Ivan Matušík a jeho dlhý život s architektúrou

Ivan Matušík bol ako jeho stavby. Hrdé a sebavedomé, ale aj s pokorou k okoliu a ľuďom, pre ktorých boli vytvorené. Mali rešpekt a ľudský rozmer a zároveň sa dokázali na seba pozrieť z  nadhľadu aktuálnych európskych trendov.

Slovami Mariána Zervana: „V slovenskej povojnovej architektúre ťažko nájdeme tvorcu, ktorý v našich pomeroch tak invenčne ako Ivan Matušík napĺňal corbusierovskú predstavu architektúry ako fantázie predchnutej duchom modernej technickej civilizácie a súčasne korigovanej palladiovskou geometriou harmónie i majestátom archetypických tvarov.“

Osobne som sa s architektom stretol niekoľkokrát, naposledy v roku 2013 pri fotení do knihy Alana Hyžu 100 ľudí a ich miest. S Alanom sme si povedali, že v tomto výbere nemohol Ivan Matušík chýbať. Architekt chcel len vedieť, v akej bude spoločnosti – s odpoveďou bol spokojný.

Za svoje obľúbené miesto si vybral dvor v bytovom súbore Unitas v Bratislave. „Tam som kedysi vyrastal, a keď som trochu podrástol, dozvedel som sa, že tie domy sú od architektov Fridricha Weinwurma a Imricha Vécseia. Teda od tých, na ktorých dielo som neskôr voľne nadviazal,“ povedal mi vtedy architekt Ivan Matušík.

Bol náročný k sebe i ostatným. Bol náruživý diskutér a pre niektorých neznesiteľný puntičkár – nielen pri obhajobe svojho diela, ktoré sa mu menilo a doslova strácalo pred očami, ale aj svojich slov v redakcii rôznych periodík, ktoré chcel mať čo najpresnejšie zachytené v textoch.

Jednoducho, pri Ivanovi Matušíkovi sa nedalo byť ľahostajným. Už len preto, že pri debate dával prednosť argumentom. Bolo príznačné, že v závere svojej tvorby spolupracoval aj s oveľa mladšími kolegami – aj preto sme v tomto príspevku dali priestor na spomínanie architektovi Sebastianovi Nagyovi.

Architekt Sebastian Nagy: Moje roky s Ivanom Matušíkom

 Sebastian Nagy mal 22 rokov, keď sa po prvýkrát osobne stretol s vtedy už 70-ročným Ivanom Matušíkom. Písal sa rok 2002 a Sebastian bol v treťom ročníku na Fakulte architektúry STU v Bratislave.

V ateliéri Norberta Šmondrka na Karpatskej ulici práve pomáhal s prípravou vizualizácií, keď sa pri ňom zastavila osobnosť slovenskej architektúry.

Ich prvé stretnutie bolo náhodné, ale potom nasledovala niekoľkoročná spolupráca, ktorá vyústila do ich najväčšieho projektu – obytného domu Triangolo v Nitre –, za ktorý v roku 2008 získali Cenu Dušana Jurkoviča.

Najskôr bola súťaž na Podhradie

„Onedlho po našom prvom stretnutí mi Ivan Matušík zavolal a požiadal ma, či by sme spolu nešli do súťaže na bratislavské Podhradie,“ začína spomínanie Sebastian Nagy. „Pracovali sme na projekte asi tri mesiace a nakoniec sme túto súťaž aj vyhrali.

Pravidelne som chodil do jeho domu, kde mal aj ateliér. Boli to príjemné tvorivé dni, ktoré sa vždy začínali kávičkou. A na obed zase prichádzala jeho pani manželka, ktorá nás ‚vydurila‘ na horné poschodie, kde sme sa museli pekne naobedovať.

A pri jednom takom obede som sa dozvedel, že ako mladý chlapec lietal na vetroňoch. Veľmi ho to bavilo, ale raz sa mu stalo, že na vetroni havaroval a ako decko to doma zamlčal. Rodičom tvrdil, že len spadol z bicykla, ale nakoniec sa to dozvedeli z novín, a tak mal potom doma zle.

„Veľa sme sa s Ivanom rozprávali – či už o architektúre, alebo len tak o živote – a hneď od začiatku sme si ľudsky sadli, hoci bol medzi nami 50-ročný vekový rozdiel. Ivan sa rozhodol, že na jeho ‚klasiku‘ v podobe hlavy a ceruzky treba napojiť aj počítačový softvér.

„‚A týmto veciam sa predsa len lepšie rozumejú mladí,‘ hovorieval. V niektoré dni nás bolo v ateliéri naozaj dosť, lebo som musel k práci na súťažnom návrhu prizvať aj zopár spolužiakov.“

„Bol som akýmsi ich vedúcim a koncepciu, ktorá vznikla z nášho tímu, potom Ivan doťahoval spôsobom, na ktorý bol zvyknutý. Bola to medzi nami win-win kombinácia. Systematicky sme spolu tvorili koncept a ďalej ho precizovali. Spomínam si, ako si niektoré veci z rozhovorov zapisoval.“

„Spočiatku mi to bolo trochu divné, ale neskôr som pochopil, že na niektoré otázky nemal hneď odpoveď, preto si ich zapisoval. O deň-dva už prichádzal s adekvátnymi argumentmi.“

„Ako som spomenul, súťaž na Podhradie sme vyhrali, ale kompetentní nás vo výsledku oklamali,“ rozpačito dodáva Sebastian Nagy.

„A tak som od Ivana dostával lekcie o vzťahoch medzi architektmi v meniacej sa spoločnosti… Onedlho som odišiel študovať do Švédska, ale náš príbeh pokračoval. Môj kamarát si chcel postaviť rodinný dom v Nitre a nasmeroval som ho na Ivana Matušíka.“

„Áno, išlo o známe Patio v susedstve Nitrianskeho hradu, za ktoré Matušík v roku 2012 získal Cenu Dušana Jurkoviča. Keď som prišiel na Slovensko, ukazoval mi jeho návrh a ja zase svoje projekty. Vo Švédsku som práve vyhral medzinárodnú ideovú súťaž, takže som sa mohol pochváliť. Navrhol som meňavku ako príklad organickej architektúry na základe matematických postupov.“

Triangolo – vlna v panoráme Nitry

„Poslaním architekta je ísť s dobou. Každý však máme svoju filozofiu a tieto veci treba skĺbiť,“ povedal pre ASB v roku 2009 Ing. arch. Ivan Matušík a  bytový dom Triangolo v Nitre mu dal za pravdu. Ten veľmi odvážne, ale aj rozvážne vstúpil do prostredia zástavby starších bytových a rodinných domov. Spolu s mladším kolegom Sebastianom Nagyom vytvorili dom na pôdoryse rovnoramenného trojuholníka.“

„Táto stavba vznikla na základe dialógu medzi prírodnými danosťami stavebnej lokality a mestom. Strecha domu v tvare morskej vlny udrela ako príboj na skaly súčasnej slovenskej architektúry a výsledkom je Cena Dušana Jurkoviča 2008.

„Ocenenie je príjemným, ale predsa len vedľajším produktom nášho snaženia,“ vysvetľoval Ivan Matušík. Rozhodujúca je spokojnosť – investora, naša a, samozrejme, samotných užívateľov.“

„Ani zďaleka to nebolo o tom, že Ivan nástojil na svojej pravde,“ pokračuje v spomínaní Sebastian Nagy. „Keď boli moje názory zmysluplné, vždy ich akceptoval a z jeho strany platilo to isté. Nepresadzoval svoj názor za každú cenu.“

„Nechal si veci uležať a často sa stávalo, že neskôr prišiel s návrhom, v ktorom akceptoval aj môj názor. Ivan rozhodne nebol taký, ako ho často vykresľujú iní ľudia, že by mu spolupracovník nemohol oponovať. No keď so mnou nesúhlasil, vedel mi dať pádne argumenty. Ktovie, možno vo vnímaní jeho osoby zvonka boli aj nezrovnalosti z minulosti.“

„Samozrejme, hneď na začiatku Triangola sme narazili na trojuholníkový pozemok,“ zamýšľa sa Nagy nad otázkou dispozície.

„Rozmýšľal som, čo s ním, a on mi povedal: ‚Sebastian, viete, na trojuholníkový pozemok patrí trojuholníkový dom.‘ Pozrel som sa naňho: ‚Aha, fakt!‘ A išli sme ďalej. Vymysleli sme vlnitú strechu, inšpirovali sme sa konceptom meňavky z mojej ideovej súťaže, ktorú som vyhral vo Švédsku.“

„Nechceli sme, aby sa projekt za každú cenu odlišoval, ale nezvyčajný pozemok si naozaj vyžadoval osobité riešenie. Jeho kryštalizácia vznikala vo vzájomnom dialógu. Viem, ako pán architekt pracoval, nerobilo mi problém dopĺňať jeho myšlienky a udržať tvorbu v kontinuálnom procese. Pochopil som, že dôležité sú medzikroky, v architektúre sa nič nedá urýchliť.“

„Nasledovali úvahy nad základnou štúdiou, prvé skice, varianty, formovala sa charakteristická „vlna“ na streche budúceho Triangola. Po ustálení jej tvaru mu priniesla príznačnú siluetu, ale i organickú linku, ktorá prepojila originálny koncept s prostredím a nitrianskou panorámou. Inšpiratívnymi dominantami sa stali Nitrianska pahorkatina, vrch Zobor a meander rieky Nitra – akási triáda pre Triangolo.“

„Veľa sme na tom nezarobili, on v týchto veciach príliš nevedel chodiť,“ pripomína Sebastian Nagy. „To už vtedy nebol jeho záujem. Chcel jediné – ešte si niečo postaviť. Našťastie, investor bol môj kamarát, takže nás pri Triangole nikto príliš nenaháňal. Prešiel som však veľkou lekciou – pochopil som, ako sa robia veľké projekty. Ba dokonca som robil aj realizačný projekt. Bol to pre mňa ozajstný krst.“

Radosť z kreslenia

„Po Triangole už v spolupráci Matušík – Nagy nevznikol realizačný projekt. Zostalo to pri navštevovaní, konzultáciách, debatách, kávičkách a príležitostných pohároch s vínkom. „Často som za ním chodil prekonzultovať svoje projekty,“ hovorí Sebastian Nagy. „Našťastie, Ivan dlho zostal v pracovnom móde, a tak ľudia za ním často prichádzali s prosbou o vyprojektovanie rodinného domu.“

„A tak sa hral, kreslil domčeky a ja som mu pritom trochu pomáhal. Podklady som mu nahadzoval do AutoCadu a on to posúval ďalej a následne odovzdal statikovi. Veľmi rád mal modely svojich projektov. Aj pri nich som mu pomáhal, ale len pripravovať podklady v AutoCade na laserové rezanie.“

„Samotné lepenie modelov bolo jeho veľkou záľubou. Spomínam si, že občas sa ma opýtal, koľko si má za projekt vypýtať. ‚Neviem,‘ odpovedal som mu, ‚však ste známy architekt, pýtajte si veľa.‘ On sa však iba tešil, že môže niečo kresliť aj po osemdesiatke.“

„Veľmi ho trápili jeho stavby, ktoré sa začali veľmi meniť,“ zdôrazňuje Sebastian Nagy. „Pri Slimáku rýchlo pochopil, že je nenávratne preč. Tam už len mohol poukazovať, už sa nedalo nič zachrániť. Veľmi nešťastný bol z hotela Kyjev a Priora.“

„Moja sestra advokátka sa mu s tým snažila pomôcť. Nešlo to však dobrým smerom, bol z toho deprimovaný. Osobne som bol s ním naposledy tesne pred koronou. Keď mi pripravoval kávičku, varil mi ju už na desaťkrát. Staroba sa nemilosrdne hlásila.“

„Predtým ešte vášnivo rozprával, vypytoval sa ma na rôzne veci. V závere to už bolo oveľa zdĺhavejšie. Neustále sa vracal k motívu rozhovoru, ale na konci už vedel reagovať. Rozhovor bol teda pomalý, ale s výsledkom. Oblúk rozhovoru bol vystavaný pevne – ako jeho stavby.“

Pravdivosť v architektúre

„Čo bolo pre mňa dôležité a odniesol som si to aj po jeho odchode, bola čestnosť a nekrivosť v tvorbe aj živote. Dbal na to, aby boli veci pravdivé, aby architektúra bola skutočná a aby architekt príliš neohýbal chrbát pred investorom.

„Aj náš vzťah mnohí zvonka riešili. Prečo ja s Matušíkom, čo tým sledujem atď. Miestami to bolo až paranoidné, dozvedal som sa čoraz viac o krivosti medzi architektmi – už od éry socializmu, ktorá sa prenášala do súčasnosti.“

„Veľa mi rozprával o kadečom a kadekom. Mnohé okolnosti boli naozaj smutné. ‚Ako ste to robili za socíku?‘ pýtal som sa ho viackrát. ‚Viete, Sebastian, za socíku bolo jedno pravidlo, ktoré znelo: všetci straníci režimu boli hlúpi a nekultúrni, ale vždy sa medzi nimi našiel jeden vzdelaný, ktorý ich nakoniec presvedčil.‘“

Moja najbližšia? Tržnica na Trnavskom mýte

Na otázku o najobľúbenejšom projekte od Ivana Matušíka Sebastian Nagy odpovedá jednoznačne: tržnica na Trnavskom mýte. „Je to budova par excellence. Bol to taký slovenský hi-tech na rogersovský spôsob zo začiatku 80. rokov minulého storočia.

Zdá sa, že ju nepostihne rovnaký osud ako neďaleký Istropolis a prechádza významnou obnovou. Verím, že by to mohlo fungovať podobne ako Freshmarket na Tomášikovej ulici. Rovnako skvelý je aj jeho dom, v ktorom som trávil množstvo času. Podobne ako jeho vrstovníci Milučký, Kuzma či Skoček, aj Ivan Matušík sa pri ňom inšpiroval škandinávskou architektúrou.

Voľne ju však prevtelil do svojho tehlového  domu, ktorý vystaval podľa palladiovského členenia základného štvorca na deväť identických častí. Keď som tento dom začal študovať, zistil som, že všetko dáva zmysel. A dávalo by zmysel, aj keby ho namaľoval na bielo. A rovnako zaujímavý je jeho prvý projekt plavárne pri Lanfranconi, fantastický je Prior… a tak by som mohol pokračovať.“

TOP 10 stavieb Ivana Matušíka

Krytá plaváreň, Lanfranconi, Bratislava, 1957 – 1961, spolupráca: Július Magyarič

Patrí k Matušíkovým prvotinám, navrhol ju počas vojenskej prezenčnej služby na pôde Vojenského projektového ústavu. Objekt sa realizoval ako južná prístavba k významnému architektonickému dielu zo začiatku 30. rokov 20. storočia od architekta Klementa Šilingera.

Stredisko Slimák, Bratislava, 1960 – 1964, spolupráca: Honzo Sazama

V súčasnosti sa hodnotí ako jedno z najpôsobivejších architektonických diel spomedzi tých, ktoré na Slovensku vznikli na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia. Nebolo náhodné, že po svojom vzniku vzbudilo ohlas aj v celoštátnom československom meradle. Veľkorysé tvarové gesto malo výrazný rukopis čistých kultivovaných línií.

Obchodný dom Prior, 1964 – 1978, Bratislava, spolupráca: Karol Rosmány, Peter Minarovič, Rudolf Gaža, Pavol Lichard, Pavel Čížek

OD Prior, zvaný Trojuholník, bol realizovaný ako prvá etapa výstavby Kamenného námestia. Išlo o prvý plnosortimentový obchodný dom postavený v 60. rokoch na Slovensku. Dal sa vtedy porovnávať len s pražským obchodným domom Biela labuť z obdobia prvej Československej republiky.

Citlivé narábanie s kameňom, ktorý je na tejto stavbe uplatnený v nebývalom rozsahu, potvrdilo autorove mimoriadne schopnosti pri jeho tvarovaní. I. Matušík zaň v roku 1969 získal svoju prvú Cenu Dušana Jurkoviča.

Hotel Kyjev, 1969 – 1973, Bratislava, spolupráca: Karol Rosmány, Peter Minarovič, Rudolf Gaža, Pavel Čížek, Juraj Kozák

Predstavoval druhú etapu výstavby areálu Kamenného námestia, realizovanú podľa víťazného súťažného návrhu z roku 1960. Možno konštatovať, že súťažný návrh predstihol svoju dobu a počas celej výstavby nepostihli areál nijaké významné zmeny.

Rukopis autora sa výrazne podpísal pod celý rad perfektných kamenárskych detailov z masívnych zaoblených blokov a dosiek rešpektujúcich fládrovanie travertínu. Perfektnými detailmi sa vyznačovali i stolárske výrobky, najmä kazetový drevený strop, ktorý neskôr našiel uplatnenie aj na iných stavbách.

Mestská tržnica, 1978 – 1981, Trnavské mýto, Bratislava, spolupráca: Pavel Čížek, Alena Morávková

Vyrástla v blízkosti bývalého centrálneho trhoviska, ktoré v tomto priestore malo dlhoročnú tradíciu. Idea zastrešenej ulice, pasáží a galérií bola premietnutá do projektu rešpektujúceho program stavby. Transparentnosť architektúry dotvoril sklenený obvodový plášť odrážajúci rušný život tržnice. Strojová technika tohto moderného kontajnera využíva klimatizačný systém v duchu ideí hi-tech.

Tehlový dom – vlastný rodinný dom, 1978 – 1981, Bratislava

Stále aktuálna téma rodinného domu je aj v tomto prípade úprimnou spoveďou architekta. Jeho výtvarná výpoveď je zracionalizovaná v sieti modulových čiar disciplinovane organizujúcich celé dielo. Priestorová a dispozičná kompozícia vychádza z klasického palladiovského členenia základného štvorca na deväť identických častí.

Elipsion, 2000 – 2002, Senec, spolupráca: Jozef Pavelčák, Ján Bustín, František Šuppa

Úzka stavebná parcela v blízkosti Slnečných jazier predurčila návrat k jednotraktu. Konštrukčný základ domu vytvorilo sedem nosných eliptických rebier oceľového T-profilu, ktoré v sebe integrujú do jedného stavebného korpusu všetky horizontálne i vertikálne konštrukcie.

Koža domu pozostáva z pozdĺžnych a priečnych fošní s tepelnou izoláciou a pri originálne riešenej dvojplášťovej škrupine z dreva. V roku 2002 zaň získal svoju druhú Cenu Dušana Jurkoviča.

Polyfunkčný komplex Cukermandel, Podhradie, Bratislava, 2002, autori: Ivan Matušík, Sebastian Nagy

Víťazný súťažný návrh z anonymnej urbanisticko-architektonickej súťaže znamená viditeľný posun v názoroch na riešenie bratislavského Podhradia. Filozofia konceptu priniesla presvedčivú aplikáciu historického odkazu minulosti spočívajúcu v overených plošných, objemových a štrukturálnych princípoch.

Bytový dom Triangolo, Nitra, 2006 – 2008, autori: Ivan Matušík, Sebastian Nagy

Vznikol ako dialóg medzi prírodnými danosťami, mestom a stavebnou lokalitou. Nitrianska pahorkatina, Zobor a meander rieky Nitra predstavovali základné inšpiratívne dominanty.

Trojuholníková parcela a vlnovková strecha spolu s dispozičnou a materiálovou koncepciou nakoniec sformovali architektúru do jej výslednej podoby.

V architektonickom vyjadrení dominuje monomateriálovosť, dve fasády rovnakého vzhľadu a zaoblená časť strechy s kupolami. V roku 2008 získala stavba Cenu Dušana Jurkoviča a bola nominovaná na Mies van der Rohe Award 2009.

Rodinný dom Patio, 2008 – 2011, Nitra

Je situovaný pod nitrianskou katedrálou. Rešpekt pred historickým prostredím ho na južnom svahu skryl pod záhradu. Tento nezvyčajný dom sa naplno otvoril mestu pod Zoborom len svojou celosklenou južnou fasádou. Autorova filozofia je tu opäť premietnutá do jednoúrovňovej dispozície s úžitkovou plochou 135 m².

Malé patio priamo spája interiér s nebesami – inšpiráciou z nočnej oblohy ovláda celý stropný systém osvetlenia. V roku 2012 získal dom Cenu Dušana Jurkoviča.

Autor čerpal z nasledovných zdrojov:

• Ivan Matušík: Život s architektúrou, vydal Monada ateliér, s. r. o., Bratislava 2003, text: Marián Zervan.
• Ivan Matušík: Život s architektúrou II, vydal Spolok architektov Slovenska, Bratislava 2015.