2 kuchyne z milánskeho veľtrhu nábytku a dizajnu Saloni 2010

V Miláne sa v apríli konal najvýznamnejší európsky veľtrh nábytku a dizajnu Saloni 2010. Nádherné výstavisko Fiera Milano z dielne svetového architekta Massimiliana Fuksasa (2005) otvorilo 14. apríla svoje brány a za šesť dní zhltlo a vypľulo 329 563 návštevníkov zo všetkých kútov sveta. Ponúklo im exponáty 2 542 vystavovateľov na viac ako pol milióne štvorcových metrov a okrem toho, samozrejme, ešte nekonečné množstvo sprievodných akcií. Čísla však nikdy nemôžu vyjadriť atmosféru takéhoto veľtrhu. A možno ani slová. Najlepšie je zažiť ju na vlastné zmysly – len pozerať sa totiž často nestačí.

Napriek všetkému
Pred otvorením tohto ročníka mali organizátori veľtrhu – spoločnosť Cosmit – trocha strach. Predpovede boli skeptické a proroci predpovedali vplyv krízy odrážajúci sa na návštevnosti aj na počte vystavovateľov. Podľa všetkého sa však ich obavy nesplnili, oproti minulému roku mal veľtrh opäť viac návštevníkov a výstavisko prekypovalo životom.

„Keď vezmeme do úvahy súčasnú ekonomickú situáciu vo svete a problémy s lietaním, ktoré spôsobil sopečný prach, sú údaje o návštevnosti Saloni 2010 o to ohromujúcejšie,“ skonštatoval prezident spoločnosti Cosmit Carlo Guliemi. Dodal, že nebyť týchto nepríjemných faktorov, počet návštevníkov by bol podľa odhadov spoločnosti omnoho väčší.

Štyri v jednom 
Saloni sa tradične skladá z niekoľkých celkov, a ani tento rok to nebolo inak. Prvým celkom bol Salone Internazionale del Mobile, zameraný na spálne, obývačky, šatníky, jedálne a nábytok na každú príležitosť a do všetkých priestorov. Nechýbali, samozrejme, doplnky, dekorácie a textílie. Druhým celkom bola Eurocucina, ktorá priniesla prehľad najhorúcejších dizajnérskych návrhov kuchýň, kuchynských nábytkov, riešení a v neposlednom rade aj spotrebičov. Tie dostali dokonca vlastný priestor v doplňujúcom celku FTK – Technology for the Kitchen, ktorý je podmnožinou výstavy európskej kuchyne.

Predposlednou, no nezanedbateľnou časťou veľtrhu bola tento rok International Bathroom Exhibition, medzinárodná výstava kúpeľní. Ponúkla prierez dizajnom všetkého, čo sa pri telesnej očiste, relaxe a wellness môže zísť.

Do výpočtu ešte chýba SaloneSatellite, ktorého priestor využilo okolo 700 dizajnérov vrátane študentov z 25 medzinárodných dizajnérskych škôl. Na tomto mieste mohol návštevník vnímať bezprostrednosť a slobodu dizajnérov tvoriacich pre radosť a bez ohľadu na požiadavky trhu. Voľnosť a sloboda však nebola iba výsadou študentských prác. Veľké dizajnérske domy majú v ponuke tiež niekoľko „uletených“ exponátov, no vo všeobecnosti v ich portfóliu ťažšie nájdeme chlpatú húpaciu ovcu či rodinku čalúnených prasiatok s gombíkovými stehmi.

Králi kuchýň
Ak by sme chceli čitateľom sprostredkovať všetky zážitky zo Saloni 2010, museli by sme vydať knihu – rozhodli sme sa preto vybrať len najzaujímavejšie momenty, ktorých sme boli svedkami. Jedným z nich bola istotne aj možnosť pozhovárať sa s dvoma ikonami dizajnérskeho sveta – Massimom Iosa Ghinim a Paolom Pininfarinom. Spoločným menovateľom týchto dvoch svetoznámych dizajnérov je spolupráca so spoločnosťou Snaidero, talianskym dizajnérskym domom, ktorý sa špecializuje na návrhy kuchýň a je jedným z najvýraznejších lídrov na európskom trhu v tejto oblasti.

Títo „páni dizajnéri“ prišli na veľtrh osobne uviesť svoje nové modely kuchýň, ktoré v spolupráci so štúdiom Snaidero vytvorili. Obaja sú osobnosti, sú však odlišní a stretnutie s každým z nich malo inú príchuť. Za niekoľko minút nemožno človeka spoznať, ale za Massima Iosa Ghiniho a Paola Pininfarinu hovorí aj ich tvorba. Na nasledujúcej dvojstrane prinášame rozhovor s týmito výnimočnými dizajnérmi. Zhovárali sme sa o trendoch v navrhovaní, o plánoch do budúcnosti, najmä však o spomínaných kuchyniach, ktoré navrhli pre štúdio Snaidero.

Snaidero Spoločnosť Snaidero založil v roku 1964 Cavalier Rino Snaidero. Využil dopyt charakteristický pre povojnové obdobie a postavil základy spoločnosti, ktorá má dnes po vyše šesťdesiatich rokoch na trhu zastúpenie v šesťdesiatich krajinách sveta. Koncom 60. rokov Cavalier Snaidero nadviazal spoluprácu s uznávanými talianskymi dizajnérmi. Tento akt významne ovplyvnil vývoj dizajnu kuchýň a Snaidero v tomto trende pokračoval aj naďalej; okrem iných nadviazal spoluprácu s dizajnérmi Angelom Mangiarottim, Giovannim Offredim a inými. V 90. rokoch sa stal riaditeľom spoločnosti Edi Snaidero, syn zakladateľa, ktorý pokračoval v stopách svojho otca. V tomto období tiež začala výnimočná spolupráca štúdia Snaidero so spoločnosťou Pininfarina. V novom miléniu spolupráca s dizajnérmi pokračuje a do portfólia slávnych mien pribúdajú poslední „nováčikovia“: dvojica Lucci & Orlandini a Massimo Iosa Ghini.

Paolo Pininfarina (1958, Turín) Prezident spoločnosti Pininfarina, ktorú v roku 1930 založil jeho starý otec, Battista „Pinin“ Farina. Vyštudoval strojársku fakultu na Polytechnickej univerzite v Turíne a hneď po škole v roku 1982 začal pracovať pre rodinnú firmu. V roku 1983 získaval skúsenosti v spoločnostiach Cadillac, Honda a General Motors. V roku 1987 bol menovaný za prezidenta a riaditeľa dcérskej spoločnosti Pininfarina Extra, orientovanej na interiérový dizajn a architektúru. Pod vedením Paola Pininfarina Extra navrhla vyše 400 projektov a nadviazala spoluprácu so spoločnosťami ako Juventus, Lavazza, Motorola, Snaidero a mnohými ďalšími. V roku 2006 sa Paolo Pininfarina stal zástupcom prezidenta materskej spoločnosti a v roku 2008, po tragickej smrti brata Andrea, ktorý zahynul pri autonehode, ho zastúpil na poste prezidenta spoločnosti. Je držiteľom množstva prestížnych dizajnérskych ocenení; niekoľkokrát získal cenu Good Design Award aj cenu Red Dot Award a okrem nich aj množstvo iných ocenení. So spoločnosťou Snaidero vytvoril doteraz päť projektov, tento rok prišiel do Milana prezentovať šiesty – model kuchyne OLA20.

Ako vznikal návrh nového modelu OLA20?
Chcel som napísať ďalšiu kapitolu v knihe spolupráce firiem Pininfarina a Snaidero. Toto je šiesty projekt, ktorý sme spolu vytvorili za 20 rokov. Doteraz to boli kuchyne Viva, Idea, Ola, Acropolis a Venus. Spoločným menovateľom týchto modelov bola línia ateliéru Pininfarina, ale každý bol vždy úplne odlišný a inovatívny. Nový projekt OLA20 tiež prináša inovácie. Dvadsiatka v názve má symbolizovať 20 rokov spolupráce a kuchynská linka opäť nesie poznávacie znamenie dizajnu Pinin­farina v podobe detailu odsávača. A to je všetko. Toto je podstata nášho dizajnu. Voláme to tradícia nového. Je to stále ­Pininfarina – je to senzuálny, striedmy, elegantný, technický dizajn, ktorý veľmi nepodlieha trendom, no prináša zlepšenia.

Chcel som však tiež spraviť niečo pre ľudí. Posledné kuchyne, najmä Acropolis, boli len pre úzku cieľovú skupinu. Boli veľmi radikálne a veľmi výnimočné. Chcel som spraviť niečo pre všetkých ľudí, aj pre mladých. Niečo nové, „fresh“, súčasné, ekologické a ekonomické.

Čo hovoríte na súčasné trendy v dizajne? Snažíte sa s nimi bojovať, nasledujete ich alebo ich udávate?
Určite s nimi nebojujem, nie som bojovník a nie som ani dostatočne arogantný. Ale zároveň ich ani v rámci estetickej koncepcie príliš nesledujem. Keď sa všetci dizajnéri rozhodnú pracovať s drevom, zeleňou a podobne, nebudem to robiť, lebo to nepasuje k štýlu Pininfarina. Myslím, že koncept udržateľnosti, ekológie a ochrany životného prostredia je dosiahnuteľný aj technickejšími prostriedkami. Použijete napríklad tenšiu vrstvu dreva, takže ušetríte stromy. Alebo spravíte jednoduchý dizajn a ušetríte energiu na nejakej časti výroby a budete svoj produkt doručovať vo veľmi šetrnej recyklovateľnej škatuli. Je veľmi veľa spôsobov, ako byť ekologický bez toho, aby ste to dávali príliš okato najavo.

Kuchynská linka OLA20 z dielne Paola Pininfarinu. Základný model sa vyrába od roku 1990, nový model z roku 2010 je už druhým redizajnom. Charakteristickým znamením je tvar odsávača a stola.    Foto: Snaidero

Čo by ste poradili mladým dizajnérom, ktorí sa snažia presadiť?
Oddanosť, vernosť, zmysel pre tímovú prácu, zvedavosť, skúsenosti… Je ťažké  stať sa hviezdou v dvadsiatich rokoch. Môj starý otec sa preslávil, keď mal 37 rokov, pričom pracovať začal v pätnástich. Dvadsať rokov zbieral skúsenosti počas tímovej práce a až potom sa stal lídrom a dizajnérom s veľkým D. Tridsaťsedem rokov v tridsiatych rokoch je ekvivalent štyridsiatich piatich rokov dnes, pretože vtedy sa začínalo pracovať oveľa skôr. Samozrejme, ja som mal trocha šťastie, som vnuk a syn. Ale na druhej strane tiež som potreboval nabrať skúsenosti predtým, ako som spravil svoj prvý zaujímavý projekt. Dôležité však podľa mňa je nesústrediť sa príliš úzkostlivo na úspech, to je moje odporúčanie pre mladých. Keď máte talent, so skúsenosťami a vyspelosťou prídu aj možnosti.

Aké máte plány do budúcnosti? Pre spoločnosť a pre vás osobne?
V prvom rade by som rád udržal meno Pininfarina v povedomí ako kreatívnu firmu v kontexte dizajnu, ale aj technických riešení. Chcel by som viac dynamiky, mladosti. Mám veľmi veľa cieľov, chcel by som znova otvoriť cestu k interiérovému dizajnu. Nedávno sme tiež ukončili turínsky štadión Juventusu, čo je fantastické, lebo je to štadión tímu môjho srdca.

V súčasnosti však, rovnako ako väčšina ostatných, čakám na koniec krízy. Dnes som však veľmi šťastný, lebo ako som spomenul, podarilo sa mi napísať ďalšiu kapitolu v oblasti, ktorú dobre poznám a ktorú nechcem nikdy opustiť. Možno si niekto môže myslieť, že sa teraz sústredím len na autá alebo manažovanie spoločnosti, ale ja to nevzdávam, navrhovanie kuchýň je niečo, čo mi pomáha cítiť sa mladším. Dnes mám podobný pocit, ako pred dvadsiatimi rokmi. Škoda len, že vtedy som mal 31 rokov a teraz mám 51. Ale to nie je dôležité, dôležité je, že máme guráž.

Massimo Iosa Ghini (1959, Bologna) Študoval architektúru vo Florencii a promoval na Polytechnickom inštitúte v Miláne. V roku 1985 sa pripojil k avantgardnému hnutiu talianskeho dizajnu a stal sa spoluzakladateľom skupiny Bolidismo, spolupracoval však aj so slávnym Ettore Sottsassem zo skupiny Memphis. V tom období založil svoje vlastné štúdio Studio Iosa Ghini v Bologni a začal pracovať ako dizajnér a architekt. Vypracoval vlastný osobitý štýl, charakteristický unikátnymi „nápadnými líniami“. Preslávili ho najmä návrhy identity interiérového dizajnu veľkých nadnárodných spoločností, ako napríklad Ferrari, Maserati, Superga a Omnitel. K jeho najvýznamnejším prácam patrí napríklad stanica metra Kröpcke v Hanoveri. Je dvojnásobným laureátom ceny Good Design Award Chicago (2001, 2004) a v roku 2003 získal prestížnu cenu Red Dot Award. So spoločnosťou Snaidero spolupracoval prvý raz v roku 2000, keď pre ňu vytvoril kuchyňu Gioconda. Na milánsky veľtrh prišiel osobne prezentovať nový model vytvorený v spolupráci so Snaidero – kuchyňu s názvom E-WOOD.

Aký cieľ ste sledovali pri dizajnovaní kuchyne E-WOOD?
Písmeno E v názve modelu znamená elektroniku, a slovo WOOD znamená drevo. Hlavnou myšlienkou tohto návrhu bolo spojiť najnovšie technológie s veľmi tradičným materiálom, v tomto prípade teda drevom. Keď sa pozriete na tento panel, kuchyňa nielen vyzerá, že je z dreva. Je z dreva. Povrchová štruktúra dáva pocítiť, že to nie je len film, ale masívny kus. Dizajn kuchyne je veľmi jednoduchý, pohral som sa len s úchytkami. Snažil som sa zaoblením ich rohov vytvoriť harmonický dojem, ktorý sa prenáša na celý objekt.

Umiestnením varnej dosky na stôl sme potvrdili staronovú myšlienku, ktorá spája priestor na prípravu jedál s priestorom na ich konzumáciu. Police za stolom sme navrhli tak, aby vytvárali nenásilnú bariéru v prípade, že by za nimi pokračoval ďalší priestor – jedáleň alebo obývačka.

No a nakoniec tu máme visiacu policu s osvetlením a zeleňou. Všimol som si, že takmer všetci vystavovatelia na Eurocucine takú majú, tak my ju máme tiež. Mala by slúžiť ako zdroj svetla a ako digestor.

Vo svete dizajnu ste ikona. Ako sa s tým vyrovnávate? Nie je z roka na rok ťažšie a ťažšie prekračovať svoj vlastný tieň?
Poznám odpoveď. S dizajnom som začal veľmi mladý, keď som mal 20, 22 rokov. A bol som prirodzený a entuziastický. No keď vstúpite na trh, váš prístup sa zmení. U mňa sa však trhové obdobie už skončilo. Teraz je pre mňa nemysliteľné niečo vytvoriť len pre potreby trhu. Inšpiráciu hľadám sám v sebe a v ľuďoch okolo mňa. Keď cítim, že to má zmysel, navrhujem, a keď nie, môžem sa o to síce pokúsiť, ale výsledok obyčajne nestojí za veľa. V prípade tejto konkrétnej kuchyne ma nadchla spomínaná myšlienka reálneho dreva. Okrem estetiky má drevo aj environmentálny charakter – je to prírodný materiál a ja som presvedčený, že používanie prírodných materiálov je pre naše životné prostredie zdravšie.

Kuchynská linka E-WOOD, ktorej autorom je Massimo Iosa Ghini. Dubové drevo prešlo procesom špeciálnej tepelnej úpravy, ktorá zaručuje odolnosť a stabilnú farbu dosiek. Foto: Snaidero

Drevo je teda momentálne vaším najobľúbenejším materiálom?
Áno, v tejto chvíli je. Je veľmi teplé a je ľuďom blízke, cítia sa pri ňom príjemne. Takže v tejto chvíli je pre mňa veľmi zaujímavé a veľmi rád ho používam.

Spomínali ste svoje začiatky. Čo by ste poradili mladým dizajnérom? Aký je váš kľúč k úspechu?
To, čo poviem, je možno banálne, ale je to tak – mladí dizajnéri by mali navrhovať svoje diela srdcom. Nemali by veľmi premýšľať o trhu, o cene produktu. Mali by experimentovať. Dobrý dizajn prežije človeka a mladí by sa preto nemali snažiť vytvárať niečo, čo už existuje. A tu je ten konflikt; dizajn vychádzajúci zo známych nápadov trh prijme. Ale nebude to zaujímavý dizajn.

Tamara Leontievová
Foto: Snaidero, tel, Alessandro Russotti

Článok bol uverejnený v časopise ASB.