Demolácia alebo konverzia. Pre ktoré riešenie sa rozhodneme?

Slovo konverzia sa pomaly stáva bežnou súčasťou nášho slovníka rovnako ako trvalá udržateľnosť alebo zelená architektúra. Ako to však všetko spolu súvisí a aké miesto v tom zohráva priemyselné dedičstvo?

Dynamika súčasného života si vyžaduje, aby sme funkčnú zmenu (konverziu) alebo aspoň nejakú formu prispôsobenia sa (adaptáciu) akceptovali takmer na dennej báze. Bežne upravujeme časť bytu na kanceláriu, garáž na dielňu, balkón na zeleninovú záhradku, obnosené šaty na sukňu a nefunkčný hrniec na kvetináč.

Popri tom sa riadime aj princípmi v zmysle „reuse“ a „zero waste“. Obdivujeme aj šikovnú premenu starej stodoly na rekreačnú chatu. Fandíme obnove a zmysluplnej konverzii historických pamiatok na veci verejné, najmä ak ide o paláce, hrady, zámky a katedrály.

Tomu všetkému rozumieme, pokiaľ nepríde na rad zanedbaný a opustený priemyselný areál. Posledným dôkazom tohto (ne)porozumenia je aj demolácia hodnotných objektov v areáli Meriny v Trenčíne. Čo bude ďalej?

Likvidujeme sa sami

Jedným z troch základných pilierov trvalo udržateľného rozvoja je environmentálny aspekt, ktorý by sme mali mať na pamäti pri každom našom zásahu do existujúceho prostredia. Čo sa týka búrania pôvodných priemyselných areálov, dovolím si s istotou tvrdiť, že ich likvidácia je pre životné prostredie oveľa väčšou záťažou ako ich rehabilitácia.

„Verím, že prezentované témy konverzie a transformácie prispejú nemalou mierou k tak dlho očakávanej zmene celospoločenskej úvahy o našej udržateľnej budúcnosti.“

Neobstojí ani argument vyšších počiatočných investičných nákladov na konverziu existujúceho industriálneho objektu v porovnaní s novostavbou, keďže proces hodnotenia ekonomickej efektivity projektu by mal zahŕňať dlhší časový úsek vrátane odstránenia pôvodnej stavby.

Jednoducho povedané, predtým ako sa rozhodneme búrať, mali by sme existujúcu štruktúru dôkladne zanalyzovať a zvážiť všetky fakty pre a proti, a to aj pri tých objektoch, ktoré nie sú predmetom pamiatkovej ochrany.

Ľahostajnosť zabíja

V roku 2003 Medzinárodný výbor pre obnovu industriálneho dedičstva (TICCICH) prijal v Nižnom Tagile Chartu industriálneho dedičstva, ktorá vedie k ochrane a obnove priemyselného dedičstva a podľa ktorej toto dedičstvo tvoria „pozostatky industriálnej kultúry, ktoré majú historickú, technologickú, sociálnu, architektonickú alebo vedeckú hodnotu. Sú to rôzne stavby a strojové zariadenia, dielne, továrne, mlyny, skladiská, obchody, bane, miesta, kde sa spracovávajú a čistia suroviny, a objekty, kde sa vyrába, prenáša a využíva energia. Patria sem aj dopravné stavby a všetka infraštruktúra, miesta, ktoré majú vzťah k priemyslu vrátane objektov, ktoré slúžia na bývanie, bohoslužbu a vzdelávanie.“ (zdroj: www.kotp.sk).

Neskôr, v roku 2011, boli prijaté tzv. Dublinské princípy*, ktoré okrem iného poukazujú aj na skutočnosť, že „priemyselné dedičstvo je veľmi zraniteľné a často ohrozované, mnohokrát býva príčinou neuvedomenie si jeho významu, slabá dokumentácia, nedocenenie alebo chýbajúca ochrana, ale aj meniace sa ekonomické trendy, jeho negatívne vnímanie, environmentálne záťaže či jeho samotná veľkosť a komplexnosť.“ (zdroj: ICOMOS). Obidva dokumenty sú jasným dôkazom, že svet nezostal ľahostajný k budúcnosti priemyselného dedičstva, čo dokumentujú aj mnohé úspešné zahraničné konverzie.

Obrátili sme sa chrbtom

Otvorenou však zostáva otázka, ako s týmto odkazom naložíme my tu na Slovensku. Ignorovať priemyselné dedičstvo je, ako keby sme sa obrátili chrbtom k našej histórii minimálne od čias prvej priemyselnej stavby na našom území, za ktorú sa považuje Medený hámor v Banskej Bystrici (1495).

„Búranie pôvodných priemyselných areálov je pre životné prostredie oveľa väčšou záťažou ako ich rehabilitácia.“

Veď práve priemyselné stavby boli tie, ktoré vždy ako prvé zrkadlili najnovší technický a technologický progres v krajine, industriálne areály navyše významným spôsobom formovali urbanizmus našich miest a prispievali k rozvoju ich dopravnej a technickej infraštruktúry.

Chápem, že 90. roky sa niesli v znamení popierania všetkého, čo sa aspoň troch spájalo s duchom socializmu, výrobné areály s nelichotivou proletárskou minulosťou nevynímajúc, ale prečo sa tak správame aj dnes?

Búrali sme všetko, čo nezbúralo nás

Prax zo začiatku 21. storočia dokázala, že ochrana priemyselného dedičstva na Slovensku nebola v tom čase ani len v plienkach. Búralo sa do radu všetko, čo sa len dalo, a zostalo len to, čo stálo na nezaujímavom pozemku.

Pod vlajkou ekologického znečistenia a nevyhovujúcich statických posudkov zanikali nielen hodnotné stavby, ale aj kompletne celé areály, ktorých historickú hodnotu sa snažíme pripomenúť smiešnymi motívmi na fasádach novostavieb stojacich na ich území dnes.

A pritom príklady, „ako sa to dá“ a „ako sa to má“, boli k dispozícii hneď vedľa u susedov. Napriek tomuto neutešenému stavu vznikli aj niektoré solitérne konverzie, ktoré cestu aktívnej obnovy a ochrany priemyselného dedičstva začali pomaly dláždiť.

Zmena celospoločenskej úvahy

Ako však žiť s touto minulosťou v súčasnosti? Ako ju cítiť, rozpoznať a vyhodnotiť jej skutočné kvality, keď sa časy od ich vzniku natoľko zmenili? Ako do pôvodnej substancie vložiť súčasnosť, ako ju adaptovať, transformovať, interpretovať alebo znovu využiť? A prečo ju vôbec zachovávať?

Odpoveďami na tieto aj ďalšie otázky sa už od roku 2009 intenzívne zaoberáme v rámci festivalu Industrial days, ktorého šieste vydanie sme sa rozhodli zrealizovať v polovici novembra 2022 v priestoroch nového kultúrneho centra Design factory v Jarovciach, ktoré vzniklo ako inak konverziou pôvodnej sýpky.

Záverečnou bodkou za podujatím bolo slávnostné vyhlásenie víťaza súťaže I.CON.A 2022. Myšlienkou zorganizovať a vyhlásiť súťaž o ocenenie za inšpiratívnu konverziu industriálneho objektu sme sa zaoberali už veľmi dlho. Nikdy však nebol záujem o túto tému taký aktuálny, ako dnes, keď súčasne so zánikom hodnotných industriálnych areálov oslavujeme prvé úspechy konverzií industriálnych solitérov.

Základnou misiou súťaže je podporiť záchranu historických hodnôt priemyselného dedičstva na Slovensku, inšpirovať majiteľov tzv. „industriálu“ k jeho aktívnej ochrane a ukázať im najvhodnejší spôsob, „ako sa to dá“. Veríme, že tu prezentované témy konverzie, transformácie alebo samotnej obnovy pôvodných historických štruktúr prispejú nemalou mierou k tak dlho očakávanej zmene celospoločenskej úvahy o našej udržateľnej budúcnosti.