Compass Architekti: Byty na Slovensku sú čoraz menšie, no musí v nich byť všetko
Broňa Tarnócy Compass Architekti je autorský architektonický ateliér, ktorý už takmer dve desaťročia mení tvár našich miest z architektonického aj urbanistického hľadiska. Vytvorili nielen najväčšie porevolučne sídlisko, ale i domov pre jeho obyvateľov.
S architektmi Jurajom Benetinom, Miroslavom Čatlošom, Matejom Grébertom a v neposlednom rade Radovanom Volmutom sme sa rozprávali nielen o bytovej výstavbe, ale aj o územnom pláne či úskaliach stavebného zákona.
Váš architektonický ateliér nie je nazvaný podľa mien jeho spoluzakladateľov…
Juraj Benetin: Vnímame ho ako kreatívny spolok. Jednotliví architekti, najmä na seniorských pozíciách, majú výraznú autonómiu pri riadení a kreovaní projektu.
Poďme na samotný začiatok vašej cesty k projektu Slnečnice. Je to váš prvý veľký projekt.
JB: Slnečnice sú náš prvý veľký bytový projekt, ktorý vedie Miro, a Rado stojí na čele tímu Nová Matadorka, čo je náš posledný veľký bytový projekt. Najnovší, resp. najaktuálnejší. Dúfame, že nie posledný. V Novej Matadorke aplikujeme skúsenosti, ktoré sme za roky výstavby bytových domov, najmä Slnečníc, získali. Preto sme sa stretli takto štyria. Projekt Slnečnice sme začali v roku 2006.
Matej Grébert: Slnečnice sa začali prirodzeným spôsobom. Bol tu pripravený územný plán, čo samo osebe dávalo projektu výbornú štartovaciu pozíciu, a navyše bol pripravený aj masterplan, ktorý sme „prekopali“ vzhľadom na slovenské normy a požiadavky.
Projekt pomaly prešiel od výstavby menších objektov k väčším bytovým domom. Proces trval pomerne dlho – od roku 2006 až po prvé skolaudované bytové domy v roku 2013. Odvtedy kontinuálne idú jednotlivé etapy.
Ako budú pokračovať Slnečnice po alebo paralelne s dokončovacími prácami fázy bytových domov pri Petržalke?
MG: Nielen my, ale aj spoločnosť CRESCO plánuje posunúť výstavbu ďalej. Zorganizovali sa výzvy v rámci architektonických súťaží. Jednu vyhral slovinský architektonický ateliér Bevk Perović arhitekti, druhú slovenský architekt Peter Moravčík. Tieto projekty sa budú nachádzať pri Panónskej, v miestach pri budúcej električkovej trati
Nadväzujú svojím charakterom na predchádzajúcu výstavbu?
JB: Áno. V tejto časti Panónskej je vyššia hustota zástavby, čo je, samozrejme, logické aj v kontexte plánovanej električkovej trate. Koncepcia Slnečníc od počiatku tkvela v dvoch fenoménoch – prírodnom a mestskom. Prírodný je citeľný už od samého začiatku.
Mestský sa sem ešte nedostal. Predstavuje ho práve spomínaná električková trať s centrom, ktoré by malo vzniknúť okolo nej. Električková trať by mala byť transformačná, pretože sa tunachádza rozvíjajúca sa sieť kvalitných cyklotrás. Predstava je taká, že obyvatelia sadnú ráno na bicykel, bezpečne ho nechajú na konečnej zastávke električky a za desať minút sú v centre.
Prepravná kapacita električky je 50-tisíc ľudí denne. Ak by fungoval kyvadlový systém, električková trať by odľahčila zaťaženie mostov v Bratislave o tretinu. Je to zásadná vec nielen pre Petržalku. Električkových tratí je, samozrejme, aj tu potrebných viac.
Prírodný fenomén Slnečníc bol zrejmý hneď na začiatku. Slnečnice sa stali príjemne populárnym miestom pre mladé rodiny. Dnes tu býva 65 % obyvateľov medzi 25. a 40. rokom života. Ich deti tvoria ďalších 20 %.
Vytvorila sa tu zaujímavá a pekná komunita. Máme to šťastie, že sme vytvorili nielen jednu z najväčších bytových komunít tohto storočia a vidíme ju v plnom živote, ale vytvorili sme ľudom domov. Je to super pocit. Mám z toho veľkú radosť. A to je pre nás veľmi dôležité.
Zmenili ste im život.
MG: Pri Slnečniciach je dôležité aj to, že samotná koncepcia bola urobená ešte na samom začiatku aj v spolupráci s inými architektonickými ateliérmi a že sa v nej pokračuje. Celok má koncepciu, podľa ktorej sa tvorí. Samozrejme, vyvíja sa v čase. Základná kostra koncepcie však ostala nezmenená. Na ňu nadväzujú jednotlivé etapy.
Čo sa počas výstavby Slnečníc zásadne menilo?
Miroslav Čatloš: Tak ako všade na Slovensku, aj tu je zo strany developera požiadavka na menšie výmery bytov. Súvisí to s dostupnosťou bývania, kde rozhoduje najmä celková cena za byt pri danom počte izieb. Je omnoho ľahšie predať malý dvojizbový byt než dvojizbový byt s veľkou výmerou. V roku 2008 mali plánované dvojizbové byty 62 m², dnes je to 42 m². A musí tam byť, samozrejme, všetko.
Toto je aplikovateľné nielen pri dvojizbových, ale i viacizbových bytoch. Vzniká tak vyššia hustota obyvateľstva na meter štvorcový a viac statickej dopravy. Logicky sa väčšina statickej dopravy presúva do podzemia. Čo sa týka požiadaviek obyvateľov, tí sú čoraz citlivejší na využitie verejného priestoru.
Možno aj preto, že byty sú menšie a ľudia majú väčšiu potrebu ísť von, do exteriéru. Vnímajú priestor venovaný rôznym aktivitám, o ktorých sme v roku 2006 ani nechyrovali, vzrástli požiadavky na tvorbu diferencovaných funkcií, napr. výbehov pre psy, ihrísk pre viacero vekových skupín, multifunkčných priestorov pre spoločnú komunitu, ktorá je tu dnes pomerne silná. Zároveň pribudli rôzne ekologické aspekty, ktoré sa vyvíjajú v čase.
MG: Celá spoločnosť sa posúva dopredu. A tým idú dopredu aj nároky užívateľov bytových a verejných priestorov. Aj mobil mal pred desiatimi rokmi iné parametre ako dnes. A to isté platí aj v stavebníctve. Vo verejných priestoroch cítiť značný progres. Nie je, samozrejme, taký skokový ako pri technológiách. Progres je v stavebníctve hmatateľný, ale ide lineárnym spôsobom. V porovnaní s minulosťou je intenzívny.
JB: Toto je zaujímavá téma. Existuje súbor motivácií pre vyššiu architektonickú kvalitu v rezidenčnom developmente. Je tu naozaj nejaký architektonický progres? Mne sa zdá, a vidím to aj na CE ZA AR-ovi, že bytové domy sú skôr trpené. A rozmýšľam, čím to je.
Ak porovnávame súkromného investora rodinného domu, ktorý ma naozaj kvalitné kritériá a hľadá aj kvalitného architekta so skvelým prístupom k riešeniu, skvelým nápadom, s investorom mimo súkromného sektora, potom sa nájdu drobné stavby verejnej infraštruktúry, kde sú očakávania pre verejné budovy nastavené inak.
Tie, ktoré „vyskočia“, sú, samozrejme, v mnohom skokovo iné. Vyberú sa v súťaži a jej výsledok sa rešpektuje. Rešpektuje sa názor architekta. Kritériá developera v rezidenčnom projekte sú (alebo ani nie) iné tak z architektonickej, ako aj z biznisovej stránky. Je to tzv. exit biznis.
Developer veľmi často od projektu odchádza, čo však nie je prípad Slnečníc. Ide predovšetkým o menšie developerské projekty, kde sa predajú najprv všetky byty, potom retail a potom sa ide na ďalší projekt.
V rezidenčnom segmente chýba prirodzený tlak na skvalitňovanie architektúry. Ide skôr o samotnú motiváciu architektov, pretože práca tvorí takú obrovskú časť, že tento čas chcú tráviť nejako zmysluplne. Developera možno navnadiť na trvácnosť, kvalitu, málo reklamácií, jednoduchosť riešení, kvalitu verejného priestoru, ktoré sa dokážu pretaviť do marketingu. Je to hrozná škoda. Robiť budovy na bývanie je podľa mňa tá najkrajšia vec. Je to krásna téma.
Vyrástol som v bytovke, ktorú navrhli architekti Skoček, Konček a Titl. Je to fantastická budova, ktorá bohužiaľ ostala v tieni napríklad Istropolisu. Pre mňa má život tejto bytovky stokrát väčšiu hodnotu ako život Istropolisu. Keďže žijeme v takom ekonomicko-spoločensko-sociálnom prostredí, v akom žijeme, začneme oceňovať a nachádzať možnosť architektonického snaženia alebo identifikáciu kvalít aj v tom jednoduchom stavaní bytových domov. Dajú sa tu tvoriť a robiť veľmi zaujímavé veci. Aj s developermi. Len je to bohužiaľ na okraji záujmu.
Radovan Volmut: Zmena sa nedeje progresívne a uchopiteľne ako v prípade výstavby rodinných domov. Navyše príbeh rodinného domu je, samozrejme, kratší a je závislý od malých okolností. Pri developmente nastáva posun takmer až generačne. Počnúc stavebným boomom od roku 2006 sa typológia jasne zmenila. To, čo bol kedysi štandardný dvojizbák, je dnes štandardný štvorizbák.
Samozrejme, sú tu aj iné aspekty, ktoré do toho vstupujú – finančné možnosti, dostupnosť bývania, zníženie úrokových sadzieb, dostupnosť hypoték, zmena príjmu, nákladov… Ale ak sa zameriame iba na výmeru, a na ňu, samozrejme, tlačí trh, je v konečnom dôsledku užitočnejšia.
Vzniká „zrazu“ iná možnosť členenia bytov. Práve v cene CE ZA AR by kategória bytových domov mohla byť dobrým formátom, kde by bolo možné badať rozvoj progresívneho nájomného bývania či nízkonákladového bývania. V tomto segmente je úplne prázdno.
MG: Súhlasím s Radom, dôraz na kvalitu dispozícií je u developerov úplne iný, ako bol kedysi. Dôraz na to, aby bol doslova každý centimeter štvorcový v byte využitý excelentne, je naozaj veľký.
JB: Toto všetko, samozrejme, súvisí s územným plánom, ktorého kapacity vyveštil niekto v roku 2007..
Čo bude s územným plánom?
JB: No, bude. Pripravuje sa nový územný plán, čo je, samozrejme, obrovský projekt pre mesto. Veľmi ťažko sa však realizuje. Máme totiž generačný výpadok kvalitných urbanistov. Urbanizmus môžu robiť aj preučení architekti. Keď sme končili školu, robiť urbanizmus nebolo práve veľmi atraktívne.
In bol perfektný mercedes a tvorba domov na Slavíne. Urbanista „mal biely plášť a vyfarboval katastrálne mapy“. Takže rozhodnutie bolo úplne jasné pre všetkých. Dnes je mestotvorba veľmi atraktívna práca. Mnohí chcú byť urbanistami, i keď stále v rovine cyklistiky a vodozádržných opatrení.
Postupne sa to však mení. Je obrovský problém premostiť tento výpadok a aj výpadok know-how a skúseností. Vypracovať v takomto prostredí nový územný plán je extrémne ťažké. V Čechách, kde majú omnoho lepšie politické podmienky, aj keď tiež zložité, a kvalitnejšie odborné zázemie, to v Brne trvalo 10 až 12 rokov a v Prahe približne 13 rokov. Dnes sme na začiatku tvorby územného plánu. Rátajme, pri optimistickom scenári, osem rokov.
Je to v takom zlom stave?
JB: Nie, nie je to v zlom stave. Je to obrovský politický problém kombinovaný s veľkým odborným problémom. MG: Jedna vec je navrhnúť územný plán. Tu sa s Jurajom trošku nezhodujeme. Nie je to raketová veda a otázka toho, ako sa dostať na Mars.
JB: Ale oveľa väčší problém, ktorý musíme riešiť, je politického charakteru. Je to násobne väčší problém ako ten odborný. V každom prípade musíme žiť ešte veľa rokov s tým, ktorý máme. Musím však povedať, že aktuálne vedenie hlavného mesta sa veľmi snaží o to, aby sa súčasný územný plán sprehľadnil. Obrovský problém je aj filozofický.
Má územný plán nejaké ho mesta fungovať na základe toho, čo je napísané, alebo má fungovať na základe osoby, ktorá ho vykladá, ktorá má veľkú zodpovednosť, má jasné meno a vie si obhájiť svoje rozhodnutia? Dokážeme ho objektivizovať do takej miery, aby to bol zákon, ktorý je napísaný, a potom sa striktne držať každého písmenka? To sa deje dnes a tí, ktorí ho písali, s tým vôbec nepočítali.
Alebo ho vieme priradiť k nejakému silnému subjektu, napríklad hlavnému architektovi, hlavnej architektke, ktorý by mal kumulovanú funkciu a bol by schopný robiť rozhodnutia spolu s odborným útvarom? Aj v „sivých zónach“ územného plánu, ktoré sú pre rozvoj mesta, pre architektov nesmierne dôležité? Pre developerov sú dôležité tieto čiernobiele miesta územného plánu. Keď sa tie presne zadefinujú, bude to dôležitý krok.
MČ: Ešte sa vrátim k platnému územnému plánu hlavného mesta z roku 2007. Vtedy prešiel iba preto, že to bol posledný termín, keď mohol byť schválený. Neexistoval žiadny konsenzus, že toto je to, čo chceme a sme s tým všetci spokojní, ale máme poslednú šancu, keď ho môžeme schváliť.
Z obrovskej časti sa spoliehal na to, že funkcie území veľmi striktne rozdelil na rôzne časti. Do okrajových častí mesta vložil kvantá občianskej vybavenosti. Pričom mal fungovať na základe nosného dopravného systému, ktorý žiaľ nie je bližšie špecifikovaný. A ani sa neudial.
RV: Ak sa na to pozrieme v širšom časovom kontexte, na príklade Petržalky si uvedomíme, že za 15 rokov bola vybudovaná enormne rýchlo. Potom nasledovalo obdobie „temna“, keď sa neudialo nič zásadné.
Až v roku 2007 bol schválený územný plán. Je možné, že v konečnom dôsledku poprel charakter rýchlej panelovej výstavby. Všetci cítili traumu z toho, že mnohé územia v Bratislave sa stávajú monofunkčnými. A tvorcovia územného plánu zrejme cítili potrebu reagovať a túto traumu vyriešiť. Rozhodli sa rozvojové územia doplniť funkciou občianskej vybavenosti. Namieste je otázka, či neodhadli pomer.
JB: Skôr to bolo preto, že to robili ľudia, ktorí boli zvyknutí navrhovať pred ´89. Vtedy sa navrhovalo veľa verejných stavieb, občianskej vybavenosti… Čiže dobrý urbanizmus znamenal veľa červenej farby v územnom pláne.
MG: V územnom pláne nie je vôbec hmatateľné, o čom je Bratislava. Opisuje funkčný stav mesta v roku 2004 až 2007, keď sa tvoril a vytypoval nejaké územia, kde by sa dala stavať nová výstavba s veľmi striktne určenou funkčnou reguláciou. To spôsobuje problém.
Pohľad ľudí, ktorí konštatujú, či je navrhovaná výstavba v súlade s územným plánom, je veľmi striktný. Duch územného plánu bol podľa mňa skôr koncepčný a baviť sa teraz o tom, či môžeme určitú funkciu posunúť o 200 m, je úplne nezmyselná debata. Je to smerný územný plán, ktorý sa snažil povedať to, že navrhované územia majú byť funkčné a pestré. Nie monofunkčné.
Stavebný zákon sa rôznymi dodatkami mení už 30 rokov. V podstate sa sprísňuje a prikláňa sa na stranu účastníkov konania. Dostalo sa to do bodu, keď povoľovanie výstavby jedného bytového domu trvá tri až päť rokov. Teda od nuly až po stavebné povolenie. Je to nezdravá situácia pre celú spoločnosť.
Čo sa teraz deje, je reakcia na tento stav. Dôležité je, aby sme to spoločenské kyvadlo nevychyľovali z extrému do extrému. K navrhovanému zneniu nového stavebného zákona nemám extra veľké pripomienky. Je však veľmi závislý od softvéru, ktorý sa pripravuje. Mám obavu, že spojazdniť ten bude trvať oveľa dlhšie, ako je napísané v zákone.
A prechodné obdobie bude trvať dlhšie, ako je naplánované u pána Hollého. Toto je moja základná obava. Na tom, že procesy treba zjednodušiť a zrýchliť, sme sa zhodli. Takisto je zhoda i v tom, že prejde pod štátnu správu. To je dobré, pretože samospráva využíva stavebné konanie na politické boje a komunálny populizmus.
JB: Vidím to tak, že Slovenská komora architektov bola v rámci pripomienkovaného konania vypočutá. Komunálny populizmus je do určitej miery súčasťou povoľovania stavieb v meste. Istý druh prenesenej moci je a stále bude.
Dôraz sa bude klásť na to, ako sa podarí v zrýchlených konaniach udržať kontrolu mesta nad výstavbou. Spejeme k tomu, že ak sa úrad nevyjadrí do istého počtu dní, tak vlastne so stanoviskom súhlasí. Možno práve v prechodnom období sa zistí, čo všetko čaká úrad, aby sa k výstavbe fundovane vyjadril. Ak nejaký projekt bude mať 2000 bytov, dá sa to? Otázne je aj to, ako bude v realite fungovať zvýšená zodpovednosť projektanta. To ukáže čas.
MG: Áno, to sa časom môže ukázať ako nebezpečná vec. Možno sa objavia výrazné tlaky. Povedzme si úprimne, nie každý má svoje rozhodovanie plne postavené na silnom charaktere.
JB: Architekt dnes nepísane plní úlohu ambasádora verejného záujmu v developerskom procese. Bohužiaľ, môže sa stať, že v konkurenčnom boji vyhrajú najohybnejší.
V úvode sme spomenuli projekt Nová Matadorka. Povedali ste, že v ňom aplikujete všetky svoje doterajšie skúsenosti. V akom stave je dnes a ako sa bude ďalej vyvíjať?
RV: Projekt Novej Matadorky sa postupne stáva jedným z nosných projektov ateliéru. Začína sa prvou etapou v území – návrhom na rekonštrukciu a dostavbu historických hál. Dovolím si krátke intro – ide o objekt prvej veľkorozponovej betónovej konštrukcie dvojhalia na Slovensku.
Zachovávame celý obvod stavby a značnú vnútornú pôvodnú časť revitalizujeme na obchodnú vybavenosť a dostaviame, resp. vstaviame nové objekty bytových domov. Projekt bol v povoľovaní neštandardne zdĺhavý vzhľadom na územný plán, ktorý nevedel zaužívanou metodikou interpretovať súlad a využitie existujúcej stavby s historickou hodnotou na pozemku.
Zároveň do procesu vstúpili aj aktivisti z Čiernych dier. Na základe ich vstupov sa projekt upravoval do aktuálnej podoby. Pamiatkari a aktivisti neskôr participovali aj na metodike obnovy. Projekt je z technického hľadiska vcelku náročný. Aktuálne sme v príprave RPD.
Máme právoplatné územné rozhodnutie a veríme, že čoskoro získame aj stavebné povolenie. Nadviažem na začiatok otázky – na základe našich skúseností tu vidím schopnosť odkomunikovať a zvládnuť projekt v povoľovacom procese.
Tento bod považujem za veľmi dôležitý, vyžaduje veľa mäkkých zručností. Nemenej podstatné je know-how, ako projekt nastaviť architektonicko-technicky, logisticky, developersky, ako zohľadniť historické hodnoty, nastaviť financie, napokon, každú stránku projekt.
Takýto rozmer architektúry nie je na Slovensku obvyklý. K adaptácii pristupujeme so značným rešpektom. Veríme, že to bude skutočný začiatok revitalizácie brownfieldu Matador.
