Kamil Mrva: Občas si oblečiem aj montérky

Kamil Mrva patrí k mladej porevolučnej generácii architektov, ktorí si už stihli získať širokú skupinu priaznivcov. V stavbách podľa návrhu jeho ateliéru sa často využíva drevo, nálepka ekologickej architektúry mu však príliš nesedí. Architekt by sa podľa neho nemal prispôsobovať úradníkom či ochranárom, ale predovšetkým si ctiť miesto – v duchu hesla Karla Pragnera Miesto určuje dej.

Aké boli vaše začiatky? Praxovali ste u architekta Karla Pragnera, autora budovy Federálneho zhromaždenia, rozhlasovej stanice Slobodná Európa, Novej scény Národného divadla, Komerčnej banky na Smíchove. Bola to dobrá skúsenosť?
Určite, bol som za túto príležitosť vďačný. Štúdio Gama v tom čase dobre fungovalo, malo zaujímavé zákazky, zúčastnilo sa aj súťaží, napríklad na stavbu hotela Four Seasons. Karel Pragner bol veľmi prísny a dôsledný, čo som mal možnosť vidieť pri autorskom dozore na stavbách. Nechal remeselníkov niekoľkokrát prerábať omietku dovtedy, kým nebol spokojný. O jeho minulosti sme veľmi nehovorili, na to prišla reč azda iba raz. Tvrdil, že bol vždy proti komunistom. Po jeho smrti som mal pocit, že štúdio už nie je tým, čím bývalo. Dodnes má však Karel Pragner môj obdiv.

Veľký vplyv na vás mal, i keď nepriamo, ďalší architekt – Frank Lloyd ­Wright. Videli ste jeho realizácie?
Áno, počas ciest do Ameriky som si niekoľkokrát urobil výlet za niektorými jeho realizáciami. Frank L. Wright mal dva ateliéry, medzi ktorými sa presúval – jeden letný vo Wisconsine a druhý zimný v Arizone. Spolu mal na konte asi 800 návrhov, z ktorých 400 realizoval. Samozrejme, v neskoršej fáze bolo jeho meno skôr obchodnou značkou. Oslovil ma predovšetkým jeho vzťah k prírode a danému miestu. Miesta, na ktorom má dom stáť, sa snažím zakaždým najskôr dotknúť, nasať jeho atmosféru. Až potom sa pustím do návrhu.

Z vašich stránok je zrejmé, že ste sa zúčastnili súťaže na návrh technickej knižnice v Ostrave. Žiadne ďalšie súťažné návrhy tam už neuvádzate. Neveríte, že by boli súťaže v Českej republike regulárne?
Predovšetkým už na to nemáme čas. Príprava na súťaž vyžaduje aktivitu aspoň dvoch ľudí počas dvoch až troch mesiacov. Ich práca však potom chýba inde. Navyše, také súťaže zvyčajne neprebehnú presne podľa pravidiel Českej komory architektov a víťaz svoj návrh často ani nerealizuje. Či už preto, že sa tí na druhom a treťom mieste proti rozhodnutiu odvolajú, alebo preto, že zadávateľ nemá na realizáciu peniaze. Práve súťaž v Ostrave je typickým príkladom. Prebehla pred piatimi rokmi, vyhrali ju Kuba & Pilař, ale, bohužiaľ, dodnes sa nezačalo stavať.

Práce však máte dosť – zákaziek skôr pribúda. Stáva sa, že nejakých klientov odmietnete?
Áno, ale nestane sa to hneď. Môže sa prihodiť, že klient príde s určitou predstavou, my mu urobíme návrh, ale on má výhrady. Tak prinesieme ďalší variant, potom tretí, štvrtý… Keď vidíme, že klient je stále nespokojný a má radikálne inú predstavu, obyčajne už druhá strana pochopí, že náš štýl jej nevyhovuje. Takže sa v pokoji rozídeme.

Zmienili ste sa, že niektorí zákazníci často prichádzajú s predstavou katalógového domu v ruke.
Je to pravda, ale veľká časť z nich sa nechá presvedčiť, že existuje aj niečo iné než tehly a pálené strešné škridly. Môžem im povedať niečo o liatom betóne, skle, kove a v našom ateliéri vidia, ako to v skutočnosti môže vyzerať. Nedokážem si predstaviť, že by som im takéto návrhy predkladal niekde v paneláku. Preto som hneď od začiatku chcel mať štúdio podľa vlastného návrhu.

V prípade vášho ateliéru ste sa podieľali aj na samotnej výstavbe. A nielen tu, napríklad aj na stavbe domu vášho brata a drevenej prístavbe k očnej optike. Baví vás práca s drevom, alebo sa za tým skrývajú prozaické dôvody?
Skôr to druhé. V prípade ateliéru som si to chcel vyskúšať. Pri stavbe bratovho domu sme potrebovali ušetriť peniaze. Dal mi síce slobodu v rámci návrhu, ale veľmi obmedzený rozpočet. Tak som robil nielen autorský, ale aj stavebný dozor. Očná optika bola pre moju mamu, tam išlo tiež o ušetrenie peňazí. Preto sme na profesionálov nechali iba tesársku konštrukciu a elektroinštaláciu. Popravde, bola to veľmi dobrá prax. Občas naozaj neuškodí obliecť sa do montérok a zakúsiť proces realizácie aj z inej strany. V prípade hotelu Olympia by som to však nerobil, tam bolo treba mať pred stavbármi určitú autoritu.

Zdá sa, že ani v prípade hotela Olympia ste nemali príliš voľné ruky. Fasáda nakoniec vyzerá úplne inak, než ste si predstavovali v návrhu, dizajn interiérov neriešilo vaše štúdio, ale niekto iný. Nehnevalo vás to?
Nie, takto sa to povedať nedá. Kompromisy sú súčasťou práce architekta, bez nich to nejde. Bronislav Hrubý svojím dekoratívnym poňatím priniesol do realizácie iný názor na zariadenie a doplnky, ktorý sme, samozrejme, rešpektovali a navzájom sme si pomáhali, aby bol investor spokojný. Zatiaľ sa mi ešte nestalo, aby za nami prišiel nejaký investor a povedal by: tu máte peniaze –  robte si, čo chcete.

Naopak, investori tu často radšej podstupujú dlhodobé administratívne procesy v snahe získať príspevok od Európskej únie, ako to bolo aj v prípade prístavby k sídlu firmy UAX. Aj tam ste mali obmedzený rozpočet?
Áno, do istej miery je to podobné. Fasádu zo smrekovcových lát určili financie. Na fasádu celej stavby UAX vychádzalo približne 250 českých korún na meter štvorcový. Investori vychádzali z aktuálneho stavu financií. Ak sa laty za nejaký čas skrútia, proste sa vymenia, pretože v tom čase na to opäť bude mať investor peniaze. Hoci sa o úsporách hovorí aj v Prahe, v regiónoch investori skutočne počítajú každú korunu. To som tiež vysvetľoval pri nedávnej diskusii o ekologickej architektúre vo Fragnerovej galérii, kde sme o týchto témach hovorili spoločne s Josefom Pleskotom, Petrom Suskem a Mojmírom Hudecom.

Podľa množstva článkov v časopisoch aj dennej tlači sa nemôžete sťažovať na nezáujem médií. Medzi nádejných architektov vás zvolil aj britský časopis Wallpaper. Vaša práca zaujala aj autorov publikácie Slavné vily Moravskoslezského kraje, ktorí jednu z vašich realizácií vybrali ako príklad kvalitnej modernej architektúry. Zdá sa však, že vás všade takto pozitívne nevnímajú?
To je fakt. Keď sa autori publikácie o vilách prišli do Kopřivnice spýtať na finančnú podporu zo strany mesta, starosta údajne utrúsil: Odporúčali by sme vám iné stavby. Z toho je zrejmé, že nás vedenie mesta v láske príliš nemá. Taktiež nemáme od kopřivnickej radnice prakticky žiadne zákazky. Okolité obce, napr. Příbor alebo Trojanovice, nás pritom oslovujú.

V prevahe sú však zákazky od súkromných investorov. Napríklad Vila Resort v Hornej Bečve. Ani tam sa však nezaobišla realizácia bez problémov. Čo ju podľa vás brzdilo?
Postoj ochranárov z chránenej krajinnej oblasti Beskydy. Trvali na tom, že zo súboru 16 domov musí mať väčšina sedlovú strechu, iba v prípade niekoľkých bungalovov povolili pultovú strechu – tie, paradoxne, z hlavnej cesty vidieť viac než domy s tradičným zastrešením, ktoré sú vo vnútri areálu. Pre spory s ochranármi sme v tejto lokalite na čiernej listine. Klientom, ktorí prídu za mnou so zámerom stavať v chránenej krajinnej oblasti Beskydy preto rovno hovorím, aby si to najskôr dojednali s ochranármi. Problémy v tejto lokalite však má väčšina architektov, ktorí nestavajú „baroko“. Popravde, nerozumiem, prečo ochranári neprotestujú proti podnikateľskému baroku, a nie sú ochotní akceptovať napríklad základný architektonický pojem Sokratov dom.

Ide predsa o prírodný koncept. Predstavuje ho pultová strecha, doplnená ďalším previsom, aby v lete tienila pred slnkom a pritom prepúšťala nízke zimné lúče, dom otvorený vpredu s akumulačnou strechou vzadu. Oni, bohužiaľ, stále trvajú na malých oknách a sedlovej streche s presne daným previsom. Prečo? Seno už predsa dnes nikto na pôjde nesuší, táto tradícia vymizla.

Tento problém intenzívne riešite už dlhší čas, preto ste si ho zvolil za tému doktorandskej práce.
Áno, tak trochu som chcel pichnúť do osieho hniezda a zvolil som si architektúru v chránených krajinných oblastiach. Martin Rajniš sa tiež pri svojich drevených realizáciách stretával s odporom úradov. Nie je jasné, prečo môže mať niekoľko úradníkov taký obrovský a podľa mňa negatívny vplyv na architektúru.

Teraz ste v pozícii študenta – doktoranda, ale máte za sebou vyučovanie na VUT v Brne. V rámci výučby ste iniciovali workshop o urbanistickom riešení mesta Kopřivnice, ktoré je nalinkované socialistickými projektantmi. Ako dopadol?
Workshopu sa zúčastnilo asi osemdesiat študentov z Brna. Bolo to veľmi zaujímavé. Časť študentov riešila bývalé námestie s kostolom – Kopřivnice až do 40. rokov minulého storočia bola dedina s domčekmi rozmiestnenými po celom údolí pozdĺž potoka. Iná skupina študentov sa pokúšala o premenu lokality medzi ústredím Tatry a hotelom Tatra, ktorá mala pôdorys námestia, aj keď nie je námestím, ani blokom domov s ulicami – je to chaos. Navyše, výsledky zostali iba na papieri, na radnici sa tým nikto viac nezaoberal. Kopřivnice je naozaj podivne naprojektovaná a niektoré oblasti sa po roku 1989 podarilo ešte viac pokaziť. Príkladom môže byť okolie hotela Tatra, ku ktorému absolútne nepatrične pristavili supermarket, veľkorysé vstupné lobby prenajali butikom a bufetom. Po celom priestore sa rozosiali bez akéhokoľvek zámeru a konceptu rôzne drobné nekvalitné stavby.

Ako by ste si predstavovali premenu tohto priestoru vy?
Uprednostnil by som asi sústredenie stavieb pozdĺž dvoch hlavných komunikácií, centrálny priestor by sa mal vyčistiť a premeniť skôr na široký obchodný bulvár, ktorý by lemovali stavby a obchody v parteri.

Prednášali ste na vysokej škole, teraz ide o vaše pôsobenie v Ostrave, za zmienku stoja aj osvetové aktivity s Radimom Václavíkom z ateliéru ATOS 6 a mohli by sme pokračovať. To je široký zoznam aktivít, z ktorých však väčšinou nie je možné profitovať. Robíte to, pretože vás jednoducho architektúra baví? Alebo platí tvrdenie, ktoré o vás napísali v MF Dnes, že chcete byť akýmsi misionárom modernej architektúry v regióne?
Oboje. Architektúra ma baví a spojenie práce so školou je vzájomne prospešné. Bohužiaľ, v dnešnej dobe u nás nie je ­vyučovanie na škole docenené. Vo vyspelých štátoch bez problémov vyučujú architekti na školách a vedú si svoje praxe. Moja skúsenosť je zatiaľ taká, že my – externe pôsobiaci architekti – si stále svojimi vlastnými prostriedkami dotujeme čas, ktorý na univerzite strávime.

Iva Nachtmannová
Foto a vizualizácie: Mrva Architects

Článok bol uverejnený v časopise ASB.