Robert Gutowski: Konkurovať architektonickej kvalite bohatších krajín je veľká výzva

Jeho matka je Maďarka a otec zase poľského pôvodu. Začiatkom 70. rokov sa zoznámili pri Balatone a usadili v Budapešti, kde sa onedlho narodil ich syn Robert. Tam sídli aj jeho architektonická kancelária Robert Gutowski Architects, ktorá dosiahla výrazné medzinárodné renomé.

Ja som sa, ako je to v týchto časoch obvyklé, s Robertom zoznámil na nete a požiadal som ho o povolenie publikovať článok o jeho kostole v maďarskom meste Páty, ktorý sa dostal do výberu najlepších kostolov za rok 2020, zostaveného odborným portálom dezeen.com. S Robertom sme si zatelefovali a vznikol nasledujúci rozhovor.

Zaskočení

Začnime zvláštnou súčasnosťou, ktorú žijeme takmer všetci na tejto planéte. Ako vám pandémia zmenila život?

Situácia na jar minulého roku bola pre mnohých z nás prekvapením. Naša kancelária bola práve vybraná ako hosť dizajnérskej súťaže na návrh budovy opery v Šen-čen, kde sme sa dostali do finále s menami ako Jean Nouvel, Renzo Piano, Herzog & de Meuron, Snøhetta alebo Steven Holl. Od Sydney nebola vo svete podobná súťaž na budovu opery a naša kancelária Robert Gutowski Architects sa dostala až do finále, ale potom to zrazu prišlo – museli sme zavrieť.

Všetci sme pracovali z domu a spočiatku sa nám dosť ťažko prispôsobovalo. Trpezlivo a krok po kroku sme všetko vyriešili. Žiaľ, druhá či už tretia vlna epidémie je ešte horšia, ale problémy už teraz riešime oveľa pružnejšie a, samozrejme, navzájom si dávame pozor.

Máte rodinné zázemie zo stredoeurópskych postkomunistických krajín. Ako vnímate architektúru tohto regiónu?

Spoločenská a ekonomická transformácia posledných desaťročí nás zaskočila. Ešte stále sa učíme, ako byť rovnocennými ekonomickými hráčmi s krajinami západnej Európy. Zatiaľ čo v Dánsku nájdeme rodinné podniky aj piatej, alebo dokonca šiestej a siedmej generácie, v Maďarsku štafetu odovzdáva iba prvá generácia.

Konkurovať architektonickej kvalite bohatších krajín je pre nás mimoriadnou výzvou. Asi to nie je ani nemožné, ale pevne verím, že z periférie, ak to tak môžem povedať, môžu prísť v budúcnosti skutočne inšpiratívne výkony.

Ak heslom architektúry zostane humanizmus a radosť, potom možno ani moderný človek nestratí svoju vieru.

Dobrá iniciatíva

Poznáte slovenskú architektúru?

Mám celkom dobrý prehľad – hoci ťažko povedať, či v dostatočnej hĺbke. Sériu programov vo V4 považujem za mimoriadne dobrú iniciatívu, možno je to naša najznámejšia spoločná platforma. O regionálnu spoluprácu Vyšehradského architektonického združenia sa u nás stará Združenie maďarských architektov.

Od roku 2008 každoročne organizujeme Putovnú výstavu rodinných domov Vyšehradskej štvorky, kde je okrem Maďarska a Slovenska aj Česká republika a Poľsko.

Sľubnou platformou ďalšieho stretnutia by sa mohla stať nedávno spustená webová stránka „Public Architecture in East-Central Europe“ (PACE).

Určite, tá sa zameriava na podporu kvalitnej architektúry v regióne a na uľahčenie profesionálneho dialógu. Webová stránka, ktorá prezentuje veľmi kvalitné budovy s komunitnými funkciami, vyberá projekty z deviatich krajín – okrem krajín V4 aj Chorvátska, Rumunska, Srbska, Slovinska a Ukrajiny, implementovaných za posledných päť rokov.

Ak tohto roku bude bienále v Benátkach, tak spolupráca by mala byť aj na prestížnej medzinárodnej úrovni.

Dúfame, že sa benátske bienále uskutoční a v maďarskom pavilóne pripravujeme expozíciu s názvom Othernity inšpirovanú aj výrazne regionálnym spôsobom. V našom pavilóne budú vystavené aj projekty mladých architektonických spoločností zo strednej a východnej Európy vrátane slovenských architektov. Ak sa pandemická situácia zlepší, možno sa tam stretneme.

Chrám má pojať celé spektrum komunitného života

V minulom čísle magazínu ASB sme publikovali váš kostol pápeža svätého jána Pavla II. Čo pre vás znamená táto stavba? Môže byť eliptická budova novým liturgickým symbolom 21. storočia?

Eliptický tvar symbolizuje stálosť. Kostol bol postavený v dosť heterogénnom prostredí, mysleli sme si, že táto forma vyžaruje pokoj. Kostol 21. storočia však nemusí byť nevyhnutne otázkou formy alebo architektúry. Bude čoraz dôležitejšie, aby chrám pojal celé spektrum komunitného života, aby okrem sakrálnych úkonov bolo možné organizovať kultúrne podujatia, spoločné stretnutia a slúžil na odpočinok.

Malo by byť tiež miestom na vzdelávanie, pohostenie a programy v okolitom exteriéri. Duchovnosť prežitá v pospolitosti sa tým len posilní.

Ako navrhnúť dobrý kostol? Musíte byť veriaci alebo stačí znalosť historickej chrámovej architektúry či náklonnosť k mystike?

Nemusím byť hudobníkom, aby som navrhol koncertnú sálu, alebo lekárom, aby som postavil polikliniku. Mohli by sme navrhnúť aj synagógu a mešitu, ale prijal by som to iba vtedy, ak by som mal pocit, že sa na túto úlohu môžem pripraviť.

Mám rád architektúru, ktorá rozmýšľa v skutočných priestoroch a v centre stojí vždy človek.

Ak sa však vyznám v hudbe a fyzike, je, samozrejme, jednoduchšie navrhnúť koncertnú sálu. Akustika miestnosti totiž v zásade vyžaduje hudobné a fyzikálne znalosti a rovnako veriaci človek kladie aj iný dôraz na prípravu plánovania chrámu.

Čo je teda dôležité pri kostole?

Pri sakrálnej stavbe je veľmi dôležitá dôkladná znalosť liturgie daného náboženského spoločenstva. Slávenie eucharistie je spoločnou slávnosťou okolo oltára, v katolíckom kostolnom priestore je to východiskový bod. Od poslednej večere sa oltár pokladá za centrum liturgie.

Ak to preložím do jazyka architektúry, kostol nie je miestom osobnej izolácie, ale priestorom stretnutia. Nie je to zobrazenie „sakrality“, ale správne usporiadaný priestor liturgie, ktorý slúži vyslovene pre dej. List umelcom od pápeža sv. Jána Pavla je praktickou pozvánkou pre umelcov, v ktorom pokladá kreativitu, intuitívne tvorenie za rovnako dôležité ako úsilie o funkčnosť. Mimochodom, tento list by sme si my architekti mali viackrát prečítať, aby sme mu adekvátne porozumeli.

Pochybovanie je vrodená vlastnosť

Myslíte si, že dnešný človek má dostatok viery a ľudskosti?

Neviem povedať, či dnešný človek má viac viery ako predchádzajúce generácie. Myslím si, že na to nikdy nebudeme vedieť odpovedať, lebo pochybovanie je našou vrodenou vlastnosťou. Svet okolo nás sa mení, možno ani nie tým správnym smerom, ale som presvedčený, že sa týchto zmien nemusíme báť. Architekti jednoducho musia trvať na tom, aby architektúra slúžila človeku.

Podstatou nášho úsilia musí byť očakávanie, ako sa z bytu môže stať domov, ako môže byť pracovisko príjemným miestom, z divadla môže byť zážitok a z liturgického priestoru zase posvätnosť. Ak heslom architektúry zostane humanizmus a radosť, potom možno ani moderný človek nestratí svoju vieru.

Inšpiroval vás pápež Svätý Ján Pavol II. počas navrhovania chrámu?

Samozrejme, všetkým nám jasne priniesol optimizmus mladosti a správu o vzájomnej dôvere. „Nebojte sa!” povedal pápež svätý Ján Pavol II. a my sme sa nebáli: kostol v Páty sme stavali takmer dvadsať rokov. História stavby kostola rámcovala ostatné dve desaťročia našej architektonickej kancelárie a tento kostol je zároveň ukrytý vo všetkých našich ďalších prácach.

Úlohy prichádzali a odchádzali, projektovali sme a stavali, ale kostol v Páty bol prítomný v každej chvíli. Stavba sa nikdy na dlhší čas nezastavila – niekedy sme napredovali s menším murovaním, maľovaním alebo sadením stromov, inokedy bol zase stavebný postup intenzívnejší. Čo je však dôležité, výstavba prebiehala v kolektívnej organizácii a s nadšením členov pospolitosti.

Čo to znamenalo?

Celý proces návrhu a výstavby organizovala miestna pospolitosť a budova bola vo veľkej časti financovaná z darov. A to počas celej jeho histórie, pretože od formulovania zámeru výstavby a položenia základného kameňa po vysvätenie kostola ubehlo veľmi veľa času.

Pracuje inštinktívne

Vaše projekty sú typologicky veľmi rôznorodé. Je to z dlhodobého hľadiska vaša výhoda?

Nikdy sme si nevyberali medzi prácami, ale vždy sme sa snažili vykonávať úlohu, s ktorou nás klienti našli a chceli to od nás na vysokej úrovni. Dokonca sme navrhovali aj čističku odpadových vôd a vôbec sa za to nehanbíme. Aj čistička odpadových vôd môže byť navrhnutá eticky, lebo inžiniersky prístup k zadaniu napríklad vylučuje plytvanie materiálmi a ďalšími zdrojmi.

Aký je váš prístup k tvorbe, máte overenú metódu?

V zásade pracujem inštinktívne. Je za tým veľa malých a vedomých rozhodnutí, ale najdôležitejšie smerovanie určujem na základe pocitov a emócií. Už neviem, kto to povedal, ale za výstižné považujem, že naše domy sa vyznačujú akousi chudobou evanjelia. Obľúbil som si tento názor, pretože zahŕňa naše hľadanie podstaty a odkazu.

V čom sa to prejavuje?

Napríklad kostolná lavica musí byť krásna, dôstojne tvarovaná a zároveň prispôsobená miestu aj ergonomická; chrámová lavica totiž nemôže byť príliš pohodlná, ale ani nepohodlná – teda hranatá. Aj keď ide o historicky relatívne nový nábytok, predsa máme pocit, že je veľmi tradičný, takže musí vyvolať aj také pocity.

Konečný výsledok bude predsa súčasný, preto musíme venovať pozornosť tomu, v čom sa tesári cítia ako doma – samozrejme, pri zohľadnení nančného rámca. Tento prístup hľadajúci rovnováhu sa dá použiť v akomkoľvek rozsahu, ale nemusí to stačiť. Medzi prvkami rovnováhy musíme nájsť aj dôraz. Ak to všetko zrazu spojí nejaká neočakávaná myšlienka, myslím si, že práve tu začína byť architektúra vzrušujúca.

Dobrá architektúra má veľa prejavov

Čo pre vás znamená dobrá architektúra?

Architektúra môže byť racionálna, inštinktívna alebo oboje naraz. Môže byť originálna, ale niekedy môže byť dobrá architektúra aj nudná; zdobená, jednoduchá alebo spontánna. Existuje veľa prejavov dobrej architektúry. Podľa mňa väčšinou aj my architekti iba cítime, ak je niečo skutočne cenné, a ťažko dokážeme formulovať, prečo je to tak.

Akú architektúru obľubujete?

Veľmi rád mám anonymnú architektúru. Na historických centrách mesta je najzaujímavejšie to, že takmer nikdy nevieme, kto ich navrhol, napriek tomu naznačujú harmóniu. Ale mimoriadne vysokú kultúru predstavuje aj tradičná ľudová architektúra – z tej sa môžeme vždy učiť.

A zo súčasných tvorcov?

Veľmi sa mi páčia tí, ktorí kultivujú architektúru „klasickým“ spôsobom: Portugalčan Alvaro Siza, Rakúšan Juri Troy alebo Maďar Tamás Nagy. Rozmýšľajú v skutočných priestoroch a v centre ich architektúry stojí vždy človek.

Na architektúru tiež pozerajú v jej udržateľnosti, ktorá sa dá harmonizovať s postupom výstavby. Oproti nim stojí veľmi módny aspekt, ktorý premýšľa vo virtuálnych priestoroch a vizuálnych dizajnoch. Mám však pocit, že týmto prístupom sa veľmi ľahko môže stratiť samotná podstata architektúry.