Archtrip po Mexiku

Vstúpiť na pôdu Mexika a autenticky poznávať historické i súčasné stopy jeho civilizácie či nasávať atmosféru pulzujúcich veľkomiest i ospanlivejšieho vidieka, obklopeného prekvapivo sviežou prírodou, je nenahraditeľný pocit.

Za poznaním tejto krajiny sme počas jesene 2019 prešli po jej cestách i necestách takmer 5 000 km. Ťažké bolo vybrať z toho množstva pestrých poznatkov zopár, o ktoré by som sa chcel s čitateľmi podeliť. Trochu si to zjednoduším – budú sa týkať iba architektúry v premenách času.

Stupňovité pyramídy Chichen Itza – predkolumbovská éra

Symbolom predkolumbovskej éry Mexika sú všeobecne známe tzv. stupňovité pyramídy – kultové objekty, ktoré dominujú v starovekých opustených mestách vo viacerých častiach krajiny. Spomeniem dva z nich.
Chichen Itza – tento u nás menej známy, ale najvýznamnejší mestský štát predhispánskeho obdobia na americkom kontinente je považovaný za siedmy div sveta.

V hmotovej skladbe štruktúry mesta je dominantná Kukulkánova pyramída, ktorá má vo svojich proporciách a tvarovaní zašifrované dômyselné matematicko-astronomické parametre vtedajšej civilizácie. Na vrchole tejto deväťstupňovej pyramídy so štvorcovým pôdorysom a širokými schodiskami na každej strane je dominantný chrámový priestor vyzdobený kultovými reliéfmi.

Steny celej pyramídy sú obložené kamennými platňami s meniacou sa hrúbkou a členením v rytme mayského kalendára. Vstup na všetky schodiská strážia hlavy operených hadov. Je veľmi zvláštne, že pyramída v dnešnej podobe stojí na menšej pôvodnej pyramíde. V duchu mayských cyklov obnovy života bola po 52 rokoch zasypaná a prestavaná.

Prechádzame sa po nekonečných kolonádach spájajúcich hlavné priestory bývalého pulzujúceho mesta a v myšlienkach sa prenášame do jeho 1 100 rokov starej histórie. Nad nami vyčnieva valcovitá hmota observatória, míňame tržnicu, kolonádu tisícich stĺpov a ďalšie menšie chrámy či ruiny.

Vedľa bývalých parných kúpeľov sa pred nami otvára veľký priestor ihriska s výbornou akustikou – šepkanie bolo počuť na stometrovú vzdialenosť. Tu sa hrávala populárna loptová hra pelata. Kapitána víťazného mužstva po zápase zabili a obetovali bohom.

Pyramídy Slnka a Mesiaca v Theotihuacane – zápotecká kultúra

Do dávnej histórie sme sa preniesli aj v Theotihuacane, známom mestskom komplexe zapoteckej kultúry ležiacom neďaleko hlavného mesta Mexiko City. Najznámejšie sú jeho dve hlavné pyramídy – Slnka a Mesiaca. Pyramída Slnka so svojou výškou takmer 100 m konkuruje egyptským a je tretia najvyššia na svete.

Po zdolaní nepohodlných 140 schodov jej zužujúceho sa schodiska sme mohli na vrchole „prijímať energiu“ a rozhliadať sa po širokom okolí. Obe pyramídy spája viac ako kilometer dlhá tzv. cesta mŕtvych, ktorú lemujú menšie pyramídy s hrobkami duchovných vodcov. Dnes ju výdatne okupujú predavači rôznych suvenírov.

Palacio De Bellas Artes – 20. storočie

V našom symbolickom putovaní Mexikom sa časovým oblúkom ocitneme v novoveku. Do mozaiky stavieb, ktoré ma na našej ceste najviac zaujali, som zaradil dve moderné stavby stojace v hlavnom meste Mexiko City.

Veľkú časť tohto megapolisu sme videli pri viacerých prehliadkach tzv. turibusom, ale aj zo 44. poschodia vyhliadkovej veže Torre latinoamericana v centre mesta. Takto sme si pohodlne urobili obraz a prehľad o najdôležitejších priestoroch mesta i jeho architektonických zaujímavostiach.

Ako reprezentanta architektúry minulého storočia som vybral veľmi príťažlivú budovu Palacio De Bellas Artes. Táto krásna secesná stavba s veľkým priľahlým parkom leží v blízkosti hlavného mestského námestia Zócalo. Je dielom talianskeho architekta Adamo Boariho (1863 – 1928), ktorý ju začal projektovať v roku 1902. V Európe v tom čase prekvitali secesia a art déco, ktoré tento architekt veľmi umne exportoval na americký kontinent.

Výsledok svojej snahy v konečnej podobe nevidel, lebo rozostavanú stavbu opakovane postihli problémy s financovaním a zakladaním stavby. Mala byť postavená za štyri roky. Stavba bola opakovane prerušovaná v priebehu 30 rokov. Znechutený Boari odovzdal stovky svojich náčrtov, výkresov a modelov domácemu architektovi Meriscalovi a odišiel domov do Talianska.

Meriscal dopracoval projekt vrátane riešenia interiérov. Projekt natoľko oslovil národ, že boli organizované celonárodné zbierky, kde prispievali aj najchudobnejší ľudia. Napriek veľkým finančným problémom a mnohým dlhodobým prerušeniam sa ho podarilo dokončiť. Práve v čase našej návštevy prebiehali veľké oslavy 80 rokov od otvorenia.

Dnes je stavba považovaná za jednu z piatich najkrajších na svete. Tento „palác umenia“ je napriek svojej pohnutej histórii sídlom špičkových národných umeleckých telies a vystupujú tu najvýznamnejší svetoví sólisti. Je zapísaná v zozname UNESCO.

Na jej prehliadku či predstavenia v čase našej návštevy čakali davy ľudí v obrovských zástupoch. V priestoroch foyeru boli vystavené originály projektov, rôzne dokumenty, fotografie z realizácie a krásne veľké modely budovy. Budova s bohatým predpolím so sochami múz a priľahlým veľkým parkom pôsobí ako výrazný solitér obklopený blokmi so sídlom významných mestských inštitúcií.

Plasticky tvarované fasády organicky prechádzajú aj do „piatej fasády“- strechy s dominantnou hlavnou kopulou a bočnými polokopulami, zasklenými farebným sklom. Budove obloženej bielym carrarským mramorom to dáva akúsi farebnú korunku.

Efektné osvetlenie sa premieta aj do interiéru, kde dominuje krása kopúl a priestor zalieva príjemne difúzne svetlo. Veľkorysý, priam monumentálny foyer prebieha cez všetky podlažia. Obopínajú ho prstence pavlačí vyzdobené veľkorozmernými nástennými maľbami najznámejších mexických maliarov-muralistov s tematikou histórie Mexika. Sú tu diela Siquerosa, Riveru, Camarenu a ďalších. Pôsobivosť budovy s jej priľahlým parkom urobilo tento priestor jedným z najpríťažlivejších miest tohto veľkomesta.

Museo Soumaya – 21. storočie

Celkovú mozaiku vybraných stavieb doplním dielom architektúry 21. storočia. Je ním moderné Museo Soumaya. Je súčasťou novej štvrte hlavného mesta Polanco. Dal ho postaviť najbohatší Mexičan Carlos Slim na počesť svojej zosnulej manželky menom Soumaya, veľkej obdivovateľky umenia. Z tohto aspektu je to akýsi mexický Taj Mahal.

Carlos Slim, bohatý obdivovateľ a zberateľ umenia, tu zhromaždil 66 000 umeleckých diel a zbierkových predmetov. Venoval ich nadácii nesúcej jeho meno. Aby boli prístupné verejnosti dal postaviť tento veľkorysý objekt galérie. Autorom projektu je mladý mexický architekt Fernando Romero (1971), ktorý bol Slimovým zaťom.

Romero pri tvorbe projektu úzko spolupracoval s prestížnym americkým ateliérom Franka Gehryho, ktorého rukopis je na budove badateľný. V roku 2011 galériu slávnostne otvoril mexický prezident spolu s viacerými svetovými osobnosťami. Expresívna forma objektu trochu pripomína tvar presýpacích hodín a nápadne vyniká v modernej zástavbe centra novej štvrte Polanco.

Povrch tejto šesťpodlažnej budovy bez okien je pokrytý 16 000 hliníkovými platničkami šesťuholníkového tvaru. Nosnú konštrukciu budovy tvoria tvarované oceľové rámy vytvorené jednou zo Slimových firiem, ktorá vyrába vrtné ropné plošiny.

Po prekonaní mohutného stupňovitého predpolia prejdete cez nenápadný vstup a ocitnete v monumentálnej vstupnej hale vysokej cez niekoľko podlaží. Celý interiér je priam sterilne biely vrátane dlažby z bieleho gréckeho mramoru. Šesť podlaží prepájajú šikmé rampy po obvode výstavných priestorov s tematicky zoradenými exponátmi.

Boli sme šokovaní pri pohľade na vystavené originály a ich autorov svetového formátu – Leonardo da Vinci, Michelangelo, Picasso, Dalí, Rodin, impresionisti a mnohé ďalšie zvučné mená z obdobia 15. – 21. storočia. Vysokú hodnotu majú aj mnohé jedinečné zbierkové predmety z celého sveta. Najvyššie podlažie je presvetlené mohutným strešným svetlíkom a je venované sochárstvu.