Verejné stavby, pri ktorých by architekt zaplakal

17. júna 2018

Občianske stavby, teda úrady, súdy, nemocnice, školy či iné verejné objekty, postavené po roku 1989 nie sú silná stránka slovenskej architektúry. Vznik mnohých stavieb sprevádzal netransparentný proces a jeho výsledky sú v mnohých prípadoch viditeľné dodnes. Kým napríklad v susednom Rakúsku nájdeme špičkovú architektúru občianskych stavieb už tesne v pohraničných dedinkách, na Slovensku by sme ju hľadali veľmi dlho. Pomerne ľahko však nájdeme mizernú architektúru, tak sa pozrime na výber ôsmich občianskych stavieb zo Slovenska s otáznymi architektonickými kvalitami.

Facka stredovekému námestiu:

Skalica (okres Skalica)
Neidentifikovateľná architektúra Okresného súdu v Skalici patrí k tomu najpríšernejšiemu, čo v sekcii občianskych stavieb na Slovensku vzniklo. Disharmónia pseudohistorických prvkov, oblúkov, zábradlí, schodísk, balkónov, okien, striech, farieb, fasád, vikierov… Proste všetkého, čo táto stavba obsahuje. Žiaľ, ani architekt sa k tomuto dielu, výrazne narušujúcemu jedno z najkrajších stredovekých námestí na Slovensku, nepriznáva.

Unikátna organická architektúra či neobarokový gýč?

Dunajská Streda (okres Dunajská Streda)
Celá tvorba architekta Imreho Makovcza vyvoláva kontroverzie a diskusiu o prekračovaní hraníc gýča a podobne je na tom aj jeho najrozsiahlejšie dielo na Slovensku. V roku 1994, ešte v atmosfére znovunadobudnutej občianskej aj národnostnej slobody, vznikol zámer na rozsiahlu prestavbu modernistického jadra okresného mesta a jedného zo stredísk Maďarov na Slovensku. Prizvaný architekt Makovecz bol už v tom období známy rozporuplným vynálezom novej maďarskej národnej organicko-orientálnej architektúry „prekračujúcej štátne hranice“ a v tomto duchu sa nesie aj jeho dunajskostredské dielo. Čudné stavby, ktoré oblepili pôvodné socialistické budovy a vyslúžili si prezývku „csallóközi neobarokk“, sa preslávili skôr mafiánskou megavraždou a pochybnými podnikmi, ktoré sa v nich koncentrujú. Odborná verejnosť dodnes pri ich hodnotení zdesene krúti hlavou.

Petržalský lomený oblúk:

Bratislava (m. č. Bratislava-Petržalka)
Po dlhšej dobe prípravy sa mestská časť Petržalka rozhodla v roku 2011 vybudovať športový stánok pre zimné športy. Hoci stavbu v roku 2013 s veľkou pompou otváral vtedajší slovenský prezident Gašparovič, mnohí si ihneď všimli, že budova je oproti vizualizáciám výrazne „odfláknutá“. Strešný oblúk sa polámal na niekoľko asymetricky rozmiestnených lomených plôch, zmenili sa tvary okien, ale aj použité materiály a stavba sa zaslúžene dostala do zoznamu najväčších „fušerín“ posledných rokov.

Tajomný daňový úrad v Karpatoch:

Galanta (okres Galanta)
Výrazným nevkusom sa vyznačujú viaceré stavby daňových úradov, no určite im kraľuje galantský. Stavba pripomína zvláštny valašský ľudový štýl, ktorý sa tiahne celým karpatským oblúkom až do rumunského Sedmohradska. Zostáva nám len veriť, že túto budovu neobývajú nejakí upíri.

Klientelistické, ehm, klientske centrum:

Bratislava (m. č. Bratislava-Nové Mesto)
Prazvláštna stavba nazývaná aj „Stará Ikeja“ bola po vysťahovaní obchodného domu s nábytkom istý čas prázdna, potom v nej sídlila farmárska tržnica a po viacnásobných podozrivých výmenách nehnuteľností ju získalo ministerstvo vnútra, ktoré sa v nej rozhodlo zriadiť multiúrad, kde vybavíte takmer všetko súvisiace so štátnou správou. Proces vzniku však podľa slovenských zásad ani nechyroval o architektonickej súťaži a taký je aj výsledok. Pribudlo jedno poschodie, na fasádu nahodili bielo-sivo-červený „korporát“ slovenských novostavieb a inak všetko zostalo po starom.

„Vajcoid“ alebo „valcoid“? Miloslavov (okres Senec)

Milá žitnoostrovská dedinka, ktorú založili v medzivojnovom období slovenskí a moravskí kolonisti, je známa najmä pestovaním ovocia. O čosi menej známa je svojím príšerným obecným úradom, nachádzajúcim sa hneď v susedstve stredovekého kostola. Záhadou zostáva, čo vlastne táto stavba, ktorá sa svojím oblým tvarom ponáša na vajce, predstavuje.

Dom (východo)európskej kultúry: Svidník (okres Svidník)

Hornošarišské centrum slovenských Rusínov nestihlo dostavať miestny „kulturák“ ešte v časoch plánovaného hospodárstva a po roku 1989 to už veľmi nešlo. Veľkolepý zámer predstaviteľov mesta prebudovať nedostavaný socialistický kultúrny dom na nadregionálny stánok kultúry tiež nevyšiel a ako pamätník zostal nevkusný vzhľad zvnútra nedokončenej budovy, pripomínajúci to najhoršie z 90. rokov.

Z kubizmu pseudoantika: Rajecké Teplice (okres Žilina)

Krátko po vzniku Československa, v polovici 20. rokov, vzniká v Rajeckých Tepliciach unikátny komplex kubistických kúpeľných budov, ktorý v širokom okolí svojou architektúrou nemal obdobu. Bez ujmy prežijú kúpeľné budovy potlačenie SNP, oslobodenie Československa i 40 rokov socializmu, no ranný kapitalizmus už nie. V roku 1996, po privatizácii rajeckoteplických kúpeľov istým žilinským podnikateľom, nasleduje séria gýčovitých prestavieb a dostavieb, na konci ktorých stráca jedinečný objekt svoju architektonickú aj pamiatkovú hodnotu. Dnes v kúpeľnom areáli objavíte celú plejádu štýlov od pseudoantiky až po pseudosecesiu, kombinovanú s okázalým nevkusom.