Zomrel Christo – ten, čo zabalil Reichstag. Bol som pri tom

V posledný májový deň roku 2020 zomrel vo veku 84 rokov americký umelec bulharského pôvodu Christo. „Ten, čo nielen sníval o tom, čo sa zdá nemožné, ale svoje sny aj realizoval,“ píše sa vo vyhlásení jeho štúdia. Pred 25 rokmi sme boli pri tom, keď jeden zo svojich snov zabalil v Berlíne.

Bola sobota 25. júna 1995 a nebo nad Berlínom bolo ako z ikonického filmu Wima Wendersa – oceľovosivé s obrovskými chuchvalcami ťažkých mrakov. Nie, nad hlavami nelietali anjeli ako zo spomenutého filmu (hoci, ktovie?), ale nebeské kulisy predpovedali drámu i tajomstvo.

Spolu s kolegom, fotografom Alanom Hyžom, sme odstavili auto kdesi na okraji centra a vydali sme sa smerom k Brandenburskej bráne. Odhadovali sme to na päť kilometrov, ale povedali sme si, že atmosféru mesta chceme poriadne precítiť. Naším cieľom bol Reichstag, ktorý sa už niekoľko dní zahaľoval do „Christovho rúcha“.

Netušili sme však, že sa najprv musíme predrať riavou hulákajúcich fanúšikov oblečených vo farbách svojich klubov. V Berlíne sa v ten deň hralo finále nemeckého pohára vo futbale medzi Borussiou Mönchengladbach a VfL Wolfsburg. Nás to však v tej chvíli zaujímalo asi ako lanský sneh, ale vysporiadať sme sa s touto „športovou“ prekážkou museli. Keď sme sa dostali na Unter den Linden, tušili sme, že náš cieľ sa prudko priblížil.

Áno, tento bulvár má takmer 1,5 km, ale vedomie blížiaceho sa zážitku, za ktorým putujú milióny ľudí ako k svätému grálu, nás poháňalo dopredu. Po prejdení Brandenburskej brány sme už boli v centre veľkého diania.

V Christovom rúchu

Okolo nás boli desaťtisíce ľudí, ktorí sa tlačili okolo budovy niekdajšieho Ríšskeho snemu – Reichstagu. Už v roku 1995 bolo jasné, že onedlho prejde táto neorenesančná historická stavba zásadnou rekonštrukciou a dostavbou, aby sa stala dôstojným miestom nového nemeckého Bundestagu, ale jej stará rola ešte neskončila.

Christo predbehol autora sklenenej kupoly nad Reichstagom, Sira Normana Fostera, a urobil niečo, o čom sa hovorilo ešte dlho potom, ako celá akcia skončila. Za nápadom nešiel ďaleko. V duchu svojho umeleckého snaženia sa rozhodol, že ho na dva týždne zabalí. Nebolo to však lusknutie prstom, ktoré by zhmotnilo zázrak na počkanie. Christo sa so svojou životnou i umeleckou družkou Jeanne-Claude pripravoval na zabalenie Reichstagu 24 rokov. Po dlhých rokovaniach s ním poslanci dolnej komory nemeckého parlamentu vyslovili súhlas 25. februára 1994.

My sme prišli v čase, keď budova bola už takmer zahalená (s balením sa začalo 17. júna) a profesionálni horolezci spúšťajúci sa po dlhých lanách dokončievali posledné kozmetické úpravy na záhyboch polypropylénovej tkaniny. Asi 30 metrov pred stavbou nás zastavil plot, ale my sme sa dostali k dianiu dostatočne blízko, ako by povedal legendárny fotograf Robert Capa.

Aj preto sme mohli vidieť majstra Christa, ako behá s helmou po stavbe a svojim spolupracovníkom vydáva posledné pokyny. Keď sme od zabaleného Reichstagu poodstúpili do rozľahlého parku pred snemom, scenéria sa dostala do nových kontextov. Pred budovou hrdo viala nemecká vlajka a za ňou architektonická skulptúra v novom – Christovom, rúchu.

História nemeckých dejín zabalená do pôsobivého balíka. Na niekoľko dní ako symbol dočasnosti. Prečo tkanina? „Látka je hlavná zložka, ktorá vyjadruje nomádsku kvalitu nášho projektu, veľmi prechodného, krehkého a zraniteľného,“ citovala Christa agentúra DPA.

S prichádzajúcim večerným šerom získaval Reichstag čoraz intenzívnejšie vnútorné svetlo. Osvetlenie mu pridávalo krehkejší výraz. Aj dramatické nebo zmäkčilo svoju expresiu do lyrickejších tónov. Posledné zábery a odchod z miesta, ktoré počas dvoch týždňov navštívilo 5 miliónov ľudí.

Christo im odovzdal zážitok z tvorby diela, ktorého sa zároveň stali spolutvorcami. Na ceste k autu sa dozvedáme, že Borussia vyhrala 3 : 0 a získala v poradí svoj tretí nemecký pohár vo futbale. Otvárame si plechovky piva a pripíjame si s rozjarenými fanúšikmi. V Nemecku má aj futbal svoje neotrasiteľné miesto. Všetci sme boli na jednej lodi pozitívnych pocitov a navyše, vo win-win stave.

Rodák z Gabrova sa stal Novým realistom

Christo Vladimirov Javačev sa narodil 13. júna 1935 v bulharskom meste Gabrovo do rodiny majiteľa chemickej továrne. Tri roky študoval na Akadémii umení v Sofii. Potom odišiel do Prahy, kde v Národnej galérii prvýkrát na vlastné oči vidiel obrazy moderných európskych maliarov. V januári 1957 sa mu spolu s ďalšími 18 utečencami podarilo podplatiť colníka a v nákladnom vlaku sa dostal do Viedne. Tam Christo študoval jeden semester na Akadémii výtvarných umení.

Po krátkom pobyte v Ženeve sa v marci 1958 usadil v Paríži, kde sa zakrátko zoznámil so svojou budúcou manželkou Jeanne-Claude de Guillebon (zvanou Jeanne-Claude), ktorá sa narodila v rovnaký deň i rok ako Christo v Casablance v Maroku v rodine francúzskeho dôstojníka. Zomrela v roku 2009.

V roku 1960 sa im narodil syn Cyril. V Paríži sa obaja schádzali s umelcami združenými v hnutí Nouveaux Réalistes (Noví realisti), ktoré založil kritik Pierre Restany. Zo známych výtvarníkov do nej patrili napríklad Yves Klein alebo Jean Tinguely. Z iniciatívy významného amerického obchodníka s umením Lea Castelliho sa Christo a Jeanne-Claude presťahovali v roku 1964 natrvalo do New Yorku.

Tvorba oboch umelcov vychádzala z estetiky Nových realistov, ktorým išlo v zásade o to, aby sa predmetom dennej potreby po ich modifikácii a zasadení do určitého kontextu priznala umelecká hodnota. Objekty sa stávali predmetom sociologického skúmania umeleckými prostriedkami.

Parížske Centre Georges Pompidou pripravuje poctu Christovi a Jeanne-Claude. Prvého júla tohto roku sa tu otvára veľká retrospektívna výstava obidvoch umelcov, ktorá potrvá až do 19. októbra.

TOP 5 umeleckých akcií Christa a Jeanne-Claude

Christo sa spolu so svojou manželkou Jeanne-Claude preslávili najmä inštaláciami príbuznými umeleckému smeru land art, pri ktorých zabaľovali či zahaľovali predmety dennej potreby, prírodné objekty a budovy.

Most Pont Neuf, Paríž, Francúzsko (august 1985) – Balenie mosta pokračovalo v tradícii premeny architektonického diela do umeleckého artefaktu. Polypropylénová tkanina si zachovávala tvary mosta, ale zároveň zdôrazňovala jeho základné tvary a proporcie. Pracovníci, ktorí pomáhali s inštaláciou, nosili uniformy navrhnuté americkým návrhárom Willi Smithom (1948 – 1987). Projekt navštívili 3 milióny ľudí.

Zabalený Reichstag, Berlín, Nemecko (jún 1995) – Od ohlásenia zámeru zahaliť budovu Spolkového snemu (Bundestag) v roku 1971 do jeho realizácie uplynulo 24 rokov. So zahaľovaním sa začalo 17. júna 1995 a práca bola dokončená o sedem dní neskôr. Pracovalo na ňom 90 profesionálnych horolezcov a 120 kvalifikovaných robotníkov. Použilo sa 100-tisíc m² polypropylénovej tkaniny s hrúbkou 3,2 cm, vyše 15 kilometrov lán a 200 ton ocele. Náklady vo výške 15 miliónov dolárov boli pokryté predajom Christových prípravných štúdií, skíc, koláží a modelov. Po dvoch týždňoch boli všetky materiály, použité pri balení, recyklované.

Brány, Central Park, New York, USA (12. – 27. 1. 2005) Nad 37 kilometrami ciest vedúcich cez newyorský Central Park postavili umelci 7503 brán vysokých takmer päť metrov, na ktoré rozvešali oranžovožlté látkové závesy. Nápad vznikol už v roku 1979, ale zelenú mu dal až vtedajší starosta New Yorku Michael R. Bloomberg. Náklady projektu sa pohybovali vo výške 21 miliónov amerických dolárov, ktoré umelci plánovali získať naspäť predajom projektovej dokumentácie. Na akcii sa podieľalo 900 spolupracovníkov.

Plávajúce móla Iseo, provincia Brescia a Bergamo, Taliansko (18. 6. – 3. 7. 2016) Projekt plávajúcich farebných pontónov, ktoré na dva týždne spojili mestá pri severotalianskom jazere Iseo. Prešlo sa po nich celkom 1,3 milióna ľudí. Plávajúce chodníky boli vyrobené z približne 200-tisíc polyetylénových kociek pokrytých 70-tisíc m² jasnožltej látky. Išlo o 3 km dlhú a 16 m širokú hrádzu pontónov vznášajúcich sa na hladine vody, pričom ďalších 1,5 km zlatej látky pokračovalo pozdĺž ulíc v obciach Sulzano a Peschiera Maraglio na ostrove Monte Isola. Po skončení boli všetky komponenty odstránené a recyklované.

Mastaba, Londýn, Spojené kráľovstvo (jún – september 2018) Inštalácia Mastaba bola vystavená na jazere Serpentine v Hyde Parku a pozostávala zo 7 505 rôznofarebných plechových sudov poskladaných v tvare mastaby stavby, ktorá pochádzala zo starovekého Egypta s plochou strechou a sklonenými stranami dovnútra. Bola položená na plávajúcej plošine zo superhustého polyetylénu, ktorý ukotvovalo 32 kotiev. Mastaba mala 20 m a vážila 600 ton. Skulptúra sa považovala za protest proti Donaldovi Trumpovi, ktorý sa krátko predtým stal prezidentom USA.

Ten, ktorý nestihol

Zabalený Víťazný oblúk, Paríž, Francúzsko (18. 9. – 3. 10. 2021) – Mal by to byť epitaf Christa a Jeanne-Claude, ktorý podľa jeho závetu dokončia spolupracovníci. Zabalený Víťazný oblúk pokračuje v sérii zabalených monumentov a pre pandémiu bol presunutý z apríla tohto roku na jeseň budúceho roku. Víťazný oblúk bude obaľovať recyklovaná polypropylénová látka striebromodrej farby a 7-tisíc metrov červeného lana.

TEXT: ĽUDOVÍT PETRÁNSKY