Jan Revaj: Tradičná architektúra, ako ju poznáme, je mŕtva

Jan Revaj je kombináciou architekta, umelca a vizionára v súčasnom svete. Jeho diela majú originálnu emocionálnu hodnotu a sú posunom od materiálna k emócii. Je umelcom, ktorý stavia svoje obrazy. Má skúsenosti s dátovou architektúrou Zahy Hadid, ako aj s iným slávnym architektonickým štúdiom – COOP Himmelb(l)au. To mu pomohlo pochopiť, že jeho architektúra nebude založená len na číslach.

„Nehľadajme emócie len v dátach, hľadajme ich v ľuďoch“ znie ústredné motto vašej tvorby. Čo to presne znamená?

Je to o procese tvorby. O racionálnej a voľnej tvorbe. Keď sa do niekoho zaľúbite, môže to byť z rozumu, ale aj preto, že niečo cítite. Súčasnosť mi príde príliš jednostranná. Racionálna, ekonomická a vypočítavá. Tabuľky, normy, parametre nám zjednodušujú fungovanie, ale aj stavajú bariéry pri vytváraní niečoho nového a iného. Vytvárajú v nás schémy, do ktorých sami zapadáme. Ja som o emócii.

Patrí k tomu aj odmietnutie excelových tabuliek developerov?

Príliš veľké zaškatuľkovanie sa do tabuliek nám uberá našu zvedavosť a priestor na vlastnú kreativitu. Keď som začal kresliť a myslel som dopredu, kde urobím čiaru, boli tie kresby ,,ťažké“ a bez života – chýbala im šťava. Keď som to začal robiť intuitívne, ,,od srdca“, a sústredil som sa čisto len na pocit, ktorý som chcel zachytiť, kresby boli uvoľnené a ľahké.

To isté platí aj o stavbách a o živote. Vidíte, kde boli náklady ekonomicky prepočítané na kosť a tabuľka nepustila. Problém je, že stavby neovplyvňujú len tých, ktorí si ich kúpia, ale aj tých, ktorí okolo nich chodia. Musíme si uvedomiť, že tvoria prostredie, ktoré nás všetkých ovplyvňuje a formuje. Mám pocit, že kombinácie sa už pomaly minuli a realizované veci sú rovnaké. Takých z nás potom vychovávajú. Priliš rovnakých, racionálnych a bez emócií.

Domnievate sa, že stavby, ktoré vznikajú najmä pre zisk, nemôžu mať parametre ľudskosti?

Každý z nás vníma parameter ľudskosti inak. Každý má hranicu v sebe nastavenú inak. Developerská činnosť nie je charita, je to biznis. Development sa stavia pre zisk, niekomu stačí viac a niekomu menej. Ako to vnímate vy alebo ja, to je náš subjektívny pocit. Čiže každá stavba má parameter ľudskosti, len je pre každého iný… To je celé.

Byty podľa značky

Čo z vášho pohľadu chýba najviac súčasnej architektúre?

Tradičná architektúra, ako ju poznáme, je mŕtva. Celé odvetvie prejde transformáciou. Umelá inteligencia a technológie nahradia vo veľkej miere architektov a zredukuje sa ich počet. Tabuľky dokáže vypĺňať aj stroj. Veľa z nich nemá pridanú hodnotu v architektúre a trh s nimi je preplnený, čo znižuje úroveň a kvalitu. Veľa činností sa bude dať sprocesovať a vylúčiť ľudský faktor. Architekt bude musieť byť znova osobnosť, ktorá tvorí a nie je len servis pre investora. Na to už bude slúžiť stroj. Bude musieť mať pridanú hodnotu oproti stroju a tú vidím vo fantázii a kreativite.

Prečo je to tak?

Zväčšuje sa konzumná spoločnosť, ktorú sme si sami vypestovali, a to bude smerovať k „produktivizmu“. Ľudia žijú paralelné virtuálne životy, mení sa záujem a ich fokus. Budú brať bývanie viac ako produkt a v bývaní budú vznikať značky ako pri oblečení alebo autách. Prišli sme sem prirodzeným vývojom v spoločnosti a sem bude smerovať transformácia trhu.

Aj preto ste vytvorili platformu ByourD?

Áno, táto platforma spája ľudí bývaním, buduje urbanistické celky a navzájom ich prepája technológiami. Produkt ByourD je urbanistický koncept, ktorý svojou filozofiou, flexibilitou a dizajnom vytvára kvalitné prostredie na bývanie novej generácie. Prototyp je zrealizovaný v Malinove (Tri vody Malinovo), ktorého cieľom je, aby ľudia mali priestor, kde môžu ,,rásť“.

Ženská krása ako magická energia

Veľa svetových architektov (spomeniem aspoň Stevena Holla či Evu Jiřičnú) si svoje projekty kreslí rukou. Vychádzajú z výtvarných kvalít diela, ľudských emócií a nárokov na užívanie prostredia. V čom na to nadväzujete a v čom sa odlišujete?

Každý má svoje estetické cítenie, dôležité je uvedomiť si ho, čiže spoznať samého seba. Ďalej si treba uvedomiť, že byť jedinečným je prirodzené. Potom budete vytvárať jedinečné veci, a to prirodzene, lebo to bude vychádzať z vás. To znamená, že sa vám môžu páčiť rôzne veci, ale ak nepôjdete so svojím vnútorným princípom, rýchlo narazíte na hranicu, pri ktorej sa prestanete rozvíjať. Ďalej budete len kopírovať a budete priemerný. Ja mám svoj vlastný jazyk, ktorý si rozvíjam a formujem. Čiže, ak kreslia, máme spoločné, že kreslíme, a odlišujeme sa v téme, vnímaní a vo výsledku toho, čo kreslíme.

Inými slovami, umenie a technika nie sú vo vašej tvorbe dilema, ale spojenci. Ako vyzerá ich spolupráca od začiatku až po výsledný návrh či referenciu – dajú sa „stavať obrazy“?

Mám rád ženskú krásu, jemne dynamické a elegantné ženské krivky, ktoré majú silu a svojím výrazom vytvárajú magickú energiu. Tie používam ako nástroj, nimi zachytávam emócie. Nimi tie emócie tvarujem a narábam s nimi. Zachytávam ich a vytváram si „svoje línie“. Takto vo mne vzniká „estetická DNA“, ktorú ďalej prenášam do architektúry. Sú to tie iste línie, ktoré minimalizujem a čistím, pretváram do abstraktnej formy. V každej môžete cítiť túto moju základnú DNA.

Od línií k forme a pretvorenie emócie na priestor

Výtvarné umenie je vo veľkej miere ilúzia. Ako sa to dá prepojiť s racio­nálnym svetom, akým je architektúra?

Uvedomením. Keď kreslím, tak každým ťahom rozvíjam svoje estetické cítenie, ktoré prenášam do architektúry. To sa odzrkadlí pri tvorbe konceptov, návrhov a detailov. Podvedome vyberáte materiály, ktoré sa k sebe hodia, kombinujete farby, plochy a navrhujete celý priestor. Učí vás to disciplíne, buduje vo vás cit, kde pridať, ubrať, zjemniť, pritlačiť. Vždy, keď kreslím, premýšľam o priestore. Vždy, keď navrhujem priestor, tak kreslím.

Steven Holl hovoril o svojej tvorbe ako spojenom zážitku viacerých okolností (svetlo, priestor, úžitok…), ktorý sa nedá odprezentovať v počítačovej grafike. Blíži sa to aj k vášmu chápaniu?

Moju tvorbu charakterizuje prechod „Od línií k forme, čo je pretvorenie emócie na priestor“. Tento výrok stojí aj za mojím manifestom tvorby. Všetko sa začína líniou, potom to prechádza do formy (tvaru) a následne sa to opäť vracia do línie.

Aj váš prístup k životu odzrkadľuje vašu tvorbu?

Áno, je ako zrkadlo. Keď chcete robiť veci s ľahkosťou, musíte sa hrať. Byť ako dieťa – zvedavý a odvážny. To, či budete slávny architekt a či sa budú všetkým vaše veci páčiť, je úplne jedno. Radosť musíte nachádzať v malých veciach, ktoré vás vedia urobiť veľmi šťastným. Ja som rovnako šťastný, keď kreslím, ako keď navrhujem priestor. Je to kreatívny proces, ktorý si rovnako užívam. Robím veci, ako sú mi prirodzené. Najprv musíte vybudovať seba, potom budete robiť veľké veci a ani nebudete vedieť ako. Som vďačný za to, že som na svojej ceste stretol veľa múdrych ľudí.

Spájanie ľudí s prírodou prostredníctvom architektúry. V tom zmysle ste navrhovali aj objekt Slovak Art Center v Bratislave pri Dunaji, inšpirovaný Gerlachovským štítom. Do akej miery to má nárok na realizovateľnosť?

Keď sa pozriete na dejiny umenia, každé obdobie reflektovalo niektoré predchádzajúce alebo bola podnetom spoločenská situácia, dlho sa vyvíjalo lineárne. Odlišovalo sa často témou, ktorou sa umelci zaoberali, a jej samotným stvárnením. Neskôr, keď sa prestalo zobrazovať videné (mimesis), začali sa objavovať nové umelecké smery.

Keď robím návrh pre viac ľudí (napr. verejná stavba), hľadám spoločného menovateľa, ktorým ich dokážem spojiť, prepojiť a s ktorým sa dokážu stotožniť. Takto vytvorenému priestoru dávam jedinečnosť a charakter, ľudia ich vnímajú cez emócie, ktoré to v nich vyvoláva. Gerlach, netopiere, lekná… Snažil som sa pretaviť to, čo vidím, do formy a priestoru (architektúry). Inšpirovalo ma „videné“, ktoré som stvárnil do architektonickej podoby.

Pri ByourD to bolo koncepčné premýšľanie o raste urbanistickej štruktúry?

Tu som umelecky riešil „poznané“. Rozvoj komunity na základe emócie a funkčno-sociálnych potrieb. Vytvoril som priestor, „kde môžeš rásť“. Priestor formuje ľudí. Keď je kreatívny, ľudia, ktorí v ňom žijú, budú motivovaní ku kreativite. Tento prototyp bol zrealizovaný v Malinove a máme pripravenú koncepciu ďalšieho rozvoja tejto filozofie.

Vily ako Venuše od Botticelliho

A čo koncept 22 víl?

Vily sú abstrakciou emócií, ktoré cítim s klientom. Tu je ten proces pretvorenia emócie na priestor. Je to vždy osobné. Je dôležité, kto vám navrhne dom aj kto vám vyrobí do domu nábytok. Takú energiu si okolo seba vytvoríte a prinesiete domov. A prečo kolekcia 22 víl po svete? Chcem spoznať nových ľudí, nové kultúry, každá tá energia je fascinujúca.

Vila je pre mňa ako šperk a chcem tým šperkom ozdobiť celý svet. Ak by som mal k niečomu prirovnať svoje vily, tak k obrazu Zrodenie Venuše od Sandra Botticelliho, nádherná stojaca žena ako perla v mušli. To sú vily, aké chcem stavať. Jemné, elegantné, nádherné, plné energie a silné zaroveň.

Čo tieto tri rôznorodé koncepty spája?

Na začiatku bola emócia, ktorú som cítil, a tak som tvoril priestor. Od línie k forme je ako hrať šach. Aby ste ho mohli hrať, potrebujete figúrky, ktoré majú rôzne postavenie a aj úlohy. Tak aj ja používam línie opisné, „storytellingové“, schované, hlavné, pomocné. Je to súbor hracích prvkov, aby sa hra mohla hrať… A šach mat je vznik finálnej formy.

Ako plánujete ďalej rozvíjať filozofiu ByourD?

Realizáciou prototypu ByourD v Malinove sme potvrdili, že na trhu existuje dopyt po komunitnom bývaní v estetickom a stimulujúcom priestore. Plánujeme priniesť tento koncept aj do iných miest a ukázať, že ľudia môžu rásť kdekoľvek na svete. Nemusí to byť len Bratislava, ale pokojne aj Poprad. Produkt ByourD sme navrhli pre malých a stredných developerov a investorov, ktorí nemusia mať skúsenosti s developmentom. Chcú minimalizovať riziko a chcú vybudovať niečo zmysluplné.

Ako bolo u Zahy Hadid

Spomínali ste investorov. Ako vyzerá vaša spolupráca s nimi?

Neplatí, že klient musí byť najbohatší na svete. Je to človek v určitom štádiu myslenia – uvedomenia, ktorý pochopil, že aj keď bude mať na svete štyri miliardy, viac ako štyri rožky ráno nezje a naraz dve autá šoférovať nebude – bude mať len piatu, šiestu, siedmu miliardu. Je to človek, ktorý je v štádiu života, keď už tieto veci pochopil a napĺňa ho tvorba.

Je na vrchole Maslowovej pyramídy, vie, že sa svet okolo neho netočí a nebude tu navždy. Preto sa sám chce stať jeho súčasťou a niečo preň urobiť, nielen pre seba. Jeho bohatstvo je v jeho myslení. Každé zadanie od investora si preformulujem na konkrétnu otázku, ktorou sa zaoberám a na ktorú hľadám odpoveď. Je veľmi dôležité sa vedieť správne pýtať. Podľa otázky dostanete odpoveď. Tu je odpoveďou môj návrh.

Študovali ste u Zahy Hadid vo Viedni. Prečo ste k nej išli?

K Zahe Hadid som išiel najmä pre jej maľby. V tom čase som veľa kreslil s Igorom Rumanským, vynikajúcim umelcom a človekom. Zaujímal ma presah z maľby do tvorby priestoru. U Zahy Hadid som spoznal aj Jana Tábora. Ten mi v mojich začiatkoch veľmi pomohol. Vo Viedni som sa naučil veľa o parametrickom dizajne.

Čo je to konkrétne?

Podľa neho som urobil napríklad návrh zimného prístavu, kde ma inšpirovala veľká vlna, ktorá sa odrazí od pobrežia. Potom som si pozrel obraz s názvom Veľká vlna pri Kanagawe od japonského umelca Hokusaiho, kde ma zaujal samotný prielom vlny a rozbitie sa na kvapky. Z nich znovu vzniknú budovy, tie sa rozvíjajú do tvarov budov, fasád, štruktúr. Celý urbanizmus má spoločnú DNA a cítite ju v emócii.

Aj tento parametricizmus má pre mňa limity a určitý druh retra. Je to len využitie technológií na rozvoj štrukturalizmu a vzoru. Príde mi to do určitej miery ako módny ornament, ktorý je zaujímavý len preto, že ho nevie veľa ľudí vytvoriť. Vo veľkej mierke vyzerá zaujímavo, ale na stenu v obývačke by ste si tú štruktúru nedali. Pôsobila by ako gýčová tapeta.

Dôležité je si uvedomiť, čo znamená v architektúre mierka. Pri súčasných technoló­giách vám stačí zadať príkaz v programe a vytvoríte nádhernú fasádu, o ktorej ste ani netušili. My sme sa to ešte učili programovať. Cítil som sa niekedy ako IT guru. Je len otázka času, kedy toho bude zase príliš veľa.

Počas štúdia u Zahy Hadid ste pracovali aj v architektonickom ateliéri, ktorý mal jeden z jej asistentov – pichler traupmann architekten. S ním ste pracovali na Raiffeisen banke v rakúskom Eisenstadte, kde ste sa stretli s princípom foldingu v architektúre. O čo ide?

Mojím procesom tvorby je pretvorenie línie na formu. Folding je pretvorenie plochy na formu. Je to niečo podobné ako origami – zoberiete papier a formujete ho pomocou skladania. Z toho vám vznikne objekt. Takto pôsobí aj tá banka. Ako origami. Na tejto budove môžete tento princíp ľahko vnímať, je dominujúcim prvkom, ktorý dáva stavbe charakter.

Keď robíte niečo, čo ešte nie je

V Coop Himmelb(l)au ste pôsobili počas navrhovania BMW múzea v Mníchove. Čo ste si od nich odniesli pre svoju tvorbu a uvažovanie?

Do projektu BMW v Mníchove som sa pridal ako študent cez prázdniny a nejaký čas som tam ešte zostal. Bola to veľká stavba. Na začiatku pomáhate s modelmi, potom sa pridáte k tímu, ktorý rieši určitú časť budovy, lebo je delená na funkčné celky pre veľkosť. Učíte sa, ako robiť v tíme, ako sa procesujú veľké projekty.

Fascinovala ma precíznosť a detailnosť týchto germánskych krajín. Tu sa tie detaily vymýšľali a prototypy nosili do kancelárie. Vymýšľalo sa, ako vyrobiť aj doposiaľ nevyrobené veci. Ako urobiť obrovské šikmé zasklenia, posuvné sklenené dvere, kovania atď. Tento vývoj bol neuveriteľný – robíte niečo, čo ešte nie je.

A New York?

V New Yorku som robil asi polroka pre Baltimore design, keď som si ako študent predĺžil prázdniny na Long Islande. Robili sme apartmány na Manhattane a rezidencie na Long Islande. Tu som sa naučil, že vybrať drahú kľučku je veľké umenie a urobiť dobre hodnotnú vilu je rovnako ťažké ako nízkonákladový dom. Pochopil som, že každý trh má svoj segment a špecifiká, v ktorých sa profilujete.

Svet zasiahol koronavírus a spôsobil krízu s ťažkým dosahom najmä v ekonomike, ktorej hĺbku ešte ukáže čas. Môže to byť priestor na zmenu myslenia ľudí, prípadne aj na nové uvažovanie o architektúre ako tvorbe prostredia?

Slovo kríza v prírode neexistuje. Je len umelo vytvorená ľuďmi. Pozrite, strom v prírode neprestane rásť preto, že je kríza. Ani vám neprestanú pribúdať roky. Slovo kríza je vytvorené ľuďmi, pretože majú strach. Strach, lebo si uvedomujú, že o niečo prídu. Často je to spájané s ekonomickou situáciou. Boja sa prijať veci, aké sú, a nechať ich plynúť. Cestou je byť menej materialistický a sebecký. Viac vytvárať priestor, kde môžu aj ostatní rásť, lebo keď dáš, tak dvakrát dostaneš.