Architektúra – povolanie, profesia alebo poslanie?

Architektúra sprevádza ľudstvo od vzniku civilizácie. Existuje nespočítateľné množstvo definícií architektúry. Tie sa tvoria paralelne s vývojom spoločnosti. Raz je prioritou stavebno-technická stránka, inokedy sakrálna, mytologická, výtvarná alebo ekologická, či sociologická. Architektúra ako matka umení? Architektom sa človek narodí alebo ju vyštuduje? Architekt ako promótor a tvorca? Umelec či inžinier, projektant? Autor scény nášho života? Architektúru vnímame stále. V nej žijeme, rodíme sa i umierame.

Na pozadí minulosti
Architektúrou môžeme nazvať už jaskynné obydlia v najstaršej časti talianskeho mesta Matera v Sassi – upravené 8 000 rokmi, megalitické Taulas a Navetas na Menorke, Hagar Quim na Malte, Nuragi na Sardínii či megalitické stavby v Bretónsku a v Anglicku. To bola Architektúra bez architektov, ako ju pomenovala slávna výstava Bernarda Rudofského v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Paralelne sa vyvíjala vetva chetitsko-asýrska, minojská a následne egyptská. To všetko už bola architektúra vedome tvorená ľudským duchom, už existoval architekt. Sú to diela vytvárajúce dejiny architektúry. Európsku architektúru však najviac ovplyvnila grécko-rímska kultúra. Významným činom v posudzovaní vzťahu staviteľa a architekta bolo oddelenie duchovnej, kreslenej časti od konkrétnej stavebnej realizácie. To nastávalo niekedy v palladiovských časoch. Definície architektúry sa rozvíjali od 15. storočia, najmä v renesancii, keď sa začali prekladať antické spisy. Teória architektúry sa ďalej rozvinula v 19. a 20. storočí pri hľadaní nových koncepcií modernej architektúry.

Medzi majstrami a žiakmi
Po celú históriu v oblasti architektúry prebiehalo vyučovanie ako odovzdávanie vedomostí medzi majstrami a žiakmi. Boli to podobné systémy ako u remeselníkov. Aj dnes je jednou zo stavovských povinností odovzdávanie vedomostí. Až začiatkom devätnásteho storočia vytvoril francúzsky štát nový spôsob reprodukcie založením školy École des Beaux Arts, kde sa začala študovať architektúra ako samostatný odbor. Architektonické školstvo sa v klasifikácii študijných odborov  zaraďuje asi najťažšie. Napokon, problém s tým problém má aj naša akreditačná komisia. Súvisí to so šírkou záberu, čo vlastne chceme učiť a čo považujeme za architektúru, pretože slávny výrok Hansa Holleina –  architektúra je všetko – ju definuje široko. S rozvojom civilizácie sa rozširuje okruh architektonického sveta. Už to nie je len krásne stavanie či estetizovanie domov. Architektúra hovorí do organizácie sveta a súčasných globálnych problémov.

Teória architektúry sa najviac rozvinula v grécko-rímskej kultúre, z ktorej vychádzala renesancia. Táto klasická teória ovládala architektúru do konca 19. storočia v rôznych eklektických variantoch. Vtedy začala hľadať nastupujúca moderna nové teoretické východiská novej architektúry, ktorá vzišla z kritiky ­historizmu.
S rozvojom civilizácie sa vyvíjala aj typológia architektúry od sakrálnych, obytných, palácových stavieb k novým typom stavieb – priemyselným, dopravným či komerčným. To sa odrazilo aj v potrebe odborníkov na podobné stavby. Požiadavky technického rozvoja mali vplyv aj na architektonické školstvo. Popri klasických akadémiách Beaux Arts, kde sa vyučovali eklektické štýly, vznikli školy orientované aj na technickú stránku architektúry. Súčasne bežala priemyselná revolúcia. Najprv to boli oddelenia v rámci vysokých škôl technických. V roku 1794 vznikla polytechnika v Paríži, v roku 1815 vo Viedni a v roku1850 v Budapešti. Viedenská akadémia vznikla koncom 17. storočia, pražská v roku 1799, Hochschule für Angewandte Kunst vo Viedni v roku 1868 a pražská ­UMPRUM v roku 1885.

Architektonické školstvo na Slovensku
Aj vznik architektonického školstva na Slovensku reagoval na spoločenský vývoj. Nové školy vznikali v atmosfére národného obrodenia a po vzniku Československej republiky. Technické vysoké školy u nás vznikli za prvej republiky a prvá výtvarná škola – Vysoká škola výtvarných umení – v roku 1949. Odbor architektúry na VŠVU bol založený až v roku 1960 v čase liberalizácie kultúrneho života.

Prvá škola architektúry ako odbor bol evidovaný v roku 1946 na technike v Bratislave, postupne vznikali ďalšie odbory a v roku 1950 vznikla FAPS – Fakulta architektúry a pozemného staviteľstva, škola, na ktorú kolegovia zo starších generácií v dobrom spomínajú. Medzi profesormi bol vtedy iba jeden Slovák – Emil Belluš. Základ tvorili osobnosti českej architektúry. V roku 1960 sa však FAPS a FIS zlúčili do Stavebnej fakulty. To bol kolos, kde som svoje štúdium architektúry začínal v roku 1961 aj ja. Stavebnú fakultu ovládali stavbári. Architektúra s približne 80 poslucháčmi v ročníku bol slabý prívesok tejto mašinérie socialistického stavebníctva. V prvých ročníkoch sme mali dokonca mesiace manuálnej stavebnej praxe. Výber na architektúru sa konal až v letnom semestri tretieho ročníka na základe projektu rodinného domu a výsledkov štúdia. Štúdium architektúry teda trvalo tri a pol roka. Z dnešného pohľadu je to bakalársky rozsah. Správna atmosféra architektonického štúdia sa teda začínala až vo štvrtom ročníku.

Úroveň školy zachraňovali ešte pedagogicky aktívne profesorské osobnosti. Zažil som krásny rok v diplomovom ateliéri profesora Lacka v roku 1967. Roky 1966 až 1968 boli už liberálne aj vo vzťahu k architektonickej tvorbe. Začalo sa chodiť na zahraničné praxe. Pomaly sa nám otvárala Európa. Asistenti mohli pracovať v zahraničí. Táto dočasná eufória sa skončila v roku 1968 príchodom okupačných armád. Normalizačný proces sa postaral o postupné vylúčenie profesorských osobností zo školy. Školu na dve desaťročia ovládli pedagógovia verní režimu. Z dnešného pohľadu je úroveň architektonického školstva neporovnateľne vyššia. Školy získali veľa vďaka tomu, že sme sa otvorili svetu.

Ako druhá škola architektúry vzniklo oddelenie architektúry na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v roku 1960. Ponúkalo exkluzívnu formu štúdia ako nadstavbu po troch ročníkoch techniky. V šesťdesiatych rokoch poskytovala škola prehĺbenie vzdelania a rozvoj individuál­nej kreativity. Od roku 1996 existuje Katedra architektúry na Stavebnej fakulte STU s bakalárskou a inžinierskou formou štúdia. V Košiciach vznikla v roku 1999 Fakulta umení TU so štúdiom architektúry.

V týchto štyroch školách máme zastúpené rôzne formy štúdia architektúry. Naše školy ročne produkujú 150 až 180 absolventov. No oproti napríklad technickým školám v Taliansku, na ktorých študujú desiatky tisíc študentov, je toto číslo zanedbateľné… Aj vo svete sa architektúra študuje na technických vysokých školách, na akadémiách a umelecko-priemyslových školách, na odborných školách a na špe­ciálnych školách zameraných na architektúru. Každý typ školy má svoju metódu výučby a svoju filozofiu výchovy architektov. Najprestížnejšie sú tieto školy architektúry: Architecture Association, Barttlett School, americké súkromné školy alebo techniky ETH Zürich či v Delfte.

V minulých rokoch vďaka stavebnému boomu mali absolventi lepšiu situáciu pri uplatňovaní na trhu. Často už popri štúdiu pracovali v architektonických ateliéroch, pretože tie nestačili plniť zákazky. V súčasnosti sú ateliéry väčšinou na základných stavoch. Pracovných príležitostí je menej. Viacerí sa pokúšajú hľadať prácu v zahraničí. Polovica mojich absolventov z minulého ročníka pracuje v Šanghaji. Na náš trh prichádzajú hľadať prácu aj zahraniční architekti prostredníctvom developerov. A keďže ani architektonické súťaže nefungujú a neprinášajú prácu pre mladých architektov, stráca táto bývalá vznešená profesia svoj lesk v rebríčku lukratívnosti.

prof. Ján M. Bahna
Foto: archív autora

Autor je člen redakčnej rady ASB.

Článok bol uverejnený v časopise ASB.