Architekti.sk: Vstúpiť do krajiny ako prví architekti je vždy ťažká štartovacia pozícia

V Tatrách sa s menšími prestávkami pohybujú od detstva. Silvia Kračúňová, Martin Rezník a Matúš Polák zo štúdia Architekti.sk v nich vidia veľký potenciál, ale i krvácajúce rany.

Navrhovať v Tatrách, Nízkych alebo Vysokých, nie je jednoduché. O tom, prečo je to tak, sme sa rozprávali s architektmi, ktorí sú v tatranskom prostredí ako doma. A keď sme pri tých prirovnaniach, aj o tom, prečo povoľovacie procesy projektu či samotná výstavba idú rýchlosťou ako v lete na saniach. Prípadne pomalšie.

Kam vlastne Tatry kráčajú, aká je ich vízia, čo im chýba a naopak, svedčí. Aj to boli témy, ktoré sme načali. Ich dokončenie totiž vystačí na román, prípadne dlhé predstavenie bez „standing ovation“.

Vo svojich projektoch pravidelne vstupujete do „prázdneho prostredia“. Aké je to tvoriť Tatry?

Martin Rezník: Máme niekoľko projektov v regióne Liptova, ktorý je bránou do Tatier. A možno aj preto sa často téma zadaní nesie aj v duchu, že musíme najprv rozlúsknuť, do akej miery sme v obci, do akej miery ide o rozvojové územie alebo otvorenú krajinu. Ak sa však na to pozriete slobodnými očami, sme stále v prírode, kde často nič nie je.

Vždy, keď navrhujeme, vychádzame z územného plánu. V Tatrách (samozrejme, aj inde) v ňom niečo je, niečo nie je zachytené. Koniec koncov, kvalitu územných plánov poznajú hádam všetci, ktorí s Tatrami, či Vysokými, alebo Nízkymi, prišli do kontaktu, čo sa výstavby týka. Vo podstate niekedy vstupujeme do prázdneho prostredia… A neznámeho aj pre kompetentných.

Narážate na výstavbu Demänová Village v Demänovskej doline?

Martin Rezník: Napríklad. Tam prebehla diskusia, či je projekt dobre zasadený do prostredia. Dovtedy tam nebolo nič. A „zrazu“ vyrástla Demänová Village. V tomto prípade je dôležité si uvedomiť, že v územnom pláne je územie definované ako rozvojové a projekt Demänová Village je len časťou väčšieho celku.

Na mnohých to zatiaľ pôsobí ako „päsť na oko“. Ale je namieste povedať, a tým sa nechceme nijako obhajovať, že sme vstúpili do krajiny ako prví. To je vždy veľmi ťažká štartovacia pozícia, nech by sa to udialo kdekoľvek na Slovensku.

Matúš Polák: V tomto konkrétnom prípade vznikli aj mnohé nedorozumenia z dôvodu, že je obec Demänová a  Demänovská dolina. Niektorí nevedia, že sú to dve odlišné oblasti. Demänová je súčasťou Liptovského Mikuláša. Tá sa však začína o 2 km ďalej a končí sa približne o ďalších 15 až 20 km. Má svojho vlastného starostu, stavebný úrad, územný plán.

Demänovská dolina a obec Demänová spolu v tomto nesúvisia. Jediné, čo ich spája, je, že z jednej strany „chotára“ vidíte na ten druhý. Bohužiaľ, nadprácu zistiť presné údaje si nedajú ani niektoré médiá. Vznikajú tak zbytočné nedorozumenia.

Projekt Demänovská Village bol v súlade s územným plánom?

Martin Rezník: So šéfom životného prostredia v Liptovskom Mikuláši, ktorého súčasná vláda odvolala, sme diskutovali v schvaľovacom procese. Spoločný názor je, že úrad životného prostredia by mal riešiť otázky životného prostredia v územnom pláne. Ja nemôžem dostať územný plán a v projekte, ktorý už navrhuje nejakú štruktúru alebo urbanizmus, sa spätne vracať a riešiť ešte otázky, či sa to má vôbec stať.

Ale nakoniec ste to riešiť museli…

Martin Rezník: Áno. Lebo územné plány sa často podceňujú. Mnohí k tomu kedysi (a niektorí aj dnes) pristupovali „sezónne“. Akoby si nikto neuvedomil, že to tam raz naozaj (o 5, 10, 20 rokov) bude stáť. A dnes, keď to územie niekto kúpi a uvidí tam zadefinovanú funkciu, na ktorú je určené, tak predpokladá, že elementárne veci typu infraštruktúra, životné prostredie sú už vyriešené. Že to, čo má pred sebou, nie je len výstrel do tmy.

Ale to je často tak, že začnete riešiť v danom území nejaký projekt a vraciate sa naspäť na úplný začiatok. A riešite také dôležité veci ako zásah do krajiny, otázky vplyvu na životné prostredie… Stretávame sa s množstvom kurióznych prípadov aj snáh o ich riešenie.

Matúš Polák: Stane sa napríklad to, že cez náš projekt niekto napadne územný plán. Napíšeme teda odvolanie, že projekt navrhujeme v súlade s územným plánom. Kompetentní mali byť totiž aktívni pri jeho tvorbe, nie až teraz. Je to také zvláštne. Na niektorých našich projektoch sa vždy vykreslia vzťahy medzi životným prostredím, pamiatkovým úradom, požiarnikmi, dopravákmi…

Niekedy v dobrom, inokedy vo veľmi zlom svetle. Takto vzniká veľký chaos, výstavba sa posúva a vznikajú nepríjemné situácie.

Ak sa môžem vrátiť k spomínanému projektu Demänová Village, tak územie nie je ani spolovice zastavané tak, ako sme ho podľa platného územného plánu zastavať mohli. Sami si uvedomujeme, že ak by sme sa držali územného plánu, nemali osvieteného investora a nebrali ohľad na obyvateľov a prírodu, okolie, nič by nám nebránilo nahustiť tam dom na dom až na vrchol samotného kopca.

Raz v súlade s územným plánom, inokedy nie. Ako to teda je?

Martin Rezník: Samozrejme, v súlade s územným plánom. To je úplne štandardná vec, inak by sme nemohli vôbec fungovať. Ale nakoľko ho naplníme, či do takej miery, o ktorej si myslíme, že je ešte a únosná aj pre obyvateľov a prírodu, je druhá vec. Samozrejme, do toho vstupuje aj tlak toho, kto kúpi dané územie.

Ak tam môže „narvať“ (a v územnom pláne je to povolené) napríklad 50-tisíc metrov m² a my zistíme, že je to nad únosnosť krajiny, snažíme sa mu vysvetliť , že napríklad 20-tisíc m² je primerané. Je to aj otázka krajinotvorby.

Architekt musí niesť zodpovednosť aj za túto časť. Aj keď na konci dňa rozhodne developer. Každý územný plán by mal byť tvorený zodpovedne tak, že keď sa k nemu dostaneme o 15 rokov, oceníme jeho dôslednosť, pravidlá, urbanisticky aj architektonicky.

Keď hovoríte o zastavanosti diskutujete skôr s investorom, však? Cítite z jeho strany, že na vás dá?

Silvia Kračúňová: Pri Demänová Village to nie je zastavané ani spolovice, takže si myslím, že táto otázka je zodpovedaná. Teraz riešime Liptovský Ján, ktorý sa nachádza na druhej strane kopca. Ide o bývalý areál družstva, podobne veľký, ktorý je súčasťou obce. Je to nefunkčná bývalá poľnohospodárska časť.

Bohužiaľ, stále žijeme v dobe, keď sa stáva, že sa neviete dopracovať ani k územnému plánu. Neexistuje spracovaný v digitálnej forme. Maximálne sa v mnohých prípadoch môžete radovať z rozmazaného digitálneho skenu. Ale to je známa problematika väčšiny miest našej krajiny. Nič nové pod slnkom. Len si na to nesmieme zvyknúť.

Navrhujete teda bytové domy aj v Liptovskom Jáne. Ako ste pristupovali k tomuto zadaniu?

Matúš Polák: Ako Silvia povedala, na konci dediny sa nachádza veľký sklad sena a niekoľko menších budov. Sklad sme ponechali, navrhli jeho konverziu a vytvorili okolo neho nové centrum Liptovského Jána. O riešení sme diskutovali aj s obcou, keďže obec nemá plnohodnotné centrum, dokonca nemá žiadnu vybavenosť, reštauráciu ani malú drogériu, miesto, kde by sa ľudia mohli stretnúť na káve, na trhu, nič, čo by ich udržalo v dedine.

O tomto sme diskutovali aj s pánom architektom Petrom Moravčíkom na stretnutí v modulovej reštaurácii Pinus, na ktorú písal recenziu. Spoločne zastávame názor, že je lepšie rozvíjať existujúce obce, posilniť infraštruktúru, ubytovanie, služby…

Aby sme neťahali ľudí bývať do Tatier, ale „donútili“ ich sadnúť na bicykel, bežky, na kyvadlovú dopravu, ísť pešo, a nech si pozrú hory. Nech majú tú turistiku a nech sa nemusia nutne vždy niekde priamo doviezť autom.

Zo svahu priamo na svah?

Silvia Kračúňová: Je veľmi pohodlné a veľmi príťažlivé mať apartmán, z ktorého vystúpite priamo na zjazdovku. Ale celkovo to skôr kazí prostredie a nepraje turizmu a turistike. Preto Demänová nepôsobí v našich očiach ako problém. Rozvíja Liptovský Mikuláš, neťahá ľudí hore. Jednak sú tam malé svahy a všetci ľudia, ktorí prídu z Demänovskej doliny, sa nemajú na čom ani šmyknúť s deťmi. Oni idú hore všetci a natlačia sa na jeden-dva kopce.

A keď urobíte niečo takéto dole, tak vytvoríte príležitosti napríklad pre slabších lyžiarov, rodiny s deťmi. Tak aspoň čiastočne odbremeníte exponované územie. Sú lokality, kde sa nemá vôbec stavať, a keď, tak jedna stavba a veľmi citlivo, no hlavne formou architektonicko-urbanistickej súťaže.

Matúš Polák: Veľký developer chce všetkých. Všetky tie malé lokálne lyžiarske strediská zanikli. Prečo asi? Buď nejakým spôsobom lobujú, aby sa im nedarilo, alebo ten developer zoberie veľa rodín, ktoré idú, resp., aby si zalyžovali, musia ísť hore. A pritom by im bolo lepšie tam, kde je menší lokálny dedinský svah, taký, kde sa dieťa naučí lyžovať.

Sú zástancovia toho, že spravme z Tatier Zermatte, Schladming či Kitzbühel, strediská, ktoré sú veľmi husto zastavané. Akou cestou je podľa vás najlepšie sa vybrať?

Matúš Polák: V projekte, ktorý riešime v podhorskom pásme, je ubytovanie a iba sa vyveziete hore k stredisku napríklad lanovkou, nie kyvadlovou dopravou. Podobne to je aj v mnohých rakúskych strediskách. Na záchytnom parkovisku sadnete na lanovku a tá vás odvezie do doliny. Po tento princíp nemusíme chodiť ani ďaleko do zahraničia. Stačí ísť do Stuhlecku, kde ste z Bratislavy za hodinku.

V zahraničí to väčšinou funguje tak, že ubytovanie je podhorskom pásme. Nie vo vyšších pásmach, ktoré sa vyklčujú, ničia, aby sa tam mohli stavať nové a nové ubytovacie zariadenia.

Príroda sa nedá nafúknuť, hoci sa zdá, že niektorí si myslia opak. Keď som prišiel do Demänovej, tak ja som to tam skoro nespoznal. Nové ubytovanie sa nachádza tam, kde som sa kedysi lyžoval. Hodnú chvíľu mi trvalo, kým som sa zorientoval, a dovtedy som sa aj stratil…

Aj keby som si ako developer povedal, že to idem zastavať a zahustiť, urobím z toho to stredisko, viem, že musím klásť obrovský dôraz na kvalitu. Hotel Damián, hotel Pošta sú tragikomédie, frašky. Človek, ktorý má elementárny vkus, by ich nedokázal postaviť, respektíve navrhnúť. Myslíte si, že je niekde možné vytvoriť si územný plán bez diskusie?

Nie.

Matúš Polák: Ale je. Bohužiaľ, vždy sa nájdu cesty, ako poobchádzať „veci“. Donedávna bola aspoň aká-taká regulácia, teraz môžete vyrúbať aj stromy s väčším priemerom. Často v projektoch riešime ornitológiou, úhyn vtákov pri narážaní do sklených fasád budov… Oddelenie životného prostredia má omnoho väčšiu zodpovednosť a vplyv na projekty, ako sa na prvý pohľad zdá.

Uvediem jeden príklad za všetky. Ak riešite územie, cez ktoré prelietajú vtáky, bohužiaľ, nie je daný maximálny rozmer okna. Jeden si myslí, že 1 m² je veľké okno, druhý si myslí, že 4 m². Ornitológ v Poprade si myslí, že 6 m², iný ornitológ je presvedčený o 3 m². A potom neviete, či rozčleniť to okno na polovicu, na šesť častí alebo čo s tým.

V Demänová Village sme to vyriešili elegantne tak, že sklá sme nechali sklami. Predsadili sme tam lamely alebo balkóny, možno iné konštrukcie, ktoré vtáky varujú a ochránia pred nárazom.

Stáva sa vám, že musíte potom suplovať a riešiť to, čo malo byť dávno vyriešené aj mimo vašej práce? Predlžuje vám to výstavbu a schvaľovacie procesy.

Martin Rezník: Pri veľkých projektoch to zaberá roky. Rok alebo dva stratíte, keď robíte mediátora medzi životným prostredím, pamiatkovým úradom alebo mestom, prípadne tam do toho vstúpi pán Slávik. My potrebujeme len základné parametre, ktoré sa už dohodli, a na nich stavať. Ale väčšinou zistíme, že nič také nie je, a musíme to od začiatku prekopať. Zistíme, že neexistuje niečo, čoho sa držať.

Často je problém nájsť odborníka, urbanistu, krajinotvorcu, nejakú osobu, ktorá by mohla povedať, áno, je alebo nie je to v danej krajine primerané. To neexistuje. Preto všetko podlieha iba diskusiám mesta s nami a podobne…

Robíme diaľkové zábery, vizualizácie osádzame do krajiny, potom diskutujeme o primeranosti objemov. Máme skúsenosti, že často sa stavebný úrad rozhodne subjektívne, napríklad na základe svojich preferencií…

Ako to myslíte?

Matúš Polák: Napríklad tak, že ak niekto nemá rád cyklistov, cyklotrasy, tak si nájde cestu, ako nám to v projekte nepovoliť.

Je toto vôbec v súlade so zákonom? Nedá sa proti tomu odvolať?

Martin Rezník: V tomto prípade nie. Mesto si nevie poradiť s vlastným oddelením životného prostredia. Je to ako iný svet. Ako architekti sme medzi takými mlynskými kameňmi. Máte dve možnosti. Buď ten projekt pustíte, alebo s týmto všetkým bojujete a viete, že je to beh na veľmi dlhú trať, približne na päť-šesť rokov. Spomínaný cyklochodník riešime už tretí rok.

A zoberte si, že ste developer. Kúpite pozemok na úver, položí vás to. Veď prečo by sme my mali riešiť pri návrhu zóny a fakt, že mesto nie je dohodnuté na tom, či tam má vôbec byť alebo nebyť cyklotrasa? Ja tomu nerozumiem. Ak ten územný plán „zbehol“, všetci s tým súhlasili a je to právoplatné zákonne, tak prečo, keď to my nakreslíme, dva roky diskutujeme o tom, či to tam bude alebo nebude.

Bohužiaľ, toto sa deje a zdá sa, že tak skoro neprestane v mnohých mestách a obciach. Ak to nebude dané jednotným zákonom a systémom, nikdy nebude nič fungovať pre všetkých rovnako. A vždy tam budú snahy to obísť a presmerovať na niekoho ďalšieho. Ono je všetko v zásade napísané v územnom pláne. Ale sú aj také anomálie, keď vám povedia, že to takto „nejako“ robia celé roky, a platia tam absolútne iné pravidlá.

Aký majú podľa vás Tatry potenciál?

Martin Rezník: S takýmto prístupom si ten potenciál ničíme. Nemáme koncepciu, už vôbec nie víziu. Máme iba rozrobené podnikateľské zámery tu a teraz. Každý využije iba to, čo mu aktuálne poskytujú jeho schopnosti, aktuálna (alebo iná) politická situácia…

Bohužiaľ, privátne záujmy väčšinou dostanú prednosť pred verejnými. Pre mňa by stačilo na začiatok dotiahnuť cyklotrasu okolo Tatier, poľská strana má podľa mojich informácií svoju časť skoro hotovú, na Slovenskej sú vybudované iba nejaké úseky.

Cyklotrasa by mala ísť okolo Liptovskej Mary, prepojiť jednotlivé časti regiónu a naviazať na seba potrebné služby, gastro, ubytovanie. Dobrým príkladom, ako by pomohla cyklotrasa okolo Liptovskej Mary, je napríklad Czorsztyńskie jazero či priehrada na poľskej strane Pienin.

Rozhovor bol uverejnený v časopise ASB 8-9/2024