Alena Šrámková: Vedieť predvídať je na celom kumšte to najdôležitejšie

Venovali ste sa už skôr, ako ste začali študovať architektúru, aj kresbe?
Musela som sa učiť kresliť, za tým bol môj otec. Bol obchodník, ale sám rád maľoval. Nemyslím, že to je moja silná stránka, to vôbec nie. Aj v tom našom remesle vidím viac logiky a racionálna.

Vy ste hneď po skončení vysokej školy, ktorú ste študovali v Bratislave, kde vtedy vaša rodina žila, získali veľké zákazky na dva priemyselné závody. Bolo bežné, že sa na začiatku päťdesiatych rokov minulého storočia dávali takým mladým architektom?
My sme boli asi druhý alebo tretí ročník, ktorý končil na Slovensku školu, takže architektov nebolo, a tak som sa dostala k takým veľkým stavbám aj ja.

Nebola žiadna generácia tých, ktorí stavali pred vojnou?
To boli jednotlivci, ale na stavby, aké som tam robila, jednoducho neboli ľudia. Boli tam napríklad Kramár, Beluš, Čapka alebo naši učitelia. Bola veľká prosperita, v tom čase sa veľa stavalo, presadzoval sa socialistický názor, všetko sa menilo.

Nebáli ste sa takých veľkých zákaziek, keďže ste nemali skúsenosti alebo len skúsenosti zo školy?
Nemali sme nijaké skúsenosti, keď človeku niečo spadlo, tak mal, žiaľ, súd. Sama som mala súd, spadol mi strop, pretože bol zle armovaný. Prípad mal takzvaný ľudový sudca, ktorý si plietol slová statik a štatistik. Takže to boli trochu nebezpečné situácie.

Hovorili ste o presadzovaní socialistického názoru. Vychádzal z avantgardy alebo z ruského konštruktivizmu?
Nie, z konštruktivizmu ani náhodou, to bolo ozdobovanie – historizmus, strana a Stalin. V tom sme v päťdesiatom druhom končili školu. To bola tá najhoršia doba.

Boli na Slovensku na začiatku komunizmu voľnejšie pomery?
Trochu asi áno, to nedokážem posúdiť. Mňa vyhodili zo školy po každej previerke, a vždy som sa tam nejako dostala späť. Mali sme dobrých učiteľov, ktorých vyhodili v Čechách, a tak učili na Slovensku.

Mali ste prehľad o tom, čo sa stavalo v tom období v zahraničí, na Západe?
Odoberala som časopis L’architecture d’aujourd’hui, to mi veľmi imponovalo.

Nadväzovali vo Francúzsku na avantgardu, na Corbusiera?
Nie tak celkom. Bola to taká neumelá povojnová tvorba, trošku to kulminovalo do Niemayera pred šesťdesiatymi rokmi, až od šesťdesiatych rokov minulého storočia začala byť architektúra aj vo svete trochu lepšia. Ale imponovalo mi, ako to vedia, aké robia tie stavby moderné, ale zase som tomu nie vždy dobre rozumela, bola som hlúpa.

Čím sa líšilo štúdium architektúry na AVU v Prahe v porovnaní s bratislavskou technikou?
AVU prijala študenta až vtedy, keď mal tri roky praxe, nie hneď po skončení techniky. Volalo sa to vtedy „majstrovská škola“, brali štyroch študentov do ročníka. Išla som tam z praxe, vedela som, že nič neviem. Zase sa robili projekty, ale súťažili sme medzi sebou.

Jaroslav Frágner v tom čase takisto staval v štýle sorely. Ovplyvňovalo vás to?
On učil a zároveň bol vedúcim ateliéru v rekonštrukciách. Frágner bol génius detailu. Dokázal na detail myslieť noblesne, takže aj tá jeho sorela je v detaile ohromná. Neskôr už toho veľa nerobil, bol predsedom Zväzu architektov a rektorom školy. 

Ako ste to vnímali vy?
To bolo jednoducho myslenie našej avantgardy. Taký bol ich názor. Mysleli sociálne až socialisticky. Snažili sa robiť to, čo sa ľuďom páči. Potom sa to sem vrátilo v postmoderne. Postmoderna je názorovo to isté, čo sorela. Snažila sa vyhovieť verejnému vkusu, tomu, čo si verejnosť predstavuje ako bohatstvo. Frágner tomu veril, lebo to budoval svojím spôsobom rovnako ako Havlíček, Štursa a Hoffmeister. Tak dopadli všetci schopní architekti staršej generácie, ktorí sa tomu nezapredali, oni tomu uverili. Včera večer som počula hovoriť v televízii pána Hiršala a ten mi hovoril úplne z duše: keď raz človek niečomu uverí, tak už sa toho nedokáže zbaviť. To je nejaký zákon, neviem aký, ale viem, že dospelý človek, ktorý už má svoj názor a dovolí, aby sa mu ten názor sklonil k nejakému nevkusu, už sa nedokáže dostať späť. Moja prvá fabrika bola tiež sorela, to bola nepekná vec, ale my sme robili sorelu, pretože sme nemali nijaký názor. Realizovali sme teda prvý, ktorý nám niekto predstavil. To nebolo žiadne veľké lámanie. Človek nemal zažitý funkcionalizmus tak, aby ho vedel robiť. Aj pre nás bolo veľmi ťažké prehodiť sa a začať hľadať, v čom bol funkcionalizmus a v čom sa naň dá nadviazať. Ja som na konci štúdia na Akadémii nevedela urobiť projekt bez sorely. A viem, že ma dosť trápilo, že som to nedokázala, a nevedela som prečo.

Ako ste sa zmierili s tým, čo prišlo po tom zlome, keď sa skončila sorela?
Zomreli Stalin a Gottwald, uvoľnila sa politická situácia a zrejme niekto vedel, o čo ide, a začal to robiť trochu rozumnejšie. Možno to boli Filsak, Prager a táto generácia. Mali v pozadí dobrý funkcionalizmus. Obzerali sa na Fuchsa a Rozehnala. To bolo krásne, to oslobodenie od núteného aplikovania sorely.

Dostali ste sa už potom po štúdiu na AVU k lepším zákazkám, než aké ste mali po skončení techniky?
To už bolo dobré, už som vedela, že mám ísť robiť niekam, kde sa dostanem k architektúre. Najskôr som pracovala v Potravinoprojekte a potom ma preradili do obchodnej projekcie, kde bol skvelý riaditeľ, ktorý dával pozor, aby bol priestor vymýšľať architektúru. Až tam sa človek začal uplatňovať v tom, či má nejaké nadanie, alebo nemá. To som však už mala viac ako tridsať rokov. Musela som dospieť, bez toho to v architektúre vôbec nejde.

V šesťdesiatych rokoch minulého storočia ste stavali aj v Moskve. Ako vtedy Rusi vnímali našu emancipáciu vzhľadom na sovietske vzory?
Rusi nemali nijakú novodobú tradíciu, išli ďalej v tom, čo robili predtým, a asi boli vtedy dosť chudobní. Keď sa oslobodzovali od stalinizmu, nejako sa im zhoršila ekonomická situácia. My sme sa už nemuseli na nich orientovať, to pre nás bola výhoda. V Moskve som robila v šesťdesiatom roku minulého storočia dve veľké výstavy: československé sklo a potom výročie oslobodenia. 

Nechceli sa, dajme tomu, inšpirovať tým, čo vznikalo v architektúre u nás?
Nie, to vôbec nie, to bol veľký štát.

Mala česká architektúra v tom čase dobrý zvuk na Západe?
Nemyslím si, že sme vtedy mali nejaké meno. Oni sami boli zrejme tak ďaleko, ak nie ďalej. Vtedy všetkým imponovali Japonci. Bolo tu niekoľko šikovných ľudí, ale Československo neznamenalo na svetovej úrovni nič. Nikdy neznamenalo a dnes zase neznamená, nesmieme si to nahovárať.

Ani ambasáda v Londýne, ktorú navrhol váš manžel?
Ale áno, to bol krásny dom v brutalizme, dostal cenu RIBA za najlepšiu stavbu Londýna za dva roky. To však boli jedinci, môj muž a, neviem, Filsak alebo Bočan. Navrhovali veľvyslanectvá, tak boli vo svete trochu ostrieľanejší. No nebolo to tak, že by sa svet išiel z toho Československa zblázniť, to rozhodne nie. My sme stále za ním pokrivkávali.

Bol štýl českého brutalizmu výrazne odlišný od toho, čo sa stavalo v Londýne?
Bola to nejaká architektúra a čo sa stavia bežne, vlastne nie je architektúra. Ale zároveň tam určite boli aj také postavené domy, ktoré mali svoju vysokú hodnotu.

Aký bol váš najväčší projekt v šesťdesiatych rokoch minulého storočia? 
Robila som hotel pre Čedok, ktorý mal stáť na začiatku Letenskej pláne na mieste dnešného hotela Forum. Stále sme ho prerábali, až bol pripravený pre talianskeho dodávateľa. Práve 21. agusta 1968 sa mal s Talianmi podpisovať kontrakt. Robila som na tom projekte sedem rokov, ktoré som tak stratila.

Nemohol to postaviť niekto iný?
Nie, prišli Rusi, takže sa zmenila orientácia a Čedok už nechcel nič stavať. Nebola perspektíva, že sa tým zarobia peniaze.

To bolo rozhodnutie Čedoku, že si vybrali talianskeho dodávateľa?
No, bolo to bežné, bolo to možné. Tí Taliani, skvelá realizačná firma Feal Miláno, tu v Prahe postavili Strojimport, ktorý navrhol architekt Kuna.

V šesťdesiatych rokoch minulého storočia ste sa zúčastňovali aj na viacerých súťažiach, mali vyššiu úroveň ako tie dnešné?
Mám pocit, že boli veľmi vzdelávacie, každá ďalšia súťaž na podobný problém mala lepší výsledok. Nemali vyššiu úroveň ako tie dnešné, mali trochu iný charakter, boli dôkladne rozpracované, opísané a bolo ich viac. Dnes sa s tým viac pipleme, aj úroveň podania je oveľa ďalej. Ale myšlienka v tom vidieť bola. Buď tam bola, alebo nebola.

Mal architekt na konci päťdesiatych a v šesťdesiatych rokoch minulého storočia vyššie postavenie ako neskôr vrátane súčasnosti?
Oproti dnešku mal dosť veľkú prestíž. Klienti, pretože neboli majitelia, nechali na architektovi, nech robí, čo vie. My sme boli zodpovední len voči spoločnosti, útvaru, zväzu, ale nemali sme nad sebou klienta, len dodávateľov, ktorí nechceli nič robiť, i keď dnes nie sú oveľa lepší. 

Nastal potom v sedemdesiatych rokoch minulého storočia razantný útlm v stavebníctve?
Asi áno, všetci boli vykoľajení. Kultúrna politika sa rozbehla v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, v šesťdesiatom ôsmom kulminovala. Potom to išlo všetko dolu vodou. Takým posledným záchvevom nejakého národného kultúrneho prejavu bola svetová výstava v Osake v sedemdesiatom roku. Potom nič, normalizácia bola ohavná a pocit z nej beznádejný.

Keď vezmeme rozvoj stavebníctva u nás, ktorý trvá posledných päť rokov, dá sa porovnať so stavebným boomom v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia?
Po vojne sa začali stavať byty a priemyselné objekty. Byty sa hneď stavali ako sídliská, vyhovovalo sa tým dodávateľom. Nikdy som to nechcela robiť, nebolo o čo stáť. Vedela som, že nejde o architektúru.

Zasa sídliská z päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia sú zvyčajne lepšie ako tie neskoršie…
To je ten začiatok, potom sa to kazilo. Celý proces bytovej výstavby bolo kazenie. A obávam sa, či to teraz nekazia ešte viac. Ako sa to romantizuje, robia sa prízemné domčeky, chodníčky a parčíky. Obávam sa, že sa tomu nepomôže. Neviem, chvíľu počkáme, až to bude nejaký ten čas žiť.

Začali ste stavať na začiatku päťdesiatych rokov minulého storočia, teraz sme o päťdesiat rokov ďalej, ako sa za ten čas zmenili technológie a spôsob navrhovania?
Nastala hlavne veľká zmena v dodávateľských možnostiach, ale je to dosť drahé. Nepáči sa mi to. Bolo by lepšie, keby sme dokázali stavať lacnejšie a aby boli klienti skromnejší. Každý chce mať podlahové kúrenie, pekné umývadlo, ktoré je zrazu desaťkrát drahšie, keď sa niektorému dizajnérovi podarí. Myslím si, že to nestojí za to. Keby klient namiesto toho odpočíval, čítal si knihu a za tie peniaze nepracoval, oveľa viac by si ich užil, než aby mal to zbytočne drahé snobské umývadlo, ktoré bude už za tri roky rovnako staré. Mňa tá rozmaznanosť hnevá.

Nesnažíte sa ich presviedčať?
Áno, chcela by som klienta, ktorý by chcel stavať lacno, ale skutočne až do konca. Sú takí, ktorí povedia: „To je super, chcem stavať lacno!“ a potom si to zrazu vylepšia o ďalšiu izbu, ktorá sa tam vôbec nehodí, alebo vyhodia peniaze za niečo iné zbytočné. A nie je to v rovnováhe s celkom. To ma hnevá na celej spoločnosti. Myslím si, že je fajn móda chodiť v tričku a plátenných nohaviciach či sukni, no domy sa stavajú tak, že kubík stojí desaťtisíc, a to je priveľa.

Z akých materiálov staviate najradšej?
Z takých, ktoré sú odolné, mám rada materiál trvanlivejší na povrchu. A nemám rada také tie sklenené závesné a montované veci urobené ako mašinky. Všeobecne sa stavajú sklenené domy a sú krásne, ale ja ich nemám rada. Dom má mať okolo seba múr. Možno som tradicionalista, potrebujem proste pevné, ťažké veci, ktoré ležia na zemi, nie na nohách.

Máte nejaký postup, ako presvedčiť klientov, aby chceli to, čo považujete za lepšie vy?
Keď máte dnes rokovať s investorom, ktorý utráca peniaze, nuž tak sa musí s jeho názorom diskutovať, a s niekým to ide, s niekým nie. S veľmi veľkým percentom to zatiaľ nejde, pretože spoločnosť je všeobecne bez vkusu a úcty, bohužiaľ.  

Prečo sa nepovažuje architekt za autoritu?
Neviem, každý vie bývať, každý má teda predstavu, že on špeciálne toto musí mať, a keď si to platí, prečo by sa mu to nemalo páčiť! A má hlúpy vkus, pretože sa mu páčia škaredé veci. Ľudia nechcú kultúrnu hodnotu, osvietených je veľmi málo.

Ako je to v prípade veľkých firiem či spoločenských zákaziek?
Tie vôbec nejdú, ako vidno. Cudzie firmy, ktoré tu sú, musia vyrábať peniaze a podriaďujú sa preto verejnému vkusu. Kultivovaní ľudia, ktorí by boli dobrí klienti, majú málokedy niečo našetrené. Zmení sa to, až bude všeobecný vkus lepší. Vo Fínsku stavali chudobní ľudia a stavali skvele, bohatí tam boli zvyknutí na to, že musia byť slušní k svojmu okoliu. To príde časom. Pred vojnou sa tiež stavalo rôzne, keď už sa funkcionalizmus všeobecne používal, väčšina ho nepotrebovala.  

Keby sme sa zastavili pri vašich veľkých stavbách zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia, dostavbe Hlavného nádražia v Prahe a k domu Na Můstku. Bol stavebný proces iný, než ako sa stavia dnes?
Nie, rádovo nie.

Čo sa týka technológií, mali ste prístup k všetkému, čo ste poznali?
V zásade áno. Že by vôbec nič nešlo, to nie je pravda. Keď chcel človek oceľový dom, tak to bol oceľový dom. Pamätám sa na rokovanie ohľadom hlavnej stanice. Prišli sme s tým, že by sme to vysoké „íčko“ na fasáde naprieč nad hlavnou dvoranou najradšej „našopovali“ bronzom. Vymysleli nám to vo výskumnom ústave, aby sa už nemuselo natierať. Vtedy išlo o zvýšenie ceny stavby o 20 miliónov korún. To bolo vtedy veľa peňazí. Za dve hodiny povedali zástupcovia klienta „all right“. Mám dojem, že zasa sme neboli až tak veľmi obmedzovaní. Akurát tým, že bola hlúpa organizácia, boľševická organizácia, boľševická diktatúra proletariátu, ktorá skutočne fungovala. Myslím, že dnes funguje takisto. Človek mohol ťažko donútiť niekoho, aby urobil niečo presne. Najhorší boli robotníci, pokazili sa počas socializmu a, žiaľ, ešte sa nezlepšili. Chce to novú generáciu robotníkov, ktorí by začali byť hrdí na svoje remeslo. Takí ešte nie sú alebo ich je málo.

Ako vznikal návrh dostavby Hlavného nádražia v Prahe, ktorý ste robili so svojím manželom a s architektom Bočanom?
Nám sa podarilo stlačiť novú halu dolu do parku, takže pred Fantovou budovou je voľné priestranstvo. Všetky ostatné súťažné návrhy boli nad zemou, takže magistrála tam viedla takou tiesňavou. Povedali sme si, že to bude podzemný objekt, grota. Že by tá stanica mala nejakú veľkú architektonickú cenu, to si nemyslím. Ale myslím si, že sa nám v tom období podarilo urobiť meradlo veľkej stavby. To nie je ľahké. Rozmýšľali sme o tom, aký široký musí byť gelender, aby sa hodil do takého veľkého priestoru a aké veľké musia byť ornamenty na podlahe, aby to unieslo ten priestor. Robustnosť stavby a veží hore, to bolo urobené dobre. To je také dobré architektonické remeslo, ale nemyslím si, že to je nejaká veľká inšpiratívna vec.

Ako hodnotíte nedávnu rekonštrukciu domu Na Můstku?
Na ten dom som bola dosť hrdá. Bol to môj názor. Na svoju dobu dosť strohý. Robili sme to spolu s manželom, ktorý už bol veľmi chorý. Mal ten dom rád, akosi ma rešpektoval. Dúfam, že sme ho teraz nepokazili, keď sme dopustili, aby metro vyústilo priamo von. Aj ten obchod s módnym tovarom si so sebou nesie svoj módny dizajn, stropy, podlahy, svietidlá. Nedá sa nič robiť, je to jeho reklama. Myslím si, že ten dom to udrží.

Dom Na Můstku

Pracovali ste s manželom aj na nejakých iných projektoch?
Nie, my sme spolu nerobili, pracovali sme rôzne. Manžel bol dobrý a láskavý, aj v architektúre bol vždy láskavý. Ja som bola taký tvrdohlavec.

Mali ste za celú svoju tvorbu od prekonania sorely nejaké obdobie, keď ste chceli stavať inak ako strohé, prísne domy? Nepochybovali ste nikdy o smere, ktorým ste sa vydali?
Pochybujem stále, teraz pochybujem hádam najviac. Celá práca bola vždy ubrať všetky ozdoby, nápady alebo nejaké zvláštnosti, ale tá pochybnosť, či je to dobre, alebo nie, tam bola vždy. Jediný zvrat bol, keď som ešte poriadne nevedela, o čo ide. To bol diplomový projekt na akadémii, keď sa skončila sorela a mali sme urobiť moderný dom vedľa Národného divadla. To mi nešlo, to som fakt nevedela, kam z konopí. Navrhla som také zvislé dosky a medzi nimi sklo a malo to rovnako vysoký stupeň. Hore bola vystrčená rímsa a pod ňou boli panáky. Nevedela som sa toho vtedy zbaviť.

Vy sama učíte od začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia na ČVUT, ako sa vám komunikuje so študentmi, ktorí sú o generácie mladší?
Mne sa to páči, ale čo si myslia oni, to neviem, to mi nepovedia do očí.

Mení sa tam nejako spôsob výučby?
Áno, mení sa to. Možno, že som príliš veľký optimista, ale zdá sa mi, že sa tá škola stále zlepšuje, a myslím, že je dobrá. Dostalo sa tam pár rôznych osobností a študenti si môžu vyberať, u koho chcú študovať, komu dôverujú a komu nie. Medzi tým musia urobiť veľa práce, ktorá ich nebaví. Myslím si, že to je tiež správne, že to tam má byť. Nevieme si vymyslieť, ako by to išlo lepšie.

Na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia ste mali aj významné spoločenské funkcie. Boli ste poslankyňou parlamentu a potom ešte predsedníčkou Obce architektov.
Vtedy som bola šialene nadšená, až sa to nedalo vydržať. Vliezla som do všetkého, do čoho sa dalo.

Prišlo potom nejaké sklamanie alebo nechýba vám teraz tá rola?
Nepovedala by som, myslím si, že tak je to dobre.

Čo sa vám páči zo súčasnej architektúry?
Ešte asi nikto neprekonal Khana, toho veľmi obdivujem, a tiež Märkliho, to sú skvelí muži. Máme tu knihy o všetkých možných, a keď som veľmi smutná, tak v nich listujem a vidím, ako to vedia. Je úžasné, keď niekto vie.

Na čom práve teraz pracujete?
Projektujeme meteorologickú vežie`ku na Šerák a domýš3/4ame školu architektúry v Dejviciach, na ktorú sme vyhrali sú?až. Ešte ju nemáme objednanú, ale už premýš3/4ame o tom, e`i tam bude tehla, linoleum, alebo cementová stierka, aby sme si ten názor dokreslili zo všetkých strán.

Niektorí študenti z ČVUT vyhlasujú, že váš návrh nezodpovedá súčasným požiadavkám na modernú budovu Fakulty architektúry. Myslia si, že by mala fungovať inak, že tam ľudia nemajú priestor, nemajú sa kde stretávať a že váš návrh to nerieši. Môžete tomu oponovať? 
Úmyselne som im zadala, aby si vymysleli, čo všetko by v škole malo byť, čo by tam chceli, a oni neurobili vôbec nič. Keď to zobrali vážne, že ten svoj názor majú nejako nakresliť a prezentovať, neprišli s ničím konštruktívnym. Jedno zlepšenie sme z toho zistili, to použijeme. Oni si ešte nedokážu uvedomiť, čo robí čas. Človek musí trochu zostarnúť, aby si uvedomil, ako dom pretrváva, čo všetko musí vydržať. Celý čas, keď sme stavali Můstek, chodili mi ľudia nadávať do kancelárie, že tam staviam novú „trafačku“. Volalo sa to UAB, univerzálna administratívna budova, no hovorili tomu UBB – akože „úplně blbý barák“. Verejnosť bola proti nej, vtedy sa ma zastal hlavný architekt Prahy pán Borovička. Len čo sa to postavilo, začali chodiť chvály a onedlho to vyhlásili za kultúrnu pamiatku. Takto sa mení názor a kto je trochu vzdelaný, musí jednoducho predvídať, ísť dopredu. To je to, čo si deti neuvedomujú. Čo je okamžité a čo vyprchá, čo bude o mesiac pasé a o desať rokov úplne preč. To je asi na celom kumšte to najdôležitejšie – vedieť predvídať, myslieť dopredu a dokázať rozlíšiť, čo sa človeku páči, pretože je to akosi módne, a čo sa človeku páči, pretože to je moderné. A to je dosť ťažké, toto vedieť.

ALENA ŠRÁMKOVÁ
Narodila sa v roku 1929 v Prahe. Študovala na Fakulte architektúry na Vysokej škole technickej v Bratislave a Akadémii výtvarných umení v Prahe. Pracovala v štátnych projektových ústavoch. Od roku 1991 učí na Fakulte architektúry ČVUT v Prahe. Vlastní kanceláriu Alena Šrámková Architekt založenú v roku 1992. V roku 1999 ju vymenovali za profesorku.

Text: Michaela Gomolová
Foto: archív ateliéru Alena Šrámková Architekt a Petr Jedinák