Peter C. Abonyi: Intuíciu treba brať vážne

Stretli sme sa v bode nula. Tak totiž architekt Peter C. Abonyi nazýva jedno zo svojich diel, Kostol Najsvätejšieho srdca Ježišovho a Nepoškvrneného srdca Panny Márie v dedinke Liptovské Sliače. Týči sa na pahorku uprostred poľa a vrastá do krajiny ako jej odveká súčasť. Práca na tomto kostole, kde pozorný divák môže (ale aj nemusí) nájsť nekonečné množstvo významov, podľa jeho slov zmenila celé jeho vnímanie, a to nie len vnímanie architektúry, ale aj sveta, života a filozofie. Našiel tu svoj pevný bod.

Prečo ste sa rozhodli stať sa ­architektom?
V podstate som nad tým vôbec nepremýšľal, prišlo to samo. Prišiel som unavený zo školy, ľahol som si, nemal som nič iné na práci. Zrazu som si v jednom momente uvedomil ani nie tak to, že sa architektom stanem, ale že ním som. Nebol to plán, ale informácia o realite. Tak isto som objavil aj fakt, že som letec a dnes je lietanie na bezmotorových lietadlách mojím koníčkom. Už keď sme mali na gymnáziu prieskumy o tom, kto chce kam na vysokú školu, u ostatných sa rozhodnutie menilo aj každý štvrťrok. Ja som v tom mal jasno – štyrikrát štyri to isté, žiadna alternatíva. Mama ma od architektúry odhovárala, za socializmu nebola takým populárnym odborom, akým je dnes. Architekt bol pomaly buržoáznym prežitkom, prinášal problémy. Všetci študenti, ktorí neabsolvovali technické predmety, mávali pravidelne vážne pohovory s výchovným poradcom. Ja som sa aspoň mohol vyhovoriť na to, že študujem Technickú univerzitu. Vtedy vládol vedecký svetonázor, ktorý architektúru takmer zabil. Všetky humanitné vedy boli prekážkou. Paradoxne mňa však humanitná stránka architektúry zaujímala najviac, je jej neoddeliteľnou časťou.

Aký bol váš prvý kontakt s architektúrou?
Moja mama študovala za banskú inžinierku, ale na internáte bývala s architektmi. Tí ju natoľko inšpirovali, že uvažovala o prestupe na architektúru. Ale okolnosti jej to vtedy neumožnili, a tak jej tak trocha ušiel sen. Neskôr odoberala časopis Domov, kde vydavateľovi režim dovolil zaraďovať maličké články o zahraničnej architektúre. Tam som prvý raz zažil to, že som si dokázal z pôdorysu a z fotiek utvoriť priestorový obraz. V tomto časopise som objavil parížske Centre Pompidou a bol to pre mňa kultúrny šok. Spätne to hodnotím asi ako najsilnejší zážitok z obdobia pred tým, ako som objavil, že som architekt.

Ako si spomínate na štúdium?
Nechcem pôsobiť arogantne, ale som absolútny samorast. Končil som v roku 1988 a ešte pred vysokoškolským štúdiom som zažil normalizáciu. To bolo obdobie, ktoré zlomilo dušu mnohých ľudí. Niekedy si myslím, že to bolo horšie ako vojna, lebo tam trpí viac telo. Sedemdesiate roky boli zlyhaním moderny a veku rozumu. Bol to vrchol krivky, ktorá sa ťahala od osvietenstva. Človek tak uveril v rozum, že sám seba presvedčil o svojej božskosti. Je to paradox, ale nebolo to racionálne. Bola to viera v rozum. Sekularizované gnostické náboženstvo.

Aj ja som bol chtiac-nechtiac produktom tých čias a len neskôr som si uvedomil, koľko problémov mi to spôsobilo.

Takže ste na škole nemali žiadnu ­autoritu, ktorú by ste si vážili?
Škola bola v tom čase absolútne technokratická. Všade bola evidentná snaha potlačiť akúkoľvek osobnosť, akýkoľvek svojský prejav. Najviac na mňa vtedy zapôsobili externisti, ktorí prichádzali nasiaknutí životom a ľudskosťou. Skôr som vyhľadával ľudské, ako profesionálne autority. Paradoxne ma vpred posunul napríklad architekt Štibrányi, s ktorým sme mali konflikty. Stále do mňa vyrýval a podarilo sa mu ma vyprovokovať – povedal som si, že mu „ukážem“. Predsavzal som si, že mu vyrazím dych, no chvíľu to nevyzeralo tak, že sa mi to podarí. Potom som dostal príležitosť. Učil nás rekonštrukcie a raz sme dostali zadanie, ktorého termín odovzdania sa kryl s iným zadaním. Keďže sa neviem sústrediť na viac vecí naraz, Štibrányiho zadanie som nestíhal pripraviť. Chcel som mu navyše vyraziť dych a spracovať úlohu trocha výtvarne. Vymyslel som si spôsob, ktorý som ale nemal overený a bál som sa ho zrealizovať, lebo som už nemal čas na opravu. Nemal som odvahu, ale opäť mi pomohol malý impulz – dodala mi ju študentka vyššieho ročníka, ktorá ma presvedčila, že to bude fungovať. Vyzeralo to veľmi dobre a to bolo po prvý raz, čo som si uvedomil, že najlepšie veci človek vytvorí v stave zúfalstva, pretože sa prestane snažiť manipulovať s vecami a začne konať prirodzene a priamočiaro. Je to ako keď si poviete, že chcete plávať tam a tam, nakoniec ale nevládzete, vzdáte to, necháte sa unášať prúdom a zistíte, že je to to najlepšie a najprirodzenejšie, čo ste mohli urobiť.

Pán architekt Štibrányi ma naťahoval, povedal, že ak to zadanie do troch dní nedonesiem, prepadnem. Nakoniec som to mal hotové ani nie za deň. Odovzdal som mu ho a veľmi ma tešilo, keď som videl, ako ho pomaly opúšťa cynizmus, ako si začína tú prácu so záujmom obzerať. Toto moje zadanie dokonca získalo cenu dekana a sám Štibrányi ho prihlásil do súťaže, kde získalo tretiu cenu. Predsa len som však mal na škole aj jednu ideovú a duchovnú autoritu. Bol ňou urbanista profesor Rudolf Šteis. Mal veľmi organické myslenie; predstavoval nám tento predmet ako živý organizmus. Konvenoval mi jeho spôsob myslenia a aj on sám ako osobnosť na mňa veľmi zapôsobil.

Čo sa dialo po škole?
Po škole som šiel na vojnu a tam som zažil svoju predčasnú súkromnú revolúciu, keď som sa opil a hádzal som fľašky po politrukoch. Viem to len z počutia, ale ako darček vnímam to, že som si ráno spomenul na dohru, ktorú moje vyvádzanie malo. Za to, že som po nich hádzal tie fľaše, ma chceli zbiť. Prišli za mnou na izbu, zatlačili ma do kúta a ja som sa bránil nohami. Zapamätal som si len jeden moment, ktorý ma hrial ešte dlho potom; keď som kopal okolo seba, podarilo sa mi jedného z nich kopnúť do brady. Z krku mu odletela zlatá retiazka a zrazu bolo po bitke, pretože všetci padli na kolená a začali ju hľadať. Ideologické dôvody šli stranou a predo mnou v mojej opitosti vyvstala krásna metafora pádu socializmu.

Po vojne nasledovalo vaše prvé ­zamestnanie…
Volalo sa to Projektový a racionalizačný ústav obchodu a cestovného ruchu Bratislava, pobočka Ružomberok. Skratka ­PRUOCR. Na tie časy to nebola zlá firma, bolo to útočisko všetkých protištátnych živlov, nepracoval tam ani jeden komunista. Tam som sa spoznal s mojím budúcimi kolegami Martinom Bišťanom a Jozefom Hýravým. Moje prvé zadanie, ktoré som vypracúval, bola súťaž na betónovú autobusovú zastávku pre Cestné stavby Nitra, čo bol v podstate dizajn. Je to zaujímavé, pretože k dizajnu som mal vždy veľmi silný vzťah a inklinoval som k nemu. Lenže vtedy dizajn prakticky neexistoval. Dnes vidím, aké neuveriteľne silné sú gény, keď sa dívam na to, akým smerom sa uberá moja dcéra, ktorá vyštudovala rok na architektúre a teraz študuje práve dizajn. Nežijeme v spoločnej domácnosti, moja činnosť nebola zlučiteľná s rodinným životom. Moja dcéra tak nemôže byť inšpirovaná mojou prácou, napriek tomu používa rovnaké moduly a formu ako ja. No ale aby som sa vrátil k práci – tú súťaž na zastávku som vtedy vyhral. Z PRUOCR ma však zanedlho vyhodili. Dôvodom bolo, že som vzal zákazku, ktorej som sa musel naplno venovať. V tomto hoteli na Čingove, ktorý chcel majiteľ otvoriť na Silvestra a začal na tom pracovať v decembri, som prvý raz pochopil pojem totálne nasadenie. Ale firma s mojím mesačným totálnym nasadením mimo kancelárie nebola spokojná a moji zamestnávatelia cítili, že sa im my, architekti, vymykáme spod kontroly. Ďalšou kvapkou, ktorá prispela k môjmu vyhadzovu bolo, keď som sa dohodol so zástupcom riaditeľa, že si tu v Ružomberku zrekonštruujem byt. Ten to ale potom poprel a dodnes sa mi bývalý riaditeľ nevie pozrieť do očí, pretože ma po tomto incidente vyhodili. Paradoxne to však vtedy bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo stať a už som mu veľakrát chcel povedať, že sa na neho nehnevám a že mi v konečnom dôsledku spravil dobre, pretože len urýchlil to, na čo by som sa sám možno odhodlával dlho. Ale keďže sa mi vyhýba, nemal som príležitosť.

Bolo to veľmi euforické obdobie. Nemal som nič, ani žiaden plán. Nevedel som, čo budem robiť, a znovu sa mi potvrdilo, že najlepšie veci vznikajú zo zúfalstva. Martin Bišťan bol v podobnej situácii a v tom čase sme už spolu tak trocha profesionálne spolupracovali. Celkom nám to spolu šlo, tak sme sa dali dohromady a vytvorili ab ateliér. Vtedy v začiatkoch sme sedeli v jednej izbe nášho bytu s výhľadom na Jurkovičov kostol a väznicu, čo bola výborná metafora; na jednej strane bola sloboda a kreativita, na druhej strane však aj veľká zodpovednosť. Trvalo to dva roky a vtedy som sa dostal prvý raz k sakrálnej architektúre. Projektovali sme Kostol Božského Srdca v Lomnej, ktorý v roku 1997 získal cenu Dušana Jurkoviča. To bol pre mňa veľký zážitok, pretože v porote boli také osobnosti ako Svetko, Šlachta, Milučký. Ferdinand Milučký je pre mňa guru slovenskej architektúry. Mnohí zasa hovoria, že som ovplyvnený Imrem Makovczom, čo priznávam. Nejde ale ani tak o výstupy mojej práce, ako skôr o spôsob myslenia, o intuíciu. Makovecz je tiež hlboko veriaci človek, rovnako ako ja.

S architektom Bišťanom ste sa však v roku 1994 rozišli. Prečo?
Rozišli sme sa prirodzene. Mal som vtedy dosť komplikované obdobie, rozvádzal som sa, nepridal mi ani samotný odchod z ab ateliéru… Rozchod bol trocha dramatický, ale neskôr sme sa udobrili. Vysvetlil som mu, že keďže som dosť skoro prišiel o otca, vytvoril som si k nemu trocha taký synovský prístup. A syn musí tresknúť dvermi a odísť, aby sa našiel. Od nášho rozchodu v roku 1994 som v podstate na voľnej nohe. Spolupracoval som s rôznymi stavebnými a projektantskými firmami, projektoval som zvonicu v Sklabini, zvonicu v Maďarsku. Pôsobil som aj ako mestský poslanec v  Ružomberku, čo mi prinieslo mnoho skúseností. Nemohol som ale pokračovať v práci, tak som sa rozhodol už nekandidovať. Myslím, že každý má svoje poslanie a mojím je architektúra, takže sa budem radšej venovať jej.

Prezentujú vás síce vaše diela, aj tak je však zvláštne, že ste „nevygoogliteľný“. Prečo je to tak?
Fungujem v ilegalite. Kamarát ma presvedčil, že potrebujem webstránku, ale je na ňom, aby mi ju vytvoril. Ale beriem to trocha inak. Predtým som bol veľmi ctižiadostivý a ambiciózny. Bral som svoju prácu veľmi vážne a egoisticky, bol to boj o úspech, o miesto, o uznanie. Zmenil to práve kostol v Liptovských Sliačoch. Jednak všetkým tým pozitívnym, čo sme tam zažili počas jeho projektovania a rea­lizácie, ale aj tým, že som si uvedomil, že ak niečo z objektívneho hľadiska má vzniknúť, je jedno, či to budem robiť ja, alebo nie, aj tak si to nájde svoju cestu a stane sa to, zrealizuje sa to. Stratil som túžbu sa presadzovať, ukazovať sa. Na druhej strane som tiež cítil, že to, čo sa udialo, je veľmi silná skúsenosť. Ale zrazu som zažil aj paradoxnú situáciu – architekti sa väčšinou sťažujú, že ľudia ich diela nechápu. Tu to bolo presne naopak. Kostol takmer bez výhrad prijali ľudia, o ktorých sme si mysleli, že toho nebudú schopní, podceňovali sme ich. Ale prijali. Prijala to aj cirkev, od ktorej sa neočakáva, že bude akceptovať niečo, čo je natoľko odlišné.

Keď som si uvedomil, ako som zmenil postoj, pocítil som trocha aj odcudzenie voči profesijnej architektonickej komunite. Prestal som čítať časopisy, prestal som sledovať dianie. Predtým som bol zvyknutý študovať všetko, odvtedy je to skôr výnimka. Myslím, že to má svoj zmysel, že človek v istej fáze potrebuje odstup, potrebuje sa upokojiť, utíšiť podnety z okolia. Namiesto toho, aby som sa venoval literatúre odboru, vrhol som sa na filozofiu. Krízu mi pomohol prekonať psychológ Carl G. Jung, nazval by som ho dokonca priam až akýmsi svojim duchovným otcom. Potom som sa vrhol na Paula Johnsona. Toto moje samoštúdium ma priviedlo na myšlienku, že by som sa mohol vrátiť na školu a spraviť si doktorát. Nie kvôli titulu. Chcel som sa venovať konkrétnej práci, byť pri zdroji literatúry a mať možnosť skúmať to, čo ma zaujímalo – teda syntézu. Na škole však chceli všetci len analýzu. Nakoniec som na prijímacom pohovore zistil, že pre tých ľudí je všetko problém a uvedomil som si, že bude rozumnejšie, keď sa nebudem znechucovať a obmedzovať skostnatelým a zatuchnutým akademickým prostredím a nájdem si vlastnú tvorivú slobodu.

A podľa všetkého ste ju našli…
Verím v intuíciu, vo významy. Najväčšie čaro na svete je poetika života takého, aký je. Nedá sa to ani opísať, lebo ak sa o to pokúsime, opis sa stane gýčom. Keď človek neznásilňuje dianie, nechá sa unášať a vníma svet taký, aký je a číta významy, zrazu je život plný zmyslu. To je môj recept na všetko, aj na toľkokrát premieľanú krízu. Kríza je len rozpad starého pred apokalypsou, znovuzrodením.

Svoju tvorbu beriem tak, akoby to bolo prečítanie niečoho, čo už niekto predo mnou napísal. Beriem to ako nasledovanie mojej intuície a intuíciu treba brať vážne. Ľudia zvyknú všetko podrobiť tvrdej racionálnej kritike, keď to hneď nedáva zmysel. Keby si ale počkali, zmysel by sa možno postupne vyjavil aj sám. Intuícia funguje vtedy, keď sa vzdávame, keď sme takí zoslabnutí, že sa nemôžeme brániť. Sami seba nachádzame vtedy, keď sa poprieme. V stave najväčšieho zúfalstva prichádza odovzdanie a tento pocit pozná každý tvorca; vtedy totiž dokáže vytvoriť to najlepšie.

Problém je, že za šťastím, za predstavami a chimérami utekáme tak rýchlo, že nás vlastná duša a intuícia nemôže dobehnúť. A možno toto je dôvod, prečo som v Liptovských Sliačoch, v pokoji, závetrí, ale zároveň vo veľmi kultúrnom, priateľskom a múdrom prostredí našiel svoj pevný bod a zároveň slobodu bez toho, aby som ich priamo tam hľadal.

Ing. arch. Peter C. Abonyi, autorizovaný architekt Narodil sa 10. 4. 1965 v Revúcej, v rokoch 1983 – 1988 študoval na Fakulte architektúry Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Po ukončení štúdia pracoval dva roky pre Projektový a racionalizačný ústav obchodu a cestovného ruchu Bratislava, pobočka Ružomberok a ďalšie dva pre spoločnosť Projekting Ružomberok. V roku 1992 založil s Ing. arch. Martinom Bišťanom architektonický ab ateliér. Od roku 1994 pôsobí samostatne ako autorizovaný architekt Slovenskej komory architektov. Súťaže, ocenenia: 1997 Kostol v Lomnej – Cena D. Jurkoviča (autori P. C. Abonyi, M. Bišťan) Výber z realizácií: Kostol, Lomná (autori P. C. Abonyi, M. Bišťan), 1994 Námestie slobody, Ružomberok (autori P. C. Abonyi, M. Bišťan), 1995 Zvonica, Sklabiňa pri Martine, 1996 Rodinný dom Motykovcov, Ružomberok, 1997 Kláštor OSF, Ružomberok (autori P. C. Abonyi, M. Bišťan), 1998 Zvonica, Terany v Maďarsku, 1999 Kostol Liptovské Sliače (autori P. C. Abonyi, J. Hyravý), 2000 Administratívna budova Dve veže, Žilina, 2008 Vila na plese, Nová Lesná, 2008 Administratívna budova GasOil, ­Poprad, 2009 Rodinný dom Rusnákovcov, Ružomberok, 2009

Tamara Leontievová
Foto: Dano Veselský

Článok bol uverejnený v časopise ASB.