Matej Grébert a Michal Marcinov: V Matadorke sídlisko nebude

Žijeme v časoch, keď hrá prím tvorba skutočne kvalitného a autentického mesta, zón, ulíc, štvrtí. Plánovanie krajinného urbanizmu s ohľadom na budúcnosť nie je v jednej z najrozsiahlejších štvrtí Slovenska jednoduché. Ako ho navrhnúť dnes tak, aby správne fungoval aj o 20 rokov?

O tom, ako môže ovplyvniť komunitný život, obyvateľov i biznis, prečo chcú mať ľudia kvalitný priestor aj medzi budovami a ako sa to dá dosiahnuť, sme sa opýtali krajinného architekta Michala Marcinova a architekta Mateja Gréberta, ktorí považujú budovy za dominantnú kulisu kvalitného verejného priestoru, v ktorom by sa architekti ani urbanisti nemali hrať piškvorky o to, kto má väčšie ego.

Čo je pri vašej tvorbe najpodstatnejšie?

Michal Marcinov: Najlepšie funkčné riešenie danej situácie v čo najlepšej kultúrnej kvalite. Dnes si uvedomujeme, že našou úlohou je aj preukázať, že sterilné prostredie nie je zdravé a že diverzita je budúcnosť. V súvislosti s tým aj to, že pojem burina sa do našich hláv zakorenil natoľko hlboko, že ním dnes dehonestujeme prirodzenú vegetáciu, ktorá pyká za to, že nespĺňa našu konkrétnu predstavu o kráse.

Pritom ide o spoločenstvo, ktoré je schopné na mieste prežiť bez nášho menšieho pričinenia. Čiže aby som to uzavrel, naším cieľom je tvoriť spôsobom, ktorý využíva všetky dostupné možnosti a ich kombinácie tak, aby si pri správe a údržbe vyžadovali také aktivity človeka, aké je schopný a ochotný vykonávať.

Aký je charakter krajinného urbanizmu Novej Matadorky?

MM: Sme stále v koncepčnej rovine. Projekt postupne prehlbujeme v jeho jednotlivých fázach etapizácie. Dôležitú úlohu hrá i to, že ide o transformáciu bývalého industriálneho priestoru. Ešte skôr ako sme do procesu tvorby nastúpili, vytvorili „compassáci“ niekoľko analýz a štúdií aj z hľadiska ekológie. Pri tvorení sme vychádzali z daných podkladov.

Koncept ovplyvnili štyri veci: fixná poloha objektov, doprava a parkovanie, transformácia industriálneho areálu a, samozrejme, génius loci. Prvoradé pre nás bolo definovať si kostru verejných priestorov. Tá sa odvíja od dopravnej obsluhy a hierarchizácie jednotlivých funkcií z pohľadu urbanizmu. Definovali sme centrálny priestor, ktorý tvorí menšie námestie so zastávkou MHD. Je križované cyklotrasami.

Mali by byť hlavnými tepnami, ktoré spoja štvrť s centrom hlavného mesta. Priestory medzi nimi majú perspektívu stať sa parkami, ktoré vďaka inej skladbe zelene získajú príjemnú rôznorodosť. Na základnú kostru sme postupne vrstvili vegetáciu aj podľa historického vývoja prostredia. Snažili sme sa nájsť riešenie, ktoré by prinieslo kvalitu.

No inú, ako poznáme zo skúseností „záhradného mesta“ Petržalka vo veľkých dvoroch, ktoré vznikli pri panelovej výstavbe. Na konci dňa existujú na sídlisku anonymné priestory. Tým našim chceme dať charakter. Nechceme vytvoriť anonymné sídlisko. Hľadali sme nástroj, ktorý by sme mohli využiť, aby sme do tvorby verejného priestoru dostali detail. Ten v ňom vytvorí kvalitu verejného priestoru – ekologickú, pobytovú i vizuálnu.

Takto sme vytvorili riešenie, ktoré koncepčne zoradilo urbanizmus, krajinu v urbanizme a verejné priestory do funkčných plôch, ako sú námestia, parky, dvory, záhrady. Typológia vegetácie reagovala aj na to, či sa nachádzame na námestí alebo v parku; na prírodnom teréne, alebo nad konštrukciou podzemných garáži.

Je to v klimaticky rýchlo sa meniacej situácie náročné?

MM: Áno, pretože niektoré pôvodné druhy si vyžadujú väčšiu pozornosť ako dreviny, ktoré sú introdukované a relatívne odolné proti zmene klímy. Namiešať kvalitnú zeleň tak, aby sme zachovali aj to, čo je prirodzené pre danú lokalitu, v ktorej kedysi prevládali druhy charakteristické pre lužné lesy, pre podmáčanú krajinu, nie je jednoduché.

Lokalita si prešla svojím vývojom, od lánov, polí, záhradiek cez veľké polia až po priemyselný areál sa dostávame postupne k detailom, ktoré nás čakajú v ďalších stupňoch projektovej dokumentácie. Verejný priestor je definovaný od fasády po fasádu. Jeho kvalita sa posudzuje aj podľa toho, čo sa nachádza medzi nimi, ale aj podľa samotnej aktivity v ňom a v parteri.

Tvoríte už dnes dané územie tak, aby bolo z pohľadu vegetácie aktuálne aj o 10 či 30 rokov?

MM: Samozrejme. Už na základe empirických skúseností za posledných 5 rokov sa to v  počiatočnej fáze plánovania prejavilo tým, že sme ešte uvažovali o prevažne domácich druhoch rastlín a drevín. Dnes sa pomer mení. Musíme siahnuť aj po introdukovaných druhoch a kultivaroch, ktoré sú často rezistentnejšie. Toto ovplyvňuje aj výšku investície do verejných priestorov.

V projekte máme spevnené plochy, kde môžeme navrhnúť stromy a stromoradia. V priestoroch nad garážami, kde uvažujeme o inom druhu vegetácie v kontexte cena/výkon, musíme nájsť kompromis, aby to bolo ekomonicky a s ohľadom na klimatické zmeny udržateľné.

Matej Grébert: Našou snahou bolo navrhovať spoločné verejné priestory tak, aby sme minimalizovali garáže a suterény pod nimi. Bežný návštevník štvrte sa do týchto miest dostane náhodne. Hlavné priestory sú prístupné, bez áut a nenachádzajú sa pod nimi priestorovo výrazné parkovacie plochy. Nachádzajú sa síce pod domami, ale v uzavretých, regulovaných a intímnych vnútorných blokoch.

Prostredie musí byť tvorené tak, že urbanisti, krajinní architekti a architekti sa nebudú hrať na to, kto je viac. (Matej Grébert)

Na riešenom územní stál kedysi výrobný podnik Matador. Vyčistili ste daný priestor od chemických nánosov minulosti? Aký je priestor Matadorky v kontexte envirozáťaže?

MG: Ako prvé sme urobili inžiniersko-geologický prieskum. Výrazne sme sa zaujímali o envirozáťaž. Na naše prekvapenie, nebola ani zďaleka taká, ako sme si mysleli, že by mohla byť. Znečistenie je minimálne, iba bodové. Nie je to dlhodobo a systematicky znečisťovaná zóna ako napríklad vo Vrakuni, ktorá ohrozuje Žitný ostrov.

MM: Lokálne znečistenia vieme vyriešiť napríklad aj výsadbou niektorých druhov rastlín. Spôsobom fungovania pôsobia ako čističe a regenerujú pôdu. Sú to okrasné rastliny, ktoré u nás nájdeme bežne. Rád by som sa vrátil k spomínanej typológii, hierarchizácii verejných priestorov. Dôležitým aspektom kvalitného verejného priestoru je jeho trvalá udržateľnosť.

Investičné náklady a náklady na údržbu musia byť presne stanovené. To súvisí s tým, prečo sú v Matadorke hlavné osové priestory riešené jednoducho. Musia sa dať i bezproblémovo udržiavať. Jedna vec je vysadiť a druhá sa starať. Musíme dbať na to, ako sa proces na začiatku navrhne, ale i na to, ako a za čo bude jedného dňa spravovaný aj z pohľadu zelene.

Priestory, ktoré sú v zóne intímne, uzavreté alebo s regulovaným vstupom, sme riešili iným spôsobom. Sú, čo sa týka vegetácie, o čosi náročnejšie. Budú sa o ne starať trvalí obyvatelia zóny, ktorí by mali starostlivosť o toto územie podporovať aj finančne. Mal by ich spravovať konkrétny správca, ktorý sa bude starať o daný priestor dvorov a záhrad. V celej zóne bude vytvorený rozumný manažment.

Niektoré plochy budú mať primárne ekologickú funkciu, ktorá bude pre obyvateľov vizuálne zaujímavá. V tejto časti nie je samotná údržba taká intenzívna. Intenzívne pobytovo využívané plochy by mali byť spravované tak, aby obyvatelia a návštevníci nemali strach sadnúť si na trávnik či lavičku, oddýchnuť si, dať si obed…

Tu navrhujeme aj priestor na športové aktivity, pre deti na hru. Nie však ako klišé v podobe umelých ihrísk. Ambíciou je vytvoriť zaujímavý, edukatívny priestor, ktorý bude v deťoch podnecovať zvedavosť a vytvárať kreatívne prostredie.

Ktoré priestory sú pre vás inšpirujúce?

MM: V rámci Slovenska mi naozaj nič nenapadá. Možno dva či tri projekty. Ak by som mal povedať jeden, spomenul by som projekt Asperner Seestadt. Pozostáva z obchodov, bytoviek a známej veže HoHo, ktoré sú situované pri zelenom Seeparku s plážou pri umelom jazere.

Asperner Seestadt je jedným z najväčších projektov rozvoja miest v Európe. Dnes je domovom takmer 8-tisíc ľudí a zamestnáva viac ako 2,5-tisíc. Do roku 2030 sa vytvorí životná plocha pre viac ako 20-tisíc obyvateľov a až 20-tisíc pracovných miest.

MG: Mňa Asperner až tak nefascinuje. Celkovo na mňa pôsobí moc rozbito. Veľa silných architektúr pokope neprináša veľa priestorového pokoja. Ten je pre účelnú štvrť dôležitý.

Uvediem príklad. Nedávno sme sa vrátili z Tirany v Albánsku. Tu tvoria verejné priestory na jednotku z hviezdičkou. Tirana Bratislavu rozhodne už dávno predbehla. Bohužiaľ. Povedali si, že chcú vytvoriť perfektné fungujúce hlavné mesto. Chcú prilákať aj ľudí z vidieka a expatov, ktorí by tu žili a bývali. Zmenu začali práve tvorbou kvalitných verejných priestorov.

Urobili úžasný centrálny bulvár, na ktorý nadväzujú ostatné verejné priestory. Okrem iného i hlavné námestie, kde investovali pomerne veľké financie. Vytvorili multifunkčnú plochu na podujatia tak pestrofarebne, že im to môžeme v dobrom závidieť. Prizvali množstvo zahraničných architektov, ktorí pracujú na nových dominantách – kultúrnych domoch.

Je veľmi zaujímavé sledovať, ako sa krajina bývalého východného bloku stáva veľmi prosperujúcou a investície priťahujúcou krajinou. Pre mňa to bolo veľmi inšpiratívne. Netreba mať klapky na očiach, upierať pozornosť iba jedným smerom, napríklad na západnú Európu, ale pozrieť sa aj na to, čo máme okolo seba, čo robia naši susedia, kolegovia z bývalého východného bloku a akým spôsobom tvoria.

Treba byť otvorenou krajinou. Toto je príklad extrémnej premeny hlavného mesta, pretože sa deje v demokratickom usporiadaní, v rovnakom, v akom žijeme my. Je to radikálna premena mesta, taká, aká prebieha v mnohých diktatúrach po celom svete. V mnohých sa však deje zhora, tu sa to deje takisto zhora, no veľmi demokratickým spôsobom. Aj rozvoj nášho mesta sa začína verejnými priestormi.

MM: Z môjho pohľadu tu nejde o domy, ale o to, čo je medzi nimi.

M.G.: Domy sú veľmi dominantnou kulisou verejného priestoru. Ľudia chcú mať tam, kde bývajú, pokoj. Prostredie musí byť tvorené tak, že urbanisti, krajinní architekti a architekti sa nebudú hrať na to, kto je viac. Ak áno, na konci dňa to nedopadne dobre. A z kultivovaného prostredia bude výklad tenisových plotov, kochlíkov, trpaslíkov…

Spolu navrhujeme priestor pre ľudí. Každý máme, samozrejme, iné vnímanie, preto to robme spolu a paralelne. Len čo bude priestor mierkou prestrelený, nebude sa v ňom nikto cítiť dobre. Ak je navrhnutý tak, že mu „chýba jedna noha“, bude krívať.

A ľudia v ňom to budú cítiť. Možno im bude niečo nepríjemné a nebudú to vedieť definovať. Vnútorne im však bude niečo chýbať, nebudú sa cítiť dobre. Tvorba priestoru nemôže ísť proti základným princípom a logike.

Musíme dbať na to, ako sa proces na začiatku správne navrhne, ale i na to, ako a za čo bude jedného dňa spravovaný aj z pohľadu zelene. (Michal Marcinov)

Oslovili ste pri tvorbe projektu verejnosť?

MG: Snažili sme sa participovať s hlavnými aktérmi, ktorí majú k tomu čo povedať. To znamená uvedomelá verejnosť, odborníci, mestská časť Petržalka, magistrát a veľmi poctivo každý jeden sused na pozemku. Projekt sme nastavovali spoločne. Robili sme množstvo analýz a riadili sme sa aj podľa našich už postavených a fungujúcich projektov. Disponujeme silnými dátami, z ktorých vychádzame, porovnávame ich s normami a snažíme sa nájsť konsenzus.

Ako sa tvorí krajinný urbanizmus takej rozsiahlej zóny?

Matej Grébert: Všetko vychádza z územného plánu, ktorý povoľuje výstavbu v určitom objeme. Ten chcel investor, spoločnosť Oxio, dodržať a zachovať. Ide o relatívne husto zastavaný priestor. Uvažovali sme nad niekoľkými možnosťami, ako vniesť túto hustotu do územia zmysluplne, logicky a nekonfliktne.

Zároveň je veľmi podstatný kontext s územím, ktoré sa nachádza po obvode riešenej zóny a tvoria ho objekty s charakterom a historickou stopou areálu, a v neposlednom rade obyvatelia a susedia. Z analýzy existujúceho a cieľov tvorby budúceho vznikal urbanizmus, ktorý sme zadefinovali už v ranných štádiách.

Kým sa tak stalo, prebiehali intenzívne rozhovory s Michalom. Chceli sme nastaviť rozumný základ kvalitného verejného priestoru. Vychádzali sme z hlavnej myšlienky, a to vytvorenia zóny bez áut. Všetky komunikácie na servis obyvateľom a na zásobovanie, ako aj vstupy do garáží sú umiestnené po obvode územia.

V jeho strede sa nachádzajú iba pešie ťahy. Tvoria ich ulice, ktorých náplňou nie sú cesty, ale chodníky, cyklotrasy, zeleň a miesta so zaujímavým funkčno-pobytovým významom . Programovo sme vytvorili pre LABAK možnosti, na základe ktorých mohli a vedeli dobre doplniť tieto koridory rozumnými funkciami.

Spomenuli ste dva dôležité prvky: hustota a zóna bez áut. Ako je možné vytvoriť v prostredí s veľkou hustotou kvalitný verejný priestor a priestor na kvalitný život?

MG: Hustoty sa nebojíme. V meste je hustota správna a dobrá. Zóna Matadorky v Petržalke nie je z hľadiska hustoty iná ako napríklad v okolí Grösslingovej ulice alebo Jakubovho námestia v centre hlavného mesta. Je podobná. Štvorcové metre nadzemnej plochy sú kombináciou tejto hustoty a výškových akcentov, ktoré tvoria základnú kompozičnú os.

Všetky autá sú, samozrejme, v podzemí pod objektmi. Je to klasický spôsob fungovania. Majitelia prevádzok, zamestnanci a obyvatelia prídu, zaparkujú a suchou nohou sa dostanú priamo tam, kde potrebujú. Na teréne je veľmi málo parkovacích miest.

Slúžia iba pre servis a kuriérov. Urbánne koridory medzi domami budú plnohodnotne slúžiť kvalitnému verejnému priestoru. Ten je pre nás to, čo majú ľudia radi. On robí štvrť dobrou štvrťou. Ak verejný priestor funguje výborne, vytvára miesto, kde sa ľudia cítia dobre. Zeleň, respektíve stromy budú tvoriť aj výškovú optickú bariéru.

Od istého podlažia už človek prestane vnímať výšku budovy, keď pri nej bude stáť. Dôležité bude to, kam kráča a kde sa pozerá. Chodníky, zeleň, parky a parter musia „spolupracovať“. Musia fungovať tak, aby sa ľudia v priestore cítili príjemne. Nakoniec práve oni budú tvoriť život Matadorky.