Architekt Ferdinand Milučký sa dnes symbolicky rozlúči vo svojej ikonickej stavbe

„Toto všetko, stvárnené zákutie prírody, priestor, architektúra, má svoju prísnu zákonitosť, svoju čistotu. Je výrazom nesentimentálneho poňatia ľudského osudu. Je to stále prírodné javisko kultu, ktoré má svoj jasný rituál. Odbočíš z cesty, zastaneš a odídeš.“ Autorom týchto slov je Dominik Tatarka. O bratislavskom krematóriu sa toho popísalo veľa. Nešlo len o vyjadrenia teoretikov a kritikov, o čom svedčí aj uvedený príklad. Vo viacerých anketách ho označili za najlepšie architektonické dielo postavené na Slovensku po II. svetovej vojne.

To sú úvodné vety z článku o bratislavskom krematóriu, ktoré v rámci svojej rubriky Nadčasová architektúra v časopise ASB (3/2007) napísal prof. Štefan Šlachta. Svoju ikonickú stavbu navrhol Ferdinand Milučký (26. 9. 1929 – 26. 7. 2019) v 60. rokoch minulého storočia ako svoje prvé dielo (realizované 1967 – 1968) a od roku 2003 je národnou kultúrnou pamiatkou.

„Na konci cesty je krematórium,“ vravieval architekt, ktorý bol pri svojich dielach neuveriteľne dôsledný a aj rekonštrukciu krematória dozoroval s najväčším zaujatím. Spomínam si, že keď sme spolu kedysi telefonovali, tak to bolo na dlhšie – úzkostlivo a „do najmenšej skrutky“ rozoberal dôvody a príčiny vzniku a rekonštrukcie svojich diel i aktuálnej stavebnej praxe. Áno, Krematórium v Bratislave získalo Cenu Dušana Jurkoviča aj štátnu cenu a dielo prispelo k udeleniu Herderovej ceny za architektúru za rok 2001 pre architekta Ferdinanda Milučkého, ale ako upozorňuje architekt Ján M. Bahna (Pravda 28. 7. 2019) „mal aj kopec iných a menej známych diel, ktoré boli rovnako skvelé, ako napríklad jeho interiérové práce, ktoré už neexistujú. Bol zároveň priekopníkom slovenského výstavníctva.“

Z tých ďalších diel F. Milučkého spomeňme aspoň Dom umenia v Piešťanoch, sídlisko Trávniky v Bratislave, Spoločenský a obytný dom veľvyslanectva v Moskve (dnes slovenské veľvyslanectvo), Veľvyslanectvo Česko-Slovenska (dnes slovenské veľvyslanectvo) v Ríme, interiér a výstavnú tvorbu v bratislavskom Dome knihy, ako aj dlhoročnú tvorbu v pamiatkovo chránenom prostredí Bratislavského hradu a jeho okolí. Len doplňme, že Ferdinand Milučký získal 5-krát Cenu Dušana Jurkoviča (1964, 1966, 1967, 1972 a 1988) a je aj nositeľom Radu Ľudovíta Štúra II. triedy (1. september 2005).

ASB Osobnosť architektúry a stavebníctva 2008

V roku 2008 sa stal Ferdinand Milučký ASB Osobnosťou architektúry a stavebníctva podľa hlasovania verejnosti na www.asb.sk. Pri tejto príležitosti poskytol architekt časopisu ASB profilový rozhovor (autorka M. Jakušová), v ktorom okrem iného povedal:„Je to zaujímavé, ale najlepšie riešenia sa akosi samy, vylúpnu’ v priebehu jedinej sekundy. Vtedy pociťujem ohromnú vďaku za to, že nám osud doprial byť pri tom, keď vznikajú dobré veci…“

Odišiel do lesov na konci cesty

„Odišiel do lesov. Tak hovorili starí Slovania, keď niekto zomrel. Lesy a smrť, odchod z tohto života do večného šumenia lesov, rozlúčenie so zosnulým v prírode, večný kolobeh života, návrat doňho po smrti.“ Tak začína svoju stať o Milučkého krematóriu jeho niekdajší učiteľ – významný český architekt Jan E. Koula. Dnes odchádza Ferdinand Milučký do lesov, ktoré sú na konci jeho cesty. Cesty o dobrej architektúre.

Posledná rozlúčka s Ferdinandom Milučkým bude vo štvrtok 1. augusta o 11.00 h v bratislavskom krematóriu.