Zelené mesto a výzvy k novému urbanizmu

Skúsení odborníci, urbanisti, kunsthistorici a verejnosť si vymenili súčasné skúsenosti, stratégie a scenáre na medzinárodnej konferencii „Le Corbusier, Zelené mesto a výzvy k novému urbanizmu,“ ktorá sa konala v priestoroch Univerzitnej knižnice v Bratislave,.

Spoluorganizátormi konferencie boli Francúzsky inštitút na Slovensku, Francúzske veľvyslanectvo v Bratislave, Švajčiarske veľvyslanectvo v Bratislave, Univerzitná knižnica v Bratislave a v neposlednom rade Inštitút urbánneho rozvoja.

V úvode konferencie vystúpil architekt Roman Talaš, zástupca IUR, ktorý vyzdvihol význam stretnutia s dôrazom na súčasný stav smerovania hlavných európskych miest.

„Jeho takmer ideálne riešenie by sme mali už dnes hľadať v minulosti,“ povedal a privítal nielen všetkých zúčastnených, ale menovite aj Alenu Kubovú-Gauché, architektku a historičku, autorku čerstvej publikácie Košice, Bratislava, Prague. De la planification urbaine à la ville-région. Kubová-Gauché v krátkosti predstavila rečníkov a témy konferencie.

Komfort je predzvesťou pádu

Jednou z často skloňovaných tém bolo i hľadanie odpovede na otázku: „Čo je nutné zmeniť v plánovaní mesta a za akú cenu?“ Kým niektorí urbanisti vidia jasné východiská v nových, trendových urbanistických koncepciách, iní sú zástancami „starej“ klasiky. Dôkazom toho je napríklad téma 15 minútové mestá, ktorá má už dnes svojich vášnivých zástancov i odporcov.

Táto v zahraničí už takmer vyriešená a zažitá téma, so svojimi kladmi aj zápormi, prichádza dnes do našich zemepisných šírok ako objavenie Ameriky. Je lepšie mať všetko v dosahu do 15 minút alebo je ekonomickejšie a výhodnejšie, aj z hľadiska trvalej udržateľnosti, cestovať dlhšie?

V prvom prípade ťaháme výstavbu viac do výšky, v druhom do šírky. Spolu s týmito riešeniami hrá hlavnú úlohu doprava. Tá sa samozrejme všade líši a stavia tak prirodzene samú seba do výrazného popredia.

Doprava a hustota zastavania sú kľúčové záležitosti, ktoré je potrebné riešiť paralelne s čo najväčším zapojením obyvateľstva a s dôrazom na trvalú udržateľnosť.

Komfort našej epochy vedie k zániku

„Už 20 rokov hovoríme o trvalej udržateľnosti, ale veci sa nehýbu dosť rýchlo. Ako to môžeme napraviť?“ rečnícky sa pýtal Rémi Baudouï, urbanista, politológ a profesor zo Ženevskej univerzity. „Mesta stoja na počiatku rozvoja.

Počet ľudí na planéte rastie, máme stále menej zdrojom, míňame stále viac a viac energie. To nás vedie k zamysleniu sa nad bezpečnosťou našich miest v kontexte trvalej udržateľnosti,“ rozhovoril sa Baudouï. V tejto súvislosti vyzdvihol riešenie, ktoré stavia na piedestál priorít v meste autá: „Všetko sa odvíja od mobility, ktorá je základným prvkom sociálnej integrácie.“

Ruka v ruke s mobilitou kráča aj otázka zelených miest. Ako sarkasticky poznamenala architektka, profesorka dejín architektúry a pamiatok Ženevskej univerzity Leïla el-Wakil: „Mestá treba stavať na vidieku, pretože tam je vzduch čistejší.“

Tvorbu zeleného mesta prirovnala zároveň k závislosti. „Nedajme sa zmýliť „áčkovými“ budovami. Je to často reklamný ťah, na ktorý nemôžeme skočiť,“ povedala.

Podľa Leïly el-Wakil rytmus developerských projektov navyše nekorešponduje s rytmom obyvateľov, ktorí sú pre tvorbu kvalitného mesta kľúčoví. „Zelené mesto sa stalo New Yorkom,“ povedala a dodala, že komfort našej epochy nás núti k zlým rozhodnutiam.

Rémi Baudouï, urbanista, politológ a profesor zo Ženevskej univerzity dodáva: „Dnes hovoríme o projektoch mesta, metropolitnom pláne, o návrhoch na trvalo udržateľné mesto. Le Corbusierova myšlienka Zeleného mesta má svoje opodstatnenie aj v dnešnom kontexte.“ Aké teda je?

Le Corbusier a zelené mesto

Keď Le Corbusier v roku 1933 prvýkrát zverejnil svoj nerealizovaný urbanistický plán Ville Radieuse (The Radiant City), predstavoval si, že mesto budúcnosti bude obsahovať prefabrikované a identické mrakodrapy s vysokou hustotou obyvateľstva, ktoré sa budú rozprestierať na rozľahlej zelenej ploche a budú usporiadané do karteziánskej siete.

To umožní mestu fungovať ako „živý stroj“. Navrhol myšlienku bohatých strešných záhrad, aby sa obnovil slnkom presvetlený zelený priestor stratený pod mrakodrapmi. Taktiež navrhol vybudovať vyvýšené diaľnice a autoporty približne 5 metrov nad úrovňou terénu.

Celá úroveň terénu by sa tak vyhradila pre chodcov. Pravdou je, že prostredníctvom radikálnej, extrémne usporiadanej symetrie a mechanickej štandardizácie poskytol Le Corbusier priekopnícky pohľad na typológie bývania s vysokou hustotou a efektívny spôsob dopravy.

Zdá sa však, že architekt zanedbával skutočnosť, že keď bolo mesto navrhnuté ako „živý stroj“ a obsadené automobilmi, objavila sa séria environmentálnych problémov, ako sú emisie skleníkových plynov a globálne otepľovanie.

Zrada Aténskej charty

Ideálne mesto – „sídlisko“ Le Corbusiera – bolo dôležitým bodom konferencie. Kým niektorí diskutujúci velebili priestrannosť, vzdušnosť návrhu a využívanie zelených plôch, iní zatracovali veľké vzdialenosti a hustotu. Prirovnali ho k sídliskám ako napríklad Petržalka.

Sám Le Corbusier, ktorý mal vášnivý vzťah k Aténskej charte povedal: „Zradila ma!“ Na konci svojho života sa teda on osobne sťažoval, že ho zradilo to, čo sám napísal. Ale je to naozaj tak? Alena Kubová-Gauché povedala: „Existuje niekoľko Le Corbusierov, nielen jeden.“ Každý sa počas svojho života v tvorbe vyvíja, formuje a prehodnocuje svoje diela a rozhodnutie.

Lokálne zdroje ako riešenie?

Roman Koucký, architekt, urbanista, profesor z Fakulty architektúry z ČVUT Praha sa zhostil tém ako napríklad Klasické a modernistické mesto a jeho smerovanie v treťom tisícročí.

Previedol nás stručným prierezom od klasické mesta, ktoré sme stavali po celom svete desaťtisíc rokov až po modernistické mesto, ako ho poznáme za posledných sto rokov, a ktoré sa počas tejto doby rozšírilo po celom svete.

Podľa Kouckého je práve kombinácia klasického a modernistického mesta cestou pre 3. tisícročie. „Musíme sa adaptovať na základe toho, čo máme, tomu, čo máme. Riešenia musíme vytvoriť na základe lokálnych zdrojov.

Tie môžeme neskôr aj jednoduchšie recyklovať.“ Svoju filozofiu bližšie priblížil na mestách ako Vancouver, kde dochádza k značnej redukcii dopravy a k zmene dispozičných riešení. Schodisko sa stalo objektom, ktorý architekti umiestňujú čo najbližšie k vchodu do budovy. Prečo? Cieľom je donútiť návštevníkov kráčať, nie sa vyvážať výťahom.

Spomenul aj Kodaň, ktorá je svojim prístupom a riešeniami príkladom pre nás všetkých. V meste, kde kvalitné procesy uviedla do reality bývalá hlavná architektka Tina Saaby, už dnes vzrastá prítomnosť ekologických malých áut.

V popredí je tzv. ekobývanie v podobe bioklimatických stavieb. Vznikajú ekomestské štvrte, ktoré nie sú len reklamnou nálepkou developerských spoločností. Ekoštvrte môžeme vidieť v Bordeaux, kde je búranie budov ekologicky veľmi náročné a zanecháva za sebou veľkú uhlíkovú stopu. V popredí sa nachádza revitalizácia už existujúcich priestorov.

Štokholm je taktiež vnímaný ako mesto, z ktorého by sme si mali brať príklad, a to najmä z dôvodu, že skúsení urbanisti a architekti sú tu vnímaní ako dirigenti mesta. A áno, rešpektujú ich aj developeri. Vo všetkých spomenutých mestách je v popredí človek. Jeho potreby, život mesta počas celých 4 hodín, rovnovážny vzťah medzi zahusťovaním mesta a prírodou.

V mnohých mestách obyvatelia vnímajú vzrastajúcu neschopnosť verejnej moci, teda to, že developeri diktujú rozvoj mesta. Vidia v tom značnú krehkosť a takýto tenký ľad je nebezpečný. Je preto dôležité hľadať budúce odpovede medzi akademickou obcou, architektami, odborníkmi a hlavne obyvateľmi. Pretože práve od nich prichádza „objednávka“, ktorú nemožno ignorovať.

Organizácia verejných priestorov

„Nemôžeme skĺznuť do polohy, že sa budeme páčiť každému, no budeme samých seba nenávidieť za svoje rozhodnutia. Nedovoľte, aby sa Bratislava stala mestom urbanistických pokusov,“ vysvetlila architektka, profesorka dejín architektúry a pamiatok Ženevskej univerzity Leïla el-Wakil.

Svojimi názormi nesporne zaujala. Jej témy ako obrana vrstevnatosti mesta, udržateľné mesto a zelené mesto, sú spájané nielen s organizáciou verejných priestorov, ale aj s novosťou architektúry, ktorá včlenená do existujúcej zástavby natrvalo mení obraz mesta.

Zamýšľala sa nad tým, ako usporiadať na viacerých rovinách vzťahy medzi historickým mestom, sídliskami a novými administratívnymi a obchodnými centrami, opierajúc sa pritom o predstavu mesta ako celku.

Venovala sa aj tomu, ako určiť hodnoty architektúry po strate jej pôvodných funkcií. Tieto pohľady priniesli vskutku zaujímavú diskusiu i v kontexte s ďalším rečníkom, ktorým bol Ján Mazúr, riaditeľ Metropolitného inštitútu Bratislavy.

Dôvera verejnosti

Hlavnou témou jeho príspevku bol stále aktuálnejší plán Bratislava 2030: Predpoklady pre zdravé, udržateľné a zelené mesto s vysokou kvalitou života. Pojednával o hlavných predpokladoch pre úspešnú implementáciu vízie udržateľnej Bratislavy do roku 2030.

Pre úspešnú implementáciu vízie Bratislavy do roku 2030 je potrebné ju nielen sformulovať a politicky presadiť, no zabezpečiť aj jej všeobecné prijatie verejnosťou. Na to je však potrebné, aby sa územná samospráva úspešne uchádzala o dôveru verejnosti, a to v kontexte krajiny s tradične mimoriadne nízkou mierou dôvery verejnosti voči verejnej správe.

Konferencia bola pre niektorých zrkadlom, pre iných inšpiráciou. Jej perfektná organizácia a obsah priniesli však určite do Bratislavy doslova horúce témy. A rovnako aj poznanie, že ak „dnes“ zaspíme, ďalšie generácie po nás zdedia veľký úver, ktorého splácanie nebude ľahké.