Artworks: Umenie, ktoré krášli i funguje
Dizajnérka Nina Weisslechner tvorí v súčasnosti pod svojou značkou Artworks. Čo to znamená? Umelecké diela na mieru vytvorené pre konkrétny interiér – kanceláriu alebo hotel. Artworks však nie je pre ňu len umelecké dielo. V jej ponímaní má aj hlbší význam: umenie, ktoré „funguje“ = Art (that) Works.
Nina Weisslechner vyštudovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave komunikačný dizajn a počas štúdia absolvovala množstvo zahraničných stáží. Odmalička bola vedená k umeniu, pretože vyrastala v čisto výtvarníckom prostredí. Jej mama je grafička a profesorka, otec architekt, šperkár a vysokoškolský profesor. Jednoducho, pred umením sa doma nedalo skryť.
„Drvivá väčšina nášho času sa točila okolo umenia,“ hovorí pre ASB Nina Weisslechner. „Keď sme neboli na výlete v prírode, boli sme v galérii alebo doma, kde každý niečo tvoril… Aj naše dovolenkovanie sa do veľkej miery odvíjalo od toho, kde bola aká dobrá výstava.“
Umenie, ktoré funguje
A aké princípy uplatňuje pri výtvarnej tvorbe v architektonickom interiéri? Aký dôležitý je dialóg s klientom? „V tvorbe Artworks sa zaujímam o víziu, ktorú má architekt o danom interiéri,“ odpovedá autorka.
„Paralelne prebieha dialóg s klientom – investorom. Snažím sa vizuálne uchopiť DNA danej značky – korporácie, do ktorej priestorov diela práve vytváram. Firemná kultúra a to, aké pracovné prostredie chce spoločnosť pre svojich zamestnancov vytvoriť, sú pre mňa dôležité, pretože práve v tom im viem pomôcť.“
Prečítajte si tiež
Interiér kancelárskeho prostredia sa mení, výrazným trendom je hravosť, spontánnosť a výtvarné dotvorenie. A práve umenie vytvorené na mieru dokáže prispieť k spokojnosti, motivácii alebo výkonnosti ľudí, ktorí pracujú v kanceláriách, kde sú obklopení autorkinými Artworks.
„Moja tvorba je výsledkom skĺbenia know-how z odvetví vizuálnej komunikácie, psychológie, umenia a estetiky,“ zdôrazňuje Nina Weisslechner. „Snažím sa prispieť k celkovej spokojnosti zamestnancov.“
Foto: Robert Žákovič |
Obrazy, ktoré vylepšujú akustiku
V tvorbe slovenskej dizajnérky je prítomná výrazná výtvarnosť, ale aj tak dokáže pretaviť „racionálnu“ požiadavku majiteľa do rafinovanej umeleckej podoby. „Je oveľa účinnejšie, keď máte napríklad tzv. firemné hodnoty zhmotnené sofistikovaným spôsobom vo výtvarnom diele, ako keď vám zamestnávateľ zavesí na stenu ,obrandovaný‘ plagátik s motivačným mottom,“ vysvetľuje.
„Zamestnancovi sa to opozerá a pri prvej negatívnej skúsenosti, ktorú v práci zažije, ostane plagátik na stene len prázdnou frázou…“ Iným prípadom je tvorba hotelových interiérov, ktoré si vyžadujú voľnejší prístup. Hotelové umenie je pre ňu srdcovou záležitosťou, lebo rada cestuje a má slabosť pre dizajnovo zaujímavé a kvalitné ubytovanie.
„Keď tvorím diela pre hotely, mám radosť, že môžu vzniknúť skutočne rozsiahle kolekcie, napríklad obrazy pre 200 a viac izieb,“ približuje Nina Weisslechner. „A keďže v hoteloch by mali hostia tráviť čas príjemne, ponúkam riešenia, ktoré sú nie len estetické, ale aj funkčné. Ide napríklad o obrazy s akustickým absorpčným jadrom, ktoré vylepšujú akustiku v hotelovej izbe či zasadačke.“
Krásy čoraz viac
Na Slovensku sa stále zdá, že investori len veľmi neochotne (alebo len ako okrajový produkt) púšťajú tvorbu výtvarníkov do svojich priestorov. Alebo sa to mení?
„Čiastočne áno,“ odpovedá dizajnérka. „Vnímam, že aj investori si čoraz viac uvedomujú dôležitosť umenia. Koniec koncov, ľudia sa od nepamäti radi obklopujú krásnom. Umenie síce môže byť vnímané ako čerešnička na torte celého projektu, častokrát však umocňuje esenciu danej architektúry. Práve preto je skvelé, keď Artworks vzniká v dialógu výtvarníka a architekta. Vtedy vidno, že to celé organicky do seba zapadá a nič nie je vytrhnuté z kontextu.“
Neprehliadnite: Štýl Lagom – umenie rovnováhy
Nina Weisslechner má pomerne široké portfólio a každú spoluprácu si veľmi cení. Má aj svoj najobľúbenejší interiér, pri ktorom zapadlo všetko ako malo? „Ani neviem posúdiť, či je niečo najobľúbenejšie,“ odpovedá. „Snažím sa do každého projektu priniesť niečo nové. Myslím si, že z výsledného diela vyžaruje, či to autora bavilo.“
Foto: Miro Pochyba
Článok bol uverejnený v časopise ASB 6-7/2019.
