Imrich Pleidel: Ako architekti nesmieme rezignovať na presadzovanie zodpovednej architektúry

Minuloročné odovzdávanie cien za architektúru CE.ZA.AR sa krylo s 25. výročím vzniku ich organizátora – Slovenskej komory architektov (SKA). Stačí štvrťstoročie na obhájenie svojej existencie? Môže stavovská organizácia reálne ovplyvňovať kvalitu architektúry a čo robí preto, aby to tak aj bolo? Predseda SKA Imrich Pleidel hovorí aj o tom, ako sa darí prenášať odpovede na tieto otázky do organizmu jedného okresného mesta, prečo je pre neho dôležité vnášať do objektu ducha miesta a prečo rád maľuje obrazy.

Vznik Slovenskej komory architektov v októbri 1992 vás zastihol vo funkcii prednostu obvodného úradu životného prostredia v Šali. Podmienkou vtedajšieho vstupu do SKA však bolo vzdanie sa väzieb v zamestnaní. Nebolo to pre vás riziko?
Áno, SKA bola vo svojich začiatkoch legislatívne vymedzená pre architektov v slobodnom povolaní, lebo s tou­to podmienkou bola v parlamente zabezpečená priechodnosť vzniku stavovskej organizácie. Určite to bolo riziko a nikto nevedel, čo môžeme očakávať. Držala nás iba viera a aj ja som musel dať výpoveď v zamestnaní. Tí, ktorí sme mali urobené skúšky odbornej spôsobilosti, sme mohli požiadať o zápis do registra autorizovaných architektov a prvé sľuby záujemcov o vstup boli 5. 10. 1992 – čo sa zhodou okolností na deň symbolicky krylo s tohtoročným odovzdávaním cien CE.ZA.AR.

Od vzniku prešla SKA kus cesty a otvorila sa aj pre architektov v zamestnaneckom pomere. Pozitívny moment?
Pravdaže, už nie je dôležité v akom režime architekt pôsobí, a môže byť autorizovaným architektom, členom SKA. Samozrejme, po tomto kroku nasledoval proces ďalších skúšok v rámci SKA. Do jej predstavenstva som sa dostal v jej druhom volebnom období ako tridsiatnik a odvtedy som tam zvláštnym riadením chodu okolností zotrval, až kým som skončil v pozícii predsedu. Práca pre SKA je však aj časovo náročná a trochu si vstupujem do svedomia, či som urobil dobre.

Aká je vaša odpoveď?
Zatiaľ nebudem odpovedať. Nevedel som však povedať nie ľuďom, ktorých názor si vážim, keď prišli za mnou, aby som to zobral. V súčasnosti máme v SKA rozbehnutých množstvo zaujímavých projektov a chcel by som v tejto pozícii zotrvať ešte jedno volebné obdobie. Zároveň však verím, že bude posledné a kormidla SKA sa ujmú mladší kolegovia.

Majú mladší záujem o túto prácu, ktorá je často aj o administratíve a organizácii?
Súčasné zloženie predstavenstva vzbudzuje nádej, že mladí budú držať kontinuitu, ale prinesú aj osobitosť. V tomto smere súhlasím s vyznaniami svojich predchodcov – Ivana Kočana, Petra Pásztora, Braňa Somoru, Petra Boudu a Juraja Šujana – ktorí v dokumente k 25. výročiu komory veľmi výstižne hovorili o zmysle tejto práce… Napriek veľkej vyťaženosti bola práca v predstavenstvách príjemná a konštruktívna, a ak sa aj nejaké problémy vyskytli, tak sa ich riešenie vždy našlo. Či už to bolo vo chvíľach, keď sa objavovali tendencie zrušiť komory a kategórie architektov, alebo zrušenie honorárových poriadkov a hľadanie spôsobov, ako nanovo zadefinovať štandardy architektonických služieb.

Ktoré okamihy zo svojho predsedníckeho obdobia by ste vytiahli ako kľúčové?
Pozitívne vnímam naštartovanie súťaží návrhov a ich presunutie na kvalitatívne i kvantitatívne vyššiu úroveň. Kým predtým sme mali 4-5 súťaží ročne, tak vlani ich bolo už 18 a tento rok sme už prekročili dve desiatky overených urbanistických architektonických alebo krajinárskych súťaží návrhov, čo je veľmi potešujúce. Dôležité sú aj výsledky na poli legislatívy. V rámci zákona o verejnom obstarávaní má pevnú pozíciu súťaž návrhov a vykonávacia vyhláška, ktorá vytvára legislatívne rámce pre využívanie súťaže návrhov nielen u verejných, ale aj súkromných obstarávateľov. Dokonca sa nám podarilo pripraviť a vydať manuál súťaží návrhov ako praktickú metodickú pomôcku, akúsi „kuchárku“ pre vyhlasovateľov súťaží v oblasti urbanizmu, architektúry a krajinnej architektúry.

Obhájila si teda SKA svoju existenciu?
Jednoznačne a teší ma, že popri profesionálnej oblasti spĺňa SKA čoraz významnejšiu úlohu aj v ochrane a presadzovaní verejných záujmov. Aj v zákone máme napísané, že jednou z našich základných úloh je starostlivosť o architektúru, stavebnú kultúru a harmonické utváranie prostredia. V tejto polohe nás verejnosť a verejná správa čím ďalej, tým viac žiada, aby sme vstupovali do procesov pri príprave legislatívnych noriem, ako aj konkrétnych krokov a aktivít pri kultivovaní prostredia.

V čom konkrétne?
Ak sa nás napríklad ľudia pýtajú na názor pri riešení námestia, vieme ponúknuť odporúčania, akým procesom k nemu dospieť. Ak je zase spor medzi stavebníkom a architektom, tak hľadáme optimálnu cestu riešenia. Pravda, niekedy sa to končí aj disciplinárnym konaním voči nášmu členovi alebo naopak, poskytujeme podporu nášmu členovi napríklad pri zneužití autorských práv.

Podarilo sa teda SKA reálne ovplyvňovať kvalitu architektúry a zlepšovať postavenie architekta v spoločnosti?
Môj pohľad je pozitívne „insiderský“, a preto tvrdím, že áno. Z práce architekta sa stala rešpektovaná profesia, ktorá má aj legislatívne vymedzené rámce pôsobenia. Podmienky pre jeho existenciu sú však často zložité a finančne náročné. Kontinuálne utiahnuť ateliér je naozaj vážna úloha. Aj preto prevládajú jedno- či dvojčlenné ateliéry, hoci nechýbajú ani tie početnejšie a je dobré, že aj mladí architekti si zakladajú vlastné ateliéry. Veď na Slovensku je približne 1 800 autorizovaných architektov, a tak každý bojuje o svoje miesto na slnku.

Osvetovú činnosť napĺňa SKA aj cez ceny CE.ZA.AR. Ako hodnotíte 16. ročník?
Obrovský záujem o galavečer v Starej tržnici nám potvrdil naše smerovanie. Koncepcia režiséra Petra Núňeza vypustila v programe kultúrne vložky a vytvorila tak výhradný priestor pre architektov a architektúru, čo podnecuje aj verejnú diskusiu.

Jedna z otázok bola, prečo nebola obsadená kategória Bytový dom. Je dostatočnou odpoveďou, že mnohé kvalitné neboli dokončené?
Priniesol to život a poukazuje na odbornú autonómnosť ceny ­­CE.ZA.AR. Je len na porote, aké diela vyberie a aké vyhodnotí ako najlepšie. Keď sa ukázalo, že nebol prihlásený dostatočný počet bytových domov, tak sa povedalo – dobre, dáme si pauzu a počkáme, keď ich bude viac dokončených. Stále zostáva len na architektoch, ktoré diela prihlásia.

SKA do výberu teda nezasahuje?
Jedine, ak niekde zbadáme kvalitné dielo, tak tvorcov oslovíme, či nemajú záujem ho prihlásiť, lebo by nám tam chýbalo. Rozhodnutie o prihlásení však zostáva na autoroch a výber nominácií na medzinárodnej odbornej porote. Nikto teda nerobí predvýber a súťaže sa môžu zúčastniť aj mladí architekti. Dokonca sa už stalo, že mladému architektovi sa aj s prvou realizáciou podarilo stať sa laureátom.

Zdá sa, že ocenené diela pochádzajú z okraja hlavného prúdu a menej sa venuje väčším developerským projektom.
Možno sú mimo hlavného prúdu, ale zároveň ho vedia kultivovať. Mám pocit, že sa hľadajú najmä také diela, ktoré nesú v sebe istý odkaz. Každá porota je neopakovateľným stretnutím rôznych ľudí. Spravidla je vyskladaná zo zahraničných renomovaných architektov, domáci sú zase zväčša laureáti ceny ­CE.ZA.AR z minulých rokov, ale členovia poroty pochádzajú aj z iných profesií – boli tam spisovatelia, literárni vedci, kunsthistorici alebo tento rok napríklad výtvarná umelkyňa – čiže takých, ktorí porote dávajú iný pohľad.

Mali ste medzi nominovanými svojich favoritov?
Z nominovaných ma zaujali prakticky všetky a aj som celkom dobre tipoval víťazov, čo ma teší. Pripomenul by som aj mimoriadnu cenu „Patrón architektúry“, ktorú SKA už druhý rok udeľuje výnimočným počinom v oblasti architektúry a tvorby prostredia, o ktoré sa zaslúžili osobnosti alebo iniciatívy mimo komory architektov. Minulý rok to bol bývalý primátor a súčasná primátorka Leopoldova, ktorí v meste opakovane zorganizovali viacero kvalitných architektonických súťaží, tento rok sme ocenili občianske združenie Truc sphérique, ktoré obnovuje významnú Behrensovu synagógu v Žiline a pretvorili ju na Kunsthalle.

CE.ZA.AR bol teda pre vás prehliadkou dobrej architektúry. Ako vnímate svoju produkciu, ktorá vzniká v podmienkach okresného mesta?
Na svoju prácu som dosť kritický a nemôžem povedať, že máme pri tvorbe jednoznačne vyhranenú predstavu. U mňa je zjavné hľadanie, ktoré sa odvíja od konkrétneho klienta a jeho požiadaviek. Možno som viac „robotníkom“ architektúry a dôležité je, aby som sa na myšlienke zhodol s klientom. Áno, na tomto obsahu mi extrémne záleží.

Obsah, čiže funkcia?
Aj tá, ale keby som to vyjadril v prenesenom zmysle slova, hľadám ducha architektúry a harmóniu, ktorá vyplýva z účelu. Či je to bývanie, administratíva, alebo nákupné centrum, vždy hľadám, aby tam fungovalo čosi „neopísateľné medzi nebom a zemou“.

Duch stavby či miesta sa však často tvorí až po tom, čo doň vstúpia jeho užívatelia. Myslíte, že ho môžete vniesť aj vopred?
Možno nie sme tí, ktorí tam priamo toho „ducha“ vnášame, ale ktorí sa mu snažíme otvoriť dvere. Architekt na to vytvára predpoklad a máme veľkú radosť, keď daný dom a priestor dostal osobitý esprit. Myslím, že výstižne to dokladuje pešia zóna v Šali, ktorá zaujímavo funguje v rôznych fázach dňa.

Spokojnosť?
V zásade áno, aj keď ešte nie je dokončená. Spravili sme 2 etapy a tretia ešte čaká, ale vydarili sa urbanistické zásahy, prehodenie dopravnej schémy a jej prispôsobenie, aby pešia zóna na pôvodnom dopravnom priestore mohla vzniknúť a fungovať.

Vy už teda vkladáte toho spomínaného ducha aj do verejného prostredia a ovplyvňujete životy ľudí. Zapájate do toho aj SKA?
Ja ako architekt predovšetkým kreslím pre klientov, ale snažím sa byť užitočný aj v spolupráci s verejnou správou a stavovskou organizáciou. Pre mesto Šaľa vykonávam poradenskú a expertíznu činnosť v oblasti urbanizmu, územného plánovania a architektúry a som rád, že je s vedením mesta a poslaneckým zborom veľmi dobrá spolupráca, ktorá funguje vo vzájomnom rešpekte. Vedenie mesta má víziu a snažím sa ju podporovať z odbornej stránky, tento rok navyše aj v spolupráci s SKA pri organizovaní súťaže návrhov na športovo-rekreačnú zónu mesta. Z pozície komory spolupracujeme aj so ZMOS-om a ústrednými štátnymi orgánmi, aby pozícia hlavných architektov bola uzákonená minimálne v krajských mestách, ale určite by boli potrební aj v okresných mestách.

Má na mestskom úrade v Šali architekt významný hlas?
Mám pocit, že áno, naša spolupráca je veľmi korektná, inak by ťažko mohla fungovať už pre štvrté vedenie mesta. Vo všeobecnosti by však bolo dobré, keby sa našla jednotná metodika na fungovanie hlavných architektov mesta v rámci verejnej správy a aby ich vyjadrenia a odporúčania mali určitú váhu. Sú mestá, ktoré majú útvary hlavných architektov alebo architekti fungujú v rôznych pozíciách na magistrátoch alebo mestských úradoch, najčastejšie na oddeleniach územného plánu a územného rozvoja. Naším príkladom by aspoň čiastočne mohla byť poloha hlavných kontrolórov miest, ktorí sú volení miestnym parlamentom. Hľadá sa optimálny model a určite nechceme, aby hlavný architekt mesta bol ako lénny pán na svojom území, ktorý jediný rozhoduje, čo je dobré, a už vôbec nesúhlasíme, aby si presadzoval svoje zámery.

Ako to vy filtrujete?
Za žiadnych okolností neprijímame zákazky, ktorých cieľom je získanie vyjadrenia v prospech klienta zo strany mesta, ak nie je zámer v súlade s územným plánom. Ako zmluvný architekt nemám problém napísať, že daný zámer nevyhovuje z hľadiska územného plánu alebo iných relevantných podmienok ako podklad pre mesto, ktoré ho finálne spracováva. U nás nefunguje model, že ak si u nás niekto niečo objedná, automaticky to bude prijaté kladne. Ostatne, náš ateliér má dosť práce aj mimo Šale. Navyše, ak sa dá, snažím sa poradiť, pomôcť okrem investorov aj iným kolegom architektom alebo projektantom, aby nimi pripravované riešenie spĺňalo podmienky mesta.

Vo svojom vystúpení v dokumente na CE.ZA.AROCH ste spomínali absenciu stavebného zákona. V akom je stave?
Ako keby stále meandroval mimo koryta, ktoré by malo tiecť v prospech základných vecí – aby bolo pre stavebníkov jednoduchšie a prehľadnejšie konanie, aby boli jasnejšie nastavené pravidlá v územnom plánovaní a výstavbe, aby bola vymožiteľnosť rozhodnutí a aj pre projektantov, aby v rámci stavebného zákona boli plnoprávnymi partnermi v rámci stavebných a kolaudačných konaní. Cieľom stavebného zákona by malo byť, aby sa verejný záujem nasmeroval k dobrým riešeniam, ktoré zohľadňujú rozmanité súvislosti verejného aj súk­romného života.

Otázkou však zostáva, kedy bude prijatý?
Možnože dnes sme najbližšie k optimálnemu výsledku, lebo je dobre rozložená váha na odborné organizácie, ako je Slovenská komora stavebných inžinierov, Zväz stavebných podnikateľov Slovenska a SKA, medzi ktorými funguje konštruktívna spolupráca. Možno aj v minulosti sme boli optimisti, ale vyzerá to naozaj sľubne.

Prvý podpredseda SKA architekt Pavol Paňák upozornil na valnom zhromaždení SKA na nedostatočnú úroveň staviteľstva na Slovensku. Aký je váš názor a čo sa s tým dá robiť?
Kolega Paňák ako 1. podpredseda SKA a architekt s obrovskou erudíciou prináša do diskusie vnútri komory i navonok silný autentický myšlienkový rozmer. Na valnom zhromaždení našej komory v roku 2015 vystúpil s reflexiou na tému „Stav nášho stavu“, v ktorom ponúkol ostrý pohľad do vnútra našej profesie a obdobne na nedávnom zhromaždení v máji tohto roku na „stav nášho staviteľstva“. Vyjadril za nás mnohých pocity určitej frustrácie z úpadku stavebnej kultúry, ktorý kulminoval v 70. – 80. rokoch minulého storočia pod diktátom ideologizácie a dnes z toho, že „nad idealistickou, a teda ušľachtilou motiváciou k architektúre zavládli pravidlá kšeftu“. Zaoberá sa v ňom aj úlohou architekta, ktorý je často tlačený do kúta klientom – developerom pod vplyvom stavebných firiem presadzujúcich lacnejšie, čiže menejcenné materiály a riešenia.

Určite by sa však dali nájsť aj pozitívne príklady na Slovensku…
Áno, máme nemálo aj dobrých príkladov úspornej, financiami nemrhajúcej architektúry, ktorá však je na tomto princípe postavená a dovedená do dôsledku. Etickým imperatívom našej profesie musí byť zmysluplnosť klientom vynakladaných peňazí, ale aj verejný záujem, ktorý si väčšinová spoločnosť zatiaľ často ani neuvedomuje. Za seba môžem len súhlasiť, že ako architekti nesmieme rezignovať na presadzovanie celistvej, zodpovednej architektúry a toto bez dávky zdravého idealizmu nepôjde.

Vráťme sa k vašej tvorbe – ktorý objekt považujete za najvydarenejší?
To by ste sa asi mali opýtať užívateľov a klientov. Z môjho pohľadu sa mi dobre spolupracovalo pri spomínanej pešej zóne. Je dobrým zdrojom skúseností pre ďalšiu prácu – napríklad pre súťaž na námestie v Martine, ktorú sme vyhrali dávnejšie, ale sa zatiaľ nezrealizovala. Teší ma, že potrebu riešenia martinského námestia teraz tlačia ľudia zdola, hádam sa im podarí veci pohnúť. Rád spomínam aj na relaxačný areál v Malinove so športovou halou, ubytovacou časťou a s exteriérovými športoviskami. Potom to bolo viacero kompletne riešených rodinných domov v Šali a okolí, Bratislave a Devíne. Dávnejšie sa v Handlovej realizoval polyfunk­čný a bytový objekt. A keďže sa na Slovensku stavia málo kultúrnych alebo školských stavieb, som rád, že som mal príležitosť projektovať galériu s fotoateliérom v centre Šale pre jedného priateľa fotografa.

Tu bola aj výstava vašich olejomalieb. Súvisia vaše obrazy s architektúrou?
To by som bol veľmi rád, lebo pri architektonickej tvorbe sa pokúšam o spoluprácu s výtvarníkmi. Vo všeobecnosti je však tejto spolupráce veľmi málo a je to veľká škoda, lebo mnohí majú skvelé diela do architektúry. Výtvarná tvorba je pre mňa príjemným únikom a relaxom na vyčistenie si hlavy, pri ktorej si zároveň voľnejšie overujem kompozičné princípy a hru s priestorom. Tieto dva svety sa u mňa stále prelínajú.

Ako si ešte čistíte hlavu?
V rodinne sme fanúšikmi turistiky a kultúrnych pamiatok, a to aj v praktickom rozmere. V dedinke Jakubovany na Liptove sme zrekonštruovali vyše 100-ročnú drevenicu a v susednom Liptovskom Ondreji renovujeme miestnu renesančno-barokovú kúriu. Na Liptove, ale nielen tam, nachádzam často nové impulzy niekedy v rôznych prekvapujúcich súvislostiach a nemusia to byť len vizuálne vnemy. Ostatne, transformácia krajiny je téma, ktorá má dráždi aj vo výtvarnom prejave. Či je to Liptov, Toskánsko, Česká vysočina, pobrežie v Bretagni, Nový Zéland… V súčasnosti pripravujem nový výtvarný cyklus, uvidíme, ako to dopadne, ale nechávam veciam voľný priebeh.

Sedíme vo vilke v Šali, kde máte svoj ateliér – koľko má členov?
Momentálne sme piati, pričom syn, žijúci v Prahe, pôsobí ako náš externý spolupracovník. Práce je dosť, až mávame problém s dodržaním termínov vzhľadom na vonkajšie okolnosti.

V akom zmysle?
Vnímam veľké bariéry zo strany rôznych účastníkov konania, ktorí nemajú práve tie najlepšie úmysly. Potom nám blokujú projekty aj dva a viac rokov. Kedysi sme v našich regionálnych podmienkach vedeli zabezpečiť službu oveľa skôr, ale keď nám niektoré veci stoja, musíme prechádzať na iné projekty a neskôr sa vracať k tým pozastaveným. Dokonca sa nám už stalo, že klient sa k nám vrátil až po ôsmich rokoch, keď chcel prerobený projekt zreštartovať.

Čo máte práve na stole?
Venujeme sa skutočne rozmanitej skladbe zadaní, ako polyfunkčný bytový dom, športová hala s areálom, dve obchodné centrá, zóna rodinných domov, víkendový dom, nový mestský cintorín. No a popritom treba chodiť aj na rozostavané stavby. Je to predovšetkým stavba 150 nájomných bytov v Šali – v dvoch bodových a jednom sekciovom dome, ktorá nadväzuje na územný plán centrálnej mestskej zóny. V súčasnosti sa veľa hovorí o nájomných bytových domoch, tak ma teší, že práve tento bude patriť k najväčším realizovaným projektom na Slovensku. Dúfam, že potvrdí zdravý trend v prospech nájomného bývania na Slovensku.

IMRICH PLEIDEL

Narodil sa roku 1960 v Nitre, od útleho veku žije v Šali. Po absolvovaní Fakulty architektúry SVŠT (STU) v Bratislave (1983) pracoval ako stavbyvedúci a neskôr projektant v stavebnom podniku v Galante. V roku 1990 pracoval na Útvare hlavného architekta v Galante (1990) a bol prednostom Obvodného úradu životného prostredia v Šali (1991 – 92). Stál pri založení Slovenskej komory architektov (1992), odkedy vedie vlastný architektonický ateliér – najskôr v slobodnom povolaní a od roku 2009 ako PLEIDEL ARCHITEKTI s. r. o. Je autorom a spoluautorom mnohých realizovaných stavieb a bytových občianskych budov a verejných priestorov a viacerých víťazných a ocenených návrhov urbanistických a architektonických súťaží. Je spracovateľom viacerých územnoplánovacích dokumentácií, najmä zón. V roku 2013 a opätovne v rokoch 2015 a 2017 bol zvolený za predsedu Slovenskej komory architektov.

Vybrané projekty Pleidel Architekti

Obchodný dom, Šaľa, 2007
Foto: Archív Imricha Pleidela

Pešia zóna, Šaľa, 1. etapa, 2007
Nominácia na CE.ZA.AR 2008, spolupráca – K. Kobák, P. Vitko, Ľ. Vitková, O. Melcerová, O. Pleidel
Foto: Igor Boháč

Námestie S. H. Vajanského, Martin, súťaž 2008
I. cena v urbanisticko-architektonickej súťaži 2008, spolupráca – J. Holota, P. Masár, J. Šugár

Vila na rovine, Šaľa, 2007 – 2009
Foto: Martin Mašek

Športovo-relaxačný areál, Malinovo, 2009/2010
Foto: Ľubo Stacho

Galéria Focesa, Šaľa, 2011/2012
Foto: Igor Boháč

TEXT: ĽUDOVÍT PETRÁNSKY

Článok bol uverejnený v časopise ASB 11-12/2017.