Tlak najnižšej ceny je škodlivý aj pre architektúru

Architektúra by mala mať podľa architekta Juraja Hermanna svoju filozofiu, príbeh a estetiku – atribúty, ktoré ju odlišujú od bežnej stavebnej produkcie. Osobný príbeh Juraja Hermanna je aj v pozícii prezidenta Spolku architektov Slovenska. Súčasná kapitola príbehu jeho ateliéru Projekt-team (P-T, spol. s r. o.) zase hovorí, že práve dokončuje svoj najväčší projekt – Panorama City v Bratislave.

Aj váš ateliér pôsobí na zložitom pôdoryse slovenskej, konkrétne bratislavskej architektúry. Ako vyzerá jeho aktuálna situácia?

Je podstatne iná ako pred krízou. Vtedy mali dosť práce všetci a investori nás doslova bombardovali telefonátmi, aby sme pre nich pracovali. Dnes musím zháňať prácu ja, a to aj napriek renomé nášho ateliéru. Občas nás síce zavolajú do výberového konania, ale v každom prípade je to náročnejšie. A tvrdia to aj ďalší renomovaní kolegovia v mojom, prípadne v staršom veku, pričom podaktorí už radšej zavreli ateliéry.

Prečo?

Hlavnú príčinu vidíme v tlaku na ceny projektových prác smerom nadol. Práce pritom nie je dosť a pri výbere projektanta často víťazia iné kritériá, než je kvalita. Prevažujú osobné vzťahy, ekonomické väzby a iné záujmy…

Dá sa to zmeniť?

Situácia by sa zlepšila, pokiaľ by bolo viac práce, avšak zrušením akýchkoľvek honorárových poriadkov nastala nenormálna situácia na voľnom trhu cien. Zdôrazňovanie minimálnej ceny prináša nízku kvalitu, ale aj stratu bezpečnosti projektových prác. Takí Nemci si udržali honorárový poriadok, lebo pochopili, že ak má byť stavba bezpečná, tak projekt musí aj niečo stáť. Ak by som si pri projekte Panorama City vyberal svojich spolupracovníkov na základe minimálnej ceny a nie kvality a zodpovednosti, tak by som podstúpil enormné riziko nielen ja, ale celá spoločnosť.

Existuje rozumná bezpečnosť pri oceňovaní projektových prác?

Samozrejme, nemusia to byť práve maximálne ceny, ale mala by byť stanovená minimálna bezpečná cena. Zdá sa mi nenormálne, že aj v oblasti verejného obstarávania sa objednávajú náročné architektonické služby za najnižšiu cenu – teraz myslím na kaštieľ v Rusoviciach, ktorý by mal slúžiť na vrcholnú štátnu reprezentáciu. To sú potom nelogické protipóly, ktoré deformujú situáciu v slovenskej architektúre.

Na zhubný dopad najnižšej ceny pri projektových prácach dlhodobo poukazujú osobnosti slovenskej architektúry a stavebníctva, ale stále sa to nemení. Kto to potom môže ovplyvniť?

Potreba kvalitnej architektúry by mala byť najmä u ľudí, ktorí sa bezprostredne podieľajú na jej vzniku. Pri developeroch by nemal byť jediným kritériom maximálny zisk s minimálnymi nákladmi – a to od projektových prác až po realizáciu. Aj spoločnosť by si mala uvedomiť, že architektúra a urbanizmus je niečo, čo nás reprezentuje. Prvý kontakt zahraničných návštevníkov so Slovenskom je prostredníctvom architektúry, urbanizmus našich miest a nášho životného prostredia, a preto je to aj otázka postavenia architektúry ako hmotnej kultúry národa na hodnotovom rebríčku spoločnosti, ako aj zmyslu samotnej architektúry.

Neabsentuje aj úloha štátu pri realizácii verejných stavieb?

Do veľkej miery áno – je veľmi málo verejných zákaziek. Z nich by mohli vzniknúť aj špičkové architektonické diela, ktoré by reprezentovali našu architektúru na Slovensku i v zahraničí. Slovenská architektúra je v súčasnosti výrazne formovaná súkromnými developermi a investormi, ktorí sledujú predovšetkým utilitárnu a ekonomickú stránku architektúry. Po stránke materiálovej či technologickej však táto architektúra zväčša nedosahuje špičkovú úroveň.

Divadlo Heineken Tower Stage, Bratislava – 2009. Foto: archív Juraja Hermanna

Ste prezidentom Spolku architektov Slovenska (SAS). Ako môže Spolok napomáhať v zlepšení tejto situácie?

Spolok by mal vytvárať odborné zázemie a platformu na diskusiu a výmenu skúseností a názorov na formovanie zásad architektúry, ako aj v upozorňovaní na kultúrny význam architektúry v spoločnosti. Zároveň by mal byť odbornou oporou pre architektov pôsobiacich v štátnej správe, v schvaľovacích orgánoch a v pamiatkových úradoch. Chcem, aby bol Spolok aktívny aj v širšej osvete – napríklad vo sfére spoznávania kultúrneho dedičstva v architektúre našich miest. Aby si aj spoločnosť uvedomila, aké unikátne hodnoty máme v historickej i súčasnej architektúre. A hoci slovenskí architekti nepracujú v priaznivých podmienkach, ich výsledky sú svojou kvalitou porovnateľné s inými európskymi krajinami.

Darí sa vám vtiahnuť do aktivít aj mladých architektov?

Nemali by sme sa pýtať, čo Spolok prinesie pre mňa samotného, ale ako môže každý člen Spolku svojou činnosťou obohatiť život v ňom. Spolok ponúka platformu, na základe ktorej si mladí architekti môžu napríklad zorganizovať výstavu vlastnej tvorby. Spúšťame internetový portál, kde môžu mladí architekti diskutovať, a zároveň zastrešujeme ich písanie o architektúre. Chceme, aby pochopili, že dôležitá je aj prezentácia myšlienok architektúry a ich sprostredkovanie širokej verejnosti.

Nedávno sa SAS stal signatárom Dunajského fondu. Čo môže priniesť slovenskej architektúre?

Môže priniesť širokú škálu pozitívnych aktivít od formovania krajiny pozdĺž celého toku Dunaja na našom území, cez vytvorenie ucelenej urbanistickej koncepcie nábreží Bratislavy, Komárna i Štúrova až po jednotlivé malé intervencie, ktoré priblížia rieku a jej rekreačný potenciál ľuďom. Dunaj nás spája s Európou, preto verím, že aktéri Dunajského fondu budú dbať na to, aby v kontakte s riekou vznikala iba kvalitná architektúra a aby každý nový most ponad Dunaj vznikol spoluprácou inžinierov a architektov iba na základe výsledkov z architektonickej súťaže.

Projektujete zväčša v Bratislave, ktorej architektúra a urbanizmus sú za ostatné roky podrobované značnej kritike. V čom vidíte ich najväčšie nedostatky?

Územný plán mesta síce Bratislava má, ale ten vo svojej všeobecnosti nestačí. Mnohokrát chýba podrobnejšia dokumentácia v polohách územných projektov zón, pričom mesto na to nechce dať peniaze. Často nechá investorom vypracovať len čiastkové urbanistické štúdie alebo územné projekty zón nechá zaplatiť developerom podnikajúcim v danom území. Je len prirodzené, že územné projekty týchto zón sú potom podriadené ich ambíciám a záujmy mesta a občana sú až sekundárne.

To by už asi malo byť v kompetencii hlavného architekta Bratislavy.

Určite, ale zdá sa mi, že má veľmi slabú výkonnú moc. Pokiaľ viem, je tam paralelné riadenie – hlavný architekt má poradnú funkciu v aparáte primátora a územné plánovanie Bratislavy je riadené samostatným Oddelením rozvoja mesta. Chyba sa stala niekde na začiatku, po novembri 1989 sa nemal zrušiť Útvar hlavného architekta a Útvar dopravného inžinierstva. Hlavný architekt by mal byť na čele takéhoto útvaru, byť s ním pevne spätý a nepodliehať až tak štvorročnému volebnému cyklu. Samozrejme, musí skladať účty poslancom a primátorovi, ale plánovanie mesta je dlhodobá činnosť, a preto by mal mať svoje kompetencie a zodpovednosť. Až potom sa dá od neho očakávať načrtnutie a sledovanie jasnej vízie, od ktorej sa odvíjajú pozitívne zmeny na obraze mesta. Žiaľ, táto kontinuita bola pretrhnutá a momentálna situácia nesľubuje radikálne zlepšenie.

Do tohto kontextu veľmi sebavedomo vstupuje Panorama City. Aký je vklad tohto projektu do obrazu mesta?

Verím, že je to ďalší pozitívny počin pre rozšírenie centra Bratislavy. Panorama City prinesie nových obyvateľov a oživenie do tejto novej časti centra mesta, ktorej dominuje obchod, služby, administratíva i kultúra. Dúfam, že Bratislavčania i návštevníci mesta pozitívne príjmu architektúru nášho projektu a Panorama City sa stane jednou z nových ikon Bratislavy.

Koncept Panorama City pochádza od katalánskeho architekta Ricarda Bofilla. Ako vyzerala vaša spolupráca?

Ricardo Bofill priniesol silný koncept – prienik rovnostranného trojuholníka s eliptickým námestím, pričom vo vrcholoch trojuholníka boli tri trojuholníkové hmoty: dve obytné výškové stavby a jedna menšia hmota hotela. Tento projekt sme spočiatku konzultovali so samotným Bofillom a ten sa vyvíjal až do krízového roku 2008, keď sa odložil ad acta.

Tesne pred vypuknutím krízy mali mať obytné veže výšku až 180 metrov, ale po roku 2008 nastalo celkové prehodnotenie projektu. Čo z neho zostalo?

Je to zložitá otázka a v minulosti som často hľadal odpoveď na to, ako pokračovať v tomto diele. Z Bofillovho návrhu nakoniec zostala už len koncepcia trojuholníkových veží, pretože projekt sa na základe investorových požiadaviek výrazne zmenil. Pôvodne mal mať štyri podzemné podlažia, ale vzhľadom na náklady na dekontamináciu pôdy po Apollke sme riešili len jeden suterén. Aj obchodná pasáž mala byť väčšia a pôvodne mala až dve podlažia. Neskôr sa ukázalo, že by sa asi nenaplnili, a tak zostal obchodný parter len na prízemí. Investor sa nakoniec rozhodol nekombinovať funkcie administratívy a bývania a zostali len byty. Výška 33-poschodových veží sa nakoniec ustálila na 112,6 metra, čiže sú o meter vyššie ako budova Národnej banky Slovenska. Pre ďalšie porovnanie – neďaleký Tower 115 má zase atiku na výške 108 m.

Súhlasil Ricardo Bofill s týmito zmenami?

Nechcel som projekt zmeniť bez Boffillovho súhlasu, ale investor mi ukázal licenčnú zmluvu s ním, podľa ktorej má plné právo nakladať s jeho dielom. Pôvodnej architektúre bolo treba dať nový „pokrízový“ tvar, pretože realitní makléri po analýze usúdili, že neevokuje obytný dom, ale administratívnu sklenenú vežu. Aj preto sme zaviedli otvorené balkóny a lodžie, ktoré výrazne ovplyvnili výslednú architektúru objektu. Na začiatku predaja bytov v roku 2013 si investor spomenul na Ricarda Bofilla a opýtal sa ho, či by bol ochotný do prezentačnej brožúry o stavbe niečo napísať. Architekt súhlasil a zdôraznil, že sa mu páčia fasády, čo ma potešilo. Bol by som rád, keby prišiel aj na otvorenie Panorama City v marci 2016.

V Panorame je 606 bytov, ktoré mali komerčný úspech. Klientov neodradili ani diskutované medzibytové priečky, ktoré ste navrhli zo sadrokartónu. Prečo práve z neho?

Musel som to obhajovať hneď na začiatku projektu, a preto to teraz len zhrniem. Bolo by nelogické, keby sme takú vysokú stavbu zaťažili murovanými medzibytovými priečkami, čo by enormne zvýšilo nároky na statiku stavby. Sadrokar­tónové priečky majú rovný povrch, sú systémovo vyskúšané ako sendvičové priečky s kvalitnou akustickou nepriezvučnosťou a nezaostávajú ani v bezpečnosti. Ich pevnosť je zaistená tým, že z dvoch strán sú pod sadrokartónovými doskami inštalované oceľové plechy. Navyše, sú flexibilné – pokiaľ si niekto bude chcieť prepojiť dva byty alebo zväčšiť byt, bude to oveľa jednoduchšie. Zvýšená je aj svetlá výška bytov, pričom konštrukčná výška je 3,10 metra.

Onedlho bude projekt uvedený do prevádzky. Čo to znamená pre ateliér, keď mu zo stola zmizne veľká úloha?

Nie je to jednoduché a vyrovnávame sa so syndrómom, ktorí majú aj iní architekti, keď sa dlhodobo a intenzívne koncentrujú na veľký projekt. Zo všetkých síl sa snažia tento balvan odvaliť a keď sa im to podarí, tak sa musia snažiť, aby nenastalo prázdno. Našťastie, už sme zainteresovaní v niektorých ďalších projektoch.

Juraj Hermann pred svojim najväčším projektom Panorama City.

Akých?

Boli sme oslovení do výberového konania na domáceho architekta pre „refurbishment“ a základnú renováciu Polus City Center v Bratislave. Koncept oživenia by mala priniesť renomovaná londýnska kancelária a my by sme im mali pomáhať s informáciami o našich normách a technických možnostiach. Ak budeme vybraní, mali by sme zrealizovať projekt prestavby. Na stole máme aj rekonštrukciu historickej stavby zo začiatku 20. storočia v Starom Smokovci, ale aj menšie projekty vrátane prestavieb občianskych stavieb. Sme v hre aj v ďalších výberových konaniach, ale nerád by som predbiehal.

Modernizovali ste Tower 115, teraz sa vám črtá prestavba Polusu, na ktorom ste kedysi tiež pracovali. Čím to je, že súčasná architektúra sa tak rýchlo opotrebúva?

Tiež ma to prekvapuje, veď taký Polus stojí len 15 rokov a len nedávno prešiel redizajnom. Niekedy sa mi zdá, že snahou nie je dosiahnutie vyššej kvality, ale len zmena vzhľadu, ktorá má znovu prilákať návštevníkov za účelom zvýšenia komerčných ziskov. Pri Poluse je markantný odliv zákazníkov a nový majiteľ Immofinanz to chce logicky zmeniť. Polus má smolu v tom (ale to je aj prípad ďalších obchodných centier), že často menil majiteľa a predbehli ho iné centrá – väčšie a s lepšou dopravnou dostupnosťou. Polus už nemôže hrať svoju úlohu ako kedysi, keď bol prvým nákupným centrom nového druhu v Bratislave, ale môže pôsobiť ako dobré obvodné nákupné centrum pre bratislavské Nové Mesto.

Bude sa pri Poluse realizovať aj tretia obytná veža, ktorá bola v pôvodnom koncepte?

Nový majiteľ to zatiaľ neplánuje, ale myslím, že by nákupnému centru pomohla. Nachádza sa v pokojnejšej polohe a pre Polus by priniesla nových stálych klientov, ktorí by mohli vstúpiť z bytu do centra suchou nohou. Synergický efekt by sa prejavil aj v administratívnych vežiach – ľudia, ktorí tam pracujú, by mohli v tretej veži aj bývať.

Čoraz častejšie sa objavujú hlasy, že oživujúci sa stavebný trh na Slovensku môže opäť priniesť realitnú bublinu. Aký je váš názor?

Nemyslím si to, investori aj banky sú oveľa opatrnejší ako pred rokom 2008. Developeri viac rozmýšľajú, kde a aké veľké byty majú postaviť. Zdá sa, že administratívnych budov sa stavia priveľa, ale zvyšuje sa v nich celková kvalita pracovného prostredia, čo bude lákať ich nových klientov. Tí budú opúšťať administratívne budovy B a C kvality, z ktorých môžu byť mnohé adaptované na funkciu bývania. O byty bude ešte dlho záujem, pretože na 1 000 obyvateľov máme ešte stále oveľa menej bytov ako vyspelé európske štáty.

Ing. arch. JURAJ HERMANN (62)

V roku 1977 absolvoval Fakultu architektúry Slovenskej technickej Univerzity v Bratislave a v rokoch 1977-1981 pracoval v Štátnom projektovom a typizačnom ústave (ŠPTÚ) v Bratislave. Nasledujúce tri roky strávil na pracovnom pobyte v Alžírsku ako architekt – urbanista v CNERU Blida. V rokoch 1985-1991 opäť pracoval v ŠPTÚ v Bratislave ako samostatný projektant – architekt, neskôr ako vedúci projektovej skupiny. Koncom roku 1991 založil spolu s architektom Leibetsederom a firmou Loft Consult G.m.b.H. Wien spoločnosť Projekt – Team Bratislava, s. r. o., ktorá v Bratislave spracovávala projekty pre Rakúsko a projekty stavieb do Moskvy. V roku 1995 ukončil spoluprácu s Loft Consult G.m.b.H. Wien a založil vlastnú spoločnosť P-T, spol. s r. o. V decembri 2014 bol zvolený za prezidenta Spolku architektov Slovenska.

Výber najvýznamnejších realizácií P-T teamu:

• Panorama City, Bratislava – 2013 – 2016
• Tower 115, Bratislava – 2006 – 2008
• Divadlo Heineken Tower Stage, Bratislava – 2009
• Lakeside Park – 1. fáza, Bratislava – 2007 – 2008
• Adaptácia objektov na Štefánikovej ul. č. 6, Bratislava – 2004 – 2006
• Obchodné centrum Dubeň, Žilina – 2002
• Objekt MERIUS na Šoltésovej ul. č. 12, Bratislava – 1999 – 2000
• Bytové domy A, B, C, Pri Šajbách, Bratislava – 1997 – 2002

text: Ľudovít Petránsky      

FOTO:Dano Veselský

Článok bol uverejnený v časopise ASB.