Jaroslav Kamody: Patriot, ktorý športovo tlačí svoju firmu na pódium

Jaroslav Kamody (1969) je neprehliadnuteľnou postavou slovenského stavebného trhu. Už sedemnásť rokov pôsobí v oblasti stavebných izolácií, kde sa cíti ako ryba vo vode – pozná tam každú perej i tíšinu. Je dôverným znalcom tohto kľukatého terénu, o ktorom tvrdí, že sa už odrazil od dna. Trpezlivo hľadá úspešné cesty vlastnej firmy a športovo ju tlačí na pódium v cieli. Je to „srdciar“, ktorý sa za svoje farby dokáže aj pobiť, ale zároveň si ctí férovosť vo vzťahoch. Od októbra minulého roka vedie spoločnosť Špeciálne izolácie Bratislava, ktorej odovzdáva všetky svoje zásady.

Kedy sa začal písať váš príbeh vedúci k stavebníctvu?
Asi už niekedy v mladosti, ktorú som prežil v obci Hodruša-Hámre v Štiavnických vrchoch. Rodičia si všimli, že stále čosi konštruujem a zbíjam dohromady, a tak sa zhodli, že po základnej škole pôjdem na strednú priemyselnú školu do Liptovského Mikuláša.

Váš otec bol baník – nelákalo vás fárať pod zem a hľadať zlato?
To neprichádzalo do úvahy. Otec mi povedal, že mi ruky-nohy doláme, ak budem baníkom… Radšej som ho teda poslúchol a na Liptove strávil krásne štyri roky. Absolvoval som tam odbor technické zariadenia budov, v ktorom som pokračoval aj na Stavebnej fakulte STU v Bratislave.

To už bolo po novembri `89, ktorý otvoril nový svet. Čo ste v ňom objavili?
Hneď po otvorení hraníc som išiel spoznávať stavebný svet do zahraničia. Dva roky som bol na brehu Bodamského jazera, v nádhernom kraji pod Alpami, kde na ostrove Mainau (Ostrov kvetov) rastú tropické rastliny. Tam som „pričuchol“ k nemeckej stavbárine a v priamom prenose som pochopil porekadlo o remesle so zlatým dnom. U remeselníkov dominovala precíznosť, spoľahlivosť a hrdosť na svoju prácu i firmu. Táto skúsenosť mi otvorila oči.

Dala sa preniesť na Slovensko?
Len postupne, lebo štyridsať rokov socializmu je na Slovensku zrejmých ešte aj dnes. V marci 1994 som vstúpil do môjho prvého zamestnaneckého pomeru na Slovensku v Izomate Nová Baňa (v súčasnosti Knauf Insulation – pozn. red.), kde som pôsobil ako obchodný zástupca predaja minerálnej vlny pre Českú republiku. Po piatich rokoch v Izomate som dostal ponuku od firmy Saint-Gobain, kde som bol zodpovedný za predaj čadičovej vaty na Slovensku.

Obdobie zo začiatku milénia nebolo slovenskému stavebníctvu priaznivo naklonené. Ponuka od českej spoločnosti Dektrade bola tou povestnou výzvou?
V tom čase som už bol dostatočne zorientovaný v tejto oblasti a príležitosť od českej firmy, ktorá chcela expandovať aj na Slovensko, som považoval za motivujúcu. Mal som vytvoriť distribučnú spoločnosť so stavebninami, ktorá by bola výrazným hráčom na Slovensku v oblasti izolácií striech a fasád. Od roku 2003 som otvoril na Slovensku 15 prevádzok, ktoré si našli svoje miesto na trhu.

Rovnaké ambície však mali aj iné distribučné spoločnosti. Aké momenty viedli k presadeniu sa vášho modelu v Dektrade?
Byť blízko k zákazníkovi, s dobrým sortimentom, dobrou skladovou zásobou, vyhovujúcimi podmienkami a ochotným a odborne zdatným personálom.

Koncom minulého roka ste sa opäť primkli ešte viac k izoláciám. Čím vás tak priťahuje svet „v izolácii”?
Asi mu najviac rozumiem, hoci navonok sa snažím odizolovať… Je to oblasť, ktorá je v stavebnom procese čoraz dôležitejšia, a zvyšovanie cien energií tejto brandži nahráva. Tepelné izolácie boli kedysi doménou Izomatu, dnes je na Slovensku mnoho nadnárodných firiem, ktoré si chcú odkrojiť z tohto koláča s budúcnosťou. Podobná situácia je aj v hydroizoláciách.

Čosi podobné od vás očakávajú aj akcionári zo spoločnosti Špeciálne izolácie Bratislava, ktorí si vás vybrali do čela podniku na miesto zosnulého Jozefa Šínského. Staviate na kontinuite po vašom predchodcovi?
Bolo by nerozumné meniť úspešné veci, a preto nadväzujem na všetko dobré. Počas sedemnásťročného pôsobenia si firma vybudovala renomé, ktoré chcem ešte zvýrazniť. Každý z nás je však iný, navyše doba prináša nové situácie, na ktoré treba reagovať, a tak prinášam svoje predstavy a zásady.

Ktoré sú tie najdôležitejšie?
Musíte dôverovať svojim ľuďom, ale tí zase musia mať jasne rozdelené úlohy. Nemôže sa stať, aby všetci robili všetko. Snažím sa o vytvorenie presných kompetencií a zodpovedností s pravidelným cyklom porád. Jedni musia zabezpečovať mate­riál, ďalší zase naceňujú prácu, iní sledujú splatnosť faktúr. Mojím príchodom som však nechcel spôsobiť prevrat. Pokračujeme v úspešne nastavených veciach a vylepšujeme to, čo sa dá vylepšiť. Firma je personálne stabilná – v súčasnosti máme 23 zamestnancov, z toho sedem technicko-hospodárskych pracovníkov.

Aký ste typ človeka? Prevažujú u vás racionálne alebo emotívne črty?
Vždy som sa snažil riadiť sedliackym rozumom. Nie som zástancom mimoriadnych príručiek so sofistikovanými prístupmi. Viem, ako sa riadi väčší kolektív, veď v minulosti som bol zodpovedný aj za 200-členný tím pracovníkov. Som nekonfliktný typ, ktorý vie pochváliť, ale aj pokarhať. Zo zlého sa snažím poučiť a ísť ďalej. Samozrejme, v práci musí prevažovať racionálne uvažovanie a jasne si treba odpovedať na otázky: má dať – dal, má urobiť – urobil.

Hovoríte, že ste nekonfliktný človek, ale svoj názor si viete obhájiť aj razantnejším spôsobom.
To rozhodne, veď človek by mal byť hrdý na firmu, ktorá ho živí, a robiť pre ňu naplno. Ak pod razantnejším spôsobom myslíte môj konflikt so „známou postavou“ zo stavebnej brandže, tak len pripomeniem, že v obchodnom vzťahu treba byť zdvorilý, ale odtiaľ potiaľ. Ten pán sa ku mne správal ako starý otec k vnúčikovi, tak som mu trochu sedliacky vysvetlil, že som mu odnikadiaľ nevypadol. Pri našej výmene názorov boli všetky ikony slovenského stavebníctva a myslím, že by sa zhodli na tom, že moje konanie bolo férové a adekvátne. Navyše, neskôr sme si to s dotyčným pánom vysvetlili.

Rivalita s konkurenciou má však aj pozitívne stránky. Ako si treba uhájiť svoje farby?
Slovensko je malé, všetky firmy sa vzájomne poznajú, každá má svoje pole pôsobnosti. Samozrejme, nemôžeme mať všetko, ale platí to aj pre druhých. Rozhodne sme v pozícii, že si môžeme vybrať zákazku, do ktorej chceme ísť, a vieme odhadnúť, či v nej aj uspejeme.

Čo ešte okrem kvality ponuky rozhoduje – cena?
Nemalo by sa stávať, že na Slovensku takmer s istotou vyhráva ten najlacnejší. My však zvyčajne nie sme najlacnejší, napokon, nedovoľuje nám to naše meno. Skúsenosti mi potvrdzujú, že vyhrávame na základe zaručenej kvality. Žiaľ, občas musíme pristúpiť na cenové kompromisy, ale taká je realita. Zakladáme si na dobrých vzťahoch s dodávateľmi tepelno- a hydroizolačných materiálov a na výhodných pozíciách u našich odberateľov.

To je aj zdroj vašich zákaziek?
Jednoznačne. Zaujímame sa o projekty, keď sú ešte len na papieri a na ich mieste rastie tráva alebo sa pasú ovce. Informácie zbierame od dodávateľov i odberateľov, s nadnárodnými spoločnosťami konzultujeme ich dlhodobé plány. Je dôležité, aby sme sa včas dozvedeli o stavbe a začali rokovať s kompetentnými ľuďmi s cieľom naceniť a následne erudovane spracovať ponuku, s ktorou by sme uspeli.

Čoraz viac stavebných firiem tvrdí, že svetlo na konci tunela už nie je len zbožným prianím. Práce teda pribúda?
Určite sme sa už odrazili od dna. Práce je dosť, ale otázna je miera zisku. Je iná, než sme si predstavovali. Tento rok nebola práve slabá zima, ale nepamätám sa, že by sme čo len deň nepracovali. Robotu máme a našťastie zatiaľ aj na primerane dlhé obdobie.

Vašou prioritou je stále Slovensko?
Ťažiskom zostáva Slovensko, kde sme realizovali mnoho významných stavieb. Medzi ne patria Auparky, logistické centrum v Šariši či Europa Business Center v Banskej Bystrici. Okrem toho realizujeme strechy aj v zahraničí, a to najmä v Česku. Napríklad v Ostrave dokončujeme logistickú halu. V Bratislave sme uspeli v súťaži na pomerne komplikované strechy väčšieho rozsahu, dokončujeme administratívnu budovu CBC na Karadžičovej ulici, Centrál na Trnavskom mýte, nedávno sme dokončili Zimný štadión Ondreja Nepelu. Nemáme však problém vycestovať za prácou do okolitých štátov a vieme zrealizovať aj tie najzložitejšie strechy, ktoré majú plochu aj niekoľko desiatok tisíc štvorcových metrov.

Aj veľké zákazky riešite vlastnými kapacitami?
Keď nám nestačia vlastní zamestnanci, opierame sa o živnostníkov alebo spriatelené firmy, s ktorými dlhodobo spolupracujeme, čiže ich dobre poznáme a za ich kvalitu ručíme.

Vráťme sa ešte k ostro sledovanej stavbe – k Zimnému štadiónu Ondreja Nepelu v Bratislave. Čo ste na ňom vykonávali a ktoré momenty boli pre vás najnáročnejšie?
Izolovali sme ľadové plochy na všetkých troch ihriskách, ako aj strechu hlavnej haly. Náročnosť zvyšoval prísny harmonogram prác, pričom boli obdobia, keď sme museli robiť aj dlho do noci.

Ako ste ich izolovali?
Ľadová plocha bola tepelne izolovaná penovým sklom, čo je značne zložitá montáž a veľa firiem ju ani nerealizuje. Izolácia sa kladie do asfaltu a asfaltom sa aj zalieva. Komplikovanosť zvyšuje aj fakt, že hoci sa ľadová plocha chladí, pod vrstvou penového skla sa zase zohrieva, aby sa zbytočne nechladila aj pôda. Pod plochou sú doslova kilometre rúr, ktoré vykurujú, ale nad izolantom zase chladia.

Ste teda spokojní s výsledkom?
Našu prácu sme odviedli kvalitne a v zodpovedajúcej rýchlosti. Na tomto mieste chcem vyzdvihnúť skvelú súčinnosť s generálnym dodávateľom stavby, so spoločnosťou Ingsteel. S ňou sme zvládli aj náročnú logistiku dodávky materiálov, ktorú komplikovala aj lokalita zimného štadióna nachádzajúceho sa v širšom centre mesta. Pri našej práci sme sa museli vyrovnávať aj s množstvom rôznych technologických vstupov – napríklad so vzduchotechnikou – ale všetko sme nakoniec zrealizovali k vzájomnej spokojnosti.

Hovorili ste, že slovenské stavebníctvo sa už odrazilo od dna. V akej je kondícii, počujete v ňom falošné tóny?
Začnime cenami materiálov, ktoré v rokoch 2008 – 2009 išli dole. My sme vtedy menili menu a medzi okolitými krajinami sme boli akýmsi „euro zubom“– až na Rakúsko ani jeden z našich susedov nemá euro. Tomuto tlaku sme boli vystavení v danom období a dostávame sa z toho len pomaly. Navyše, na Slovensku pôsobí veľa zahraničných firiem – najmä českých, na ktoré sú napojení ďalší subdodávatelia. Dnes už teda nebojujeme len sami medzi sebou, ale aj so zahraničím. Vyhrávame však tým, že sme doma – máme vlastnú technickú základňu, veľký areál so skladovou halou, lepšie poznáme prostredie.

Nebrzdí vás ani druhotná platobná neschopnosť?
Stretávame sa s ňou, ale aj napriek tomu, že čakáme na peniaze od našich odberateľov, všetky záväzky si plníme. Tento problém sa snažíme preklenúť tak, že spolupracujeme len s overenými firmami. Nožnice sa však otvárajú a veľa vecí musíme prefinancovať z vlastných zdrojov, ale sme kapitálovo silná firma so zdravým financovaním, ktorá si to môže dovoliť.

Váš poznatok z krízy?
Vydržali sme vďaka našej profilácii, veľkosti i správnemu nastaveniu. Ešte viac sme sa zomkli, znížili náklady, a tak sme prežili – možno nie s takým úsmevom ako v minulosti, ale prežili a ideme ďalej.

Hovorí sa, že najlepšia investícia je do vzdelania. Je to aj vaša cesta?
Určite a aj my absolvujeme školenia organizované našimi dodávateľmi, ktoré sú ukončované spravidla aj nejakou ukážkou zručnosti. Dostávame certifikáty na to, že sme autorizovaná firma na daný materiál. Samozrejme, vedenie firmy na čele so mnou sa zaujíma o všetko nové, chodíme na veľtrhy, snažíme sa zachytiť trendy v aplikácii materiálov.

Život však nie je len o 24 hodinách v práci. Aké máte záujmy?
Mám dve malé deti, 9- a 4-ročné, a preto sa víkendy snažím tráviť vo svojom rodisku v Hodruši-Hámroch, kde mám malý rodinný domček. Som turista, zvládol som väčšinu končiarov v Tatrách a vyliezol som aj na Triglav, najvyšší štít v Slovinsku. Chcel som ísť aj na Mont Blanc, ale zdravotné problémy v tom čase mi to nedovolili. Dúfam, že raz sa naň ešte dostanem, pričom ma láka aj Grossglockner v Rakúsku.

Takže horolezecký adrenalín.
Sú to všetko kopce, ktoré sa dajú zliezť bez výnimočného technického zázemia. Raz za rok chodím s partiou na jachtu po Jadranskom a Egejskom mori, cez zimu rád lyžujem. A raz za čas si zahrám golf. Po matke som polovičný goral, rád chodím na Zamagurie, každoročne s partiou splavujeme Dunajec. K prírode mám vďaka rodičom naozaj blízky vzťah a vštepujem to aj deťom.

Ľudo Petránsky
Foto: Dano Veselský

Článok bol uverejnený v časopise ASB.