Architekt Ján Pernecký: Nemáme žiadnu bariéru
Vedie združenie rese arch, ktorého projekt Asking architecture zvíťazil spomedzi 30 súťažných návrhov na realizáciu expozície Pavilónu Českej a Slovenskej republiky na 13. Bienále architektúry v Benátkach. Projekt sa realizuje v spolupráci s národnými inštitúciami a ďalšími nezávislými organizáciami a autormi. V týchto dňoch má plné ruky práce – organizačnej, produkčnej, kurátorskej. Napriek tomu si architekt Ján Pernecký našiel čas a dovolil nám trochu ho vyspovedať, aby sme zistili, kto bude mať náš pavilón v Benátkach pod palcom.
Minimálne nám nič nebráni, aby sme boli jej súčasťou. Nemáme žiadnu bariéru – politickú, ekonomickú ani jazykovú. Keď chceme, tak svetovú architektúru robíme. Slovenská architektúra sa publikuje v zahraničí, slovenskí architekti fungujú v zahraničí a zároveň aj tu na Slovensku, cestujú po svete a nežijú len na jednom mieste. My sa nemusíme pozerať zvonku alebo zospodu. Mali by sme konečne získať sebavedomie a byť svetovou architektúrou, lebo nám naozaj nič nebráni.
Čím môže slovenská architektúra najviac osloviť?
Na toto neviem odpovedať. Nie som si istý, či máme niečo také výnimočné, aby sme to mohli ponúknuť niekomu inému. Zároveň je ale dôležité, že nám nič nebráni, aby sme boli pri tom, čo sa deje.
Kde je hlavný potenciál? V mladých architektoch?
Neverím celkom generačným zoskupeniam. Potenciál máme rovnaký ako všetci ostatní.
Prečo potom majú mnohí naši architekti komplex slovenskej malosti? Mladí ho už nemajú? Alebo vy sám?
Ja sám ho mám a veľmi intenzívne sa ho snažím prekonať. Tento architektonický komplex neviem pomenovať ani ho nemám dostatočne zanalyzovaný. Moja metóda je, že sa snažím ignorovať všetky problémy, ktoré tu máme. Máme komplikovanú legislatívu, zložité ekonomické podmienky, veľké nedostatky v architektonickom vzdelaní. Som vďačný iným, že tieto problémy riešia, lebo riešiť ich treba. Ja sa tvárim, že nie sú, a snažím sa naučiť robiť veci tak, ako keby sme tie problémy nemali. Je to najmä o chápaní architektúry, o tom, čo je to architektúra. Ak by sme zrazu mohli postaviť, čo len chceme, neboli by sme obmedzení peniazmi ani materiálmi, klient by bol ochotný dôverovať nám na sto percent, nemali by sme stavebné zákony, ktoré nás nútia robiť veci tak, ako nás nútia, čo by sme v tom prípade robili? Obávam sa, že strácame príliš veľa energie na to, aby sme prekonávali konkrétne aktuálne prekážky, a málo sa zameriavame na prípravu ak už nie teórie, tak aspoň stratégie, ako robiť architektúru, ktorá je myšlienkovo slobodná. Pre mňa osobne je zaujímavé, ak je architektúra slobodná a bohatá konceptuálne a obsahovo. Veľmi dlho mi málo záležalo na tom, ako architektúra vyzerá. Vo svete je ale skupina architektov, možno malá, ale výrazná, ktorá vedecky pracuje na rozvíjaní formálnych prístupov a stratégií k tvorbe architektúry, ktoré my radi napodobňujeme. U nich to nie je len talent, ale aj vedomá usilovná práca. Neviem o tom, že by sa to dialo aj u nás. Možno takou malou baštou je Vysoká škola výtvarných umení.
A ako naša architektúra, tiež v rôznych rovinách, komunikuje so svojím okolím – teda nielen s odbornou verejnosťou, ale aj s laikmi? Zaujíma architektúra bežných ľudí?
Odkedy sa viac pohybujem v zahraničí, som menej skeptický voči Slovensku. S veľmi podobným deficitom informovanosti som sa stretol takmer všade, keď som hovoril s nearchitektmi o architektúre. Vždy ma ale veľmi zarazí, ak sa rozprávam s architektmi o architektúre a mám pocit, že im tiež musím vysvetľovať, prečo je zaujímavé dávať architektúre obsahy a koncepty. Nie je to len slovenský fenomén. Naša spoločnosť je do veľkej miery pragmatická v jednom konkrétnom spôsobe a očakáva, že každá vec má svoj účel, ktorý je merateľný a má priamy prospech. V momente, keď to merateľné nie je, sa to ťažko obhajuje.
Dá sa povedať, že bežných ľudí architektúra nezaujíma?
Otázka je, či by ich vôbec mala zaujímať? Neviem, či by ich mali zaujímať veci, ktoré sú také komplexné, že im môže dokonale rozumieť iba odborník na špecifickú tému. Skôr by bola namieste otázka zodpovednosti a kompetencií, či je spoločnosť pripravená dať tú zodpovednosť a spoľahnúť sa na odborníka. A je jedno, či hovoríme o architektúre, alebo medicíne.
Prečo ste sa vy rozhodli pre architektúru?
Moji rodičia sú architekti a napriek tomu som sa rozhodol byť architektom, nie vďaka tomu. Od malička som videl, aká náročná je táto práca, najmä časovo. V čase, keď som sa rozhodoval, sa mi zdalo, že je to oblasť, ktorá má málo obmedzení. Mojou prvou voľbou bolo dlhý čas programovanie a počítače.
Čo považujete na povolaní architekta za odradzujúce?
Tentoraz je to slovenská záležitosť – že je málo odmenené, a nielen finančne. Architekti sú často považovaní za tých zlých v spoločnosti, že škodia. Nie že by mi to prekážalo, možno to tak naozaj je, možno aj ja ako architekt škodím, je to názor. Míňam však veľa energie na obhajobu existencie svojej profesie. Už som sa raz rozhodol a som architektom. Hľadám, čo je na architektúre zaujímavé, a snažím sa vytvárať si problémy, ktoré potom budem môcť skúmať – a zámerne nehovorím riešiť.
Z praktických dôvodov majú architekti radi problémy, zadania od investorov, ale vy si problémy vytvárate. Prečo?
O tomto celom je projekt pre bienále a o tomto celom sú moje aktivity za ostatné dva roky, a našťastie nielen moje. V určitom momente som sa stretol s ľuďmi, ktorí rozmýšľali veľmi komplexne a namiesto toho, aby sa uspokojili s vyriešením problému tak, že dajú dokopy niekoľko pripravených riešení (čo je veľmi užitočné pre fungovanie spoločnosti), sa títo ľudia vnárali do problémov. Na začiatku som celkom nerozumel, prečo to robia. Stále viac a viac ma to fascinovalo, lebo ich výstupy na mňa pôsobili tak, že na konci som vedel menej než na začiatku.
Môžete byť konkrétnejší?
Nemôžem a nechcem byť konkrétnejší. Napríklad umenie, ktorému stále vôbec nerozumiem, je pre mňa zaujímavé vtedy, keď nemá žiadnu inú ambíciu, iba existovať. Keď iba existuje, existuje tak, že sa zaoberá samo sebou. Sú to veľmi komplikované spôsoby uvažovania, oveľa zložitejšie než technické spôsoby. Humanitné spôsoby uvažovania sú zrazu veľmi bohaté. A to je veľmi dobre. Keď potom za mnou niekto príde a povie, postav mi dom, je pre mňa veľmi zaujímavé nastaviť sa do takého módu myslenia, keď nejdem jasne za tým cieľom, že sa mu bude dobre, zdravo, pohodlne a lacno bývať, ale idem riešiť iný problém, ktorý sa inak ako architektúrou riešiť nedá, a výsledkom bude zhodou okolností dom.
A čo môže byť tým problémom?
Môže byť akýkoľvek. Pri komerčných projektoch, na ktorých som sa zúčastnil, sme riešili napríklad komplexnosť, zložitosť. Skúšali sme, ako veľmi vieme vytvoriť komplikované a zložité situácie, a robili sme to tak, že sme vytvárali urbanistickú štruktúru. Samotné zadanie bolo sekundárne a primárne bolo, že ideme zisťovať, čo to znamená, že ideme robiť niečo zložité. Problémy ale môžu byť oveľa sofistikovanejšie.
Čiže viac vás uspokojuje, že si položíte otázku, než že navrhnete dom?
Intelektuálne áno. To, že navrhnem dom, by však malo uspokojiť toho, kto ma o to požiadal.
Vo svojich aktivitách sa vo veľkej miere zaoberáte záležitosťami, ktoré nemajú hmatateľné výsledky.
Po skončení štúdia na VŠVU som sa chcel stretávať s ľuďmi, ktorých zaujímali komplikované témy. Tak som hľadal platformu, kde by to bolo možné, a založil som rese arch, aby som sa mohol pýtať, tak ako sa teraz pýtate vy mňa. Na verejných diskusiách som sa pýtal otázky, ktoré zaujímali mňa. Nechcel som, aby hostia prezentovali hotové práce alebo to, čo robia. Mňa zaujímalo, prečo to robia, čo tým sledujú. Jedna z prvých diskusií bola na tému metódy tvorby a napokon sme sa dostali viac k motivácii než metódam.
Čiže vašou snahou ani nie je osloviť širokú verejnosť, skôr prinútiť samotných architektov, aby rozmýšľali nad tým, čo robia.
Napríklad umelci často nechcú hovoriť o tom, prečo vlastne niečo robia, oni majú len potrebu niečo robiť. Tiež som mal najmä potrebu niečo robiť a to, či a koho tým oslovím, bolo druhoradé. Určite som chcel, aby sa do toho zapojila aj verejnosť, pretože tie témy považujem za univerzálne zaujímavé.
Cez vlastné otázky a odpovede iných ľudí posúvate ďalej sám seba?
Aj tak to však znamená ďalej od cieľa a nie bližšie k nemu.
Je vám jasný cieľ?
Práveže nie je. Je mi jasné, že o architektúre viem teraz oveľa menej než predtým, ale aspoň sa mi rozširujú obzory. Moje poznanie bolo predtým úzke, teraz zisťujem, že existujú aj iné poznania. Ak bola predtým nádoba poznania do určitej miery plná, teraz mám väčšiu nádobu.
Ako sa s týmto poznaním vyrovnáte, keď robíte nejakú konkrétnu vec?
Veľmi ťažko.
Nemá architekt, ktorý sa až toľko nepýta, jednoduchšie postavenie?
Určite má. Nakoniec ešte zo mňa dostanete odpoveď, že nie som dobrý architekt, čo možno ani nie je ďaleko od pravdy (smiech). Keď začnem navrhovať, najprv si potrebujem nájsť väčšiu tému, pomáha mi to a viem, že inak to robiť neviem. Nedokážem si sadnúť k počítaču, prečítať si zadanie a v priebehu večera nakresliť dom. Už som si myslel, že som sa dostal do štádia, že viem robiť veci rutinne, ale vedome som sa tej rutiny zbavil a momentálne tápem.
Sú architekti rutinéri šťastnejší?
Šťastnejší? Áno! A nemyslím si, že robia niečo zlé, pretože vedia mnohým ľuďom pomôcť. Otázka je, či pomôžu architektúre. Druhá vec je, či architektúra vôbec potrebuje pomoc. Sú však ľudia, ktorí majú veľkú snahu posúvať vnímanie toho, čo je architektúra, a ja sa snažím byť jedným z nich. Architektúra je viac ako projekčná prax, ale architekt si aj tak môže napríklad nakresliť dom, ktorý nemá v úmysle realizovať. To nie je o tom, že si ho nakreslí, ale že si ho vyskúma.
Poďme k bienále. Čo pre vás znamená tento pojem?
Bienále je najvýznamnejšie svetové podujatie vo svete architektúry. Sú krajiny, ktoré prichádzajú s hotovými expozíciami s modelmi developerských projektov, stáva sa však ojedinele, že by niekto prišiel s hotovou prácou a vystavil ju. Horúcou témou u nás je, čo sa považuje za vystavovanie architektúry? Že niekto príde, prinesie hotové modely na stôl, zavesí panely na stenu, spraví sa vernisáž a potom prídu architekti a potľapkajú sa po pleciach? Treba to robiť, to sú reprezentačné výstavy. Dá sa to však robiť inak. Bienále je principiálne iné, je to miesto, kde sa komunikujú koncepty.
Aký bol váš prvý dojem z bienále?
Bol som očarený. Bolo tam množstvo materiálu, pavilón Arsenale bol plný modelov štatistických grafov vysokých 4 – 5 metrov. Bol to vedecký štatistický výskum spracovaný vizuálne a pritom architektonicky. Výstava bola plná výskumu, uvažovania, brainstormingu. Zrazu som videl, že toto je niečí pracovný nástroj.
Čím bol váš návrh česko-slovenského pavilónu na tohtoročnom bienále iný, že ste vyhrali? Čo podľa vás zaujalo?
Lebo je to skvelý projekt (smiech). Neviem, prečo ho vybrala porota a prečo vyhral, ale viem, prečo som ho napísal. Pre mňa bolo zaujímavé pozrieť sa na to, či by projekty, aktivity a diela iných mohli byť dostatočne zaujímavé na to, aby sa mohli použiť ako architektonické konceptualizovanie a problematizovanie. Snažil som sa urobiť nereprezentatívnu zbierku takýchto aktivít, v ktorých ja vidím konceptuálny, problematizujúci, kritický a polemizujúci prístup k architektúre.
Podľa čoho ste robili výber? Robili ste ho vy sám?
Radil som sa s množstvom ľudí, ale za výber som zodpovedný ja. Očakávam, že sa ukáže, že existuje množstvo iných aktivít, ktoré tam patria a nie sú tam. Ten výber nie je reprezentatívny, ale v určitom momente som si povedal, že už stačí.
Nie je vaším cieľom vyvolať diskusiu a otázky o tom, čo všetko by tam ešte mohlo byť?
Nie, to nie je mojím cieľom. Chcem si už teraz nechať slobodu v rozhodovaní a nepotrebujem zdôvodňovať všetko. Tá vec je teraz taká, akú ju potrebujeme mať.
Ako zareagovali jednotlivé tvorivé tímy na správu, že ste si ich vybrali do svojho konceptu?
Bez výnimky pozitívne. V čase prípravy súťažného projektu sa mi podarilo získať desať partnerstiev. Po súťaži sa niektoré veci utriasli a teraz je tam devätnásť autorských skupín. Projekt je však od začiatku rovnaký, zmenil sa len počet autorov.
Čo sa v Pavilóne Českej a Slovenskej republiky budete pýtať?
Samotná expozícia je problematizovaním toho, čo je to pýtanie sa na architektúru. Je to trochu alibistická odpoveď, pretože mi umožňuje tvrdiť, že nevieme, kam smerujeme a čo je naším cieľom. V skutočnosti presne vieme, čo robíme a kam smerujeme. Čaká ma napísanie kurátorského textu ako konceptu. Komunikujem ho s ľuďmi, ktorí sú skvelí odborníci na teóriu architektúry a dávajú mi veľmi komplikované otázky a pripomienky. Sú zo Slovenska, Čiech, Rakúska, Ameriky – pokúšam sa komunikovať s celým svetom.
Budú napokon zvedaví, čo máme v pavilóne?
Aj ich tam budeme mať. Presne viem, aký druh otázok má vyvolať náš výber, neočakávam odpovede, ale očakávam, že budeme pokračovať v problematizácii buď čiastočne, alebo v rámci celého balíka. Mohol som osloviť kohokoľvek. Urobil som si negatívne a pozitívne kritériá. Pozitívne sú také, ktoré tie projekty musia spĺňať, napríklad obrovská vnútorná potreba skúmať tému a problematizovať, čiže artikulovať problém a snažiť sa ho rozobrať čo najviac. Potom by ale nemali mať ambíciu ten problém vyriešiť – to je negatívne vymedzenie výberu. Dôležitý je postup, ktorý sa buď nekončí, alebo sa končí rozpačito alebo ďalšou otázkou a vo výsledku je artikulovaný problém. Zároveň ma zaujímajú aktivity, ktoré vznikajú spontánne. Vyhýbal som sa organizáciám, ako sú školy a vedecké organizácie. Máme zastúpené rôzne neformálne skupiny a zoskupenia umelcov a architektov, niektorí pôsobia z čisto legislatívnych dôvodov v združeniach alebo neziskových organizáciách, jedna autorská skupina je architektonický ateliér, viacerí sú samostatní autori.
Vyberáte si z už hotových vecí?
Vyberal som z existujúcich vecí. Z praktických príčin som chcel, aby sme ukazovali hotové veci, zamerali sme sa však pri nich na komunikáciu odkazu – nebudeme teda ukazovať celú vec, ale iba jej odkaz. Všetci zainteresovaní sa stretávame na pracovných stretnutiach prístupných verejnosti, kde si navzájom robíme prezentácie. Ukázalo sa, že takmer všetci majú ambíciu urobiť pri tejto príležitosti aj niečo nové. Samotná platforma v nich vyvolala túto potrebu. Teší ma, že práve náš koncept k bienále ich k tomu podnecuje.
V našom pavilóne teda chcete ukázať, čo sa pýtame my?
Chceme prísť s témami, ktoré v sebe nesú otázku. Sú to naše témy, slovenské a české, a chceme ich konfrontovať s témami, ktoré sú v zahraničí. Možno sa dozvieme veci, ktoré nás nebudú celkom tešiť. To zisťujem už teraz, ale je to správne, zapájame sa do debaty. Okrem toho som aj ja jedným z účastníkov a mojou snahou je priniesť diskusiu o veľkých témach architektúry priamo do nášho pavilónu. Snažím sa získavať kontakty na zaujímavých ľudí a idem po prvej lige.
Bude môcť návštevník priamo v našom pavilóne zareagovať na to, čo tam uvidí?
Budeme sa snažiť získať obsahovo bohatú reakciu od návštevníkov bezbariérovým spôsobom. Zozbierame reakcie, získame tým nové témy na uvažovanie a zároveň aj akúsi osobnú odozvu. Reakcie budeme zverejňovať a je na samotných autoroch, či ich budú ďalej reflektovať.
Inštalácia v Benátkach teda nebude konečná?
Cieľom nie je doniesť inštaláciu tam a vydýchnuť si, že tu nás máte. V čase bienále pripravujeme doma aj priamo na mieste viacero aktivít, ktoré budeme dokumentovať a pridávať do expozície.
Akých návštevníkov očakávate?
Na základe predošlých štatistík vieme, kto príde, a títo ľudia sa vyslovene zaujímajú o architektúru. Napokon, jedna z prvých myšlienok bola, že budeme stáť v pavilóne a rozprávať sa s nimi, a možno sa to napokon aj stane. Ide nám o to, aby sme otvorili naše témy a vedeli v nich pokračovať.
Akým spôsobom chcete návštevníkov zaujať, aby do pavilónu vošli? Aby ste mohli predviesť, čo tam máte, a získať odozvu?
Je veľa spôsobov, ako odpovedať. Skúsim to odvážne: nemáme záujem návštevníkov lapiť, získať na svoju stranu, ale budeme veľmi radi, ak sa tak stane. Máme potrebu urobiť našu vec a dúfame, že nebudeme musieť nikoho presviedčať, aby zostal. V najhoršom prípade, keby do nášho pavilónu nikto neprišiel, bol by otvorený, ľudia by ho obchádzali a nikto by tam nevošiel, pre mňa osobne sa absolútne nič nedeje. To množstvo vecí, ktoré sme vyprodukovali a spravili už tu a ktoré ešte len spravíme, za to stojí. Dialóg začíname už tu. Najpodstatnejšie je to, že zrazu máme opäť motiváciu robiť konceptuálne veci, ktoré sme predtým museli obhajovať. Uvedomujeme si, akú veľkú príležitosť sme dostali, a sme vďační.
 Ing. arch. Mgr. art. Ján Pernecký (1982)V roku 2007 ukončil štúdium na Katedre experimentálnej a ekologicky viazanej tvorby na FA STU v Bratislave, pokračoval magisterským štúdiom na Katedre architektúry VŠVU v Bratislave, ktoré ukončil v roku 2008. Od roku 2002 pracoval na projektoch v rôznych zoskupeniach architektov (aabp, ask peprsző, gutgut a iné). Za memoriál holokaustu v Bánovciach nad Bebravou bol s kolegami v roku 2008 nominovaný na cenu Dušana Jurkoviča. Od roku 2010 vedie združenie rese arch. |
| 13. Bienále architektúry Benátky 2012 sa bude konať od 29. augusta do 25. novembra 2012 v historických areáloch Giardini della Biennale a Arsenale a na ďalších miestach v Benátkach.
Britský architekt David Chipperfield, hlavný kurátor, zvolil tému Common Ground, hľadanie toho, čo máme spoločné, s dôrazom na architektonickú kultúru tvorenú nielen jednotlivcami, ale najmä bohatou komunitou rôznorodých ideí. V areáli Giardini della Biennale sa nachádza 29 národných pavilónov. Bývalý Československý národný pavilón je dielom architekta Otakara Novotného z roku 1925. Na základe medzištátnej dohody medzi ČR a SR je tento rok hlavným organizátorom expozície oboch krajín Slovenská národná galéria, pričom účastníkmi môžu byť autori oboch krajín. Zdroj: Asking Architecture |
Mária Nováková
Foto: Dano Veselský
Za priestor na rozhovor a fotenie ďakujeme Design Factory.
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
