Zomrel Ivan Kubík, hlavný architekt multifunkčného komplexu Centrál

26. januára vo veku 68 rokov zomrel slovenský architekt Ivan Kubík. Zaspomínajme si na neho prostredníctvom staršieho článku, v ktorom nám prezradil, aká bola jeho cesta k architektúre a vysvetlil, prečo neobľuboval gigantické stavby. Posledná rozlúčka s Ivanom Kubíkom bude v piatok 31. januára 2025 o 12:30 v bratislavskom krematóriu.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

Legendárny český herec Miroslav Horníček kedysi povedal, že bývanie je príbeh, a slovenský architekt Ivan Kubík sa s týmto názorom stotožňuje: „Drobná i veľká architektúra je ako literárny príbeh, ktorý by mal prejsť z hlavy do ruky a následne sa zobraziť na papieri,“ hovorí Ing. arch. Ivan Kubík, ktorý vyrastá na vlastných stavbách.

S projektom žije od prvých skíc až po posledné dokončovania na stavbe, pretože, ako tvrdí, „nie je umenie len dom nakresliť, ale ho aj domyslieť, aby stál“. Architektúru prirovnáva ku kompozícii v umeleckej tvorbe, ktorá je dobrá vtedy, keď dobre vyznie vo svetle a má svojho spokojného užívateľa.

Zo sľubného sochára architekt

Architektúra nebola pre Ivana Kubíka otázkou voľby, ale vývoja. Rodák z Bošáce navštevoval gymnázium v Novom Meste nad Váhom, kde chodil aj do Ľudovej školy umenia. Pôvodom český pedagóg Milan Struhárik v ňom prebudil záujem o umenie, a osobitne o sochárstvo. Ako mladý talent sa zdokonaľoval v sochárskych technikách a učiteľ v ňom videl svojho sľubného pokračovateľa.

Potom však prišla osudová tabuľka v Trenčíne a slovenské sochárstvo prišlo o svoju nádej. Nebol ňou odkaz starorímskych légií na trenčianskej hradnej skale, ale označenia ÚHA. Fíha! – udivene si povedal gymnazista a bolo rozhodnuté. Útvar hlavného architekta ho nasmeroval na cestu, z ktorej dodnes nezišiel.

„Zhodou náhod som v tom čase natrafil na knihu Ernsta Neuferta, bibliu typológie pre architektov,“ spomína Ivan Kubík. „S veľkým rešpektom som si začal najprv požičiavať a potom kupovať tieto drahé knihy o architektúre. Moja samostatná cesta architekta dostávala konkrétnejšiu podobu práve cez knihy. A rodičia sa len obávali, či mi na niečo budú. A boli. Poda­rilo sa mi vyštudovať architektúru v Bratislave, pričom láska ku knihám mi ostala.“

Začiatkom 80. rokov nastúpil čerstvý absolvent bratislavskej Fakulty architektúry do Štátneho projektového a výskumného ústavu – ŠPTÚ a tam, okrem iného, našiel aj kvalitnú knižnicu. Ako sám tvrdí, doteraz žije z náskoku, ktorý získal čítaním, keď mal čas a energiu sa v mnohých aspektoch vzdelávať. A dodnes sa tejto priazne nezriekol.

Človek európskeho typu

Ivan Kubík je totiž človek, ktorý má rád klasiku. Aj napriek elektronizácii je pre neho hodnotnejší vytlačený text a pekná fotografia architektúry je niekedy lepšia ako skutočnosť – podnecuje totiž predstavivosť a snívanie. A ako presviedča Milan Lasica, na snívaní je zase krásne to, že hoci sa k tomu, o čom snívame, reálne nedostaneme, naša predstavivosť dostane výrazné impulzy.

„Som európsky človek, niekedy sa obávam veľkej architektúry, že pri nej budem taký malý, až ju vlastne neuvidím,“ zdôvodňuje svoj postoj architekt, ktorý aj preto nechce ísť do New Yorku. Vraj preto, aby mu gigantické stavby nezaclonili pocit ľudskej mierky.

Ateliér ako chrám

„Viem byť aj sám so sebou,“ odpovedá architekt na otázku, či sa vie prepnúť z aktívnej komunikácie vedúceho ateliéru do ticha tvorby. „V sústredení, vlastnej seba­reflexii, ale i v spracovaní podnetov zvonka. Kedysi istý veľký sochár povedal, že ateliér je jeho chrámom, azylom, spálňou, obývačkou, ba i krčmou. A mne sa na túto tému podarilo vytvoriť vlastný ateliér. Určite však nie je krčmou, ale je to báza, z ktorej sa dá vychádzať a opäť do nej prísť. Mám tam veci, ktoré mám rád, som obklopený ľuďmi, ktorým dôverujem.“

Reč je o architektovom ateliéri v Iuris House na Panenskej ulici v Bratislave, ktorého rekonštrukcia a dostavba vyvolala pred dvomi rokmi zaslúženú pozornosť odbornej verejnosti. Hoci mal projekt spočiatku množstvo takmer až neriešiteľných obmedzení, Ivan Kubík vyhral súťaž vypísanú investorom. Priťahovalo ho prostredie staršej zástavby, jeho vyhodnotenie a povýšenie jeho artefaktov. S rešpektom pred minulosťou, ale so zreteľným rukopisom modernosti.

„Nechceli sme otrocky povyšovať historické fragmenty, ale prezentovať ich hodnotu s jasnou chronológiou a doplniť ju súčasnou technológiou. Porovnal by som to s gotickým Chrámom sv. Víta v Prahe, ktorého vežu ukončili barokovou helmicou. A tú teraz predsa nikto nejde dávať dať dole a špekulovať, akými fiálami by sa dala ukončiť. Helmica je autentická s nespochybniteľnými umeleckými hodnotami a každý český prezident je dočasný… A to neplatí len pre českých prezidentov.“

Ivan Kubík dnes hovorí o Iuris House ako o svojej najosobnejšej stavbe. Aj preto čaká na svoju ďalšiu „srdcovku“ s historickými hodnotami, ktorú treba najprv objaviť a potom precízne vyplniť. „Podobne ako dobrú krížovku,“ usmieva sa architekt, ktorý nerád stavia na zelenej lúke. „Tá je dobrá iba ak na golf. Svoje architektonické príbehy najradšej píšem v kontexte, hľadám genius loci, snažím sa pochopiť a následne animovať prostredie.“

Svetlo a tiene

Architekt nevylučuje, že kus sochára v ňom predsa len zostalo, hoci rozmery jeho diel sa podstatne zväčšili. S Le Corbu­sierom súhlasí v tom, že architektúra je hra objemov a svetla, ale súčasne dodáva, že by nemalo chýbať ani svetlo myšlienky, príbeh, vyžarovanie a charizma. „Určite nestačí, aby budova len vrhala tiene,“ hovorí Ivan Kubík.

„Ak je výtvarné dielo syntézou myšlienok vo farebnom podaní, architektúra má to šťastie, že obsahuje ďalší rozmer – časopriestor. Má užívateľa, ktorý do nej môže vojsť a z nej vyjsť, môže ju v tom časopriestore vnímať.“

Priznáva osobitý rukopis svojich stavieb, ale odmieta jeho programovosť a podliehanie módnym prúdom. Stále verí, že myšlienka musí prejsť z hlavy priamo do ruky. Aj preto svoje koncepty skicuje ceruzkou. Počítač je pre neho iba prostriedok, ktorý aj tak radšej prenecháva svojim kolegom v ateliéri.

Keď je už reč o ateliéri, má v ňom osem kmeňových zamestnancov, ale na projekte sa zúčastňujú aj ďalšie desiatky externých spolupracovníkov. Ivan Kubík je v pozícii tvorcu autorských myšlienok, ktoré ďalej spracúvajú mladí architekt v ateliéri, či externí stavební inžinieri do fázy tzv. feasibility study, čiže uskutočniteľnosti zámeru.

Vedúci autorského ateliéru sa venuje nielen tvorbe, ale dôsledne bdie aj nad technickou stránkou projektu. Jeho úlohou je supervízia projektu od nápadu až po realizáciu. Vo svojom pôsobení stavia na dôvere a zodpovednosti. Príliš neadministruje, snaží sa o účinnú a kvalitnú cestu k cieľu.

„Efektivita konceptu bude dôležitá najmä počas nadchádzajúceho zdraženia peňazí,“ hovorí Ivan Kubík, ktorý pri diskusii uprednostňuje trpezlivú argumentáciu. „Najradšej som, keď tomu druhému vložím do úst to, čo chcem počuť. Nie som despota, nekričím, ale vyhľadávam dialóg s výrazným autorským oponovaním.“

Príbehy s rôznymi kulisami

V komunikácii s investorom je snahou každého architekta dosiahnuť pozíciu rovnocenného partnera. Ivanovi Kubíkovi sa to podľa jeho slov darí. „Určite aj preto, že investori vedia, čo môžu odo mňa očakávať, a ja sa ich dôveru snažím nezneužiť,“ upresňuje architekt, ktorý nevyhľadáva presné definované zadanie.

„Samozrejme, uvedomujem si, že architektonická tvorba je čoraz viac aj o financiách, ale autor by do nej mal dostať nejaký príbeh, vyšší princíp a obohatiť investičný zámer o zaujímavosť – pravda, nie samoúčelnú.“ Príbehy Ivana Kubíka majú vždy rôzne kulisy. Raz je to menšia rekonštrukcia v rámci historickej zástavby, inokedy apartmány zakomponované do ekosystému horského prostredia, potom zase veľký polyfunkčný komplex či biznis centrá.

Vždy hľadá nové výzvy a témy, odmieta sa opakovať. Tieto výzvy sa však často realizujú súčasne. Ako sa na ne prepína autor? „Podľa telefonátu,“ odpovie s charakteristickým úsmevom, ale jedným dychom pripomenie, že na koncepčné veci mu ostáva už iba víkend. Pozícia architekta v ostatné dni týždňa sa už dávnejšie zmenila – je najmä manažérom.

Ani napriek vyťaženosti však nemôže absentovať sledovanie stavby až po jej kolaudáciu. „Túto skúsenosť som si odniesol najmä z komunikácie so zahraničnými investormi,“ hovorí architekt.

„Neznamená to však, že sledujem a kontrolujem projekt v každom jeho najmenšom detaile. Dnes už existuje veľa sofistikovaných profesií, na ktoré treba mať odbornú špecializáciu. V dobrom slova zmysle sa snažím byť prierezovou osobou stavebných profesií, aby som si to vedel ustrážiť a nepokazil sa dizajn. A keď si to dokážete obhájiť na stavbe, rastie vám autorita.“

Pravdivosť konceptu

Každá stavba prináša pre svojho tvorcu poznanie, pri ktorom sa buduje ten povest­ný fortieľ. Kolaudácia je síce medzník, ale až po nej sa začína ozajstný život stavby. „A ten ukáže pravdivosť vášho konceptu,“ pripomína Ivan Kubík, pre ktorého stavba nemusí byť nespochybniteľná na večné veky.

„Ak je architektúra v dobrej kondícii, vždy vie reagovať na vývoj. K takým patrí aj Bellušova Fakulta architektúry STU v Bratislave, ktorá stále slúži svojmu účelu. Samozrejme, existujú pamätníky, o ktoré sa treba starať v ich pôvodnej podobe. Potom sú tu však aj progresívne domy, ktoré posúvajú vývoj dopredu.“

Pokora, ale aj odvaha. Zodpovednosť, ale aj vzájomné pochopenie. To by mali byť podľa architekta Kubíka spoločné črty architektov pri presadzovaní ich diel do povedomia verejnosti. Súčasná Bratislava však vo svojej divokej výstavbe neponúka veľa optimizmu.

„Je tu síce veľké stavenisko, ale v porovnaní s takým berlínskym námestím Potsdamer Platz chýba silný urbanistický koncept. V Berlíne boli jasné regulatívy, do ktorých hviezdy vpisovali svoje majstrovské diela. U nás to prvé výrazne chýba a o druhom by sa tiež dalo polemizovať. V Bratislave si chce každý urvať momentálne disponibilný „flek“, ktorý potom využije na 200 percent. Tak vznikajú výrazne preťažené bloky, ktoré sa ocitajú medzi nevýkonnou dopravou na pokraji kolapsu. Tieto megalomanské stavby sú časované bomby a vyrastajú ako grafy počas volieb. Chýba hierarchia priestorov a kontext. Zdá sa mi, že prichádzajúca kríza, hoci by zase nemala trvať dlho, Bratislave pomôže. Enormné stavebné tempo sa zmierni a dúfam, že príde čas aj na sebareflexiu…“

Tú vo svojej tvorbe zdôrazňuje aj Ivan Kubík. Poučiť sa z chýb, rozvíjať kvalitné myšlienky, prichádzať s podnetmi, ktoré koncepčne dotvárajú tvár mesta. „Zachovať únosnú mieru vkusu a vytvoriť si vlastný štýl je ťažké, ale stojí zato pokúsiť sa o to,“ dodáva architekt Kubík. Inými slovami, nestavať výpravné pamätníky architektúry, ale objekty, v ktorých cítiť osobný príbeh, ba aj snívanie o dokonalosti…

TEXT: Ľudo Petránsky

Článok bol uverejnený v časopise ASB 12/2008