Aktívne k pasívnym domom

EPD nepotrebujú aktívnu vykurovaciu sústavu a na ich vykurovanie treba ročne menej než 15 kWh/m². Okrem toho nepotrebujú za rok viac než 120 kWh primárnej energie na m² úžitkovej plochy a pri overovaní tesnosti obvodového plášťa hodinová výmena vzduchu neprekročí 0,6-násobok objemu domu. Takúto definíciu určil Dr. Wolfgang Feist, tvorca konceptu EPD a zakladateľ Passivhaus Institut Darmstadt – vychádzal pri tom z limitovaného množstva tepla, ktoré dokáže vetrací vzduch efektívne preniesť do vnútorných priestorov. Nám sa podarilo s týmto svetovo uznávaným nestorom stavania budov v štandarde EPD exkluzívne pre ASB pozhovárať. A aby sme jeho názory osadili do slovenského kontextu, rovnaké otázky sme položili aj Ing. arch. Henrichovi Pifkovi, PhD.,  predsedovi slovenského združenia Inštitút pre energeticky pasívne domy (IEPD), ktorý zároveň pôsobí ako pedagóg na Katedre ekologicky viazanej tvorby Fakulty architektúry STU.

W. Feist: Tu zohráva svoju rolu viacero faktorov, ale z našich dlhodobých skúseností vyplýva, že najdôležitejšie je postaviť niekoľko demonštračných domov priamo vo vašej krajine. Klíma na Slovensku sa nijako nelíši od nemeckej či rakúskej, takže v podstate by si záujemcovia mohli prezrieť domy u nás, ale napriek tomu klienta presvedčí predovšetkým príklad realizovaný priamo na Slovensku. Pre laika je totiž takmer neuveriteľné, že domy so spotrebou desatiny energie bežne potrebnej na ich prevádzku reálne a bezproblémovo fungujú. Pritom samotná výstavba EPD sa len málo líši od bežnej výstavby štandardného domu.

A kto by mal takéto domy postaviť – štát, spoločnosti, ktoré chcú v tejto oblasti podnikať, alebo osvietený investor? Ktokoľvek môže. Ak šikovný manažér dokáže presvedčiť štát, je to fajn, ale podľa našich skúseností to obvykle býva skôr súkromný investor, koho nadchne predstava bývania v EPD. A po postavení takýchto domov a predstavení širšej verejnosti sa znova a znova stretávame s prekvapením ľudí, ktorí neverili, že takéto domy reálne fungujú počas celého roka. Často sa stáva, že investor – aj taký, ktorý spočiatku nebol celkom presvedčený – nemá po dostavaní domu a po overení jeho kvalít problém pozvať si do vlastného bytu návštevníkov zaujímajúcich sa o problematiku EPD.

H. Pifko: Záujem o EPD u nás bol donedávna nulový, v súčasnosti sa ich však už niekoľko stavia a ďalšie sú naprojektované. Pre výstavbu EPD je kľúčovým momentom práve záujem investorov. Sú tu aj tzv. „osvietení investori“, ktorí prichádzajú sami od seba, ale tých nie je veľa, trh nerozhýbu – musíme presvedčiť širokú verejnosť o tom, že stavať EPD je skutočne dobré riešenie. Na podporenie výstavby pasívnych domov by určite mala dobrý vplyv aj rozumná forma štátnej podpory – energetická efektívnosť výstavby je v záujme celej spločnosti.

Problémom je aj to, že ľudia na Slovensku nie sú zvyknutí premýšľať v dlhodobejších časových horizontoch, ako je to bežné u našich západných susedov. A ak sa investor díva na výstavbu EPD len z ekonomického hľadiska, je to trochu málo… Slováci však zriedka uvažujú o ochrane životného prostredia alebo o tom, že by vďaka konceptu pasívneho domu mohli získať oveľa vyššiu kvalitu bývania.

Som presvedčený, že postavenie niekoľkých dobre fungujúcich EPD na Slovensku presvedčí našu verejnosť, že stavať pasívne domy je dobré riešenie, zabezpečujúce výborné vnútorné prostedie a umožňujúce zaujímavú architektúru . V súčasnosti, keď chceme presvedčiť klienta, musíme ho vziať do Rakúska, no každý vie, že stavať v Rakúsku a na Slovensku je trocha rozdiel.

W. Feist: Som presvedčený, že na Slovensku je dostatok šikovných architektov, ktorí by s návrhom EPD nemali mať problém. Napokon, všetko môžu konzultovať s odborníkmi, ktorí už majú s návrhom EPD, či už na Slovensku alebo v zahraničí, dostatok skúseností. Takisto verím, že sú na Slovensku spoločnosti dodávajúce potrebný stavebný materiál a stavebné prvky, a určite sú u vás aj realizačné firmy, ktoré by takéto domy vedeli postaviť, aj keby nemali so stavaním EPD žiadne predchádzajúce skúsenosti – stačí, keď je projektom poverený človek, ktorý má záujem naštudovať si materiály a je pozitívne naladený.

Podľa mňa je najdôležitejšie mať poznatky a skúsenosti, ako takéto budovy vôbec stavať. Je to pritom jednoduché – všetky informácie pre architektov a profesistov, ale aj pre výrobcov komponentov (napríklad okien), sú bežne dostupné a overené na mnohých realizáciách. Preto nie je namieste otázka nedostupnosti informácií, skôr jednoduchého, ale záväzného rozhodnutia, že sa ide budova stavať v štandarde EPD. Prvé projekty sa, samozrejme, stretávajú so skeptickými názormi okolia, ale výsledok stojí za to…

H. Pifko: Najslabším článkom celého procesu od návrhu po ukončenie výstavby je jednoznačne kvalita realizácie stavby. Pre stavanie EPD je veľmi dôležité, aby boli na Slovensku dobré realizačné firmy, ktoré vedia postaviť dom bez tepelných mostov, netesností a iných realizačných chýb – a aby sme vedeli, ktoré sú to. Aj keď architekt chodí vrámci autorského dozoru neustále na stavbu – čo je nesmierne časovo náročné – nemôže dohliadnuť na všetky detaily výstavby. Ďalším problémom je to, že technológie a prvky dovezené z Rakúska alebo Nemecka sú na slovenské pomery dosť drahé. V spomínaných krajinách je EPD v porovnaní so štandardným domom drahší v priemere o 8 – 12 % a často tento rozdiel celkom pokryje štátna dotácia. Na Slovensku bude ten rozdiel pravdepodobne väčší a dotácie pre EPD zatiaľ nie sú žiadne.

Problémom architektov je potreba špeciálnych vedomostí a skúseností – možno ich získať z odborných publikácií, seminárov a konferencií, praxou v ateliéri špecializovanom na výstavbu EPD či trebárs aj nadstavbovým štúdiom na Solarakademie v rakúskom Kremse. Treba do toho investovať veľa času aj peňazí, no navrhovať pasívne domy iba na základe vedomostí získaných z „populárnych“ článkov je neprijateľné riziko. Poniektorí ho na seba berú, spoliehajúc sa na nevymožiteľnosť práva u nás – poznám „odborníkov“, ktorí ignorujú tepelné mosty a svojsky zrátanú energetickú bilanciu objektu interpretujú tak, že „ich“ dom vyrába zemný plyn…

H. Pifko: Myslím si, že na ťahu sú stavebné a výrobné firmy, investícia do podnikania v tomto segmente sa im určite v dohľadnej dobe vráti. Pomaly sa to aj začína diať, napr. niektorí malí slovenskí výrobcovia okien už hľadajú riešenia, ako ponúknuť produkty zodpovedajúce štandardom EPD, záujem prejavujú výrobcovia izolácií a stavebných materiálov i dodávatelia TZB. V Rakúsku sú dodávateľmi pre EPD veľmi často malé podniky, preto očakávame, že aj na Slovensku budú dopyt pokrývať predovšetkým menšie firmy. Veľkých výrobcov zaujíma predovšetkým veľkosériovosť výroby a predaja, čo je zatiaľ v oblasti EPD hudbou budúcnosti. Väčšiemu dopytu často bráni aj neprimeraná cena – ponuka trhu v tomto segmente je v Rakúsku či Nemecku oveľa širšia, konkurencia tlačí ceny dole, čo zatiaľ na Slovensku asi nefunguje.

W. Feist: Áno, stretávame sa aj s takýmto riešením. Je to vcelku dobrá myšlienka. Veľmi to zjednodušuje obchodné vzťahy a urýchľuje dodávky na stavbu. Aj v Nemecku je bežné, že vznikajú takéto združenia spoločností zaoberajúcich sa výstavbou EPD alebo subdodávkami pre ich výstavbu – v angličtine sa takéto združenia zvyknú volať Interest Societies for Passive Houses. Tieto spoločnosti pracujú na spoločnej báze, každá z nich dodáva alebo rieši konkrétne časti a dodávky tak, aby boli schopné spolu dodať celý EPD. Takéto združenia spolu vedia „na kľúč“ dodať a postaviť EPD, samozrejme, na základe architektonického návrhu urobeného pre každú stavbu osobitne. Nehovoríme tu o „prefabrikovaných“ katalógových domoch, pretože každá architektúra má reagovať na svoje okolie, čo pri EPD platí obzvlášť.

A ešte jedno sa nám potvrdilo – nie je dobré, ak v krajine vznikne monopol na stavanie EPD. Vždy je pre rozvoj takýchto domov lepšie, keď ich realizuje viacero konkurencieschopných firiem, ktoré posúva dopredu práve boj o zákazníka. V krajinách, kde sa s výstavbou EPD len začína, býva vytváranie akéhosi monopolu bežným javom, treba sa však toho vyvarovať – EPD sa dajú stavať mnohými spôsobmi a je dobré, keď sa v krajine odskúšajú viaceré z nich. Napokon, akonáhle sa v tejto oblasti podarí preraziť jednej firme, zákonite to začnú skúšať aj ostatné – a tak to má byť.

H. Pifko: Myslím si, že si aj naše firmy uvedomujú tento potenciál a budú ochotné vstupovať do takejto spolupráce. Niektoré podniky sú dokonca ochotné dodať pre prvé EPD svoj tovar za režijnú cenu, pretože chcú, aby ich spoločnosť figurovala ako dodávateľ najvyspelejších technológií.

Racionalizácia riešení v podobe ich „prefabrikácie“ a balíkov služieb je dobrý nápad, ale predpripravenie celých projektov nie je schodná cesta – EPD sa musí robiť veľmi presne na mieru konkrétnemu prostrediu aj konkrétnemu užívateľovi, „katalógový“ pasívny dom je absurdnosťou.

W. Feist: Je schodných viacero možností – napr. programy štátnej podpory v Nemecku a v Rakúsku sa líšia, ale oba dobre fungujú. V Rakúsku majú už dlho systém dotovania stavebných nákladov (až okolo 25 %!), a pritom nemali žiadne obmedzenia. Pri takýchto výškach podpory však treba sledovať, ako sa prostriedky reálne využijú a či prinesú želaný efekt. Nemecké riešenie štátnej podpory bolo trochu iné – federálna vládna banka KWF (pôvodne táto banka získala prostriedky po 1. svetovej vojne od americkej vlády na budovanie vojnou zničeného Nemecka). Tieto peniaze – dodnes existujú, pretože sa zakaždým vrátia – sa využívajú na pôžičky s veľmi nízkymi úrokovými sadzbami (okolo 2 %) na výstavbu energeticky efektívnych budov.

H. Pifko: Štátna podpora môže zohrať v rozšírení stavania EPD významnú úlohu, pretože môže investora presvedčiť. Táto podpora je totiž nielen o čiastočnej kompenzácii zvýšených nákladov na výstavbu EPD, ale aj o záštite celej myšlienky stavať energeticky úsporné budovy. Preto by sa nemala zamerať na konkrétne technológie, ale na dosahované parametre domu. Štát by mali zaujímať predovšetkým úspory energie, ktorú potom netreba vyrobiť či doviezť, a je vcelku jedno, akými prostriedkami sa túto úsporu podarí dosiahnuť.

Úradníci vravia, že nemáme prostriedky na podporu EPD – je to trošku paradoxné tvrdenie, keď máme potom peniaze na vykurovanie neefektívnych budov a budovanie nových energetických zdrojov. Existuje však napríklad tzv. bonus-malus systém, ktorý nielen odčerpáva financie zo štátneho rozpočtu, ale ich aj prináša. Akonáhle investor nesplní určenú hranicu energetickej efektivity prevádzky domu, je povinný zaplatiť „pokutu“ (napr. vo forme zvýšenej dane či správnych poplatkov). Z týchto prostriedkov sa potom môžu podporiť energeticky úspornejšie stavby (priamou dotáciou či zvýhodnenými úvermi). Toto riešenie štát finančne vôbec nezaťažuje (ak zanedbáme trochu administratívy navyše), investorov stimuluje dvojnásobne a dobre funguje, kým sú úsporné domy v menšine (až však prevládnu, osobitná podpora stratí význam).

Svoju úlohu tu môže zohrať aj samospráva. Napríklad vo Frankfurte sa po dobrých skúsenostiach po postavení energeticky pasívnej školy mesto rozhodlo, že všetky nové budovy postavené z verejných financií musia spĺňať kritériá EPD. Tu už nehovoríme o rodinných domoch, ale o veľkých administratívnych budovách a občianskej vybavenosti. A mesto vie, že zvýšené počiatočné náklady sa mu časom vrátia a potom na progresívnom koncepte bude už len zarábať.

W. Feist: Odpustenie časti dane by mohlo mať negatívny dôsledok na celú ekonomiku. Lepší je skôr systém priamych dotácií nahrádzajúcich časť ceny, ktoré sú určené pre produkty navrhnuté špeciálne pre dosiahnutie štandardu EPD. Treba totiž zabezpečiť, aby sa nedotovali komponenty, ktoré neslúžia na šetrenie energií na prevádzku budov – napríklad na ventilačný systém v bežnej budove, ale len produkty, vďaka ktorým sa reálne dosahujú dobré parametre budovy. Pri tejto druhej alternatíve vzniká na rozdiel od tej prvej HDP a zabezpečuje sa zamestnanosť.

H. Pifko: Sme radi, že štát prejavil záujem o šetrenie energie podporou slnečných kolektorov, ale nie je to celkom systémové riešenie. Takto sa totiž môže stať, že najviac podporí solárny ohrev vody v bazénoch milionárskych víl, pri ktorých ťažko hovoriť o nejakom šetrení energie. Pri podpore konkrétnych riešení by možno mohla ostať symbolická štátna podpora priamou dotáciou či nižšou sadzbou DPH trebárs na slnečné kolektory alebo tepelné čerpadlá – štátu v konečnom dôsledku peniaze neujdú, pretože pri znížení dane sa výrazne zvýši predaj týchto produktov a potom aj nižšia daň pri väčšom obrate prinesie štátu viac, než vyššia daň pri živoriacom odbyte. Podľa nás by sa však systémová štátna podpora nemala zameriavať na podporu konkrétnych riešení a technológií, ale na preukázateľné dosiahnutie energetickej nenáročnosti a potrebnej kvality budov.

W. Feist: Áno, v princípe existujú dva druhy certifikácie: certifikácia budov a certifikácia produktov. Európsky inštitút EPPD má na starosti metodiku hodnotenia energetickej hospodárnosti budov, ktorá je prvým krokom aj k certifikácii EPD. EPPD ponúka skôr informácie a robí v tejto oblasti osvetu, ale nerobí samotnú certifikáciu. V mnohých európskych štátoch (v Rakúsku, Nemecku, Švédsku, Taliansku, Švajčiarsku, Belgicku a inde) pôsobia súkromné inštitúty pre EPD, ktoré majú právo udeľovať certifikáty budovám. Na postavenie EPD však takýto certifikát nie je povinný, a napokon nie je to ani lacná záležitosť. Ale má to svoje opodstatnenie napríklad pri demonštračných domoch (vďaka certifikátu možno presvedčiť ďalších klientov), ale aj preto, že vďaka kontrole stavby už počas návrhu a realizácie sa môžu odstrániť chyby predražujúce stavbu alebo jej následnú prevádzku. V Nemecku si dávajú vypracovať certifikát približne na štvrtinu postavených EPD. Právo vystavovať tieto certifikáty tam má päť inštitútov so spoločným logom a okrem nich v Nemecku pôsobia aj ďalšie s vlastnou (veľmi podobnou) metodikou a odlišnými certifikátmi.

Čo sa týka certifikácie produktov, na udelenie certifikátu vhodnosti produktu pre EPD sú skutočne prísne požiadavky – oveľa prísnejšie, ako na bežne používané stavebné prvky a zariadenia. Okrem toho certifikácia neuvažuje len s vlastnosťami samotného produktu, ale aj presne určuje, ako má byť v stavbe použitý, pretože práve nesprávnym použitím materiálov a prvkov vznikajú mnohé chyby. Najväčšou výzvou pri výstavbe EPD je práve vzdelávanie a technická podpora realizátorov stavieb. Tak napríklad dodávateľ kvalitného okna nedodáva len kvalitný produkt, ale aj presné inštrukcie, ako ho osadiť do ostatných konštrukcií. Mnoho spoločností si svoje produkty necháva certifikovať ako marketingovú stratégiu, pretože im to umožňuje preukázať kvalitu a získavajú vďaka tomu viac objednávok – a nielen pri stavaní EPD.

H. Pifko: Na Slovensku zatiaľ neexistuje certifikovanie výrobkov a materiálov vhodných pre štandard pasívnych domov, ale IEPD v budúcnosti plánuje takéto certifikáty vydávať. Najprv si však musí vybudovať isté postavenie, aby jeho certifikát mal svoju váhu. V Rakúsku či Nemecku sa takéto certifikáty udeľujú, na slovenské pomery sú však tieto služby dosť drahé a naši výrobcovia nemajú motiváciu investovať do niečoho, čo zákazníci zatiaľ nepýtajú. Čo sa týka certifikovania celých domov, tzv. „štítkovanie budov“ (zákon č. 555/2005, ktorý začal platiť od januára 2006 ako premietnutie európskej smernice do našich zákonov – pozn. red.) má trošku iné kritériá a pri budovách s malou energetickou náročnosťou má nízku rozlišovaciu schopnosť. Škoda, že sa doň kategória pasívnych domov (ako vžitý termín) nedostala. Istá nekompatibilita však vyplýva aj z toho, že pasívne domy sa posudzujú inými výpočtovými metódami. Tie síce vychádzajú z európskych noriem, ale sú prispôsobené pre budovy s veľmi nízkou potrebou energie na ich prevádzku, pri ktorých sa kalkuluje aj s vplyvom solárnych a vnútorných ziskov tepla a s účinkami vetrania s rekuperáciou tepla, čo pri bežných budovách nezohráva kľúčovú úlohu.

H. Pifko: Predovšetkým informačnú, propagačnú a poradnú. IEPD je ako občianske združenie financovaný z grantov, ale snažíme sa aj sami získavať ďalšie prostriedky na činnosť inštitútu. Našou víziou je, aby IEPD fungoval ako rakúsky a nemecký IG Passivhaus – ako združenie jednotlivcov a firiem, ktoré sa zaoberajú touto problematikou.

Úlohou inštitútu je aj poskytovať záujemcom o EPD informácie, kde, kto a za akých podmienok vie dodať potrebné materiály a komponenty, spracovať projekty či postaviť objekty. Zatiaľ je databáza našich členov a partnerov skromná, ale rastie počet firiem, ktoré ponúkajú riešenia pre pasívne domy. A veríme, že existencia Inštitútu podporí aj vytváranie partnerských väzieb medzi nimi – myšlienka pasívnych domov smeruje k spolupráci a hľadaniu riešení, z ktorých budú mať úžitok všetci zúčastnení.

Propagačnú a informačnú úlohu si IEPD plní organizovaním seminárov, exkurzií (zatiaľ boli dve, ďalšie chystáme na jeseň), pripravili sme medzinárodnú konferenciu (v júni na pôde Fakulty architektúry STU) a plánujeme jej každoročné zopakovanie, naši členovia ponúkajú príspevky do odborných i populárnych časopisov a pripravujú aj rozsiahlejšie publikáce s touto tematikou. Spolupracujeme tiež s partnerskými organizáciami v Českej republike a v západnej Európe a zúčastňujeme sa najvýznamnejších podujatí súvisiacich s výstavbou pasívnych domov.

Inštitút vie zabezpečiť realizáciu potrebných výpočtov i meraní, zjednodušený program na predbežné posúdenie návrhu pasívnych domov (PHVP) sme so súhlasom autorov (PHI Darmstadt) preložili do slovenčiny a môžete si ho bezplatne stiahnuť z www.iepd.sk.

Našou ambíciou do budúcnosti je ponúknuť certifikáciu výrobkov pre pasívne domy (v spolupráci s inštitúciami, ktoré majú k dispozícii potrebnú meraciu techniku) i postavených domov, chceme tiež ponúknuť spoluprácu pri tvorbe legislatívneho prostredia v tejto oblasti.