Ako sa opustené železničné depo stalo rajom knihomoľov?

„Jedno z najškaredších miest v Holandsku.“ Práve takýmito nie príliš vľúdnymi slovami opísala architektka Ingrid van der Heijden 200-tisícový Tilburg. Práve tu sa pustil jej architektonický ateliér CivicArchitects do odvážnej realizácie prestavby bývalého vlakového depa na novú mestskú knižnicu LocHalBibliotheek. A riziko sa napokon oplatilo.

„Lokomotívna hala“ (odtiaľ pramení názov LocHal) získala od svojho otvorenia v januári 2019 množstvo ocenení vrátane hlavnej ceny na Svetovom festivale architektúry a je uvádzaná ako príklad vydarenej adaptácie.

Čo je však dôležitejšie, miesto si obľúbili aj miestni – v rozľahlej hale s rozlohou 7-tisíc štvorcových metrov sa to každý deň hemží všetkými vekovými kategóriami – malé deti sú prvýkrát na exkurzii v knižnici, študenti miestnej univerzity počúvajú zaujímavé prednášky, seniori sa rozprávajú pri zákusku v kaviarni a všetci ostatní si čítajú alebo vyberajú v regáloch zaujímavú knihu.

Čo je príčinou toľkého záujmu o takú bežnú inštitúciu, akou je knižnica? Podľa všetkého práve architektúra – kvalitná a novátorská vo všetkých smeroch, ktorá umožnila naplniť starý kontext novým obsahom. Nie div, že mnohí odborníci označujú LocHalBibliotheek za „budúcnosť verených knižníc“.

Obrovské miesto pre verejnosť

Nová knižnica na jednej strane zachováva tradičné vybavenie pre „konzumentov kníh“, avšak zároveň poskytuje dostatok príležitostí na osvojovanie si nových schopností. Rastúci význam „kurátorstva“ je umožnený práve vďaka architektúre.

Interakcia s odborníkmi a s ďalšími návštevníkmi ponúka hlbší a bohatší spôsob získavania znalostí a informácií. Budova funguje ako obrovský krytý verejný priestor, v ktorom sa nachádza vybavenie spoločné pre knižnicu, umelecké organizácie a co-workingové zariadenia.

Okrem priestorov na prednášky a verejné akcie je v budove množstvo „laboratórií“, v ktorých sa návštevníci môžu priučiť novým schopnostiam. Pre deti sú tu napríklad obrie knihy, ktorými môžu prechádzať alebo sa do nich posadiť, alebo si čítať, čo im umožňuje hrať sa, skúmať a učiť sa zaobchádzať s fantáziou.

Základom však stále ostáva pôdorys pôvodnej budovy železničného depa z roku 1932. Stavba určuje rytmus a jazyk novej architektúry. Azda najvýraznejším rysom budovy je jej veľkosť. S pôdorysom 90 x 60 metrov a výškou 15 metrov pôsobí impozantne a zároveň lákavo.

Mestské námestie

Vstupná hala má podobu krytého mestského námestia s veľkými čítacími stolmi (slúžiacimi ako pódiá), s výstavným priestorom a obchodíkom s kávou. Priestor sa skladá zo širokých schodísk, ktoré môžu využívať jednotlivci alebo návštevníci ako miesta na sedenie pri akciách pre viac ako tisíc divákov.

Veľkorysý priestor je ešte viac posilnený diagonálnymi priehľadmi naprieč interiérom, čo umožnilo inteligentné inžinierstvo; knižnica zužitkováva existujúcu štruktúru, čím výrazne minimalizuje množstvo nových konštrukčných prvkov.

Dômyselný systém klimatických zón zachováva otvorenosť budovy; vykuruje kľúčové kontaktné zóny, nie celé priestory. Práve tento prístup štúdia Civic Architects a spolupracujúcich architektov umožnil zachovať budovu LocHal ako jeden veľký využiteľný objem, namiesto vkladania uzavretých priestorov alebo ich úplného nahradenia.

Zásteny oddeľujúce priestor

Zo vstupnej haly vedie návštevníkov hore k okrajovým galériám súbor schodísk, ktorý umožňuje prezerať si knihy alebo sa stiahnuť do niektorého z pokojnejších kútikov na čítanie. Úplne hore vytvárajú filtrované strešné svetlo a prepracované detaily stavby efemérnejšiu atmosféru. Nechýba ani veľký balkón, ktorý ponúka panoramatický výhľad na mesto, akokoľvek nepekné, ako by poznamenala architektka van der Heijden.

Šesť veľkých textilných zásten umožňuje flexibilné oddelenie priestorov a zlepšuje akustiku. Tieto zásteny s plochou 4 125 štvorcových metrov možno premiestňovať v mnohých konfiguráciách. Možno ich napríklad premiestniť tak, aby oddeľovali priestor pre co-working od vyšších poschodí knižnice alebo cez jedno zo schodísk a vytvoriť tak malú polosúkromnú sálu doplnenú vhodnou akustikou a osvetlením.

Spolu s čiernymi oceľovými stĺpmi a betónovými podlahami obohacujú existujúci priestorový systém. Pri pohľade zblízka odhaľujú materiály svoje charakteristické textúry. V priebehu dňa vytvárajú bohaté denné svetlo zložité tieňové vzory. Po zotmení sa budova prevracia „naruby“ a jej interiér sa stáva lákavým majákom uprostred mesta.