Investor vs pamiatkar: bez konfliktov to nejde

Ing. arch. Vladimír Vršanský sa so svojím Ateliérom obchodu a cestovného ruchu už niekoľko desiatok rokov pohybuje v bratislavskom Starom meste a má na konte viacero projektov rekonštrukcií historických stavieb.

Kde je pozícia architekta vo vzťahu investor – pamiatkar?
Architekt je väčšinou sprostredkovateľom, ktorý si vypočuje investora a pamiatkarov. Na základe ich predstáv sa snaží hľadať prienik, v ktorom sa nové, očakávané funkcie skĺbia s pamiatkovou ochranou. Za najdôležitejšiu fázu v komunikácii však považujem obdobie ešte pred reálnym projektom. Tam by si mali zúčastnení povedať, čo s danou budovou urobiť. Architekt vtedy môže odhovoriť investora, ktorí chce ísť do toho ako buldozér, alebo mu poradiť, nech sa to celé zbúra a postaví sa čosi nové. Architekt by mal byť katalyzátorom procesu, aby budova dobre fungovala a aby z danej pamiatky zostalo to hodnotné. Keď v tomto predprojektovom štádiu nenastane súlad, tak výsledok nikdy nedopadne dobre.

Ako komunikujete s pamiatkarmi?
Pri bežnom administratívnom procese vypracujeme investorovi projekt, ktorý následne predložíme na príslušný pamiatkový úrad a začneme komunikovať. To je však spôsob, ktorý generuje neriešiteľné problémy. Komunikácia s pamiatkarmi musí začať ešte pred začiatkom oficiálneho administratívneho procesu v zmysle zákonov a predpisov. Pokiaľ sa ju podarí zachovať v kolegiálnej, konštruktívnej rovine, tak je to zaujímavé. Nevravím, že je to bezkonfliktný proces, lebo taký nie je nikdy. Výmena názorov však projekt posúva a vždy je dobré, keď obidve strany môžu na záver konštatovať, že to stálo za zvady a za výsledok sa nemusíme hanbiť.

V prostredí Bratislavy sa mi však zdá takýto priebeh komunikácie príliš idylický. Nie sú pamiatkari pri svojich názoroch príliš naliehaví?
Pri mnohých pamiatkach sme s pamiatkarmi našli zhodu názorov. Veľakrát sme však od nich počuli to „ale…“. Hovoria: „ale vzhľadom na to, že aktivisti vytýkajú to a to, tak si nemôžeme dovoliť urobiť takýto projekt, lebo by bolo veľa kriku,“ atď. Je zvláštne, že niekedy má pri tejto komunikácii väčšiu váhu nejaké združenie aktivistov, ktoré napísalo kdesi článok, a odborná štruktúra správy nemôže urobiť ani len krôčik, lebo by neboli na verejnosti obľúbení.

Aj občianski aktivisti však môžu mať svoju pravdu.
Nevylučujem to, a preto treba tieto združenia zaangažovať pri samotnej príprave stavby. Proces hľadania projektu, jeho prerábanie a schvaľovanie trvá niekoľko rokov, a to je obdobie, počas ktorého by sme aktivistom mohli zargumentovať svoje dôvody daného prístupu. Ale oni sa ozývajú, keď už stavba stojí a sú prekvapení, kto to dovolil. Zdá sa mi nepatričné, keď sa vo finálnej fáze na stavbe zrazu objavia štátne kontroly. Počas výstavby by predsa malo byť už všetko dávno vyriešené. Samozrejme, nedá sa robiť iba to, proti čomu nikto nič nenamieta. Potom vzniknú projekty ako Zámocká ulica v Bratislave, čo je vzorový príklad ako to nerobiť.

Môže súčasná architektúra so svojím tvaroslovím vstupovať do historickej architektúry?
Súčasná architektúra môže pokojne vstupovať aj do najcentrálnejších polôh v pamiatkových zónach. Veď to, čo najviac obdivujeme v historickej architektúre, sú práve vstupy, ktoré sa odlišovali od toho, čo tam bolo predtým. Samozrejme, malo by to byť citlivo zakomponované. Otázka znie, čo je citlivo? Niekedy sa to interpretuje, že sa dá použiť iba šikmá strecha, klasická fasáda, ale podľa mňa to môže byť tvarovo oveľa bohatšie a zaujímavejšie.

Vašou najznámejšou realizáciou bola rekonštrukcia Carltona. Ako prebiehala komunikácia na tejto stavbe?
Prvú štúdiu na Carltone sme začali robiť v polovici 70. rokov minulého storočia a až do finálnej realizácie spred niekoľkých rokov sme rokovali približne s päťdesiatimi investormi a stále aj s pamiatkarmi. Potvrdilo sa nám, že keď sa o probléme od začiatku rokuje so všetkými zainteresovanými, dá sa nájsť zhoda aj pri veľmi komplikovaných otázkach.

Našli ste ich aj pri doprave?
Snažili sme sa Carlton začleniť do širších urbanistických a dopravných vzťahov, ale po páde Dvojičiek sa všetky koncepcie rozvoja mesta v tejto časti zmenili. Americká ambasáda sa rozhodla, že hlavný vjazd nebude tam, ako sme sa všetci zhodli a ako bol vybudovaný. Museli sme teda urobiť iný vjazd z opačnej strany a doprava sa opäť vpustila do Mostovej ulice.

V súčasnosti pracujete na prieluke na Mostovej ulici č. 4 – 6, ktorá má rovnakého majiteľa ako Carlton. V akom stave je tento projekt?
Neustále sa vyvíja. Pôvodne malo ísť o rozšírenie Carltonu, teraz to má byť zas úplne niečo iné. Vzhľadom na lokalitu sme si netrúfli tento projekt riešiť ako sólo vec. Najprv sme urobili štúdiu celého bloku a až po jej prerokovaní a schválení sme projektovali samotný dom, ktorý sa aj realizuje. Ide o 7-poschodovú nadstavbu na pôvodný dvojposchodový dom. Je to podobný prípad, ako bol Carlton z Hviezdoslavovho námestia. Pripravovali množstvo variantov architektonického riešenia. Jednoznačná podmienka pamiatkarov – zachovať pri objeme dostavby historickú štukovú fasádu – sa mi nezdala najšťastnejšia. Rešpektovali sme ju, ale pôvodná fasáda už aj tak nie je zachovaná. Museli sme ju premurovať a všetky štuky sa budú robiť úplne nanovo podľa vzoriek a zamerania.

Do akej miery ste ešte ochotný tolerovať kompromisy pri vlastných predstavách?
Aj samotný kompromis treba odlišovať. Inak sa pozerám na rekonštrukciu, keď je exponátom už architektonická podstata samotnej budovy. Je však nezmyselné zachovávať každú priečku, stĺp či kus muriva iba preto, že je to staré murivo, ale neumožňuje nový život. Napríklad Carlton nie je pamiatkou pre svoju stavebno-technickú podstatu, ale preto, čo sa v ňom odohrávalo – pre svoj obsah. Preto sa mi zdalo smiešne, keď sa pamiatkové prieskumy zaoberali nahnitými zárubňami dverí, či dokonca mosadznými kľučkami na oknách. Všetky kľučky boli demontované, odložené v dvoch veľkých debnách a skončili pravdepodobne v zbere.

Pomohol by rekonštrukciám nehnuteľných pamiatok v Starom meste nový stavebný zákon v spojitosti s pripravovaným územným plánom mesta?
Neverím, že nejaký stavebný zákon alebo územný plán mesta môže mať podstatný vplyv na rekonštrukciu nehnuteľných pamiatok. Prísne regulatívy a nekompromisné požiadavky zachovaniu pamiatok reálne škodia. Ak sa pamiatka nedá legálne prispôsobiť životným potrebám, tak zahynie. Bez života každá stavba schátra. Žiadny územný plán ani zákon nemôže postihnúť rôznorodosť problémov jednotlivých stavieb.

Projekty Ateliéru obchodu a cestovného ruchu v pamiatkovej zóne v Bratislave
– Štúdia bloku Carlton (1998)
– Rekonštrukcia hotela Carlton (realizované, 2001)
– Projekt podzemnej garáže Carlton, Hviezdoslavovo námestie (realizované, 2001)
– Rekonštrukcia námestia pred Slovenskou filharmóniou, Mostová ulica a Námestie Ľ. Štúra (realizované, 2004)
– Rekonštrukcia, Ventúrska 7 (realizované, 2005)
– Rekonštrukcia Kernovho domu, Rybárska brána 8 (realizované, 2006)
– Rekonštrukcia Dessewffyho paláca (realizované, 2010)
– Štúdia bloku Carlton, SNG, hotel Danube (2010)
– Rekonštrukcia hotela Červený Rak (projekt na stavebné povolenie, 2010)
– Rekonštrukcia a dostavba, Mostová 4 + 6 (v realizácii, 2013)

TEXT ĽUDOVÍT PETRÁNSKY
FOTO ING. ARCH. MICHAL VRŠANSKÝ

Článok bol uverejnený v časopise ASB.