Rozhovor, ktorý poskytol taliansky dizajnér a architekt Fabio Novembre

Vo svojom dizajne sa odmieta držať prísnej funkčnosti, lebo výsledný tvar by bol potom len suchým konštatovaním. Jeho vášňou v tvorbe je posadnutosť zvedavosťou a pri výbere materiálov sa cíti ako režisér pri kastingu, keď si ich vyberá ako hercov do svojich rolí. Fabio Novembre patrí k rešpektovaným talianskym architektom a dizajnérom svojej generácie a stal sa jednou z významných osobností 3. ročníka Dní architektúry a dizajnu v Bratislave, ktoré sa konali na prelome mája a júna.

Pohybujete sa medzi architektúrou a dizajnom, ale dotýkate sa aj výtvarného umenia. Kde sa cítite najlepšie?
Každá príležitosť prináša šancu na tvorbu. Nie som vyhranený, a preto som otvorený všetkým impulzom. Tento rok som sa napríklad stal organizátorom fotografickej výstavy a aj to sa ukázalo ako veľmi príjemná skúsenosť. Nehľadám cieľavedome oblasť, v ktorej by som sa uplatnil, ale čakám, kedy prídu príležitosti a potom sa ich snažím využiť. V duchu Picassa, ani ja nehľadám, ale nachádzam.

Platí to aj pre váš Big Bang, ktorý ste predstavili na Primaciálnom paláci?
V akom zmysle?

Že ste našli tvar na zobrazenie veľkého tresku. Aká je jeho interpretácia?
Vychádza z Platónovej filozofie, ktorý vo svojej koncepcii hlásal, že celý svet pozostáva z dvanástich prvkov. Tie som poňal ako ideu, v ktorej celý vesmír má 12 strán a ja som to vyjadril prostredníctvom sklenených platní, ale aj fúkaného skla, ktoré ďalej tvarujem. Chcel som vyjadriť explóziu celého vesmíru podľa teórie Big Bang.

Váš prístup k dizajnu je často o filozofickom koncepte. Do akej miery je aj o funkcii?
Prísna funkcionalita je slepá ulička. Všetci vieme, ako by mal vyzerať stôl, vieme, aký by mal byť uhol opierky na sedačke. Keby sme sa však prísne držali týchto informácií, bolo by to len suché konštatovanie. Nedávno som dostal zadanie, vytvoriť pre zahraničného klienta dizajn obchodu s topánkami. Tie zvyčajne bývajú na policiach so šírkou 35 cm, ktoré vystupujú zo steny. Ja som však celý priestor využil ako police na prezentáciu topánok, preto som urobil police, ktoré prebiehali po celej miestnosti. Funkčnosť som považoval za základ, ale všetko ostatné bola pridaná hodnota – idea a tvorivosť.

Profesorka Eva Jiřičná mi v rozhovore povedala, že priestor architektúry by sa mal budovať zvnútra. Aký je váš názor?
S týmto prístupom úplne súhlasím. Architektúra musí vychádzať zvnútra, čo v súčasnej tvorbe veľmi výrazne absentuje. Budovy majú tvary, ale často sú to len vonkajšie tvary, pretože sa architekti príliš sústreďujú na vonkajšiu podobu a často sa stáva, že vnútrajšok nechávajú iným ľuďom. To je pre mňa neprijateľné. Architektúra musí vychádzať z vnútorných potrieb a vyjadriť to ako celok.

Patríte k architektom, ktorí si ustriehnu aj ten najmenší detail v interiéri?
Áno, som zástancom tohto konceptu, pretože aj v živote má detail veľký význam. Aj také semienko je na začiatku veľmi malé a postupne z neho narastie obrovský strom. A tak je to aj v mojej architektúre – každý detail má v celku dôležitú úlohu.

Na úvodnej tlačovej konferencii k Dňom architektúry a dizajnu ste povedali, že vás zaujal fakt, ako všetci nadávame na domáce podmienky – pričom je jedno odkiaľ pochádzame. Je nespokojnosť ľudí naozaj taká veľká?
Vychádza to z ľudskej povahy. Človek vždy skôr vidí, že susedova záhrada je zelenšia ako jeho vlastná. Keď prídete do Talianska, zdá sa vám, že je tam nádherne, ale mne sa zdá, že krásne je práve u vás. Mali by sme si však uvedomiť, že je dobre tam, kde sme a dajú sa tam aj robiť pekné veci.

V Bratislave ste po siedmich rokoch. Objavili ste v nej nejaké zmeny?
Vždy som tu bol len krátko, čiže nejaké hodnotenie architektúry odo mňa nečakajte. V spôsobe správania a myslenia ľudí však vidím posun k negativizmu. Ako keby sa predchádzajúce nadšenie a dôvera niekde vytratili a nastúpila rezignácia. Je to asi prirodzené, vtedy ekonomika rástla, teraz pretrváva recesia.

Rád hovoríte o pridanej hodnote, ktorá nás navzájom odlišuje a ktorá prináša pozitívny účinok. V čom vidíte tú pridanú hodnotu vo vašom diele?
Azda v posadnutosti zvedavosťou. To ma ženie dopredu, a to hovorím aj mojim študentom: nesústreďujte sa na to, čo ste už dosiahli, ale sústreďte sa na to, aké sú okolo vás možnosti. Hovorím im, aby všade hľadali impulzy pre svoju tvorbu, nech ich zaujíma všetko a potom príde to, čo budú chcieť vyjadriť.

Kde hľadáte svoje inšpirácie?
Inšpiráciou je všetko, dokonca aj tie keksy na stole, ktoré sú zoradené do istého rytmického obrazca. Ten môže vytvoriť asociácie v hlave, ktoré sú nepredvídateľné. Neinšpiruje ma iba jedna konkrétna vec, celý život  je podnetný.

Prečo sú dôležité také festivaly ako Dni architektúry a dizajnu? Môžu bežných ľudí dostať bližšie k architektúre?
Som o tom presvedčený. Architekt je ochranca trojrozmernosti, lebo svet v súčasnosti speje k plochosti – zoberme si len televíznu obrazovku, monitor na počítači, či svet za sklom auta. Všetko okolo však pozostáva z trojrozmerných objektov, vrátane nás – ľudí. Ani svojim študentom nerozprávam o technických veciach architektúry, ale rozprávame sa o priestore, kde sa dajú zakomponovať všetky ostatné disciplíny.

Patríte k tvorcom, ktorí ovplyvňujú každodenný život mnohých ľudí. Do akej miery by v tvorbe nemala chýbať zodpovednosť?
Som si vedomý zodpovednosti. Vo vzťahu k študentom cítim, že mám vek, keď som už niečo dosiahol a študenti ma považujú za autoritu. Preto voči nim cítim zodpovednosť. Tá prichádza s dozrievaním – umeleckým aj osobnostným. Veľkú zodpovednosť som prijal aj vo chvíli, keď som sa stal otcom. Veľmi sa z nej teším, pretože je to veľmi pozitívne. Najlepšia cesta na prenos tejto zodpovednosti je vlastný príklad života. Mám tri dcéry a zistil som, že keď im niečo prikážem, vôbec ma nepočúvajú. Presvedčím ich iba na základe toho, čo vidia – jednoducho, potrebujú model. Rozhodujúce sú činy, nie slová.

Aké sú vaše obľúbené materiály?
Výber materiálov je pre mňa ako kasting, pri ktorom si režisér vyberá hercov do svojich rolí. Mám predstavu, čo chcem vyjadriť a hľadám herca, ktorý by myšlienku najlepšie podal. V dizajnérskej tvorbe je to podobne – mám koncepciu v hlave a hľadám najvhodnejší materiál na vyjadrenie. Nemám však vyslovene obľúbený materiál – môže ním byť čokoľvek – od mramoru cez drevo až po sklo. Závisí to od toho, o čo ide. Rovnako je to s farbami. Keď sa ma ľudia pýtajú, ktorá je moja obľúbená farba, odpovedám – dúha.

Fabio Novembre (nar. 1966 v talianskom Lecce), v roku 1984 sa presťahoval do Milána, kde žije a tvorí. Po absolvovaní polytechnickej školy v Miláne si odborné štúdium rozšíril v roku 1993 na New York University. V roku 1994 realizoval svoj prvý projekt – obchod Anna Molinari Blumarine v Hong Kongu a v tom istom roku si otvoril svoj vlastný ateliér. Od roku 2001 pracuje pre spoločnosti Cappellini, Driade, Meritalia, Flaminia, Casamania. Na Trienále dizajnu v Miláne v roku 2009 predstavil s veľkým úspechom expozíciu s názvom Il fiore di Novembre, v roku 2010 sa predstavil inštaláciou, ktorá reprezentovala taliansky pavilón na Expo v Šanghaji. Big Bang – dizajnový svetelný objekt. V geometrii je Platónove teleso pravidelným konvexným mnohostenom a jeho strany sú rovnaké pravidelné mnohouholníky. Dvanásťstenný objekt je Platónovým telesom, ktoré sám Platón vo svojom diele Faidón spájal s tvarom vesmíru. Podľa teórie veľkého tresku sa vesmír spočiatku vyznačoval nesmierne vysokou teplotou a hustotou a rýchlo sa rozpínal. Tresk stvárňuje vesmír v stave napätia napoly ako rigidnú geometriu teórie a taviaci stav skutočnosti, napoly ako implóziu (prudké vyrovnanie tlakov smerom dovnútra) a explóziu (opak implózie). Tresk je hutný stav evolúcie.

Ľudo Petránsky
FOTO: Dano Veselský, Pasquale Formisano, Alberto Ferrero, Martin Krajčovič

Článok bol uverejnený v časopise ASB.