Dušan Fischer: Architektúra má silu humanizovať ľudí

Pred časom sme spracovávali investičný zámer, ktorý v roku 2006 mestské zastupiteľstvo schválilo. Následne prebiehali tri vyzvané súťaže, z ktorých sme napokon vyšli víťazne. Napredovanie projektu však spomalil fakt, že v susedstve sa má stavať hokejová aréna pre majstrovstvá sveta v roku 2011, s ktorou by mal byť náš projekt funkčne aj dopravne prepojený. Vo februári sme začali spracovávať architektonickú štúdiu, no práce nenapredujú tak rýchlo, ako by sme si predstavovali, keďže presný koncept hokejovej arény ešte nie je známy… Umiestnenie oboch projektov na jedno územie má z hľadiska funkčného využitia svoje výhody – napríklad všetky funkcie, ktoré obe arény na svoju existenciu potrebujú, sa nemusia zdvojnásobovať, ale môžu sa navzájom využívať. Ide o parkoviská, spoločenské a reprezentačné priestory a tréningové plochy.

Diskutovalo sa aj o umiestnení hokejovej arény na perifériu mesta. O lokalite Tehelného poľa sa hovorilo ako o možnosti, ktorej nevýhodou je najmä zaťaženie územia dopravou.

Podľa môjho názoru je Tehelné pole na túto funkciu jednou z najlepších lokalít Bratislavy. Som zástancom alternatívy premiestniť školu na Kalinčiakovej ulici na územie do pokojného vnútrobloku – na miesto cyklistického štadióna – a multifunkčnú arénu situovať na jej dopravne aj vizuálne vhodné miesto. Toto strategicky významné nárožie si vyžaduje silnú mestotvornú funkciu, akú multifunkčná aréna pre 12-tisíc návštevníkov nesporne má plniť.

Koncept multifunkčných športových hál sa osvedčil v mnohých svetových mestách – využívajú sa aj na koncerty, výstavy, konferencie, rôzne eventy. Táto funkcia jednoznačne patrí do mesta, najmä kým Bratislava nemá nosný systém veľkokapacitnej hromadnej dopravy. Znie to možno paradoxne, ale keby sme takúto arénu vysadili na okraj mesta, znásobili by sme nároky na dopravu. Kým Tehelné pole navštívia mnohí pešo alebo aj výborne dostupnou hromadnou dopravou zo všetkých častí Bratislavy, na okraj mesta by boli návštevníci nútení prísť vlastným autom. Zároveň by sa strácal mestotvorný efekt takejto arény – ľudia by do nej prišli len na hodinku-dve a opäť by sa ponáhľali naspäť do mesta.

Nikoho by nelákalo zotrvať v indiferentnom prostredí obklopenom rozľahlými plochami pozemných parkovísk na periférii mesta. Naopak, v meste ľudia ostanú „žiť“ aj po skončení podujatia, na ktoré do arény prišli. Dopravní inžinieri potvrdili, že tieto aktivity na Tehelnom poli dopravný systém unesie i teraz, navyše v roku 2014 sa plánuje dokončenie novej estakády na križovatke Bajkalskej a Trnavskej ulice, ktorá zlepší pomery v tomto území.

Definitívny verdikt o lokalite hokejovej arény však padol len nedávno a čas beží…

Mrzí ma, že nevyužívame čas na prípravu intenzívnejšie. Majstrovstvá sveta v hokeji sa na Slovensku nekonajú každý rok, je to udalosť, pri ktorej môžeme zažiariť v celosvetovom meradle. Som prekvapený, že otázke organizácie majstrovstiev ako celku sa nikto systematicky nevenuje (s výnimkou SZĽH, ktorý bol iniciátorom usporiadania majstrovstiev na Slovensku a jeho možnosti sú limitované). Nie je to len otázka vhodných priestorov, ale aj otázka PR aktivít, organizácie majstrovstiev, celkového konceptu, ktorý zatiaľ chýba. V máji to budú už dva roky, odkedy vieme, že sa u nás budú konať majstrovstvá sveta, a jediné, k čomu sme dosiaľ dospeli, je lokalita – a aj to len nedávno.

Nie vždy. Skôr by som povedal, že hoci aj veľké projekty majú občas veľké problémy, často sa stáva, že práve veľkosť projektu (čiže aj väčšia investícia) zabezpečí väčšiu „prieraznosť“ v jeho napredovaní. Všetky povolenia sú akoby šibnutím čarovného prútika vydané a už sa stavia. A stavia sa, aj keď povolenia nie sú – veď pokuty a systém vymáhania (ak nejaký reálne funguje) sú v porovnaní s benefitom napredovania projektu zanedbateľnou záležitosťou.

Rozumiem prirodzenej snahe investorov dosiahnuť čo najlepšie čísla, stavať čo najvyššie, najhustejšie – veď preto v tomto biznise robia. Ak im to pravidlá hry dovolia, niet sa čo čudovať. Skôr je veľmi smutné, že mesto si nevytvorilo pevné pravidlá, ktoré, ak sa budú dodržiavať, nedovolia, aby vznikali stavby podľa ľubovôle investorov. Situácia, keď si developeri so svojimi pozemkami nakladajú v rozpore so záujmami mesta, je európskou raritou. V regulatívoch sa robia výnimky šité na mieru potrebám investora. Ľudia, ktorí niektoré nezmyselné budovy podporujú – schvaľujú, sú alebo profesijne nezdatní, alebo boli ochotní presadiť ich pre svoj osobný prospech. Trvalý negatívny vplyv na obyvateľov mesta, ktorých majú hájiť, je im ľahostajný. V prvom a ani v druhom prípade však takíto ľudia na svoj post nepatria.

Sú to nenapraviteľné rozhodnutia…

Mestá mali po roku 1989, keď boli takmer všetky pozemky štátne – mestské, jedinečnú možnosť vybudovať si nosné dopravné systémy, určiť si priority rozvoja a koncepčne ich sledovať. Miesto toho mestá často za niekoľko drobných predali takmer každý štvorcový meter súkromným investorom bez toho, aby určili regulatívy využitia týchto pozemkov, čo má na pozemkoch byť. Takáto šanca sa už tak skoro nezopakuje. V priebehu týchto niekoľkých rokov kompletne zastaviame každú čo len trochu zastavateľnú parcelu, pričom nie vždy sa podarí ustriehnuť kvalitu architektúry. Tento jav vôbec netreba zľahčovať. Vznikajú stavby, okolo ktorých budú chodiť celé generácie po nás a my im nechávame pravdivý dôkaz o úrovni našej spoločnosti, jej ekonomiky, techniky a, samozrejme, kultúry. Architektúra nie sú len budovy, ale životné prostredie, architektúra je všetko vôkol nás a priamo nás ovplyvňuje. Na budovanie zdravého životného prostredia nestačí developovanie pozemkov.

Aj architekt má niekedy priestor formovať názor investora.

Stretol som mnohých kultivovaných investorov, s ktorými sa dá dospieť k pozoruhodným výsledkom. Je to vtedy, keď medzi partnermi panuje atmosféra vzájomnej dôvery a úcty. Rozumný investor si totiž sám uvedomuje, že len s dobre navrhnutou budovou môže optimálne zhodnotiť svoju investíciu. Ak svojou stavbou znehodnotí prostredie, znižuje atraktívnosť projektu. Investícia tak stráca hodnotu a v konečnom dôsledku si investor kazí nielen prostredie, ale aj svoj kredit.

Rozhľadený investor si uvedomuje, že práve kvalita prostredia, do ktorého svojou stavbou vstupuje, je najväčšou devízou jeho projektu, a preto sa ju snaží zachovať a podporiť. Človek vyhľadáva harmonické prostredie, čo môže mať aj ekonomický rozmer. Žiaľ, stretávame sa aj s tým, že developer si zámerne vyberie architekta, o ktorom vie, že sa nechá ovplyvňovať a manipulovať. Nie je jednoduché získať či udržať si zákazku za dôstojných finančných podmienok a nepodľahnúť tlaku investora, ktorý zasahuje do zodpovednosti architekta.

Takže sú situácie, keď zodpovednému architektovi ostáva už len možnosť povedať „nie“?

Áno, niekedy sa dialóg medzi architektom a investorom skončí neúspechom. Architekt podľa môjho názoru nemôže byť len podnikateľ. Architektúra je veľmi zodpovedné povolanie, a ak sa architekt na ňu díva len cez profit, často sa to končí zle. Architekt pod tlakom investora balansuje na hrane noža. Rozhoduje sa len na základe vlastného citu pre zodpovednosť. Niektoré požiadavky investora zváži ako konštruktívne, niektoré dokáže vyriešiť v diskusii s investorom v prospech architektúry, niektoré veci musí akceptovať, ale sám musí vycítiť, čo už akceptovať nesmie. Táto hranica je na každom z nás a je veľmi subjektívna.

Patronát nad nevhodnou zástavbou však v konečnom dôsledku drží obyvateľ mesta, volič miestnej samosprávy.

Ľudia si silu svojho hlasu neuvedomujú, prepadli volebnej letargii a predpokladajú, že akákoľvek voľba by priniesla podobné dianie. V európskych mestách si poslanci takéto veci k verejnosti nedovolia.

Aby mohla architektúra plniť svoje poslanie, musí efektívne pôsobiť na ľudí. Nie je možné pôsobiť na človeka niečím, čo je úplne cudzie jeho vnímaniu. Na druhej strane, servilné konformovanie s názorom širokej verejnosti vedie k devalvácii základných princípov architektúry. Takže je to otázka vzájomného pôsobenia laickej a odbornej verejnosti v medziach, kde ešte funguje vzájomná gravitácia.

Architektúra ako druh umenia…

Málo ľudí uvažuje o architektúre ako o umení, možno preto, že architektúra má aj funkčný rozmer. Pritom ako matka umení v sebe obsahuje aj iné druhy umení. Architektúra sa oprávnene svojou konštrukciou, tektonikou, rytmom, farbou často prirovnáva k hudbe…

Je zvláštne, ako málo je na Slovensku odborných kritikov alebo teoretikov architektúry na rozdiel od iných oblastí umenia. O architektúre sa v iných krajinách diskutuje intenzívnejšie, najmä ako o predmete verejného záujmu. V diskusii sa vzájomným ovplyvňovaním postupne stierajú rozdiely medzi vnímaním architektúry verejnosťou a odborníkmi. Pre dialóg je však nevyhnutná celospoločenská klíma, všeobecný záujem a potreba dobrej architektúry.

Vyžadujú ľudia architektúru?

Obávam sa, že malé percento. Prevláda nesprávny názor, že developera to stojí peniaze, dodávateľom architektúra komplikuje prácu a široká verejnosť si dôležitosť architektúry v ich živote ešte stále dostatočne neuvedomuje a nevyžaduje ju.

Nezáujem o architektúru sa u nás v porovnaní s inými európskymi krajinami prejavuje aj žalostne slabou diskusiou o architektúre, súťažiach na významné stavby a rozhodujúce koncepty mesta. Ak sa stretávame s diskusiou, tak len v negatívnych súvislostiach – pri odmietaní zámeru. Určite by architektúre, a teda aj spoločnosti prospelo viac pozornosti v masmédiách – v rozhlase, v televízii a tlači – a to vo všetkých stráviteľných úrovniach.

Áno, podiel na tomto stave máme aj my architekti. Žiaľ, v škole nás nikto neučil rozprávať o architektúre, verbalizovať filozofické postoje, „predávať“ hotové dielo. Najlepší PR architektúry je kvalitná architektúra. Diskusia o nej, schopnosť konfrontácie, obhájenia si konceptu sú však nástroje, pomocou ktorých možno podnietiť záujem o ňu v širších súvislostiach. Diskusia zároveň dokáže vytvoriť tvorivú klímu na to, aby sa architekti navzájom vyburcovali k významným posunom. Preto by mali architekti aj medzi sebou viac diskutovať, stretávať sa, konfrontovať názory, napríklad na pôde Spolku architektov Slovenska. Aj Slovenská komora architektov môže takéto dianie napomôcť.

Veľa sa venujete aj architektonickým súťažiam, čo nie je práve investícia s veľkou pravdepodobnosťou návratnosti…

Ak je súťaž kvalitne pripravená, je to najlepší spôsob, ako sa dopracovať ku kvalitnému riešeniu. Takých súťaží sa radi zúčastníme – máme tak možnosť konfrontácie s inými tvorivými prístupmi, získavame spätnú väzbu a udržiavame si tak určité miesto v peletóne. Treba si však dobre vyberať, do ktorých súťaží sa pustiť. Stáva sa, že niektoré, najmä vyzvané súťaže sú od začiatku pripravené v prospech jedného zo zúčastnených, a to je potom strata času.
Na významnejšie lokality určené mestom by mal mať investor povinnosť vyhlásiť verejnú súťaž. V porote by v takých prípadoch mali byť renomovaní architekti, zástupcovia mesta aj investora.

Ing. arch. Dušan Fischer

1975 – 1981 štúdium na FA STU v Bratislave
1981 – 1988  projektový ústav pod vedením Virgila Droppu
1989 – 1990  arch. ateliér s Jurajom Závodným, Jozefom Ondriášom a Ivanom Sádovským (1 a pol roka)
1991 založenie vlastného architektonického ateliéru FISCHER, spol. s r. o.

Realizácie
1983 – 1988 

• Budova Miestneho úradu v Bzinciach pod Javorinou; 
• Rekonštrukcia Vermessovej vily Dunajská Streda na účely SNG (spolupráca Fischerová, Bebjak, Fabini); Rekonštrukcia Planetária Praha v PJF;
• Pamätníky Ľudovíta Štúra v Modre (spolupráca Fischerová, Lettrich)

1988 – 1991

• Interiéry LITA, Lauda air Bratislava (spolupráca Závodný, Ondriáš, Sadovský);
• Interiér Charlie Centrum Bratislava (spolupráca Egyed, Jura, Echardt)

1991 – 1999

• Interiéry BAF, Antikvariát Steiner, Semená Holland, Bratislava (spolupráca Fischerová);
• Vodné bábkové divadlo Hanoi – Vietnam,
• Columbex, rekonštrukcia a interiér, Bratislava;
• Rekonštrukcia STU Mýtna;
• B+ restaurant, rekonštrukcia interiéru objektu Bajkal;

1999   

• Polus City Center, Bratislava (spolupráca Koseček, Rusnák, Halmi, Polakovic, Fischerová, Hermann Adamson Associatess Architects, Ontario, Kanada, cena Stavba roka

2000    

• Millenium Tower, Bratislava (spolupráca Koseček, Rusnák, Halmi, Polakovič, Fischerová, Hermann Adamson Associatess Architects, Ontario, Kanada;
• Cena Eurostav 2001 – Ambasáda SR, Washington (spolu s M. Bogárom, P. Lizoňom, Ľ. Urbanom a Ľ. Králikom)

2003   

• 3D kino Imax, Shopping Park Avion, Bratislava

2003   

• Shopping Park Avion, Bratislava, interiéry verejných priestorov

2004

• Millenium Tower, generálny projektant (v spolupráci s Adamson Associatess Architects, Ontario, Kanada)
• logistické centrum BK Centrum, Bratislava-Trnávka
• interiér jedálne SCP Ružomberok

2005 – 2006   

• Sky Boxy, rekonštrukcia priestorov VIP hokejového klubu HC Slovan, Zimný štadión O. Nepelu v Bratislave (nominácia na cenu D. Jurkoviča, cena ARCH)

2007   

• interiér centrály Slovak Telekom, CBC I a II, Bratislava

Štúdie, projekty, súťaže

• Aréna, projekt hokejového štadióna na Tehelnom poli v Bratislave (40- až 45-tisíc m² športových a obchodných priestorov, 12-tisíc m² administratívnych priestorov a 120 hotelových izieb), štúdia 2008

• obytný súbor Krče v Záhorskej Bystrici (urbanisticko-architektonická štúdia 2008)
• obchodno-zábavné centrum City park, Nitra (v realizácii od r. 2007)
• Obchodno-administratívne centrum Žilina-Solinky (územné rozhodnutie 2007)
• Obchodno-administratívne centrum P13, Pestovateľská ul., Bratislava (štúdia 2007)
• Polyfunkčné centrum Tehelné pole, Bratislava – dostavba zimného štadióna a kúpaliska na polyfunkčný komplex (štúdia 2006)

• Airport hotel, Ivánska cesta, Bratislava (štúdia 2006)
• TKB Nitra, rekonštrukcia administratívnej budovy Slovenských telekomunikácií v Nitre (štúdia 2006)
• Twin City Liner, medzinárodná vyzvaná súťaž, Viedeň, 2. miesto
• polyfunkčný komplex River Park – blok 1, Bratislava, v spolupráci s Erichom van Egeraatom (štúdia 2004, územné rozhodnutie, stavebné povolenie, tendrová dokumentácia 2006)

• Villa H, Villa K, Bratislava (štúdia 2004)
• obchodno-administratívne centrum v Bratislave-Petržalke (urbanistická štúdia 2004)
• obytný súbor, Hraničná ul., Bratislava (vyzvaná súťaž 2004)
• administratívny komplex (Kollárovo nám., Bratislava, verejná súťaž 2003)
• internát VŠVU Bratislava, verejná súťaž; Golf Park Rajec, vyzvaná súťaž, 1. cena
• Obytný dom pri Štrkoveckom jazere, verejná súťaž, 2. cena
• Štúdio divadelnej fakulty, verejná súťaž, 2. cena
• Daňový úrad Martin, verejná súťaž, 1. cena
• Ambasáda SR v Berlíne, verejná súťaž, 3. cena
• Janáčkovo centrum Brno, medzinárodná súťaž, 1996
• Parkovacia garáž Letisko Bratislava, vyzvaná súťaž, 1. cena

Trvalými spolupracovníkmi od roku 1995 a spoluautormi prác sú architekti Richard Koseček a Katarína Fischerová. V súčasnosti sú členmi ateliéru a spoluautormi prác architekti Jacko, Kuva, Samoľ, Jankechová.

Martina Jakušová
Foto: FISCHER