Anketa: Ako vidia Tatry architekti?

Súčasný stav Vysokých Tatier je pre niekoho alarmujúci, niekto je s ním súlade. Stavia sa málo, veľa, na vhodných miestach, malo by sa stavať viac či menej, viac kvalitnej architektúry?

Čo by Tatrám mohlo pomôcť? Ako zabezpečiť, aby sa nestavali v Tatrách nekvalitné architektonické diela? Kto by to mal posudzovať? V čom zaostávame a vynikáme? Ako ich (ne)chránime… Tatry sú v novom miléniu konfrontované s novými výzvami. Otázok o našom najkrajšom pohorí pribúda.

Tomáš Bujna, architekti NZW: Výstavba vo Vysokých Tatrách vyvoláva rozdielne názory. Na jednej strane je vítaná ako prostriedok na modernizáciu infraštruktúry a zlepšenie služieb pre návštevníkov, čo môže podporiť miestnu ekonomiku. Na druhej strane však existuje obava z negatívneho dosahu na prírodné prostredie a estetiku regiónu, pričom mnohí obyvatelia a ekologické organizácie poukazujú na riziká spojené s masívnou výstavbou, ako je erózia pôdy, narúšanie biotopov a zmeny v krajinnom ráze.

Je teda nevyhnutné, aby sa akékoľvek projektové zámery prehodnotili a realizovali s dôrazom na udržateľnosť a ochranu prírody, aby sa zachoval unikátny charakter Vysokých Tatier pre budúce generácie. Na históriu a regionálne špecifiká sa však vôbec nekladie dôraz. Architektonické hodnoty sa postupne vytrácajú a žiadne nové ich nenahrádzajú.

Nová výstavba nedosahuje také kvality, aby sa v budúcnosti stala novou hodnotnou, minimálne takou, o ktorú teraz prichádzame. A tu sa dostávame opäť k téme udržateľnosti. Stavby chvatom postavené, bez širšej diskusie a overovacích štúdií, budú v blízkej či ďalekej budúcnosti tie prvé, ktoré bude treba prehodnotiť.

Radoslav Buzinkay, BEEF ARCHITEKTI: Po viac než storočnom rozmachu turizmu sú Vysoké Tatry v stave marazmu. Medzery medzi pôvodnými solitérnymi architektonickými dielami citlivo rozmiestnenými v krajine však postupne hlavne v posledných dvoch dekádach zaplnili novostavby bezprecedentných mierok. V ostrom kontraste s jasnými plánmi developerov vyriešiť na svojich pozemkoch všetky normové záležitosti je evidentná neschopnosť na úrovni samosprávy, kde absentuje akákoľvek rozumná stratégia rozvoja do budúcnosti.

Všetko sa deje pod rúškom vágneho výkladu desaťročia neaktualizovanej územnoplánovacej dokumentácie. Do čela pelotónu územného rozvoja sa tak dostávajú miestni znalci prostredia a politicky priechodných riešení.

Mantinely výstavby, našťastie, ešte stále tvoria najvyššie stupne ochrany prírody, ktoré ale s prihliadnutím na aktuálne udalosti s výrubom v Nízkych Tatrách tiež zjavne nie sú až také sväté. To všetko v kombinácii s enormným investičným dlhom voči verejným priestorom vytvára horko-kyslý kokteil frustrácie a pesimizmu.

Jediným pozitívom, na ktorom sa dá v budúcnosti stavať, je, že aj vďaka existujúcej občianskej vybavenosti zo 60. rokov minulého storočia sú Vysoké Tatry územím s vlastným obyvateľstvom, nielen obyčajným turistickým skanzenom.

Paradoxne, vo Vysokých Tatrách panuje momentálne relatívny pokoj. Lokálna pohroma sa presunula nižšie, kde postcovidový rozmach individuálnej a semiindividuálnej rekreácie obludnou zotrvačnosťou suburbanizuje podtatranské obce (Nová a Stará Lesná, Veľká Lomnica atď.). Samozrejme, všetko ad hoc, bez zmysluplného územného plánu zóny a v intenciách kobercovej zástavby. Strašidelné výsledky tohto procesu budeme môcť obdivovať už čoskoro.

Imrich Pleidel, PLEIDEL ARCHITEKTI: V ostatných 35 rokoch boli Vysoké Tatry poznačené viacerými necitlivými zásahmi do prírodného, ale aj architektonického dedičstva (za všetky spomeňme aspoň prestavbu hotela Palace v Tatranskej Polianke od architekta M. M. Harminca) alebo aj výstavbu niektorých apartmánových komplexov či iných objektov v Tatranskej Lomnici, Starom Smokovci alebo na Štrbskom Plese.

Jedným z dôvodov je aj územnoplánovacia dokumentácia, ktorá v niektorých parametroch nemá jasne a jednoznačne stanovené regulatívy a limity, ktoré sa darí potom rôzne „ohýbať“. Hlavnú výzvu vidím v urbanizme, ktorý nehľadí len na jednotlivý záujem, ale na širší prírodný a historický kontext.

Prosto nehrať sa len na vlastnom piesočku. Tomu môže a má výrazne pomôcť aj nová legislatíva v územnom plánovaní. Tatry by ako soľ potrebovali nový územný plán, či už len ako mesto, alebo ideálne ako mikroregión, ktorý v regulačnom výkrese a v regulačných listoch pre jednotlivé lokality stanoví jasné pravidlá ich využitia.

A samozrejme, okrem ostatných zanietených ľudí v komunálnej správe aj mestského architekta, resp. architektku, s dobrými kompetenciami, ktorý alebo ktorá sa bude kontinuálne a systematicky venovať problematike územného rozvoja, urbanizmu a architektúre Vysokých Tatier.

Martin Zaiček, Archimera: Onedlho si budeme pripomínať smutné 20. výročie veternej smršte z roku 2004. Krajina bez stromov obnažila behom pár hodín takmer všetky tatranské osady. Odrazu sme videli schátraný stav. V dôsledku kalamity bola uvoľnená stavebná uzávera Vysokých Tatier, ktorá platila od 80. rokov minulého storočia pre absenciu ÚP.

Odrazu pribudli priestory na zástavbu bez koncepčnej regulácie, ktoré spolu (až na pár výnimiek) neúctivou obnovou existujúcich pamiatok výrazne zasiahli a dodnes zasahujú do obrazu Tatier. Sme v situácii, keď stavebný rozvoj a regulácia výstavby v osadách Vysokých Tatier – najcennejšieho a najstaršieho národného parku na Slovensku, turistického centra medzinárodného významu a cenného biotopu európskeho významu – je v správe malej samosprávy s obmedzenou kapacitou čeliť výzvam.

Mesto Vysoké Tatry má dnes menej než 4 000 obyvateľov, avšak s rozlohou Bratislavy a s ročnou návštevnosťou 4 milióny ľudí (!) pri 800-tis. prenocovaniach (!). Tatry sú tak prakticky jedným z najväčších miest na Slovensku. Nemôže nás preto prekvapiť, keď v srdci Tatier v strede areálu FIS vyrastie niečo také traumatizujúce ako vyhliadková veža, čo zničilo siluetu Štrbského plesa alebo nespočet vizuálneho smogu od Plesa až po Kotlinu.

Stav infraštruktúry, peších trás, parkov, verejných priestorov, zastávok električiek je priamo úmerný možnostiam obce (í) v ich správe. Politici by namiesto blúznenia o štátnej vlajke a znárodňovaní hradu Devín mali skôr hľadať spôsob, ako pomôcť skutočnému národnému symbolu Slovenska – Tatrám. Aby tieto navždy nezničili ľahkovážnosť investorov a bezmocnosť samosprávy čeliť tlakom ich rozvoja.

Na začiatok by zaiste pomohol koncepčný plánovací a regulačný orgán po vzore MIB alebo UPR Praha, VZN pre plošné uplatňovanie súťaží návrhov na hľadanie harmonickej podoby projektov výstavby a dofinancovanie kritickej infraštruktúry a verejnej dopravy (električka).

Článok bol uverejnený v časopise ASB 8-9/2024