Občianske stavby by mali reprezentovať
Tieto stavby sú určené všetkým, no nepatria „nikomu“. Keďže nemajú súkromného vlastníka, často ich nemá kto rekonštruovať, udržiavať v dobrom stave, ale ani budovať. Štát, obec, vyšší územný celok ani samospráva v mnohých prípadoch nevedia získať finančné prostriedky ani na základné opravy, nieto ešte na výstavbu nových objektov. V ostatných rokoch sa situácia zlepšila, najmä v Bratislave. Ani tu však nejde všetko hladko. Pozitívnych aj negatívnych príkladov je niekoľko, snažili sme sa vybrať tie naozaj „reprezentatívne“.
Bratislavské Letisko M. R. Štefánika je síce už dlhé roky v pozícii lopty pohadzovanej zo strany na stranu, o to viac mu však slúži ku cti realizovaná rekonštrukcia terminálu, ktorá bola ukončená v minulom roku. Okrem technických inovácií, ktoré boli nevyhnutné, sa k cestujúcim dostala aj architektúra, čo na Slovensku môže pri tomto type stavby prekvapiť. Vlna strechy prikrývajúca nový terminál je láskavá, naše malé letisko s ňou dostalo do vienka jednoduchú, no elegantnú škrupinu. Vo vnútri zasa čaká pasažierov prehľadný, vzdušný a príjemný interiér. Terminál tejto veľkosti a významu nemôžeme porovnávať s dielami obrovských rozmerov a ambícií. V našich zemepisných šírkach šlo o to, aby sa ľudia na letisku cítili komfortne a aby sa eliminoval stres, ktorý v niektorých ľuďoch môže lietanie vzbudzovať. A to sa (usudzujúc na základe osobnej skúsenosti) skutočne podarilo.
Občianska stavba Národní technické knihovny v Prahe je métou, ktorá sa dosahuje ťažko. Bola otvorená v roku 2009 a odvtedy zbiera jednu cenu za architektúru za druhou. A niet sa čo čudovať. Počnúc minimalistickým dizajnom fasády, ktorý s vtipom odkazuje na to, o akú stavbu ide, až po technicky hravý interiér, ktorý v sebe skĺbil funkčnosť, inteligentné riešenia a hravosť, takú typickú pre vedu. Symbolika budovy a funkcie je fascinujúca. Samotná výstavba knižnice je pritom príkladom, ktorý by bolo dobré masívne nasledovať. Výstavba verejných občianskych stavieb by sa mala čím skôr dočkať oživenia. Rekonštrukcie slúžia ku cti, no nenahradia nové impulzy.
Železničné a autobusové stanice sú hanbou na celom Slovensku, česť ojedinelým výnimkám. V porovnaní s ostatnými oblasťami verejných investícií sa táto oblasť dlhodobo zanedbáva a obchádza a výsledok je zahanbujúci nielen kvôli šokovaným cudzincom, ale aj pre samotných Slovákov. Neutešenej situácii bezkonkurenčne kraľuje bratislavská Hlavná stanica, ktorá je jedným z najodpudivejších miest v prvom obvode. Zámerne hovoríme o mieste, nielen o budove. Takzvaná „tretia budova, skleník“, ďalšie z neslávnych diel minulého režimu, nie je tým najhorším zlom, aj keď od estetiky je na míle vzdialená. Hrôzyplné je celé Predstaničné námestie. Útočí na všetky zmysly návštevníka. Smrad, pokrikovanie, hluk a špina. Zmes prapodivných existencií, chaoticky riešená doprava. Rýchly „facelift“ spred majstrovstiev vyvolal skôr úsmev, než pochopenie. Rekonštrukcia je na spadnutie už niekoľko rokov. Len nie a nie spadnúť.
Tamara Leontievová
Foto: Dano Veselský
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
