Arik Levy: V dizajne treba myslieť srdcom a cítiť mozgom

12. marca 2007

Ako Izraelčan vyštudovaný vo Švajčiarsku a žijúci v Paríži je presvedčeným kozmopolitom a s rovnakým odmietaním akýchkoľvek bariér pozerá aj na dizajn. Verí, že o desať rokov si budeme môcť v Paríži stiahnuť údaje napríklad ku konkrétnemu japonskému dizajnérskemu výrobku a nechať si ho presne vyrobiť priamo namieste. Dizajnérska práca bude čoraz virtuálnejšia, a preto sa podľa neho budeme musieť snažiť byť čo najskutočnejší, aby sme nestratili svoju identitu. Tento charizmatický človek stratou identity v nijakom prípade netrpí. Stretnutie s Arikom Levym, jedným z najúspešnejších súčasných dizajnérov Európy, bolo naozaj zážitkom.

Tvorbu Arika Levyho charakterizuje zmysel pre pohyb medzi rôznymi disciplínami, pre ich prelínanie, premosťovanie a vzájomné obohacovanie. Rád experimentuje s hmotnými i nehmotnými materiálmi, nezvyčajne ich spája a vynaliezavo sa hrá s fyzikálnymi zákonmi. Aktivity tohto svetovo známeho dizajnéra siahajú aj do ďalších oblastí, medzi ktoré patrí napríklad scénografia či poézia. Inteligencia, s ktorou preniká do sveta nových javov a technológií, je vo vzácnej rovnováhe s hravosťou a pocitovým hľadaním nových foriem a vzťahov. „Treba myslieť srdcom a cítiť mozgom,“ tvrdí Arik Levy. Slová, ktoré hovoria o jeho tvorbe viac, než si v prvom momente uvedomíme.

Dizajnu ste sa začali venovať vo veku, keď má väčšina ľudí už kariéru naštartovanú. Nebolo neskoro ukončiť školu a začať s dizajnom v praxi až vo veku tridsaťjeden rokov?

Nikdy nie je neskoro. Kariéra v dizajne sa dá robiť veľmi dlho, p okojne až do deväťdesiatky, práca dizajnéra nezávisí od fyzickej kondície. Navyše u mňa to nebola dramatická zmena, len sa zmenilo rozloženie mojich aktivít.

V Izraeli musí byť muž do dvadsaťjeden rokov v armáde a až potom sa môže rozhodovať, čo ďalej. A mňa vtedy zaujímala jediná vec – surfovanie. Väčšinu času som strávil tým, že som sa poflakoval na pláži. Dostával som rozličné nápady. Raz som si povedal, že by som mohol vytvoriť krajšiu surfovú dosku – a možno tak nejako som sa dostal k dizajnu. O rok som už vlastnil jednu z najväčších surferských firiem v Izraeli. Spojil som svoje hobby s podnikaním.

Teraz ste jedným zo špičkových svetových di

zajnérov. Čo je podľa vás na začiatku dizajnérskej kariéry dôležité?

Myslím si, že každý dizajnér musí mať predovšetkým svoju vlastnú filozofiu. Svoje predstavy o tom, čo a ako chce robiť, čo chce povedať a akým spôsobom to vyjadriť. Je to veľmi individuálne. Niektorí ľudia nie sú predurčení na to, aby boli individualistami, samostatnými návrhármi, ale napríklad výborne pracujú vo firme ako zamestnanci. Iní sú predurčení na to, aby pracovali samostatne, vo vlastnom štúdiu. Ja patrím skôr k tým druhým. Je tu priestor pre každého, ide len o to nájsť si ho. Stačí len umožniť, aby sa veci stali.

Čo vás pri tom inšpiruje?

Nie je to niečo konkrétne, na čo by som mohol ukázať prstom. Neexistuje zázračný kľúčik, ktorým by som mohol otočiť a veci by fungovali. Často sa za všetkým skrýva kopec práce. A navyše – kreativita je úplne nekontrolovateľný proces. Zvyčajne pracujem naraz na viac než päťdesiatich projektoch, takže motivácia je pre mňa multidisciplinárnou záležitosťou.

Mať rozpracovaných 50 návrhov je skutočne dosť… Skúste rámcovo povedať, koľko návrhov približne dokončíte za rok?

Tridsať, teda ak myslíme tie, ktoré sa aj zrealizujú. Nepodliehajme ilúzii, že najdôležitejší je termín. Hnacou silou sveta nie sú termíny, ale dobré nápady. Prísť na dobrú myšlienku môže niekedy trvať aj desať rokov a niekedy to trvá len dve hodiny. Dôležitý je však jedine výsledok.

Stresujú vás firmami stanovené termíny, v ktorých musíte odovzdať svoju prácu?

Naopak, je to úžasné! Termíny sú len otázka plánovania. Najťažšia vec fungovania firmy je rozhodovací proces. Ten mi aj zaberie najviac času. V našom štúdiu pracuje desať ľudí – musím plánovať.

Ako si vyberáte zákazky?

Odpoveď na túto otázku má niekoľko rovín. Najskôr sa musíte rozhodnúť, čo chcete robiť vy sám. Musíte mať silu, presvedčenie a schopnosť povedať nie na to, čo robiť nechcete. A druhá vec je kreativita, potreba neustále hľadať niekde vo svojom vnútri inšpiráciu. A tretím krokom k slobodnému výberu zákaziek sú dobré výsledky vašej práce, referencie od ukončenia štúdia až po koniec vašej kariéry. Vtedy sa môže stať, že firmy samy začnú prichádzať za vami a pýtajú sa vás, čo chcete urobiť.

Akú zákazku by ste určite odmietli?

Navrhovať zbrane. Každú zbraň musel niekto navrhnúť, čiže musia byť aj dizajnéri, ktorí túto prácu robia. Pochádzam z krajiny, kde „vďaka“ zbraniam umrelo veľa ľudí.

Je rozdiel medzi navrhovaním nábytku a voľnou dizajnérskou tvorbou?

Nie, nie je v tom nijaký rozdiel. Môžete navrhovať diamantový prsteň, toaletnú dosku alebo stoličku – samotný proces je však vždy rovnaký. Mení sa len predmet práce.

S akými materiálmi pracujete najradšej?

S inteligenciou (smiech). Objekt a materiál, ktorým sa realizuje, musia byť vo vzájomnom spojení. Rád experimentujem, rád používam najnovšie technológie a materiály, čo vyžaduje úzku spoluprácu s výrobcami materiálov. Neuprednostňujem nijaké materiály, dávam prednosť skôr dobrým projektom. Nezáleží na materiáloch. Pokojne pracujem s betónom aj so želé.

Cítite sa pri svojej práci slobodný?

Áno, absolútne slobodný. Jednak sa slobodne rozhodujem pre zákazky, a keď sa už pre ňu rozhodnem, robím ju presne tak, ako to cítim, aj keď pracujem podľa objednávky klienta. Niektorí mi však nechávajú celkom voľnú ruku.

Obklopujete sa doma vecami, ktoré ste sám navrhli? Napríklad kto navrhoval váš dom?

Ani neviem. A nie je to dom, ale, bohužiaľ, len byt. Deväťdesiatosem percent vybavenia interiéru a nábytku v mojom byte navrhovali iní ľudia a len dve percentá tvorí moja práca. Práca druhých ľudí ma baví viac a okrem toho by som sa mohol unaviť sám sebou. A okrem toho neviem, či by som si to mohol dovoliť, moja práca je drahá (smiech).

Nie je to veľmi taktná otázka, ale keď už sme pri tom – koľko zarába dizajnér vašej úrovne?

Na to sa nedá jednoznačne odpovedať. Ak máte firmu, nedá sa ani tak hovoriť o peniazoch, ktoré zarobíte, ale o peniazoch, ktoré investujete. Zárobok je vždy adekvátny tomu, čo spravíte dobre, takže výška vašich ziskov je v podstate autoreklamou. Dizajnéri, ktorí pracujú v mojom štúdiu, zarábajú dve- až štyritisíc eur mesačne podľa toho, čo robia a ako dobre to robia. To, koľko zarobím ja alebo môj partner, závisí od toho, aký je rok a ako dobre riadime firmu. Často sa zabúda na to, že najdôležitejším produktom je samotná firma, a nie stôl alebo stolička.

Takže sa venujete viac manažérskej práci než samotnému navrhovaniu?

Je to všetko prepojené. Tvorivú prácu prekladám organizačnou prácou, tvorbou marketingových konceptov, logistikou, developingom… Samozrejme, samotný návrh dizajnu je tá najtvorivejšia časť mojej práce, ale pritom musím nazrieť aj do všetkých ostatných súvisiacich oblastí. Je to iné, ako keď pracujete vo veľkej firme, kde máte presne určenú oblasť svojej práce. Pracujem vo vlastnom dizajnérskom štúdiu, kde je takmer rodinná atmosféra. Niektoré veci chcem mať úplne pod kontrolou, niektoré veci zverím ďalším ľuďom a viem, že to spravia najlepšie, ako vedia.

Veľa cestujete, aj vaša prednáška v Brne je toho dôkazom… Čo vás najviac zaujíma na krajinách, ktoré navštevujete?

Cestujem najmä pracovne. No keď cestujem, snažím sa – hoci to nie je vždy možné – vyčleniť si trochu času, aby som mohol robiť a spoznávať aj niečo iné, než je moja práca. Preto rád cestujem, ale aj rád pracujem v iných oblastiach umenia: nakrúcam filmy, píšem, kreslím a pod. Je to pre mňa dôležité – pre inšpiráciu, kreativitu. Získavam tak nové priestory, dostávajú sa ku mne nové veci. Niekedy síce výsledok skončí v koši, no niekedy sa dostane do galérií. To však nikdy neviete vopred.

Cítite sa viac Izraelčanom v Paríži alebo Francúzom s izraelským pôvodom?

Cítim sa ako… zeleninová polievka (smiech). Som kozmopolita. Cítim se ako Izraelčan vo svete, ako „ja“ vo svete, čo má vplyv aj na spôsob, akým pracujem. Samozrejme, moja kultúrna identita je izraelská. Izrael je krajina, v ktorej ľudia bojujú za slobodu už desaťročia. To je ten druh stimulujúcej energie, ktorý je vo mne odlišný. Môj domov však tvoria predovšetkým ľudia. Nikde nie som dlhšie než týždeň, cestujem – som svetobežník, žijem na Zemi.

Je teda váš dizajn interkultúrny, medzinárodný?

Myslím, že áno. Nie je to izraelský ani parížsky dizajn. Pracujem v globálnom svete, v ktorom nezáleží na tom, či je návrhár izraelský, alebo parížsky. Záleží len na tom, či ste dobrý, alebo nie.

Máte rád, keď napríklad pri cestovaní nachádzate v dizajne okolo vás miestne prvky, inšpiráciu v miestnej kultúre?

Spoločnosti produkujúce predmety sú už väčšinou nadnárodné spoločnosti, preto už nemá význam hovoriť o francúzskom, talianskom či japonskom dizajne.

Vaše dizajnérske štúdio sídli v Paríži. Prečo práve Francúzsko?

Je to náhoda. Počas štúdií som žil v Ženeve, po skončení školy som odišiel do Japonska, a keď som sa vrátil, zistil som, že Ženeva je síce pekné mesto, ale už ma neinšpiruje. Najbližšie a najzaujímavejšie miesto bol Paríž, kam som pôvodne odišiel na dva roky. Dočasné sa stalo trvalým. Už som tam štrnásť rokov.

Je Paríž jedným z centier dizajnu?

Absolútne nie. Paríž – to je móda, parfumy a vône. Dizajn sú skôr priemyselné krajiny, Nemecko alebo Taliansko, dokonca aj Španielsko sú viac dizajnové než Francúzsko.

Čo hovoríte na masový dizajn? Nemáte pocit, že ničí jednotlivé kultúry?

Nie, to si nemyslím. Pravdepodobne obaja hovoríme o rôznych veciach. Masová produkcia, to sú milióny kusov, ale nie sériovo vyrábané stoličky či stoly. Masový dizajn je skôr záležitosťou masového marketingu. Čokoľvek má silu vymazať identitu kultúry, preto je tu namieste aj otázka zodpovednosti. Ale to, že napríklad Japonec chce sedieť v európskom kresle alebo Parížan chce mať doma japonskú keramiku, je v poriadku.

Aké máte plány?

Keby som ich poznal, bolo by to zlé.

Arik Levy
Arik Levy sa narodil v roku 1963 v Tel Avive v Izraeli. Vo Švajčiarsku vyštudoval priemyselný dizajn. Profesionálnu dráhu začal v Japonsku, kam sa dostal ako víťaz súťaže spoločnosti SeikoEpson. V Paríži pôsobí od roku 1992, učil dizajn na École Nationale Supérieure de Création Industrielle a v roku 1996 tu založil s partnerom Pippo Lionim studio L_design. Tento dizajnérsky ateliér sa venuje skutočne rôznorodým aktivitám a k ich dielam patria napríklad známe nábytkové objekty a svietidlá realizované v spolupráci s firmami Ligne Roset a Serralunga, spolupracuje s poprednými európskymi výrobcami, ako sú firmy Vitra, L`Oréal a ďalšie. Štúdio má veľmi široký záber a popri interiérovom dizajne sa venuje napríklad aj návrhu priemyselných produktov, návrhom informačných systémov, osvetlenia, obalov alebo dizajnu vystavovania a predaja. Arik Levy je aj autorom scénografií výstav a inštalácií v múzeách a galériách a držiteľom radu významných ocenení, okrem iných i z veľtrhu v Kolíne nad Rýnom v roku 2005. Jeho práce nájdeme v zbierkach popredných svetových múzeí vrátane Centre Georges Pompidou v Paríži alebo Múzea moderného umenia v New Yorku. Na Parížskom salóne nábytku 2000 spoločnosť L_design upútala radom troch svietidiel a šiestich nábytkových objektov – výsledkom materiálového experimentu, za ktorý získala tzv. bielu kartu Inštitúcie VIA. Regál na CD z tohto radu vyrobený z kompozitného materiálu Dibond bol zaradený do katalógu Ligne Roset. Ďalším príkladom aplikácie materiálov, ktoré sa v nábytkárskej výrobe dosiaľ nepoužívali, je rad svietidiel Arika Levyho, navrhnutý v spolupráci s firmou Ligne Roset. Ďalším majstrovským kúskom je sklený svietnik Mistic Medium, vyrobený v Českej republike, s ktorým Levy slávil úspech na tohtoročnom ročníku veľtrhu Ambiente vo Frankfurte. Po zapálení sviečky pôsobí, ako by sa pomaly roztápal s ňou, vyjadruje vzťah medzi tuhým a kvapalným skupenstvom. Za zmienku stoja aj predmety vytvárané 3D technikou alebo flexibilná pohovka pre Ligne Roset, ktorá je podľa jeho vlastných slov začiatkom novej generácie pohoviek. Aj na tohtoročnom veľtrhu v Miláne predstavil Arik Levy desať nových produktov (nábytok a osvetlenie).