Matúš Vallo: Dobrý verejný priestor je ten, v ktorom sú ľudia radi
Matúš Vallo je neprehliadnuteľnou postavou slovenskej architektonickej scény. Je ho plná Bratislava i Slovensko. Spolu s Oliverom Sadovským stavajú domy, ktoré sa snažia o kontext s prostredím, cez rôzne občianske združenia vstupuje najmä do organizmu mesta Bratislavy, ktorej tvár mu nie je ľahostajná. Aj preto si na ASB GALA 2016 prevzal Špeciálnu cenu.
Začnime projektom Mestské zásahy, ktorým ste v roku 2008 prvýkrát zasiahli Bratislavu. Čo ste ním sledovali?
S kolegom Oliverom Sadovským sme vyzvali našich kolegov architektov, aby nielen identifikovali problém verejného priestoru v Bratislave, ale aj ukázali verejnosti jeho riešenie. Snažili sme sa teda o pozitívny prístup. V rokoch 2009 – 2010 sme vytvorili občianske združenia v Prahe a Brne a v roku 2010 po vydaní knihy Mestské zásahy. S láskou vaši architekti sme otvorili túto iniciatívu a nechali ju na „local heroes“ – aktivistoch, ktorí si mali pod touto značkou sami organizovať zásahy vo svojich mestách. My im však stále pomáhame prednáškami a naším know-how.
Oddychové plató Židovská ulica, Bratislava, 2015 Autor: My sme mesto. Je súčasťou projektu Mestské zásahy 2015 „95 nápadov, ako zlepšiť Bratislavu“, ktoré sú publikované v knihe s rovnomenným názvom. VIZUALIZÁCIA: TOMÁŠ AMTMANN | IDEALARCH
Naplnila sa vaša pôvodná ambícia?
Tisíckrát sme ju presiahli. Pôvodne sme chceli zozbierať zopár nápadov od kamarátov v Bratislave, ale že sa nám budú ľudia ozývať až z Trutnova, Jablonca nad Nisou či zo Žďáru nad Sázavou, aby mohli vystupovať pod značkou Mestské zásahy, to by ma v živote nenapadlo. Sme za to veľmi vďační a je veľmi príjemné vidieť, že sa tento formát ujal. Mestské zásahy sa ukázali ako vhodný formát na spojenie mestských politikov a úradníkov, ako aj odbornej verejnosti – architektov, dizajnérov a, samozrejme, občanov. Tento trojuholník je pre nás veľmi dôležitý.
Jedným z cieľov bola aj zmena obrazu architekta na verejnosti. Prečo?
V roku 2008, v čase nastupujúcej krízy, boli developer a jeho spoluvinník architekt vnímaní v očiach verejnosti veľmi negatívne a niekedy aj celkom oprávnene. V Bratislave, ale aj inde sa objavilo zopár ťažkých rán v organizme mesta, ktoré tak ľahko nezmiznú. Jednou z úrovní Mestských zásahov teda bolo ľuďom ukázať, že architekti si nielen bez akýchkoľvek zábran budujú svoje pomníky, ale sú to aj ľudia, ktorí vedia niečo urobiť aj bez zadania a z vlastnej iniciatívy.
Rekonštrukcia národnej kultúrnej pamiatky, Trnava, 2016 – Autor: Vallo Sadovsky Architects. Prvá fáza rozsiahlej rekonštrukcie mestských domov, ktorá v roku 2017 vyvrcholí vznikom nového kultúrneho centra Nádvorie. Foto: Nicole Lieskovská
Vyčistila kríza tento pôdorys?
Kríza výrazne pomohla realitnému trhu, a to najmä kupujúcim. Stavebné produkty pred krízou boli často zúfalé a robili ich často aj tí, ktorí sa v tom nevyznali – „eseročky“ zanikali a vznikali ako huby po daždi. Po kríze zostali najmä veľkí hráči, ktorí začali výrazne chápať, že sa o zákazníka musia pobiť. Dnes už investori robia kvalitnejšie veci, oveľa viac uvažujú o dispozíciách bytov a vôbec o tom, ako svojho zákazníka zaujať.
Ako prežil krízu váš ateliér?
Bolo to poriadne náročné a v jej úvode sme sa dosť vytrápili. Ale ani inde to nebolo veselé, všetci boli značne zneistení.
Názov Trend konferencie Reality a development bol: Rastieme, čo bude ďalej? Nehrozí na Slovensku opäť realitná bublina?
Rast stavebníctva vidíme na troch úrovniach: v prvom rade na dvíhajúcej sa cene bytov, ďalej na čoraz väčšom vyťažení našich profesistov a potom to vnímame na tom, aké ťažké je zohnať remeselníka, hoci len na vymurovanie plota. Stavebná produkcia teda opäť výrazne rastie, ale užívajme si tento pozitívny stav. Myslím, že vyčistenie opäť príde, ale dúfam, že to nebude také drastické ako v roku 2008.
Je váš ateliér na takej úrovni, že si môže z ponúkaných projektov vyberať?
Mali sme šťastie, že sme si mohli vyberať hneď od začiatku. Nikdy sme nerobili prácu, o ktorej by sme povedali, že je to „chlebovka“. Taliansky architekt Massimiliano Fuksas mi povedal, že architekt musí pri výbere projektu povedať viac nie ako áno. Keď sme s Oliverom končili školu a rozbiehali ateliér, nemali sme rodiny ani záväzky a občas sme si mohli dovoliť povedať nie. Vtedy sme nepotrebovali platiť hypotéky, ale dnes, po dvanástich rokoch, je to už trochu iné. Nikdy však nezoberieme zákazku len pre peniaze. Vždy nás na nej musí zaujímať zadanie, lokalita, klient, vízia. A toto všetko vieme nájsť aj v typológii bytového domu či kultúrneho centra.
Zdá sa, že ste voči developerom rezervovaný, ale pre jedného veľkého ste robili bytový komplex Nová Terasa v Košiciach. Nepociťujete v tom vnútorný rozpor?
Developerský biznis je úplne bežný typ podnikania, ale s jedným veľkým rozdielom. Ak právnik urobí zlú zmluvu, tak ma to v podstate nezaujíma, ale keď developer s architektom postavia zlý dom, ten potom ovplyvňuje život desiatok, možno aj tisícov ďalších ľudí.
Ako?
Uvediem aspoň niekoľko kategórií jeho vnímania – môže byť zle urobený, nevhodne umiestnený, esteticky neatraktívny a ešte si môže aj zle plniť svoju funkciu. No a ľudia okolo tohto zlého domu chodia, vnímajú ho a musia s ním žiť.
Na akej úrovni teda spolupracujete s developerom?
Na partnerskej. Nikdy sme developerov nevnímali cez prsty, je to ich spôsob podnikania. My si však vyberáme takých, ktorí sú zodpovední a keď dokončia dom, neujdú do neznáma. Niektorí si dokonca v danej bytovke kúpia byt, sú tam aj naďalej prítomní a záleží im na tom, ako to celé bude vo výsledku vyzerať.
Vždy zdôrazňujete prostredie, v ktorom daná budova pôsobí. Prečo je pre vás verejný priestor taký dôležitý?
Kontext nás veľmi baví a nikdy sme neprišli s dizajnom, ktorý by nekomunikoval so svojím okolím. Keď sme boli vyzvaní, aby sme sa zapojili do súťaže na Dom smútku v Kalnej nad Hronom, využili sme tehlu. Nielen preto, že je v móde, ale je to materiál, ktorý pretrval tisícročia. Je moderný, stály a je to materiál, ktorému ľudia rozumejú. Aj preto nás teší, že Dom smútku sa s veľkou pravdepodobnosťou bude aj realizovať. Kontext je pre nás jednoducho odrazový mostík, ktorý nás niekam posunie.
Obytný súbor Nová terasa, Košice, 2013 – Autor: Vallo Sadovsky Architects. Architektúra novej štvrte vychádza z jednoduchých a jasných tvarov s prihliadnutím na jedinečnosť každého domu. Foto: TOMÁŠ MANINA
Čo je dobrý verejný priestor?
Dobrý verejný priestor je ten, v ktorom sú ľudia radi. Moje podvedomie mi v podstate vždy našepká, či tam chcem byť alebo nie. Dobrý verejný priestor by mal umožňovať rôzne aktivity a mal by byť otvorený širokému spektru ľudí pochádzajúcich z rôznych vekových a sociálnych kategórií obyvateľstva. Samozrejme, mal by mať aj istú kvalitu detailu – napríklad v mestskom mobiliári.
Ako vzniká projekt vo vašom ateliéri? Je sprevádzaný aj vzájomnými polemikami?
V hľadaní sa určite objavia aj názorové strety, ale to je normálne. Dôležité je, aby sme si hneď na začiatku každej dizajnovej fázy projektu vyjasnili ciele, ktoré ním chceme dosiahnuť, a zároveň určili limity, ktoré nemôžeme prekročiť. Keď si to vyjasníme, oveľa ľahšie spolu prichádzame aj k dizajnovej fáze. Niekedy k nej prídeme rýchlejšie, inokedy to trvá dlhšie. Máme za sebou roky spolupráce, ktoré nám dovoľujú, aby sme sa aj dlhšie „vyhádali“ – pravda, pokiaľ to prospieva výsledku.
Viete si predstaviť zákazku, ktorú by ste nikdy nezobrali, aj keby bola hocijako lukratívna?
Takých je veľa. Pre niektorých ľudí žijúcich na Slovensku by som nikdy nechcel robiť a sú miesta, na ktorých by som nechcel stavať určitý typ budovy. Zásadou nášho ateliéru je, že sa nikdy nepodieľame na stavbe budovy, ktorá má negatívny dopad na svoje okolie, ubližuje mestu alebo skupine obyvateľov. To však neznamená, že vždy súhlasíme s „vox populi“.
Prečo vám tak záleží na Bratislave?
Asi pred desiatimi rokmi sme si odpovedali na jednu z najdôležitejších otázok našej generácie – či zostaneme žiť na Slovensku. Otázka sa dala položiť aj preto, že sme súčasťou Európskej únie a môžeme pracovať hocikde. Rozhodli sme zostať v Bratislave, ktorá je skvelým mestom s množstvom výhod, o ktorých sa často nevie alebo ich ľudia nevedia vhodne využívať.
Napríklad?
Je len 50 kilometrov vzdialená od Viedne a z Hodžovho námestia na Kolibu je to len 12 zástavok trolejbusom. A tam sa začínajú Karpaty s 95 kilometrami krásneho lesa. A tak by som mohol pokračovať… Podmienkou nášho rozhodnutia zostať na Slovensku však bolo, že mesto musíme zmeniť k lepšiemu. Bratislava má totiž extrémne vysoké nevyužitie svojho potenciálu. Je výrazne finančne podvýživená, ale na druhej strane sa do mesta vrátilo plno rozhľadených ľudí, ktorí chcú, aby mesto „nakoplo“ svoj potenciál.
Môže sa Bratislava stať aj významným európskym mestom alebo je skôr predurčená byť predmestím Viedne, ako to tiež občas uvádzate?
Áno, vo viacerých diskusiách som zastával názor, že Bratislavu treba akceptovať ako predmestie Viedne s historickým jadrom – a potlesk som si veru nevyslúžil. Asi však naozaj treba akceptovať, že nikdy nebudeme veľkým európskym mestom a netreba o to za každú cenu bojovať. Chýba nám mierka a potrebný počet obyvateľov, ktorí sú schopní vygenerovať dane a trhovú silu.
Mierka Bratislavy však má aj svoje výhody. Všetko je viac dosiahnuteľné…
Áno a zároveň je mesto aj ľahšie zmeniteľné. Musíme pracovať s výhodami mesta a nebojovať proti nevýhodám, ktoré sa číselne nedajú prekonať. V tomto meste asi nikdy nebude najväčšia konkurencia v oblasti gastra, ale na to, ako aj na ďalšie veci, máme predsa Viedeň, Budapešť či Prahu. A čo považujem za veľký luxus, je to, že Bratislava je dosť malá na to, aby som bez problémov chodil pešo z roboty domov a obhospodáril väčšinu našich klientov.
Čo trápi Bratislavu najviac?
Spomeniem dva extrémy, ktoré pramenia z nazerania na mesto v rámci fyzického priestoru. Prvým extrémom je ten najmenší detail verejného priestoru – v Bratislave je nedostatok bezbariérových prechodov, a to aj na nových cestách. No a potom je tu opačný extrém – Bratislave stále chýba toľko spomínaná vízia a nevie si komplexne odpovedať na otázky: Aké má byť toto mesto? Kam má smerovať? Ak nám nebudú fungovať malé detaily a zároveň bude chýbať vízia, mám pocit, že Bratislava sa bude stále iba potkýnať.
A čo vás najviac trápi na Bratislave?
Bratislavčania by mali dať trochu viac svojmu mestu, a to by zase malo trochu inak komunikovať so svojimi obyvateľmi a vysvetľovať, prečo sa niektoré veci robia práve tak. A čomu vôbec nerozumiem, je to, ako sa mnohí ľudia zo Slovenska pozerajú na Bratislavu často cez prsty. Nijaké pochopenie, že toto je naše hlavné mesto. Len nám vyčítajú: „vy v tej Blave sa ale máte“. Je tu veľa problémov, ktoré sa však dajú riešiť. A je tu čoraz viac ľudí, ktorí si uvedomujú, že Bratislava má na viac. Vznikajú nové skupiny ľudí, ktorí sa vedia zorganizovať a od svojich mestských zástupcov aktívne vyžadujú zmeny. Otázkou je, do akej miery to dokáže mesto aj využiť.
Zmenilo sa to s novým vedením mesta?
Myslím, že nie. Žiaľ…
V Trnave sa do Mestských zásahov zapojilo aj vedenie mesta.
Áno, miestne združenie tam spolupracovalo s magistrátom. V niektorých mestách sa vedenie mesta stáva priamym partnerom projektu Mestské zásahy.
Súčasný primátor Bratislavy vám však kedysi ešte ako poslanec mestského zastupiteľstva pomáhal maľovať zelený priestor na konečnej autobusov pod Mostom SNP…
Vtedy sme robili Mestské zásahy a parkovisko pod Mostom SNP sme na tri fázy menili na zeleno. Prvým výkrikom s názvom Zelené námestie malo byť upozornenie, v akom prostredí ľudia čakajú na zástavke a vtedy nám spolu s dobrovoľníkmi veľmi pomohol aj súčasný primátor mesta Ivo Nesrovnal. Riešili sme tam aj osvetlenie a navrhli sme konštrukcie, ktoré nesú svetlo – túto časť sme nazvali Prelet. Usilovali sme sa aj o tretiu fázu, ktorá nám už nevyšla. Chceli sme vrátiť do pôvodných betónových ník osvetlenie, ktoré by sme vedeli ovládať cez softvérovú platformu.
Rekonštrukcia reštaurácie Jasmin, Bratislava, 2016 Autor: Vallo Sadovsky Architects. Hľadal sa vzťah medzi miestom, časom a funkciou, ktorý sa nakoniec našiel najmä v reinterpretácii klasického čínskeho motívu – paravánu. Foto: NICOLE LIESKOVSKÁ
Ďalšou veľkou témou združenia My sme mesto je Židovská ulica. V akom je stave?
Je to dôležitý mestský uzol, ale nikto sa oň nezaujíma. Mali sme tam dva návrhy – prvým bolo rozšírenie chodníka a druhým vytvorenie oddychového plató. V súčasnosti prebiehajú o Židovskej ulici diskusie, ale mesto to nevedie dobrým smerom. Likvidujú sa tam prevádzky, ulica je rozkopaná – preto nikto 3 týždne nevyniesol smetné koše, ktoré používa 28 bytov, ľudia sa nevedia dostať k sebe domov. Takto by sa mesto nemalo správať v 21. storočí.
Na Židovskej ulici robil váš ateliér aj rekonštrukciu čínskej reštaurácie, ktorá už nie je celkom čínska…
Táto reštaurácia funguje už dvadsať rokov a nedávno sme dokončili pokus o čínsku reštauráciu v bratislavskom podhradí. Na stoloch sú teda vyfrézované mená starých štamgastov a na stenách, kde viseli čínske fotografie, sú originály fotografií starého bratislavského podhradia od Karola Kállaya. Čínski majitelia si uvedomujú, na akom historickom mieste podnikajú.
Aké sú ďalšie aktivity združenia My sme mesto?
Robili sme projekt 500 bytov, kde sme sa pokúšali vytvoriť komunitu na tomto prvom povojnovom sídlisku v Bratislave. Prvá fáza projektu bola zameraná na farebnú koordináciu novozateplených fasád starých budov. Organizujeme diskusnú sériu s názvom Bratislová zameranú na Bratislavu a aspekty, ktoré mesto formujú. Od roku 2012 je združenie My sme mesto súčasťou tímu Aliancia Stará tržnica, ktorý pracuje na obnovení Starej tržnice a pripravuje jej transformáciu na kultúrne centrum. Starú tržnicu sme dostali od mesta za jedno euro mesačne s tým, že občianske združenie do toho musí investovať desaťtisíc eur mesačne na rekonštrukciu. Zatiaľ to funguje, a to vrátane obchodných prevádzok.
A čo váš ďalší svet – hudba?
Hudba a architektúra sú dva rôzne svety, ktoré sa však často prelínajú a naši klienti na nás dokonca chodievajú na koncerty. Ako povedal Rem Koolhaas, hudba je najbližším umením architektúry. Sú to naozaj veľmi spojené oblasti a aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, aj v architektúre je rytmus, skladba a spájanie celkov. Na Slovensku i v zahraničí je veľa architektov, ktorí sú aj hudobníkmi. Hudba dokáže, podobne ako architektúra, okamžite vyvolať veľkú emóciu.
Okrem emócií dokázala architektúra v histórii ovplyvňovať aj myslenie ľudí. Platí to aj pre súčasnú architektúru?
Teraz sa architektúra premenila na inú úroveň, ale stále je to oblasť, o ktorej treba hovoriť. Som rád, keď vyvoláva emócie, lebo je súčasťou a zároveň tvorí prostredie, v ktorom žijeme. A to je fakt, pred ktorým sa nedá ujsť. Keď chodia po danej ulici desaťtisíce ľudí a tá ulica je nefunkčná, určite naštve množstvo chodcov a zároveň vytvorí negatívny obraz samotného mesta. A keď je to naopak, je to plus. Architektúra sa dotýka každého z nás, a preto sa jej treba neustále venovať.
V prípade polemiky okolo Kaplického knižnice v Prahe sa architektúra stala až politickou záležitosťou. Je to možné aj u nás?
Bol to neuveriteľný príbeh, žiaľ, s tragickým koncom. Existujú celé rady kníh o tom, ako je súčasná architektúra – dajme tomu od 70. rokov minulého storočia – politicky zneužívaná alebo aj využívaná. Architektúra a politika idú dokopy a ľudia by si vždy mali vyberať dobrých predstaviteľov vládnej moci. A keď už tí chcú zanechať stopu vo fyzickej podobe, tak nech je to aspoň kvalitný dom.
A ako vyzerá vaša zodpovednosť?
Túto oblasť berieme veľmi vážne a vždy to pri našich projektoch aj riešime.
MATÚŠ VALLO
V roku 2004 absolvoval Fakultu architektúry STU v Bratislave a v tom istom roku spoluzaložil ateliér Vallo Sadovsky Architects (2004). Takisto je spoluzakladateľom a prezidentom občianskeho združenia My sme mesto, neziskovej organizácie so zameraním na súčasný verejný priestor a zefektívnenie mestského prostredia prostredníctvom sociálnej, architektonickej a komunitnej angažovanosti. Vďaka projektu tejto organizácie s názvom Mestské zásahy architekti bez nároku na honorár vygenerovali už 864 projektov pre verejný priestor v 15-tich slovenských a českých mestách. V roku 2003 absolvoval pracovnú stáž v londýnskom ateliéri Adajye/Associates. Ako držiteľ Fulbrightovho štipendia absolvoval v roku 2010 šesťmesačný výskumný pobyt na Columbia University v New Yorku. Matúš Vallo je spoluautorom knihy Mestské zásahy. S láskou vaši architekti.
Text: ĽUDOVÍT PETRÁNSKY, FOTO: MIRO POCHYBA
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
