City Lofts – bývanie plné individuality a variácií

Wienerberg City je typickým príkladom mestskej polyfunkčnej zástavby, ktorú spolufinancujú štát i súkromní investori. Obytný komplex City Lofts od známeho viedenského architektonického ateliéru Delugan_Meissl, ktorý je súčasťou komplexu Wienerberg City, má však aj niekoľko ďalších inšpiratívnych zvláštností.

V rámci celého celku, ale aj mimo neho má obytný komplex City Lofts od známeho viedenského architektonického ateliéru Delugan Meissl niekoľko osobitostí. Na spodných podlažiach sa nachádzajú materská škola a kancelárske priestory. Budova má výhľad na otvorený priestor na juhu, vďaka čomu sú interiéry ideálne presvetlené. Ako jediný v celom komplexe obsahuje len štátom dotované byty a ani dva z nich nie sú rovnaké. Dôvodom tejto nezvyčajnej rozmanitosti riešenia, najmä v oblasti výstavby dotovaných bytov, sú niektoré danosti parcely a projektu. Prvým z nich je, že južná strana je svojou otvorenosťou a výhľadom oveľa atraktívnejšia ako severná strana, ktorá má iba 22-metrový odstup od druhého radu ležiaceho za ňou. Preto musia byť všetky byty roztiahnuté na celú šírku budovy, čo je pri hĺbke traktu 16 m náročné na dispozičné usporiadanie priestorov bytu. Riešenie oboch týchto problémov architekti vyriešili naozaj dômyselne – budovu rozdelili na južnú časť s výškou miestností 3,30 m a na severnú časť s výškou miestností 2,30 m a s takto vzniknutým medzipriestorom. Prevýšením obráteným na juh sa odvádza maximálne množstvo svetla k prístupovej ceste a vedľajším priestorom do stredovej zóny, takže sa aj vpredu mohli umiestniť obytné priestory. Na juhu tak vzniklo spolu deväť vysokých poschodí, kým na západe jedenásť nižších. Druhým faktorom riešenia je, že komunikáciu v budove umožňujú nielen schodiská a výťahové veže, ale aj meandrovito kľukatý chodník. No a napokon treťou zaujímavosťou určujúcou charakter bytov je rozdelenie celej budovy v priečnom smere na úzke a široké typy bytov.

Spojením týchto troch riešení nakoniec vzniklo 47 rôznych bytov. Každý byt tak pozostáva zo spojenia vysokých južných a nízkych severných priestorov, medzi ktorými je vždy iný výškový rozdiel, ktorý nepozostáva iba z týchto dvoch zón, ale aj z posunutí v tejto štruktúre, ktorou sa vytvára prístupová cesta k bytom. V priereze po dĺžke je vidieť, ako sa podlahy poschodí vychádzajúce z jednej spoločnej roviny s pribúdajúcou výškou stále chaotickejšie rozchádzajú – až kým sa pod strechou opäť nestretnú. Toto riešenie sa odráža aj na čiernej potlačenej sklenenej stene na južnej fasáde. V protiklade k nej stojí severná fasáda, ktorej okná určitým spôsobom pozostávajú z „negatívnej formy“ bežných okien: sklenené pásy v tvare L ležia popri podlahe alebo streche a jednej bočnej stene – aby aj napriek blízkosti susedov vytvárali miestnosti, do ktorých nie je ľahké zvonku nahliadnuť.

Tento výnimočný koncept sa ukázal ako veľmi úspešný už pri predaji bytov. Aj keď boli reakcie potenciálnych kupcov extrémne polarizované – buď boli úplne zamietavé, alebo plné obdivného súhlasu – tak či onak sa všetky byty v krátkom čase predali. Byty zjavne vyvolávajú svojím rozložením do viacerých rovín a svojou rozdielnosťou akýsi dojem bývania v rodinnom dome, čo je pri bývaní v meste veľmi žiadanou devízou. Byty majú totiž veľmi rozdielny charakter a silnú priestorovú štruktúru, ktorá napríklad takmer úplne znemožňuje použiť vstavané nábytky. Architekti vedome znížili flexibilitu a vysokú úroveň zariadenia, aby namiesto toho mohli ponúknuť väčšiu výšku izieb a individualitu. Flexibilnejšou sa však stavba stáva tým, že na severnej strane bytov vznikli nezávislé kancelárske či ateliérové priestory, ktoré možno samostatne prenajímať, čím sa môže priestorové riešenie prispôsobiť aktuálnej životnej situácii. Komplikovaná štruktúra bytov mala v každom prípade nanajvýš zaujímavý vplyv na zachovanie projektu pri výstavbe: keďže každá malá zmena by znamenala komplikované posuvy v celkovej budove, v období až piatich rokov medzi výberovým konaním projektu a jeho realizáciou sa v návrhu neurobili takmer nijaké zmeny.

Po dokončení Twin Tower v roku 2001 sa začali práce na stavbe obytných domov, ktoré vzišli z kombinovanej architektonicko-developerskej súťaže. Pri piatich zo siedmich stavebných pozemkov sa vypracoval iba jeden súťažný projekt, takže iba dva projekty boli výsledkom porovnania výkonu: Delugan_Meissl/Brullmann sa presadili proti Riegler Riewe a Cufer/BUS Architektur, ako aj Lautner zvíťazili nad Baumschlager & Eberle, Boris Podreca a Helmut Wimmer. V najsevernejšom rade budov vedľa Twin Tower sú štyri výškové obytné domy s výškou od 55 do 99 m – dva od Coop Himmelb(l)au, jeden od Delugan_Meissl a jeden od Alberta Wimmera. V rade ležiacom pred ním nasledujú tri konštrukcie od Coop Himmelb(l)au a Atelier 4. Priamo pred nimi je škola a dve budovy od Delugan_Meissl a Brullmann, ktoré majú vďaka južnej voľnej ploche pred nimi dostatok prirodzeného svetla. Areál zo západu, z juhu a východu uzatvárajú tri budovy od Mayr-Keber, Helmuta Wimmera a Güntera Lautnera, ktoré dosahujú výšku sedem až osem poschodí. Vo väčšine týchto objektov sú na nižších podlažiach navrhnuté byty dotované štátom a na atraktívnych najvyšších poschodiach sú súkromne financované byty – obzvlášť čitateľné je to v Lautnerových „Visutých záhradách“, kde sú spodné dotované byty na prvý pohľad oddelené od viacpodlažných bytov ležiacich nad nimi rovinou terasy.