Architekti Šebo a Lichý: Nebaví nás robiť veci štandardne a bežne

Škola je len základ, súhrn informácií, vedomostí, možno aj zručností, ktoré človek dostane ako bonus pri štarte vo svojej kariére. Ani u architektov to nie je inak, v praxi ďaleko prekračujú hranice svojho vzdelania. Okrem samotnej architektonickej tvorby sa z nich stávajú manažéri, účtovníci, pracujú v oblasti reklamy, venujú sa grafickému dizajnu a napokon z nich môžu byť aj developeri a investori. Rozhovorom s Igorom Lichým a Tomášom Šebom zo spoločnosti ITB development sa niesol pojem experiment. Tak by sa totiž dala charakterizovať profesionálna dráha dvojice Šebo – Lichý.

Zaujala ma cesta architekta Igora Lichého, ktorý z Fakulty architektúry STU odišiel na VŠVU a napokon sa stal aj developerom. Začnime tou výmenou škôl. Prečo?
Igor Lichý: Ubíjala ma atmosféra na fakulte. Najmä rôzni asistenti, ktorí, aby obhájili opodstatnenosť svojich predmetov, vymýšľali si rôzne nezmyselné zadania a ja som mal k tomu bytostný odpor. Dostával som čoraz viac informácií, že na VŠVU je štúdium úžasné a slobodné, takže som tomu podľahol. Hlavnou motiváciou bola väčšia sloboda.

A naplnila táto škola vaše očakávania?
Igor Lichý: Áno, tá škola je inak postavená, nie je to o tom, že musíš niečo robiť, ale že chceš. To mi fantasticky vyhovovalo. Bola tam vynikajúca atmosféra, v ročníku sme sa stretli ľudia, ktorých štúdium bavilo a napokon sme do školy chodili aj cez prázdniny, takže to považujem za jedno z najkrajších období v mojom živote.

Ako sa z architekta stane developer?
Tomáš Šebo: Školu sme skončili pred dvadsiatimi rokmi a za ten čas bol každý z nás minimálne desať rokov v praxi. Prešli sme prácou pre rôznych investorov a získali sme rozličné skúsenosti. Pracovali sme aj v zahraničných firmách, Igor v rakúskej, ja vo francúzskej, na väčších stavbách aj na malých. Pri diskusiách s klientom som mal niekedy pocit, že sme neboli na rovnakej vlnovej dĺžke. Energiu sme občas vynakladali zbytočne, najmä keď klient videl svet inak. Byť sám sebe klientom bola pre mňa vítaná možnosť. Za návrh sme zodpovední sami sebe, čo neznamená, že všetok zisk oplieskame na kvalitnú architektúru. Vieme rozmýšľať racionálne, ale máme aj svoje estetické kritériá. Bola tam túžba po slobodnejšom tvorivom procese.

Čím je to, že investori nechcú počúvať architektov?
Tomáš Šebo: Je to z prípadu  na prípad. Rokmi nadobudne človek skúsenosti, s kým bojovať viac a s kým menej. Problémom je, že investor si nie vždy vie predstaviť návrh. Dokáže si predstaviť to, čo pozná z bežných časopisov, máloktorí majú dobrý prehľad. Ide o to, presvedčiť investora, že aj to, čo ešte nikdy nevidel, môže byť dobré.

Ktorý projekt bol v tejto súvislosti prelomový?
Igor Lichý: Prvý náš spoločný projekt bol bytový dom na Vlčkovej ulici v Bratislave. Spolu sme ho navrhli, postavili, predali, bol to náš štartovací developerský projekt.

A úspešný?
Obaja: Ale áno.
Tomáš Šebo: Bolo to obdobie začínajúceho boomu. Ponuka luxusnejších rezidencií nebola veľká a išlo len o pár kusov dobre navrhnutých bytov, takže klientov si našli všetky.

Igor Lichý: Napriek tomu, že sa dobre predávalo, snažili sme sa veci robiť inak, lepšie ako ostatní. Dovolím si tvrdiť, že ako jedni z prvých v Bratislave sme mali vytlačený katalóg na kriedovom papieri s kvalitnými vizualizáciami. Každý byt sme šili na mieru, niektoré až po interiér.

To bola takmer až individuálna zákazka. Ako ste hľadali záujemcov o byty?
Igor Lichý: Mali sme inzeráty cez realitné kancelárie, a keď dom už vyrástol, tak sa klienti hlásili sami.

Aké sú úskalia toho, keď je architekt aj sám sebe investorom?
Igor Lichý: Architekt má trochu iný pohľad na svet ako bežný človek. Len taká drobnosť: keď vyberáme vizualizácie, tak inklinujeme skôr k tým, ktoré sú prezentovateľné v architektonických časopisoch. Potom vždy príde upozornenie, že nie sú komerčne zaujímavé, aby dokázali presvedčiť človeka z ulice, nech si u nás niečo kúpi.

Musíme sami seba neustále cenzurovať a korigovať, aby sme sa pozerali na veci očami nášho klienta.
Tomáš Šebo: Architekti majú zvýšené kritériá na to, čo pustia do sveta. To je taký náš poznávací znak, že naše veci sú donosené, dosledované až do detailov. Ak máme potrebu, tak niekedy otvoríme aj veci v časovej tiesni, a potom trochu tlačíme na pílu. Nie sme v pozícii investora, ktorý si vyberá jednu zo štyroch vizualizácií dva dni a pokladá rozhodnutie za konečné.

Igor Lichý: Tomáš má na mysli štvrtú verziu vstupnej haly vo Wallenrode na Mickiewiczovej ulici, pretože stále nie sme spokojní.

Aké sú finančné dôsledky?
Tomáš Šebo: Všetko sa individuálne zvažuje. Už máme dosť skúseností, aby sme vedeli vyhodnotiť dopredu, či si predpokladané náklady môžeme dovoliť, alebo nie. Alebo čo stojí za to ešte do projektu zainvestovať. Ešte sme neutopili zisk v nejakom dizajnovom úlete.

Igor Lichý: Nie sme typ architektov, čo sa na stavbe hádžu o zem.

Okrem tvorivých architektov ste aj biznismeni. Dostali ste nejaký základ, ako sa správať v podnikateľskom prostredí, už v škole?
Igor Lichý: Neviem, ako je to teraz, ale my, keď sme končili školu, ešte bolo všetko presiaknuté socialistickým duchom a základy sme nedostali žiadne. Nevedeli sme, čo je to DPH, daňové priznanie, či stavebný zákon, bohužiaľ.

To vás naučila prax, ale čo vaši mladší kolegovia?
Igor Lichý: Ak to trochu preženiem, tak dnešní absolventi si myslia, že skratka DPH patrí nejakému ateliéru z Dánska.

Takže v tomto smere neprichádzajú fundovanejší?
Igor Lichý: Určite nie, ale sú dobre pripravení v práci s počítačom, aj so znalosťou cudzích jazykov je to lepšie, tí ambicióznejší sú aj scestovaní.

Tomáš Šebo: Nedá sa povedať, že by prichádzali nejako viac orientovaní na biznis alebo praktickejšie nastavení na život. Aj za našich čias mala škola plno predmetov, ktoré zaváňali praktickosťou – statické konštrukcie a podobne. Učili ich originál ľudia z praxe a prebrali sme nejakú relatívne malú časť až do detailov, ale nedostali sme také základné znalosti do ruky a do oka – zhustené informácie, aby architekt vedel rozmýšľať aj technicky. Najviac skúseností som získal v praxi v zahraničnej firme a bola to pre mňa vysoká škola biznisu a projektového manažmentu.

Teraz ste viac investori alebo ­architekti?
Tomáš Šebo: Snažíme sa to udržať v rovnováhe. Aj bežný architekt, keď chce, aby mal zákazky a darilo sa mu, tak jeho čistá tvorivá práca si, popri ostatných činnostiach, vyžiada tak do desať percent času. Na druhej strane, fungujeme aj ako štandardná projekčná kancelária pre iných developerov a našou výhodou je, že ich požiadavky a potreby dobre poznáme.

Igor Lichý: Veľa architektov má problém s tým, že riešia všeličo iné, a nie architektúru. Chodia na kontrolné dni a na porady, k účtovníkovi, zaoberajú sa zmluvami, ale to je štandardné podnikateľské prostredie.

Vaše developerské projekty sú charakteristické tým, že každý prináša nejaký nový prvok. Aký je váš tvorivý proces?
Igor Lichý: Na tom procese je vždy zaujímavé to, že človek dopredu nevie, ako sa to bude vyvíjať. Je to dobrodružstvo. A priori máme pocit, že každý náš projekt sa má niečím odlišovať. Nebaví nás robiť veci štandardne a bežne.

Tomáš Šebo: V projekte obytného domu v Petržalke sme dali klientom voľnosť, že zmeny mohli robiť nielen v dispozícii bytov, ale aj vo veľkosti okien či balkónov. Máme to konštrukčne tak vymyslené, že si túto flexibilitu môžeme dovoliť.

Nebáli ste sa, čo všetko ľudia vymyslia?
Tomáš Šebo: Dopredu sme si museli nastaviť, pokiaľ klientov pustíme. Ale ľudia reagovali veľmi pozitívne, niektorí sa tým viac a niektorí menej zaoberali. Náš pôvodný dizajn musel byť taký, že dokázal tieto zmeny do seba absorbovať. Otvory sa napríklad dosť preskupili, ale na exteriérový vzhľad to nemalo zásadný vplyv. Mám dobrý pocit z vecí, ktoré odrážajú reálny život a reagujú na potreby klienta.

Igor Lichý: Spúšťačom tohto nápadu bol práve projekt na Vlčkovej, kde sme mali navrhnutú fasádu a klienti chodili so svojimi zmenami. Niektoré z nich sme museli odmietnuť, lebo to kolidovalo s fasádou, ktorú sme nechceli meniť. Napriek tomu, že to mohlo prospieť samotnému bytu. Stali sme sa otrokmi sochársky nakomponovanej fasády. Chceli sme vymyslieť systém, ktorý by umožnil ľuďom uspokojiť ich prirodzené potreby.

Neprerastali vám navrhované zmeny cez hlavu?
Tomáš Šebo: Nepamätám si, že by niekto prišiel s úplným nezmyslom.

Igor Lichý: Na rozdiel od Vlčkovej, projekt v Petržalke je určený pre strednú triedu. Zistili sme, že títo klienti rozmýšľali veľmi triezvo, racionálne a ekonomicky.

Tomáš Šebo: Ochotnejšie prijali nastavené pravidlá hry. Faktom však je, že flexibilita bola nadštandardne vysoká. Niektorí sa s toľkou slobodou ani nevedeli vyrovnať. Čakali sme oveľa väčší boj.

Je nejaká úmera medzi solventnosťou klienta a jeho požiadavkami?
Tomáš Šebo: Často sa stáva, že ak ponúkneme veľa možností, ľudia sa v nich stratia. Najviac závisí od osobnosti klienta. Už sme sa vytrápili aj s jednoduchým malým rodinným domom. Tých 150 m2 bol doslova pôrod.

Aká je realita zelenej fasády na ­Wallenrode?
Igor Lichý: Myšlienka bola priniesť väčší komfort do kancelárií aj bežným pracovníkom, nielen šéfovi, nielen spraviť peknú recepciu a fajčiarsku terasu vzadu, ale skvalitniť pracovné prostredie čo najväčšiemu počtu ľudí.

Tomáš Šebo: Čo sa týka nákladov, máme to v cene.
Igor Lichý: Dnes sa už nepredá hocičo ­lacné.

Tomáš Šebo: Prijali sme kolektívne rozhodnutie, že sa do tej zelenej fasády oplatí investovať a že to náš projekt odlíši od ostatných. Je pre nás dôležité, aby bol projekt zapamätateľný.

Je jeho predaj úspešný?
Tomáš Šebo: Kancelárie nie sú ako bytové domy, pri ktorých sú ľudia schopní rozmýšľať perspektívne dopredu. Pri kanceláriách ide o kratšie horizonty. S predajom sme spokojní a je adekvátny štádiu výstavby, v akom sa objekt nachádza.

Igor Lichý: Na trh sme išli v roku 2009, čo nebolo práve najoptimálnejšie, dlhšie trvalo než sme naplnili bankou požadovanú zazmluvnenosť 40 percent.

Ďalším experimentom bola reklamná kampaň na tento projekt. Aké ste mali reakcie na bilboardy s vyhviezdičkovaným vulgarizmom?
Igor Lichý: Ja som si v nedeľu dopoludnia pustil telku a v nejakom filme či seriáli tam tiekla krv a nikto to nasledujúce dni neriešil. Vraždou v nedeľu doobeda v televízii prístupnej deťom sa nikto nezaoberá, takže je zaujímavé, že jemný náznak dvojzmyslu na bilboarde vyvolal rozruch. Rovnako ako architektúru aj reklamnú kampaň na naše projekty sa snažíme poňať zábavne. Chceme, aby bola zapamätateľná a nie prvoplánovo otravná, aby priniesla moment zábavy, či irónie. V tomto prípade máme vyšpecifikovanú cieľovú skupinu a ten humor sme jej prispôsobili. Tých, ktorých sme chceli osloviť, sme pobavili. Vedeli sme od začiatku, že niekoho to môže aj pobúriť, ale pravdupovediac, ak to niekto nepochopil ako vtip, tak si s ním nemám, čo povedať. Ak to niekoho urazilo, ani mi to nie je ľúto.

Ako developer na jednej strane predávate kancelárske priestory, iný projekt je však zameraný na rodiny s deťmi a vnímaví klienti si reklamnú kampaň prepoja.
Igor Lichý: S detskou psychologičkou sme si náš nápad prebrali a vysvetlila nám, že toto nebude moment, keď sa z dobre vychovaných detí stane mládež používajúca vulgarizmy. Deti sa naučia nadávať buď od rodičov alebo v škôlke, ale určite nie z nášho bilboardu.

Aké ste zaznamenali reakcie?
Igor Lichý: Väčšina reakcií je pozitívna, ľudia z nášho okolia sa zabavili, mnohí nás obdivujú, že sme sa na to odvážili.

Tomáš Šebo: Ak sa nám na to niekto ozval, tak začal práve týmto bonmotom. Minimálne náš projekt ľudia medzi ostatnými rozpoznali. Myslím, že sme neprekročili hranice etiky, hoci rada pre reklamu má iný názor.

Igor Lichý: Uvedomujeme si, že reklama ľudí obťažuje, je minimum takých, čo si ju žiadajú. Berieme to tak, že keď už postavíme do cesty bilboard, tak nech je aspoň vtipný a zábavný. Cieľom kampane nebolo nalomiť klienta, ktorý sa rozhoduje, či kúpi našu kanceláriu alebo nekúpi. Ak si to niekto myslí, tak nerozumie reklame. Cieľom bolo upozorniť ľudí z biznisu na náš projekt. Keď sa pozrieme na návštevnosť našej webstránky, tak to splnilo účel.

Kam chodíte po takéto nápady?
Smiech. Tomáš Šebo: Jednak pracujeme s reklamnými agentúrami a myslíme si, že práve v nápadoch je tá pridaná hodnota. To je to, čo nás baví.

Igor Lichý: Snažíme sa obklopiť inšpiratívnymi ľuďmi, je to dlhodobý proces.

Aké máte ďalšie esá v rukáve?
Igor Lichý: Máme rozpracovaný jeden projekt na Štefánikovej ulici v Bratislave, kde plánujeme obnoviť, respektíve zachovať ducha socialistického realizmu. Zistili sme, že je ťažká úloha urobiť to so súčasnými technológiami a najmä s požiarnymi predpismi. Vyzerá to takmer neriešiteľne, takže som veľmi zvedavý na výsledok. A ešte pracujeme na jednej vile na Kramároch. Mali sme tú česť stretnúť úžasnú investorku, ktorej prvá veta bola, že miluje vilu Tugendhat. Každému architektovi prajem takéhoto investora. A potom máme ešte jeden uletený rekreačný domček.

Tomáš Šebo: Investor prišiel s lokalitným programom, ktorý sa neodmieta.

Vráťme sa k vášmu developerskému pôsobeniu. Táto oblasť má na Slovensku pre rôzne kauzy veľmi pošramotenú povesť. Aká je podľa vás cesta von?
Igor Lichý: V tomto biznise sa pohybujeme osem rokov, čo vzhľadom na dĺžku celého stavebného procesu nie je dlho. Ale už vieme, že je veľmi dôležité mať partnerské vzťahy, mať dobrý imidž. Bratislava je jedna veľká dedina, tu každý každého pozná, tu keď človek vyrobí nejaký psí kus, tak to všetci vedia. Už sme odmietli biznis, ktorý nebol úplne čistý a z hľadiska susedských vzťahov narobí veľa problémov. Ani pri cynickom pohľade cez peniaze taký projekt nie je dobrou vizitkou. Veľa zla narobia aj politici, ktorí dravým developerom dávajú priestor.

Môže byť developer cynik?
Tomáš Šebo: Dôkazov je dosť.

Igor Lichý: Je to beh na krátke trate. Pred časom som rokoval s jednou belgickou firmou, ktorá je na trhu 150 rokov. Ustáť to tak dlho, to je výkon.

Ing. arch. Tomáš Šebo (1968) Fakultu architektúry STU v Bratislave absolvoval v roku 1993. Bol zakladajúcim členom združenia Barak architekti, v rámci ktorého pôsobil do roku 2004. Zároveň v období rokov 2001 až 2005 pracoval ako architekt pre francúzsku spoločnosť Bouygues na projektoch biznis centra I. P. Pavlova, automobilky PSA Trnava a pražských hoteloch Accor. V roku 2005 založil s Igorom Lichým spoločnosť ITB Development, na poste podpredsedu predstavenstva pôsobí dodnes. Mgr. arch. Igor Lichý (1972) V rokoch 1990 až 1993 študoval na Fakulte architektúry STU v Bratislave, štúdium architektúry ukončil na VŠVU v roku 1996. Nasledujúce tri roky pracoval v spoločnosti Huma 90 Team Projekt a potom pre nemeckú spoločnosť SEFL+PARTNER Architektbüro Hamburg. V rokoch 2000 až 2005 zastával pozíciu stavbyvedúceho a projektového manažéra v spoločnosti Strabag na projektoch Polus City Centre, centrály firmy a BBC V na Plynárenskej v Bratislave. V roku 2005 založil s Tomášom Šebom spoločnosť ITB Development, na poste predsedu predstavenstva pôsobí dodnes.

Mária Nováková
Foto a vizualizácie: ITB Development

Článok bol uverejnený v časopise ASB.