Architektka, ktorá menila tvár nielen nášho hlavného mesta

Medzi našimi niekoľkými stretnutiami sa bola po takmer dvadsiatich piatich rokoch prejsť na Dlhých dieloch, ktoré navrhovala. Plakala. Od smútku i radosti.

Mrzí ju, že projekt centier väčšej obytnej vybavenosti a terasových obytných domov na sídlisku Dlhé diely nebude dokončený. Na ich mieste dnes už stoja vtedy neplánované obytné domy.

Centrálna pešia zóna a zelený priestor boli podľa Evy Grébertovej veľmi ochudobnené. Rovnako ju mrzí, že urbanistické štúdie Záhorského sídelného pásu z rokov 1975 – 1980 zapadli prachom. 5-ročná práca ženy, ktorá jej dala srdce a skúsenosti.

No tešia ju aspoň drobné stavby rodinných domov a chát pre blízkych príbuzných a dobrých priateľov v Senci, Bratislave, Devínskej Novej Vsi či Modrej Harmónii. A nielen tie. Aj syn Matej Grébert, ktorému odovzdáva všetky svoje skúsenosti. No nie slovom, ale činmi. To je podľa nej aj najlepšia výchova. Ísť deťom príkladom.

Naše stretnutia boli mostmi medzi minulosťou a prítomnosťou. Aktuálnymi mostmi. Medzi socializmom, komunizmom a kapitalizmom. O tom, čo sa vtedy nezrealizovalo a  čo dnes silne ovplyvňuje tvár hlavného mesta. O tom, čo si môžeme z minulosti zobrať a  z čoho sa poučiť v dobrom i zlom. Začítajte sa do prvého rozhovoru po 20 rokoch.

Ktoré z diel je pre vás silne srdcovou záležitosťou?

Každá projektová práca sa pre mňa stala srdcovou záležitosťou. Od preštudovania zadania až po expedíciu projektov. Po skončení štúdia v roku 1969 som začala pracovať v 7. Ateliéri Stavoprojektu Bratislava, ktorého nosnou náplňou bola komplexná bytová výstavba.

Dostala som príležitosti v oblasti urbanizmu, exteriérového vybavenia, obytných súborov, objektov základnej i vyššej občianskej vybavenosti. Veľmi obohacujúcimi boli projekty kultúrno-spoločenských domov mimo Bratislavy. Za Kultúrny dom v Dunajskej Strede som dostala v autorskom kolektíve Jozef Slíž, Eva Grébertová a Alexander Braxatoris v roku 1979 Cenu ZSA.

„Projektovanie Dlhých dielov bolo moje najsvetlejšie obdobie v projektovej praxi.“

Dnes by som doplnila tento autorský kolektív aj o Jozefa Jankoviča, ktorý navrhol i zrealizoval kreatívny vonkajší obklad. Vďaka tomu sa umenie stalo neoddeliteľnou súčasťou architektúry.

Mojou srdcovou záležitosťou bol i územný plán zóny Dlhé diely, Bratislava, za ktorý som v autorskom kolektíve Ján Slíž, Eva Grébertová, Ján Mišík, Vladimír Ščepán a Vladimír Zigo dostala Cenu ZSA (Zväz Slovenských architektov – pozn. redakcie) v roku 1993.

Každý člen kolektívu mal svoje nezastupiteľné miesto. Pracovne najskúsenejší bol architekt J. Slíž, ktorý predtým riešil na ÚHA (Útvar hlavného architekta – pozn. redakcie) Bratislava územné plány viacerých obcí na južnom Slovensku po veľkých záplavách na Dunaji.

Úspešne prekonával aj zložité rokovania, keď územné štúdie Dlhých dielov prechádzali zo ŠPTÚ (Štátny projektový a typizačný ústav – pozn. redakcie) Bratislava na Stavoprojekt Bratislava. Traja najmladší členovia kolektívu boli skvelí.

Akad. arch. Mišík mal silné výtvarné cítenie a obohatil fasády polyfunkčných panelových domov. Ščepán a Zigo udržali v kolektíve pohodu aj pri neľahkom boji so zložitým svahovým terénom.

Dokázali zachovať zastavovací koncept aj s málo ohybnými typovými sekciami panelových domov a priestorovo i výškovo ich aj číselne stabilizovať… Bolo to najsvetlejšie obdobie v mojej projektovej praxi.

„Poznala som kritériá kapitalizmu, socializmu i  komunizmu, a preto teraz verím, že za odmenu sa dočkám aj kritérií humanizmu.“

Medzi srdcové záležitosti patrí, samozrejme, aj prvý väčší projekt, realizovaný už v roku 1978 – objekt základnej školy pre Obytný súbor Bratislava Petržalka. Projekt bol s drobnými zmenami mnohonásobne umiestňovaný. Škoda, každá škola by mala mať individuálny architektonický výraz. Aby mali deti na čo spomínať.

V období rýchlej panelovej a priemyselnej výstavby to bolo nemysliteľné. Dnes by som sa rada poďakovala kolegovi Imrichovi Ehrenbergerovi za jeho profesionálne riadky na sociálnej sieti v súvislosti s modernizáciou jednej z petržalských škôl.

Ako vnímate výstavbu škôl a iných objektov občianskej vybavenosti dnes?

Architektúra je vždy obrazom doby, v ktorej vzniká. Zrkadlom jej materiálnych možností a sociálnych priorít. V súčasnom období sú objekty základných škôl a základnej občianskej vybavenosti málo lukratívne. Rovnako ako kedysi.

Pomaly sa to však mení. Starostlivosť o vzdelávanie a zdravie detí je v dnešnej dobe geometrického rastu poznania existenčne nevyhnutná.

Realizujú sa už obytné skupiny polyfunkčných domov, ktoré zabezpečujú okrem bývania aj statickú dopravu a časť základnej občianskej vybavenosti. Vo vnútroblokoch poskytujú kvalitnú zeleň a dobre vybavené priestory na oddych a šport.

Všetko závisí od ústretovosti developerov a kreativity architektov. Verím, že postupne sa budú realizovať aj objekty gymnázií, zdravotných stredísk, kultúrnych inštitúcií a potrebnej vyššej občianskej vybavenosti.

„Dnes je základným hodnotiacim kritériom štátneho aj súkromného investora finančná lukratívnosť.“

Ktoré typy občianskych stavieb ste tvorili najradšej?

Každá stavba bola novou architektonickou výzvou. Škola, administratívna budova, banka, hotel, kostol. A, samozrejme, urbanistické plány a súťaže. Poznávala som zázemie každej prevádzky. Následne študovala aktuálne architektonické trendy v celom svete vďaka skvelej časopiseckej čitárni priamo v Stavoprojekte.

Teším sa, že dnes sa to dá zvládnuť kliknutím na počítači. Veľmi mi ale chýba ľudský kontakt a potrebný čas na rozmýšľanie. Architektonická tvorba ich veľmi potrebuje. Bojím sa dnešného neprestajného zrýchľovania života.

Stavby občianskej vybavenosti v oblasti kultúry, zdravotníctva a vzdelávania sa ocitli na pokraji záujmu. Prečo?

Každá odpoveď smeruje do politiky. A z nej až do oblasti histórie, filozofie, etiky… Je to na samostatný rozhovor, preto iba krátko: Dnes je základným hodnotiacim kritériom štátneho aj súkromného investora finančná lukratívnosť výstavby. Poznala som kritériá kapitalizmu, socializmu i  komunizmu, a preto teraz verím, že za odmenu sa dočkám aj kritérií humanizmu.

Potom sa budú projektovať a realizovať aj gymnáziá, nemocnice, divadlá, galérie… Architektúra tvorí každé prostredie okolo nás. Preto jej prajem múdrych investorov, šikovných architektov, kreatívnych projektantov a vzdelaných politikov. Veď tu žijú deti.

Dnes som šťastná mama a stará mama. Bolo pekné byť architektkou v našej nádhernej krajine uprostred Európy. A mladým architektom želám, aby sa mohli viac venovať svojej práci ako jej manažovaniu.

Článok bol uverejnený v časopise ASB 5/2022