Ak projekt vzniká bez kvalitnej súťaže, výsledné dielo je skoro vždy negatívne poznačené, hovorí Michal Bogár

Jeho profesijná dráha začala založením ateliéru architektúry Bogár Králik Urban. Dnes spolupracuje s manželkou. Okrem architektonickej práce sa intenzívne venuje prepájaniu študentov s praxou, spájaniu vysokých škôl na medzinárodnej úrovni.

S Michalom Bogárom sme sa rozprávali o nastupujúcej mladej generácii architektov, hodnotách, ktoré by mohla po tých starších uplatniť v architektonickej praxi, ale i živote, o knihách, ktoré publikoval, aj o tom, ako dôležité je vzdelanie, kritika, jej prijatie a vyvodenie zodpovednosti.

Bogár Králik Urban bol výrazný architektonický ateliér. Dnes okrem iných spoluprác tvoríte kreatívnu dvojicu spolu s manželkou, architektkou Máriou Bogárovou. Prečo táto zmena?

Spoločný ateliér BKU sa začal formovať niekedy v decembri 1989. Robili sme vtedy prvú spoločnú súťaž v tejto zostave. Zmizla železná opona a zrazu sme mohli vycestovať do Viedne a robiť tam súťaž. Zmena, ktorá ovplyvnila všetko, čo nasledovalo… V tom čase sme boli ešte zamestnaní v štátnych projektových ústavoch, odkiaľ sme odišli na jar 1990 a založili sme vlastný ateliér. Po celý čas spoločného fungovania sme veľa súťažili a niektoré z návrhov, ktoré boli ocenené, sa podarilo aj zrealizovať (medzi inými to bolo v roku 2001 aj Veľvyslanectvo SR vo Washingtone).

Urbanistické témy sa prelínali s architektúrou a vďaka priateľom z oblasti moderného scénického tanca sme sa v 90. rokoch venovali aj scénografii. Po roku 2000 sme sa dotkli urbanistických a krajinárskych tém, ktoré si vyžadovali aj určitý výskum, čo bolo mne osobne blízke. Výsledkom tejto etapy bola v roku 2014 kniha Bratislava Metropolis (spolu s Dominique Perrault Architecture) a neskôr to boli aj ďalšie publikačné výstupy. Každého z nás zaujímala určitá oblasť. Niekam sme individuálne smerovali a keď sme sa po vyše 26 rokoch dohodli na rozdelení ateliéru, bolo úplne prirodzené ísť ďalej po vlastnej trase.

Vo februári 2018 sme s Máriou založili spoločný ateliér a hneď od začiatku sme sa intenzívne vrhli do súťaženia. To nás bavilo. Objavili sa skvelé zahraničné výzvy, ako Jorn Utzon Memorial v Sydney, a zároveň náročné domáce súťaže, medzi ktoré určite patril Art Campus VŠVU v Bratislave.

Postupne sme sa viac sústreďovali na témy súvisiace s verejnými priestormi a urbanizmom, ktoré mali aj určitý presah do krajiny. Bol to napríklad Memoriál Holokaustu Rómov a Sintov v Letoch pri Písku v Českej republike, neskôr Komenského námestie v Bratislave alebo urbanistická súťaž na nové centrum Miloslavov, v ktorej sme uspeli a pokračovali ďalej… V tejto spolupráci sa cítime prirodzene, vyhovuje nám. Taktiež občasné spojenie síl s inými ateliérmi, výtvarníkmi, geografmi či krajinármi otvára nové možnosti a je pre nás obohacujúce.

Vediete vertikálny ateliér Alexy/Bogár na FAD, v rámci ktorého je pre vás dôležitá diskusia, debata o myšlienkovom kontexte a etickom rozmere každého architektonického zásahu...

Vertikálny ateliér je výborný formát, ktorý umožňuje pracovať so študentmi dynamickejšie. Fakulta sa zároveň otvorila smerom von. Cez konkurzy na vedúcich vertikálnych ateliérov prišlo viac ľudí z praxe, čo je na iných školách už dávno samozrejmosťou. Andrej Alexy aj ja máme svoje ateliéry a spolu so študentmi sa zaoberáme s ich témami podobným spôsobom, akým pracujeme aj s kolegami na našich vlastných projektoch.

Analyzujeme dotknuté územia, chodíme do terénu, nad pracovnými modelmi debatujeme o alternatívach, vedieme diskusie s klientom… V školskom prípade sú pre nás klientmi hlavne zástupcovia komunálnej sféry. Pozývame ich a debatujeme s nimi o možnom rozvoji mestských území, o ich zámeroch a názoroch. Takýto dialóg je podľa nás skvelou prípravou na prax. Nerobíme to len my, podobne pracujú aj ďalšie vertikálne ateliéry.

V rámci ateliéru sa venujete aj medzinárodným spoluprácam s vysokými školami. Môžete nám ich priblížiť?

Áno, sme v kontakte so školou architektúry v Liberci. Naša spolupráca vznikla vďaka dlhoročným vzťahom s ateliérom SIAL. Jede z jeho členov, architekt Jiří Buček, vedie už skoro 20 rokov študentské práce na FUA, kde som sa spočiatku zúčastňoval na ich konzultáciách ako externý pedagóg. Po založení nášho ateliéru Alexy/Bogár sme kontakty zintenzívnili.

Ďalšia spolupráca sa postupne rozvinula aj so školou architektúry ENSA Versailles, v ktorej vznikol špecializovaný ateliér na cezhraničné témy. S doc. Borghi a jej kolegom doc. Feraru sme pripravili na jeseň 2018 spoločný workshop s témou slovensko-rakúskeho pomedzia, na ktorom sa zúčastnili slovenskí a francúzski študenti. O rok neskôr sme sa so študentským tímom zúčastnili na medzinárodnom workshope v Ríme s profesormi G. Peluffom a M. Aires Mateusom.

Ako vás ovplyvňuje akademická pôda? Aká je nastupujúca generácia? Čo by ste jej pripomenuli, aké ponaučenie z minulosti, aby neopakovala chyby? A naopak, z čoho by si mala rozhodne zobrať príklad?

Pri kauze zbúrania Istropolisu sme si uvedomili jednu podstatnú vec: vďaka výskumu a teoretickým esejam, ktoré sa spracovávajú počas ateliérových projektov, študenti začali vnímať omnoho pozornejšie hodnoty tohto neskoromoderného objektu architektov Končeka, Skočka a Titla. Vo svojich návrhoch považovali za zmysluplné pracovať s areálom Istropolisu ako s hodnotnou substanciou, do ktorej je však možné zasahovať.

Študenti vstupovali do existujúcich objektov aj razantným spôsobom s cieľom dať im druhý život. Dôležitou stránkou celého tohto príbehu je aj to, že viacerí kolegovia a študenti podporili svojimi hlasmi občiansku petíciu za záchranu Istropolisu, ktorú sme ako členovia slovenského výboru DOCOMOMO iniciovali v roku 2021. Ak jedným z výstupov tohto dialógu so študentmi je správna identifikácia hodnôt nášho dedičstva a etického rozmeru práce architekta, potom to má celé zmysel.

Architekti Wienwurm, Dedeček, Karfík, Belluš, Kuzma, Milučký, ale aj mnohé architektky, ako napríklad pani Titlová alebo Krumlová a ďalšie, to sú dámy architektúry a páni architekti. Komu z dnešných architektov by ste dali pomyselné „rovná sa“? Nositeľom akých hodnôt by mal byť kvalitný architekt?

Na súčasnej slovenskej a českej scéne (stále ju vnímam ako jeden kultúrny priestor) je množstvo vynikajúcich architektov, ktorí zároveň reprezentujú aj etické hodnoty. Je ťažké povedať len niekoľko mien… Ale predsa, ak by som mal menovať, iste je pre mňa výnimočnou postavou pani architektka Alena Šrámková a ďalej architekti Emil Přikryl, Josef Pleskot, Martin Kusý, Pavol Paňák a ich bývalý kolega Peter Bauer.

Spomedzi kolegov, ktorí zanechali špecifickú stopu aj na našej fakulte, sú pre mňa pozoruhodnými ľuďmi aj architekti Ivan Gürtler, Vladímir Šimkovič a Márius Žitňanský. Ak máme hovoriť o hodnotách, najpodstatnejšia, a nielen v architektúre, je profesionálna etika a vzájomná úcta.

Je spoločenská diskusia nevyhnutná pri tvorbe kvalitnej architektúry a urbanizmu?

Samozrejme, spoločenská diskusia je potrebná. Ak projekt vzniká bez kvalitnej súťaže alebo sa presadí bez predchádzajúcej diskusie politickým alebo iným tlakom, výsledné dielo a okolité prostredie je tým skoro vždy negatívne poznačené.

Roky architektonickej tvorby a množstvo spoluprác vás určite čo-to o slovenskej architektúre naučilo. Hovorí sa, že spoločnosť je nevyhnutná pri tvorbe kvalitnej architektúry. Aká sme teda podľa súčasnej architektúry spoločnosť?

Snažím sa hľadať v celom tomto zložitom systéme pozitíva. Ak by som chcel vyzdvihnúť aspoň jednu oblasť, je to komunálny priestor. Stále častejšie sa v ňom objavujú pozitívne aktivity smerujúce k súťažiam a ďalej k zmysluplným realizáciám. Nový Mestský úrad v Leopoldove alebo nedávna súťaž na koncepciu rozvoja Bernolákova sú dôkazom, že sa tu dejú dôležité kroky a veci sa menia k lepšiemu.

Čo vás na svetovej architektúre najviac inšpiruje? Z čoho by sme si mohli zobrať príklad? A naopak, čo môže slovenská architektonická obec a slovenský architekt ponúknuť svetu?

Toto sú hneď tri otázky na ďalší samostatný rozhovor. Naša scéna dnes ponúka pozoruhodné veci. Stačí si pozrieť slovenské nominácie na Cenu Mies van der Rohe, a nielen tie.

Je až zarážajúce, že za kultúru musíme dnes tak urputne bojovať. Ako môžeme vyhrať boj za nezávislú kultúru? Ako bojovať kultúrne aj za dobré meno architektúry, jej hodnoty a význam?

Každá kvalitná realizácia prispieva ku kultivovaniu nášho prostredia. Svoju neoceniteľnú rolu majú knihy. Veľmi dôležité sú publikačné aktivity Oddelenia architektúry HÚ SAV. Napríklad ich nedávna kniha Dom odborov/Istropolis, ktorú vydali spolu s Čiernymi dierami, bola už prakticky vypredaná v deň jej uvedenia.

Dali by sa tu menovať aj ďalšie publikácie z produkcie rôznych autorov, ktoré približujú čitateľom hodnoty architektonického dedičstva. Snažíme sa do tohto priestoru prispieť aj našimi publikáciami, medzi iným knihou Moderná Bratislava 1918 – 1939 a Vojnová Bratislava 1939 – 1945.

V našej spoločnosti nevieme niekedy prijať ani kritiku, pritom práve tá môže mnohých posunúť dopredu. Je podľa vás dôležité kritiku prijať a zobrať si z nej poučenie? Ako môžeme vytvoriť kvalitnú spoločenskú diskusiu o architektúre?

Od začiatku 90. rokov sme v kontakte s medzinárodnou organizáciou Europan, ktorá v dvojročných periódach organizuje tematické súťaže pre mladých architektov. Kolegovia z rakúskeho sekretariátu nám poslali pozvanie na Fórum Europan 17, ktoré sa na jeseň 2023 konalo vo Viedni.

So skupinou študentov z FAD sme sa zúčastnili na podujatí, na ktorom zástupcovia viacerých európskych krajín debatovali vo viacerých tematických workshopoch o predchádzajúcich súťažiach. Odzneli tam kritické a priame vyjadrenia na adresu nielen autorov návrhov, ale aj komunálnej a štátnej sféry. Prítomní primátori európskych miest a architekti prijímali tieto kritické názory a debatovali o ďalšom vývoji dotknutých miest.

Mnoho architektov nejde s „kožou na trh“ vo vyjadrovaní sa o tvorbe svojich kolegov. Nie je to škoda?

Atmosféru, akú som popísal v prostredí Europan-u, zažívame aj u nás. Na pôde komory alebo našej fakulty som zažil v poslednom období niekoľko výborných debát, na ktorých sa hovorilo veľmi otvorene a adresne. To je cesta.

Rád cestujete. Ktoré miesta, mestá, krajinu by ste rozhodne odporúčali nielen pre architekta? Čo vás na cestovaní fascinuje najviac? Čo vám spoznávanie sveta najviac dáva? Čo v ňom nachádzate? Čo treba hľadať vo svete a určite priniesť domov?

Miesta, ktoré by som určite každému odporučil, sú v Aténach a Ríme a po minuloročnom objave je to iste aj v Lisabone. Tam sme si s Máriou hovorili, že toto je mesto, kde by sme si vedeli predstaviť žiť. Ako zrejme každý, na cestách hľadáme aj nové veci. Keď sme pri Lisabone, tam nás nadchla prítomnosť viacerých diel autorov ocenených Pritzkerovou cenou. Videli sme však aj miesta alebo objekty, ktoré neboli nijako ocenené a boli veľmi ľudské, jednoducho pravdivé a to sa mi zdá veľmi podstatné. To je niečo, čo si treba zapamätať alebo zaznamenať a priniesť so sebou domov. Pre mňa je v tomto dôležitá fotografia a kresba.

Ktoré príbehy by sa mali rozprávať z generácie na generáciu? Ako sme schopní ich udržať, poučiť sa z nich a inšpirovať sa v budúcnosti? Mám totiž pocit, že veľmi veľa zabúdame, a to, čo bolo, bolo… Akoby sme sa nedokázali poučiť z vlastných chýb? Čo môžeme vytvoriť dnes, aby sme nechali kvalitný kus vlastnej tvorby ďalším generáciám?

V januári 2020 sme vydali knihu Vojnová Bratislava 1939 – 1945. Hovoríme v nej o plánovaní mesta v čase najničivejšej vojny, aká tu kedy bola. Jednu z kapitol, ktorú sme napísali spolu s Petrom Szalayom, sme venovali holokaustu v Bratislave. Hovoríme tu o príbehoch viacerých židovských architektov, ktorým bol zakázaný výkon povolania, boli prenasledovaní a deportovaní do táborov smrti, odkiaľ sa už nevrátili.

Niektorí z architektov vstúpili do odboja a zahynuli počas povstania. Ich príbehy mnohí ľudia nepoznajú. Treba o nich písať, rozprávať, nezabúdať. To je jeden z dôvodov, pre ktorý robíme exkurzie po Bratislave a hovoríme o týchto príbehoch, o domoch a ich tvorcoch. Dnes, keď je neďaleko za našou východnou hranicou vojna a je tu množstvo ľudí, ktorí tvrdia, že „žiadna vojna tam nie je“, práve teraz je veľmi dôležité písať a hovoriť nahlas o všetkých týchto príbehoch.

Na čom momentálne pracujete?

V súčasnosti s naším ateliérom dokončujeme revitalizáciu interiérov Galérie Umelka, na ktorej pracujeme už dlhšie. Veríme, že v tomto roku sa podarí realizáciu ukončiť. V roku 2025 to bude 100 rokov odkedy architekti Alois Balán a Jiří Grossmann vytvorili toto prelomové dielo. Je pozoruhodné, že objekt počas celého tohto obdobia slúžil nepretržite ako galéria.

Ďalším príbehom, ktorý je pre nás výnimočný, je obnova objektu synagógy v Šaštíne. Pred štyrmi rokmi sme sa spontánne ocitli medzi dobrovoľníkmi, s ktorými sa pokúšame zachrániť ruinu tohto objektu. To je úplne iná poloha než všetko ostatné, čomu sme sa venovali doteraz. A, samozrejme, opäť máme na stole ďalšiu súťaž.

Článok  je súčasťou špeciálnej publikácie ASB Osobnosti slovenskej architektúry I..