Premena: Stodola z roku 1882 dostala „vnútornú náruč“ a nové „pľúca“

V malej dedinke v stredných Čechách stála stará stodola. Podľa letopočtu, ktorý bol uvedený na jej južnom štíte, bola postavená v roku 1882. V minulosti slúžila na rôzne, predovšetkým hospodárske účely – každý z nich zanechal na nej svoje stopy. Nemalé zmeny urobil aj posledný vlastník, čím sa architektom postaral o ďalšiu prácu.

Návrat k pôvodnému stavu

Súčasní majitelia objektu mali v pláne nepoužívanú a desaťročiami úprav zohyzdenú stodolu resuscitovať a vytvoriť z nej chalupu na príjemný život na vidieku.

„Základom našej práce bolo oprášiť staré dobré časy. Chceli sme zachovať pôvodný ráz stavby a vytvoriť príjemný funkčný priestor pre potreby širšej rodiny z mesta. Išlo nám predovšetkým o to, aby sa dom dal používať s radosťou ďalších 50 až 70 rokov,“ charakterizujú prístup k premene jej autori Pavel Nalezený a Radek Vaňáč.

Dobrá orientácia je základ

Veľkou výhodou pri rekonštrukcii bolo, že stodola má výbornú orientáciu na svetové strany. Zo západnej strany k nej prilieha starý dvor s kamenným stolom. Dvor sa nachádza medzi hlavnou budovou – zrubovou chalupou – a stajňou. Z východu je ovocný sad, smerom na juh mierny svah.

Samozrejmosťou pre architektov bolo zachovanie pôvodných prvkov, ale aj využitie materiálov, aké sa používali kedysi. Napríklad i tvaroslovie vikierov je odvodené od tradičných stodolových otvorov, cez ktoré sa vhadzovalo seno.

Vnútorná náruč

Keďže majitelia majú širšiu rodinu, za najdôležitejšie miesto v celej stodole sa dá považovať centrálny priestor. Je to otvorená miestnosť, ktorá spája kuchyňu s veľkorysou hlavnou miestnosťou. Tá slúži na stretávanie sa obyvateľov, hostí a relax v rodinnom kruhu. Architekti o nej hovoria ako o „vnútornej náruči domu“.

I keď je spájanie miestností s rôznymi funkciami trendom aj dnes, autori v tomto prípade narážajú na históriu: v minulosti predkovia obývali predovšetkým spoločné priestory. Na rozdiel od histórie dostala celá stavba úplne iné presvetlenie vďaka novým oknám a veľkému svetlíku v sedlovej streche.

Pľúca domu

Ďalšou úlohou, s ktorou sa architekti stretli, bolo napojenie prízemia na poschodie. Vzniklo schodisko, ktoré neslúži len na premiestnenie sa, ale tiež ako galéria s výhľadom na dianie na spoločenskom prízemí. Autori premeny o galérii hovoria aj ako o „pľúcach domu“.

Nad schodiskom je v streche veľký svetlík, cez ktorý prúdi denné svetlo priamo na kuchynskú linku. Na poschodí sú dve spálne, hygienické zázemie a veľká otvorená izba s krásnym výhľadom, kde je možné ustlať pre hostí. Na južnom konci dispozície sa nachádza ateliér, ktorý si žije svojím vlastným životom.