nikam neposunuli. Situácia sa, naopak, za toto obdobie výrazne zhoršila. A na to nás už vedci upozorňovali dávno. Máme prirodzenú tendenciu odolávať zmenám.

Takže situácia, na ktorú nás kedysi upozorňovali odborníci, už teda nastala?

Samozrejme. Prispieva k tomu aj fakt, že efekt klimatických zmien na sebe ešte výrazne necítite. Ešte stále je všetko znesiteľné. U nás. To, že sa niekde topia ľadovce, je pre mnohých veľmi vzdialené. Akoby to vlastne ani neexistovalo.

Môžeme nájsť ponaučenie v minulosti?

Môžeme a mali by sme, pokiaľ sa nechceme učiť na vlastných chybách. Výskum v mnohých odboroch dokazuje, že život ľudskej civilizácie aj všeobecne na Zemi závisí od uchovania krehkej rovnováhy v rámci mnohých zložitých procesov.

V dejinách ľudstva nájdeme príbehy zaniknutých civilizácií v dôsledku vyčerpania prírodných zdrojov a zdegradovania pôdy nevhodným hospodárením na neúrodnú púšť, ktorá danú komunitu živila.

Niekde proces postupnej degradácie trval stáročia až tisícročia (napr. Mezopotámia, okolie Žltej rieky), niekde, ako napríklad v okolí Aralského jazera, na to stačilo pár desiatok rokov.

História nám ukazuje príbehy zmien spoločnosti v dôsledku zvýšenia populácie počas dobrých rokov a následné vyčerpanie zásob a nedostatok potravín behom suchších období, boj s hladomormi, epidémiami, migráciou a vojnami o zdroje. Zdanlivo sú tieto temné scenáre minulosťou.

Dnes žijeme v civilizovanom svete, no slabú migračnú krízu sme zažili v Európe už v roku 2015, potravinovú bezpečnosť zásadným spôsobom ohrozilo tohtoročné horúce leto a vojnový konflikt na Ukrajine.

Pre trochu optimizmu, že je možná cesta späť, je dobré pozrieť si príklady obnovy zdegradovanej krajiny území Loess Plateau v Číne s rozlohou územia Belgicka alebo príklady z Indie, kde riešia adaptáciu krajiny na sucho a nepravidelné zrážky úctyhodných 40 – 50 rokov.

Inšpiratívny je projekt na ochranu pôdy a vodozádržné opatrenia – súťaž pre obce „Water cup“ od Paani Foundation v Maharashtra, Indii. Problém vodozádržných opatrení vyriešili za 45 dní.

Má štát vytvorenú koncepciu na riešenie sucha? Máme do budúcnosti pripravený plán B, čo sa sucha týka?

Za posledných 5 až 10 rokov vzniklo niekoľko koncepcií, stratégií a implementačných akčných plánov adaptácie Slovenska na zmenu klímy. Jednotlivé väčšie mestá majú vytvorené koncepcie na adaptačné zmeny, napríklad Trnava od roku 2015, Bratislava od roku 2017.

Ale ak sa pozrieme na výsledok kontroly NKÚ z roku 2021 zameranej na pripravenosť Slovenska na riešenie sucha, výsledné konštatovanie je jednoznačné:

„SR nie je pripravená na riešenie sucha tak, aby sa eliminovali budúce hrozby pre životné prostredie a spoločnosť, pretože problematika sucha nie je riešená komplexne a systémovo, nie je pre ňu vypracovaná stratégia a manažment sucha nie je koordinovaný orgánom so silným mandátom od vlády SR.“

Máme síce pripravené niečo na papieri, postupy, čo by sme mali robiť. Ale tým sa to začalo i skončilo. Mnohé tieto, najmä mestské koncepcie, riešia iba intravilán, no nie extravilán. To je 90% územia.

Chýbajú nám spracované plány na sucho, manažment rizík sucha, analýza zdrojov, krízové riadenie počas období sucha, rozdelenie odberateľov vody vzhľadom na významnosť, vytvorenie „semaforu“ na prípadné obmedzenie povolených odberov v prípade sucha, realizácia adaptačných vodozádržných opatrení.

Od 60. rokov máme zákony o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu, protierózne vyhlášky, protierózne opatrenia máme definované v lesnom zákone, máme územnoplánovacie nástroje, projekty pozemkových úprav, projekty USES a aj tak sme každý rok svedkami plošných zmyvov, bleskových povodní, degradácie pôdy zapríčinenej zlým hospodárením a nefunkčnými kontrolnými opatreniami. Približne takto sme pripravení.

To je veľmi „koncepčné“…

Áno. Ale aby som nebola len cynická, je pravdou, že niektoré mestá už aplikujú automaticky pri svojich investičných akciách, ako aj v územnom pláne rôzne požiadavky na riešenie sucha, klimatických zmien, vodozádržné opatrenia, napríklad minimalizovanie nepriepustných spevnených plôch, realizáciu vegetačných striech, manažment dažďových vôd, doplňovanie vegetačných prvkov a vodných prvkov z dôvodu ochladzovania.

Kladú dôraz na druhovú skladbu drevín, ktorá sa za ostatné roky výrazne zmenila práve preto, že je teplejšie. A keďže teplejšie ešte len bude, už dnes musia byť s týmto vedomím navrhované aj dreviny, rastliny…. Stále sú to však len „drobnosti“, ktoré riešia 1 až 2% územia.

Zásadné je aj nastavenie regulatívov v územných plánoch. Napríklad mesto Trnava má relatívne striktné regulatívy územného plánu vzhľadom na adaptačné opatrenia na zmenu klímy a manažment dažďových vôd ako požiadavky na vegetačné strechy, vsakovanie dažďovej vody, a to aj v priemyselných zónach.

Problém však nastáva, ak to nemá v regulatívoch susedná obec a ak sa časti priemyselnej zóny nachádzajú v rôznych katastroch.

V tomto prípade si väčšinou investor vyberie časť, ktorá mu nedáva striktné regulatívy. Je to pre neho lacnejšie, no pre našu budúcnosť devastujúce „riešenie“. V takýchto prípadoch by pomohlo definovanie záväzných celoplošných minimálnych požiadaviek na výstavbu.

Ako vnímate momentálny stav klimatickej situácie u nás?

Čo bolo pred 30 rokmi veľmi ďaleko a vzdialené, je dnes už tu. Uplynulé leto sme si mohli vyskúšať, čo to v skutočnosti môže znamenať. A to sme len na začiatku, pred ktorým nás na konci tisícročia varovali odborníci.

Už si každý všimol, že je teplejšie, oveľa viac tropických dní a nocí, že máme hydrologické sucho, v júni začali vysychať toky, niektoré sú vyschnuté aj doteraz; klesli hladiny podzemných vôd, studne majú hladinu približne o 1 až 1,5metra nižšiu ako obvykle; na južnom Slovensku už dlhodobo takmer nesneží.

Postupy, čo robiť v prípade sucha, máme vypracované na papieri. Tu sa často všetko začína i končí.

Vidíme aj posun vegetačných pásiem. To, čo by kedysi na severe vôbec nemohlo prežiť, dnes prežije – kukurica pod Tatrami, marhule v Žiline, olivovníky v Bratislave. Vzrástol počet nových škodcov alebo je viac generácií škodcov v priebehu roka.

Vedia prezimovať alebo majú dlhšie obdobie, počas ktorého sa môžu rozmnožovať, a tak sa rozmnožujú častejšie – následkom bola napríklad kôrovcova kalamita pred troma rokmi v Česku. Toto sú veci už hmatateľné a viditeľné aj pre bežných občanov.

Zabudneme s príchodom chladnejších dní na letné horúčavy? Spomenieme si opäť až v máji?

Áno. Na klimatickú zmenu a jej prejavy ako sucho sme, bohužiaľ, zabudli s príchodom prvého výdatnejšieho dažďa. Len čo nemáme 35 °C v tieni, prší, je zamračené, chladnejšie sucho už nikto nerieši. Ak sa pozriete na monitoring sucha, riek na SHMÚ, zistíte, ako sme na tom.

Viac ako polovica tokov je pod bežným stavom a mnohé sú úplne vyschnuté. Rovnako je to aj s monitoringom podzemných vôd. Ich stav je ďaleko pod bežným normálom. Nemôžeme si myslieť, že je zrazu všetko vyriešené len preto, že prišla jeseň, je chladnejšie a prší.

Napríklad rieka Trnávka pretekajúca Trnavou má dlhodobé najnižšie prietoky v septembri a od konca júna je už tri mesiace vyschnutá, okrem obdobia dažďov, keď ju naplní voda odľahčujúca dažďovú kanalizáciu mesta. „Biologický“ prietok vypúšťaný z vodnej nádrže nad mestom nie je dostačujúci.

V poslednom čase nám boj proti klimatickej kríze doslova vyskakuje z chladničky. Môže sa z nej stať téma, na ktorú už nebudeme „počúvať“?

Dôležité je aj to, ako sa daná téma „servíruje“. To je však už viac otázka na sociológov, psychológov, komunikačných expertov, čo všetko dokážu ľudia vstrebať a ako riešiť problémy. Sme zahltení informáciami. Aj práve preto málokto dnešnej situácii extrémneho sucha prikladá veľký význam.

Ak to nie je prioritné pre ľudí, nebude to prioritné ani pre politikov. Obyvateľov dnes veľmi trápia iné vec – zaplatiť deťom vzdelávanie, sebe hypotéky, zohnať prácu, ako ušetriť, čo bude s cenami(nielen) energií. Trápia ich každodenné veci. Vizionársky riešiť, čo bude za 50 rokov ich naozaj netrápi.

A na klimatickú krízu a jej dôsledky upozorňovali vedci už pred 30 rokmi. Najčastejšie z radov klimatológov, na domácej pôde napríklad profesor Lapin, (prof. RNDr. Milan Lapin, CSc, je významný slovenský klimatológ a meteorológ – pozn. red.).

Aké dôležité je komunikovať nielen následky, ale aj príčiny klimatických, vodozádržných a iných opatrení?

Veľmi. V momente, keď nevysvetlíte mechanizmus príčin, následkov a vzájomných vzťahov sucha, povodní, vplyvu klímy, ale ani našich dobrých alebo zlých spôsobov hospodárenia v území, nemá zmysel o tom informovať. Poviete A, ale B už nikto nerieši. Napríklad prívalové dažde zatopili tento roksídlisko v Trstenej. Nad ním je približne 1,5 km dlhý Vlčí potok, les a horský hrebeň.

Sídlisko teda vyplavil potok, ktorý má 1,5 kilometra. Rozvodie bolo približne 2,5 km². Nie je možné, aby taký krátky úsek toku a malé povodie spôsobil záplavy pri priemernej búrke, pokiaľ by bolo územie v dobrom stave. Podobné udalosti ukazujú, že v území sa skôr zle hospodári, chýbajú základné protierózne, vodozádržné opatrenia, čo zrýchľuje povrchový odtok.

Rovnako každý rok vidíme prívalové povodne aj z polí, kde nie sú dodržané základné agrotechnické, organizačné a protierózne postupy. Pokiaľ novinári komunikujú tieto udalosti iba popisom, čo sa kde zatopilo, ale už nedoplnia informáciu, že sa to stalo napríklad aj z dôvodu zlého hospodárenia, poškodení si opravia poškodené na vlastné náklady alebo z poistky a nevymáhajú náhradu škody od nezodpovedného hospodára.

A ak sa situácia opakuje, čo sa stáva často, mnohí sa čudujú. Nikto totiž nerieši širšie vzťahy, čo a prečo sa odohráva v okolí. Všetko so všetkým súvisí.

Kto teda zlyháva?

Predovšetkým štát, pretože nekoná. Školstvo, ktoré neučí kontext medzi príčinou a následkom, fakt, že po každom A nasleduje aj B. Vlastníci a užívatelia pozemkov, pretože je to mnohým jedno alebo má pre nich vyššiu prioritu krátkodobý zisk než trvalá udržateľnosť. Novinári, ktorí píšu o danej téme veľmi zjednodušene. V neposlednom rade aj koncepčné profesie v plánovacích odboroch, pretože sme mnohé z toho nakreslili alebo nenakreslili.

Uvediem „smutný“ príklad zo života. V Trnave nám v júni vyschla z dôvodu sucha rieka Trnávka. V dôsledku horúčav biologický prietok vypúšťaný z vodnej nádrže Boleráz nebol dostatočný na to, aby zabezpečil kontinuálny prietok v celom toku.

Medzi Trnavou a vodnou nádržou Boleráz bola postavená bobria hrádza. Rybári napísali jeden článok o možnej príčine vyschnutia rieky a ako hlavného vinníka označili bobra a jeho hrádzu. Celú situáciu zľahka nadniesli, aby vyvolali tlak na diskusiu o potrebných manažmentových opatreniach s ochrancami prírody, keďže bobor je chránený, ale za posledné roky jeho populácia rastie.

Slovensko nie je pripravené na riešenie sucha tak, aby sa eliminovali budúce hrozby pre životné prostredie a spoločnosť.

K rybárom sa pridala správa povodia, pretože zo zákona majú povinnosť udržovať prietočnosť koryta toku a za určitých okolností môže byť aj bobria hrádza rizikový faktor. Odstránili ručne časť hrádze, no uvoľnená voda dotiekla horko-ťažko do Trnavy a o pár dní bol stav suchého koryta rovnaký. O vyschnutej Trnávke a hlavnej „príčine“ bobrovi začali písať regionálne aj celoštátne noviny.

A keď sa neskôr zistilo, že je v tom nevinne, pretože voda tiekla rovnako nad jeho hrádzou i pod ňou, nikto z novinárov už nepísal o príčine, prečo je v rieke Trnávka naozaj sucho. Napríklad to, že už od zimy je v povodí hydrologické sucho, krajina nevládze zachytávať čoraz viac nerovnomerné zrážky, klesá hladina podzemných vôd.

Mesačné prietoky na Trnávke boli v zime na 40% dlhodobého priemeru, v júni, keď vyschla, na 18%, a pritom najnižšie dlhodobé prietoky sú až v septembri. Úroveň hladiny vo vodnej nádrži bola na minimálnych stavoch a takmer nebolo čo z nádrže vypúšťať, aj keď súbežne odoberá z nádrže a podzemných vôd blízka firma cca 2,0 mil m³ ročne a odpadné vody v objeme cca 1,3mil m³ nečistí vo svojom areáli a nevypúšťa do Trnávky v blízkosti odberného miesta, ako by bolo logické.

Vybudoval sa „obchvat“ Trnavy dlhý 18 kilometrov a odpadné vody sa čistia na mestskej čističke za Trnavou. Tento rok sme sa dostali do stavu, keď nebol dostatok vody aj pre odbery firmy, aj pre zabezpečenie biologického prietoku v rieke. Na úseku 10 kilometrov tak vyschla rieka a skončil život. Dočasne ju dotovala iba voda z mestskej čističky.

Nikto sa nepýtal štátnej vodnej správy, ako regulujú povolené odbery, prečo sa pri rozširovaní závodu neposudzoval v rámci EIA aj vplyv na hydrologické pomery, prečo sa voda v závode nerecykluje a tvárime sa stále, že sme vodná veľmoc, prečo aj počas horúčav ľudia čerpali vodu z toku a studní v riečnej nive na polievanie, prečo nie sú na okolitých poliach urobené protierózne opatrenia a máme rozorané prameniská.

Takže dodnes si stále mnohí myslia, že Trnávka vyschla vďaka bobrovi a nie suchu, v kombinácii s našimi zlými opatreniami. A takto sa dostanú dezinformácie do sveta. Pritom bobor tvorí prirodzené vodozádržné opatrenia a v boji so suchom nám vie pomôcť aj napriek tomu, že v tvorbe hrádzí vie byť aj veľmi tvorivý.

Ak sa téma sucha a klimatickej krízy nezačne komunikovať tak, ako sa má, to znamená pýtať sa všetkých zúčastnených a „dopovedať súvetie“, teda nielen A, ale aj B, nikdy sa nám nepodarí dosiahnuť konsenzus. Treba vždy uviesť celý kontext, pretože potom to ostáva iba v abstraktnej forme. Navyše treba vytvoriť silnú a kvalitnú medziodborovú komunikáciu.

Pod pojmom počasie si však klimatickú krízu predstavuje množstvo ľudí…

Počasie a klíma sú rozdielne pojmy. Počasie je stav atmosféry na určitom mieste a v určitom krátkom čase, zatiaľ čo klíma je dlhodobý stav počasia na určitom mieste. Zmenu klímy nedokážeme ovplyvniť iba na lokálnej úrovni a prejaví sa v dlhšom časovom horizonte.

Ale dokážeme lokálne ovplyvniť to, ako je naša krajina adaptovaná alebo ako je rezistentná proti extrémnym prejavom spôsobeným klimatickou zmenou. Pokiaľ by bolo urobené to, čo by podľa našich koncepcií, stratégií či zákonov urobené byť malo, nemali sme tu dlhy ani z minulosti ani zo súčasnosti v podobe zlých krokov, ktoré sme urobili, potom by prejavy tohtoročného suchého počasia nemuseli byť také extrémne.

Počasie, klímu nezmeníte, to, ako sa na meniace podmienky nachystáme, náš životný priestor, krajinu, mestá, ovplyvniť môžeme.

Čo by malo byť zákonom dané na zlepšenie, posilnenie a rozvoj v tejto oblasti?

To je široká téma. Napríklad by mali byť formou vyhlášky zadefinované plošné minimálne štandardy regulatívov pre územné plány s ohľadom na adaptačné opatrenia – od povinných vegetačných striech aj na priemyselných objektoch po manažment dažďovej vody, podiel ochladzovacích prvkov či vodopriepustných povrchov.

Pokiaľ si budú územné plány schvaľovať obce, kde je vždy jednoduchšie pretlačiť zmenu na obci, ktorá nemá odborné zázemie pracovníkov, nepomôžeme si. Silné regulatívy, ktoré sa v žiadnom prípade neprekročia, by mali byť samozrejmosťou.

Rovnako je veľmi dôležité, aby si mestá a samosprávy ustriehli, čo, kde a ako budú stavať developeri. Aby spolu úzko, nielen formálne, spolupracovali. Mesto by malo byť silným partnerom a developer by si nemal nakresliť na riešené územie, čo sa tam hodí jemu. Aj on musí mať mantinely, ktoré stanoví mesto.

Chýba nám legislatívna ochrany stromov vo vzťahu k inžinierskym sieťam, definovanie ich ochranného pásma. Treba zmeniť spôsob obstarávania EIA tak, aby ho obstarával správny orgán a nie investor, a posudzovanie tak bolo objektívnejšie.

Mnohé nástroje nie je nutné vymýšľať nanovo. Stačí ich sfunkčniť a doplniť kvalitné metodiky. To sa týka najmä územných plánov, ktoré v mnohých obciach stále chýbajú.

Niektoré obce, ale aj mestá majú nedostatočným spôsobom riešený extravilán, kde máme veľké rezervy vo vymedzovaní najmä chýbajúcich ekostabilizačných, vodozádržných štruktúr, v obnove riečnych nív, záplavových území, ale chýba aj kobercové rozširovanie zástavby, ochrana krajinného rázu.

S krajinou pracujeme minimálne, čo je problematické najmä v územiach s výrazným zastúpením veľkoblokovej poľnohospodárskej pôdy s nízkou ekostabilitou územia.

Problémové sú aj ďalšie koncepčné materiály a projekty, ako napríklad USES (územný systém ekologickej stability) – v aktuálne spracovávaných projektoch RUSES prevažne v okresoch s výrazným zastúpením poľnohospodárskej pôdy na južnom a západnom Slovensku sú zásadné koncepčné chyby.

Projekty konzervujú existujúci nevyhovujúci stav tým, že nedopĺňajú chýbajúce skladobné prvky a nie sú tak schopné zabezpečiť zlepšenie stavu krajiny ochudobnenej o prírodné prvky. Pokiaľ má návrh RUSES zabezpečiť väčšiu ekologickú stabilitu územia a prispievať k adaptácii územia na zmenu klímy, je výstup v mnohých okresoch nepoužiteľný.

Keď sa schvália projekty RUSES v takejto nevyhovujúcej podobe, stanú sa súčasťou územného plánu kraja a následne záväzné pre územné plány obcí. Niektorí sa potešia, „koľko veľa“ sme urobili pre prírodu, a pritom to budú na ďalších 10 – 15 rokov nevyhovujúce záväzné dokumenty. To je po 30 rokoch, odkedy sa spracúvajú, tristná situácia vrátane skutočnosti, že aj samotná metodika je chybná a nešpecifikuje, akým spôsobom prvky USES vymedziť.

Ďalším kľúčovým dokumentom pre rozvoj a stabilizáciu krajiny sú pozemkové úpravy, v rámci ktorých sa vymedzujú spoločné zariadenia – prvky systému USES, vodozádržné opatrenia, poľné cesty. Bohužiaľ, roky sa takmer nerobili a máme väčšiu časť územia stále s nevysporiadanými pozemkami, kde je ťažké robiť čokoľvek. Aj tu došlo v niektorých katastroch pri spracovávaní projektov k zásadnej redukcii ekostabilizačných a vodozádržných prvkov, pre ktoré sa nevyčlenili potrebné pozemky.

Kedysi sme žili bezplastovo, výrazne eko, bio, raw… dnes sa urputne snažíme o to isté. Prečo je dnes také úžasné mať vlastnú záhradu a pestovať v nej reďkvičku, keď kedysi to bolo bežné. Čo sa za tých 35 rokov stalo? Prečo sme sa „utrhli“?

Kedysi sa banány dali zohnať až podpultovo. Všetko sa začalo lámať po revolúcii. Bola to jednoduchšia a pohodlnejšia cesta. Všetkého bolo zrazu všade a počas celého roka dosť. Zrazu sa v supermarkete dalo zohnať všetko. To, na čo sa stáli rady, ste si mohli zrazu kúpiť kedykoľvek, keď ste na to dostali chuť, nemuseli ste šetriť na Vianoce, premýšľať, kedy dovezú chlieb, mäso.

Sociologicky to bolo o tom, že ste mali možnosť si veci dovoliť, akoby sa cítiť bohatý. Možno to dávalo falošný pocit exkluzivity, istého spoločenského postupu. Bol tam ešte jeden moment. Mnohým prišlo staranie sa o záhradu a pestovanie v 90. rokoch „zo dňa na deň“ zbytočné.

Veď načo sa trápiť, keď si to mohli kúpiť v obchode. Vďaka socializmu sme stratili kontinuitu vývoja, získali iný vzťah k majetku, mnohé väzby sa pretrhli. Pomyselné kyvadlo sa vychýlilo na jednu stranu. Zrazu sa prudko vychýlilo na opačnú, na protipól.

Pomaly sa dostáva do normálu, rovnovážnej polohy. A to je ten moment, prečo sa k mnohým veciam spätne vraciame. Podvedomie nás v našej histórii vracia do minulosti. S tým bojujeme vnútorne i spoločensky. A dlho budeme.

Článok bol uverejnený v časopise ASB 8-9/2022