Sú iní ako ich vrstovníci. Pri svojej tvorbe hľadajú autentickosť a pravdivosť. Inšpirácia k nim prúdi z iných zdrojov, nie z luxusných kníh o architektúre. Ich spoločnou prvotinou, ktorá im priniesla úspech na slovenskej architektonickej scéne, boli sociálne byty CMYK. Irakli Eristavi a Martin Jančok boli najskôr kamarátmi. Dnes sú architektmi nula nula.
Čo všetko vnímate pri skúmaní architektúry?
I. E.: V našom pohľade na architektúru sa prelína mnoho aspektov. Racionálnych, intuitívnych, ako aj funkčných i konceptuálnych. Snažíme sa pozerať na architektúru nielen vo fyzickom, ale aj v metafyzickom zmysle.
Čo teda chápete pod dobrou architektúrou?
M. J.: Dobrá architektúra by mala byť pravdivá.
Mohli by ste bližšie opísať túto vlastnosť architektúry?
I. E.: Na pravdivosť možno nazerať z viacerých uhlov pohľadu. Pravdivosť vo vzťahu k funkcii sa prejavuje v samotnej výpovedi stavby: na aký účel sa postavila, aká jednoduchá je identifikácia procesov, ktoré sa v nej odohrávajú. Pravdivosť možno sledovať aj v prístupe pri výbere konštrukcií a materiálov. V neposlednom rade ide aj o pravdivosť pri disponovaní s financiami. Keď je objem peňazí limitovaný, mal by sa dom prirodzene a pravdivo skromne prejavovať.
M. J.: Na Slovensku je stále živá tendencia za málo peňazí veľa muziky. Ľudia sa snažia čo najvernejšie imitovať exkluzívny produkt. Výsledok však potom býva často až groteskný.
Sú pre vás pravdivosť a autenticita synonymami? Alebo cítite v nich akýsi farebný odtienok?
I. E.: Autenticitu si treba uvedomovať v kontexte. Slovensko je krajina s určitými kapacitami a s istým ekonomickým, intelektuálnym a sociálnym potenciálom. Pri pohľade na prevažujúcu architektúru mám pocit, ako by sa majoritná časť produkcie, okrem svetlých výnimiek, na niečo hrala.
Je teda architektúra viac odrazom svojich tvorcov alebo užívateľov?
I. E.: Architektúra vzniká na objednávku. Tvorcovia reagujú na požiadavky trhu, ktorý je odzrkadlením spoločnosti. Architekt je intermediátor, cez ktorého subjektívny a tvorivý pohľad sa jednotlivé vstupy premietajú do konkrétneho výsledku. V záujme toho, aby vzniklo kvalitné riešenie, mal by klient architekta akceptovať. Na druhej strane architekt musí s klientom viesť dialóg.
Mali by si klient a architekt na to, aby vzniklo autentické dielo, rozumieť aj „ľudsky“?
I. E.: V zásade platí, že architekt, ktorý nefunguje na báze vlastného ega a velikášskych pocitov, vždy chce byť v zmysle kvality na strane klienta. Chce adekvátny výsledok, či už z hľadiska ekonomického, alebo z hľadiska ohľaduplnosti k životnému prostrediu. Na druhej strane mal by byť svojím spôsobom unikátny.
Ako sa pozeráte na konečný výsledok spolupráce architekta a zákazníka?
I. E: Ja vnímam architektúru aj ako produkt. A každý produkt vypovedá o svojich tvorcoch, o období, v ktorom vznikol, a o prioritách, ktoré má autor a spoločnosť ako taká. Každý dom je odzrkadlením intelektuálnej úrovne spoločnosti.
Aké prívlastky by si mohla podľa vás vyslúžiť slovenská architektúra?
I. E.: Aby niekto mohol na túto otázku odpovedať, musel by disponovať značnou dávkou nadhľadu. Veľmi ťažko sa môžeme odosobniť a vyjadriť k súčasnej slovenskej produkcii aj preto, že sme jej súčasťou. Na Slovensku nejestvuje architektonický diskurz, konfrontácie názorov na fórach, stránkach časopisov alebo v rozhlasových či televíznych debatách. Ťažko mi je ukázať na niečo prstom a povedať: toto je dobrá architektúra.
M. J.: Je ťažké hodnotiť najmä aktuálnu architektúru z našej pozície. Treba sa vrátiť aspoň o niekoľko rokov späť. V odstupe lepšie vidíme, čo sa osvedčilo a nadobudlo vážnu hodnotu.
I. E.: Dalo by sa rozprávať o odkaze mnohých veľkých architektov, ktorých tu teraz nebudem všetkých menovať. Na Slovensku je veľa stavieb, ktoré máme radi.
Keď je architektúra obrazom spoločnosti v čase, aká je teda súčasná slovenská spoločnosť?
I. E.: Slováci si chcú užívať svoj „americký sen“. Dominantnosť konzumného spôsobu života a nablýskaných možností je charakteristická pre celú Európu. Možno sa aj celá západná civilizácia uberá týmto smerom. Vedie to však do veľkých extrémov. Dochádza k maximálnemu zahlteniu vizuálnej sféry užívateľov v zmysle rýchlo, teraz, krásne, megalomansky a vo veľkom štýle.
Chcete ísť svojou tvorbou proti týmto tendenciám?
I. E.: Nie sme žiadni spasitelia, ktorí otočia spoločnosť od konzumu k iným hodnotám. Fakt je, že k tomu môžeme trochu prispieť tým, ako uvažujeme nad našimi domami. Rozmýšľame, ako sa na ne budú ľudia pozerať o desať, dvadsať, tridsať rokov. Ešte sme toho spravili veľmi málo, aby sme si mohli dovoliť také sebavedomé vyhlásenia.
Čo považujete za nadčasovú architektúru?
I. E.: Pred niekoľkými týždňami sme mali prednášku na technickej univerzite v Liberci. Bola to pre nás významná skúsenosť. Jednak sme mali možnosť predstaviť naše názory na akademickej pôde a zároveň sme sa dostali do kontaktu s fenomenálnou stavbou vysielača Ještěd od architekta Karla Hubáčka. Je to niečo, čo považujeme za komplexné, výnimočné a možno až fenomenálne dielo.
Mali by sa súčasní architekti inšpirovať odkazom takýchto nadčasových diel?
I. E.: Snažíme sa vytvoriť vždy originál s uvedomením si nadväznosti na všetko ostatné, čo sa už urobilo. Akákoľvek formálna inšpirácia výrazovými prostriedkami architektúry je prvoplánová a neautentická.
Tvorba každého architekta je poznačená rozličnými vplyvmi a obsahuje isté charakteristické črty. Je každá vaša stavba čistý originál?
I. E.: Pokúšame sa nachádzať k problémom autentické riešenia. Nemáme slovník obľúbených výrazových prostriedkov. Navyše pre nás nie je prijateľná cesta inšpirácie konkrétnymi stavbami. Je mnoho zaujímavých disciplín, z ktorých možno čerpať, či už je to hudba, literatúra, alebo filmové umenie. V našom malom ateliéri diskutujeme, sledujeme súčasnú slovenskú aj svetovú architektúru. Ale rovnako intenzívne sa u nás diskutuje aj o iných veciach, ktoré zdanlivo s architektúrou nesúvisia, a sú rovnako inšpiratívne.
M. J.: Inšpirácia spočíva skôr v tom, že si berieme príklad z postupov práce architekta.
Je analýza práce vašich kolegov pre vás inšpiráciou?
I. E.: Každý ateliér si vyvíja svoje postupy. Snažíme sa pochopiť postupy, ktoré aplikujú naši kolegovia. Inšpiráciou pre nás je však skôr postoj ľudí, ktorých si vážime, k jednotlivým problémom, potom až postup a metodológia.
Máte pocit, že sa ako mladý ateliér ešte stále nachádzate v stave kvasenia?
I. E.: Určite. Školu som skončil pred trinástimi rokmi. Veľkú časť tohto obdobia som sa vedome a možno intuitívne vyhýbal kreatívnej práci. Potreboval som odstup, oddychový čas. Pred troma rokmi sa ku mne ako čerstvý absolvent pridal Martin. Vzniklo tak zaujímavé spojenie, ktoré je jedinečnou platformou na dialóg s inšpiratívnym potenciálom.
Môže čerstvo promovaný architekt odrazu zabudnúť, čo sa práve naučil, a robiť niečo úplne iné?
I. E.: Myslím, že je to občas potrebné. Ale to neznamená, že ak človek negeneruje nejaké koncepty, tak o nich nerozmýšľa. Pre mňa bolo zaujímavé vyskúšať si život vo veľkých mestách. Aj za cenu toho, že sa živím inak ako profesiou, ktorú som vyštudoval. Nemôžem však povedať, že by som niekedy prestal rozmýšľať nad architektúrou. Len som prestal na chvíľu kresliť.
Mnoho architektonických ateliérov tvorí pod hlavičkou jedného mena. Vy vystupujete pod značkou zerozero. Čo to znamená?
M. J.: Pre tento názov sme sa rozhodli práve pre jeho mnohoznačnosť. Zodpovedá mu mnoho výkladov.
Ako ste sa našli?
M. J.: Spoznali sme sa ešte predtým, než som prišiel do školy. Počas štúdia som sa príležitostne motal okolo Irakliho práce. Keď som skončil vysokú školu, rozumeli sme si natoľko, že som sa mohol pridať a vznikol spoločný ateliér.
I. E.: Na začiatku sme boli kamaráti, až neskôr kolegovia. Spoznali sme sa cez úplne iné veci ako architektúru, v období, keď som sa vrátil z Berlína. Zlomovou udalosťou, ktorá viedla k vzniku profesionálnej spolupráce, bola výhra v súťaži sociálnych bytových domov CMYK v Prešove.
Ako to vtedy bolo?
I. E.: Pôsobil som ako externista v jednom architektonickom ateliéri. Na súťaži som začal robiť najprv sám. V určitej fáze rozpracovanosti sa do toho zapojil Martin. Ide o projekt, ktorý je roztiahnutý v čase a riešiť sa bude asi až do roku 2007.
CMYK znamenal pre súčasnú slovenskú architektúru svieži tvorivý impulz. Čo znamenal pre vás?
I. E.: V prvom rade pre nás bolo veľkou skúsenosťou prejsť celým procesom: od súťaže až po realizáciu. Na konci bola suma poznatkov na nezaplatenie.
M. J.: Pre mňa bol CMYK veľkou príležitosťou. Pustiť sa po škole do niečoho, čo sa aj bude realizovať. Stal som sa aktívnym svedkom zhmotňovania projektu v realizačnej fáze. Sledoval som a učil som sa zo všetkých sprievodných procesov.
Máte aj spätnú väzbu od jeho obyvateľov?
I. E.: Ešte sme nenazbierali odvahu zaklopať niekomu na dvere a pozrieť sa, ako si zariadil byt. Ľudia, ktorí v nich bývajú, sa v prvom rade tešia z toho, že dostali byt. Sú to byty bežného štandardu. Pozerajúc sa optikou štátu, ide o sociálne byty. Rozhodne v nich nebývajú ľudia voziaci sa v rýchlych a drahých autách.
Môže limit finančných prostriedkov ovplyvniť kvalitu návrhu aj v dobrom zmysle slova?
I. E.: Mnoho stavieb práve z oblasti sociálneho bývania, ktoré som mal možnosť vidieť, boli slušné koncepty. Mnoho sociálnych bytoviek v Holandsku či Čechách naznačuje, že aj sféra, ktorá nedisponuje nadbytkom finančných prostriedkov, obsahuje potenciál generovať nové zaujímavé koncepty. Bez okázalostí, bez zbytočného plytvania financiami a výrazovými prostriedkami.
Čo nasledovalo po tomto projekte?
I. E.: Zúčastnili sme sa na viacerých súťažiach, pracovali na interiéroch. V súčasnosti sme pred začiatkom realizácie vily na Záhorí. Ide pre nás o zásadnú vec, ktorej sa venujeme už veľmi dlho. Pracujeme aj na administratívnej budove v centre Prešova a na chate, resp. víkendovom dome pri vodnej nádrži Domaša. Položili sa základy objektu administratívy pre recyklačné centrum druhotných surovín v Prešove.
Zdá sa mi to alebo sa na východe začalo opäť stavať?
I. E.: Zdanie klame. Ide skôr o malé veci, v zlomkových objemoch ako v Bratislave. Východ je stále podkapitalizovaný, investície tu nie sú. Možno sa to zlepší.
Ako veľmi dôležité sú pre vás súťaže?
I. E.: Myslím, že je to veľmi dobrý a časom overený spôsob, ako daný problém kvalitne vyriešiť. Ak nám to čas dovoľuje, tak na nich robíme veľmi radi. Ročne absolvujeme síce asi dve súťaže. Dosiaľ sme však zaznamenali 75 % úspešnosť, ak rátame ceny a nielen prvenstvá.
Ako si delíte prácu v ateliéri?
I. E.: Čo sa týka tvorby idey, všetko je o vzájomnom dialógu. A dúfajme, že to tak ešte dlho bude. Fakt je, že manažérske úlohy plním väčšinou ja. Priznám sa, vôbec ma to nebaví. Všetko je však otázka vývoja. O všetkom diskutujeme, aj kolegovia, s ktorými spolupracujeme, sa zapájajú do kreatívneho procesu. Pracujeme vo variantoch. Vítaný je každý nový impulz, ktorý je konštruktívny alebo dostatočne „švihnutý“ na to, aby bol hodný overenia.
M. J.: Výsledok je syntézou všetkých vstupov a návrhov. Čo sa týka administratívnej stránky, Irakli je autorizovaný architekt, preto rieši viac vecí ako ja. Vyzerá to však, že sa do manažérskych povinností začnem aktívnejšie zapájať už aj ja.
Ktorá fáza tvorby je pre vás najdôležitejšia?
M. J.: Podľa mňa je najzábavnejšia úvodná koncepčná fáza. Reagujeme na základné požiadavky klienta, súťažných podkladov. V tejto fáze je najväčšia voľnosť. Smerom ku konkrétnosti a k zhmotňovaniu sa objavujú problémy a začína sa tvrdá práca a racionálne zvažovanie.
I. E.: Najkrajšia je pre architekta určite úvodná fáza. Nezanevrel by som však ani na ostatné fázy. Zaujímavé je, keď sa začne črtať obrys, základy stavby, neustále komunikujeme s klientom a musíme reagovať na podnety. Túto dobrodružnú fázu nazývam „kovbojka“.
M. J.: Keby sme mali zostaviť rebríček, tak na prvom mieste by bola koncepčná fáza, na druhom kovbojka okolo realizácie a na treťom všetky ostatné.
Pán Eristavi, váš otec je Gruzínec. Vy ste sa narodili v Tbilisi, hlavnom meste Gruzínska. Nepociťujete východné vplyvy pri vašej tvorbe?
I. E.: Táto stránka mojej osobnosti je stále vo „výskume“. Čím som starší, stále viac rozmýšľam nad tým, ako to vlastne je. Vyrastal som na Slovensku, ale takmer každé prázdniny som chodil do Gruzínska. Prešiel som veľa starých ranokresťanských kostolov. Boli to pre mňa veľmi zaujímavé, miestami až mystické skúsenosti. Ale neviem povedať, že by sa to konkrétne premietalo do mojej tvorby.
Ste mladí ľudia, ktorí dlho nevydržia na jednom mieste. Čím si Prešov získal vašu dlhodobú náklonnosť?
E. I.: Nevylučujem, že sa jedného dňa ukážeme v Bratislave. V prvom rade sme však zaviazaný projektom CMYK. Kým sa dokončí, musíme byť bezprostredne pri stavbe. Keby sa nám podarilo získať veľkú zákazku, vieme na ňu flexibilne reagovať. Navyše Martin je z Prešova. Ja som v Prešove vyrástol. Máme tu rodičov a priateľov. Okrem toho je to príjemné univerzitné mestečko.
Katarína Dudáková
Foto: zerozero
