Alchýmia retuše

Rodinné domy z päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia sú zatiaľ v severnej Amerike popoluškou. Masovo ustupujú novým stavbám. Podobne v prvých povojnových desaťročiach búrali domy ešte aj z viktoriánskeho obdobia, ktoré dnes stoja horibilné sumy. Nie je náhoda, že majiteľ domu vo Vancouveri, ktorý predstavujeme, sa rozhodol ísť proti prúdu a nezbúrať typický predmestský bungalov. Živí sa totiž obchodovaním s realitami a vie, že o niekoľko rokov sa karta obráti a „sixties“ začnú byť atraktívne konečne aj v nehnuteľnostiach.

Zrejme nie sú na svete atraktívnejšie miesta než štvrť Západný Vancouver, kde dom stojí – sú len iné miesta. Kanadské mesto, pokiaľ ide o kvalitu života, už niekoľko rokov hodnotia ako jedno z najlepších na svete. V tejto štvrti je prakticky všetko, čím tichomorská metropola vyniká. K moru, lesoparku s horskou bystrinou, aj k prvotriednemu golfovému ihrisku a country klubu je to odo dverí domu menej než dva kilometre, k vleku na skvelé zjazdovky približne štyri, tenisové kurty a krytá tenisová hala sú vo vedľajšej ulici, do stredu mesta na druhej strane úžiny sa dá dostať cez neďaleký most Lions Gate. Dom je síce v spodnej časti pomerne strmého svahu, ale aj tak je z neho slušný výhľad na more, hory aj centrum.

Toto všetko si majiteľ dobre zvážil, a bral do úvahy aj ustavične stúpajúce ceny na tunajšom trhu realít – Vancouver sa zo súčasnej pozície 13. najdrahšieho mesta na svete tento rok pravdepodobne posunie ešte vyššie. Rozhodol sa teda pre rekonštrukciu a oslovil Petra Cardewa, kanadského architekta s množstvom prestížnych ocenení. Urobil dobre – pred rokom dom ovenčili cenou guvernéra provincie Britská Kolumbia.

Menej prvkov, väčší kontrast
Bungalov, presnejšie takzvaný split-level (teda dvojúrovňový – s dvoma časťami na rozličných výškových úrovniach), chránený statnými tujami riasnatými, je pri pohľade z ulice členitý, s typickým predným dvorom. Uličnú fasádu Cardew pri rekonštrukcii v podstate nezmenil. Zachoval rozvrh okien, tvar strechy aj druh krytiny. Zmeny majú charakter retuší, a predsa najmä vďaka kontrastu veľkých celistvých plôch – čokoládovohnedej omietky, veľkých nedelených okien, bieleho náteru širokých dverí a garážovej brány–, a tiež zásluhou efektne pootočeného betónového schodiska okoloidúci nepozná, že tieto múry stoja už takmer päťdesiat rokov.

Záhradná fasáda sa zmenila viac. Predovšetkým zmizol obvodový múr nižšieho krídla a v celej šírke kuchyne a obývacej izby ho nahradili veľké zasúvacie dvere na novú terasu, dlhé takmer štyri a pol metra. Podobné zasklenia sú v súčasných rodinných domoch neodmysliteľným prvkom spojenia bývania s prírodou. Architekt však opustil hranice štandardných riešení tým, že aj v exteriéri využil dvojúrovňovú schému: na vedľajšiu terasu s grilom, príjemne izolované miesto, sa schádza z dvoch strán schodíkmi.

Interiér domu sa zmenil podľa rovnakých princípov ako fasády – zredukovali sa prvky pri súčasnom zvýšení ich kontrastu. Uličná fasáda, citlivo reagujúca na okolité, skôr konzervatívne stavby, napriek príznačnej farbe nenaznačuje, že za ňou možno nájsť prvky radikálneho loftového (hardloftového) štýlu: predovšetkým súlad troch materiálov – svetlého betónu, bielych stien a dreva rovnakého odtieňa. Ostatné výdobytky z adaptácií newyorských industriálnych budov v SoHo a v TriBeCe v sedemdesiatych rokoch, najmä otvorený pôdorys, patria už dnes predovšetkým v exkluzívnych bytoch a domoch k bontónu.

Štipka klasického, zrnko súčasného
Investor má mimoriadny zmysel pre súčasné umenie – absolvoval napríklad kurz u britskej módnej návrhárky Vivienne Westwoodovej – aj tak však radikálne hladené betónové podlahy (samozrejme, vykurované) akceptoval iba na prízemí. Spálňu si želal menej strohú. Ani o nej však nemožno povedať, že by bola kompromisom, pokiaľ ide o farebnú škálu či riešenie kúpeľne a šatníka ako boxov vložených do miestnosti.

Žiarivo biele steny v celom dome sú nielen estetickým, ale aj praktickým momentom v oblasti s pochmúrnymi a zväčša daždivými zimami. Nové prvky z brezového dreva – jednoduché schodisko so štýlovým zábradlím a knižnica, ktorá čiastočne cloní vstup do domu –, sa sústreďujú na styku jednotlivých častí objektu a sú veľmi pekne zosúladené s architektonickým detailom. Toto miesto bolo ťažiskom prestavby a je aj jej najzaujímavejším výsledkom.

Výšky miestností (od 210 po 335 cm, obývačka 274 cm) vyhovovali pri predchádzajúcej konvenčnej dispozícii, veľký a pritom pomerne nízky obytný priestor, ktorý vznikol po zbúraní priečok, by však pri vstupe z haly aj pri pohľade na schodisko pôsobil stiesnene. Klasik americkej architektúry, Frank Lloyd Wright, mal na efektný prvý dojem jednoduchý recept – vstupnú halu navrhoval čo najnižšiu.

Cardew tento recept použil a rozvinul: rozšíril vchodové dvere až na približne jeden a pol metra, čo zlepšilo aj proporcie fasády, a interiér ešte opticky zvýšil efektným osvetlením zhora, cez úzky svetlík, ktorým prichádza svetlo zo strešných okien. Svetlík vybudovali pred múrom, ktorý oddeľuje časti domu s rôznou úrovňou podlahy, po celej jeho dĺžke. Hrou tieňov a dramatického svetla zo skrytého zdroja sa tak zatraktívnilo aj schodisko.

Zaujímavá je tiež koncepcia vybavenia nábytkom. Po otvorení priestorov sa stratilo fluidum pôvodného interiéru. Podarilo sa však vytvoriť nové, vďaka zariadeniu dizajnérskou klasikou 60. rokov – svietidlami od Achille Castiglioneho, stoličkami a kreslami od dánskych celebrít Hansa Jørgena Wegnera a Poula Kjærholma. Je sympatické, že aj pri zariaďovaní sa citlivo dodržala miera modernizácie a konzervácie.

V otvorenom obytnom priestore je totiž aj súčasný nábytok, či už komplet pohovky a konferenčného stolíka od Emaf Progetti, jedálenský stôl zo starého javorového dreva priamo od architekta prestavby, alebo cenami za dizajn ovenčené barové stoličky od japonských manželov Shina a Tomoky Azumiovcov.

Začalo sa to v kuchyni…
Mimochodom, história prestavby tohto domu, ktorá je tiež sympatická, sa začala práve v kuchyni: Majiteľ sa pôvodne obrátil na architekta len preto, že si chcel nechať prerobiť kuchyňu. Peter Cardew na rozdiel od viacerých iných renomovaných ateliérov, ktorým zákazka pripadala malicherná, neodmietol, i keď medzi jeho dielami je aj úspešný pavilón na svetovej výstave či veľká galéria súčasného umenia. Dom dokončili v novembri 2006, ale v pracovnom kontakte s investorom ostal. Adaptuje preňho objekt v mimoriadne lukratívnej západokanadskej turistickej oblasti.

Pravouhlý výrez kozuba je zladený s inými detailmi v dome – napríklad s výrezom v schodiskovom múre. Betónové čelo opticky zjemňuje murované teleso kozuba.		Lavica v múriku na nižšej záhradnej terase. Z druhej strany ohraničuje terasu gril. Tvarové aj materiálové prvky domu sú redukované na minimum a vnášajú do blahobytnej štvrti prvky sviežeho loftového štýlu.

Karol Klanic
Foto: Peter Cardew, Sarah Murray