Atelier Holcnerova z Portugalska: V Lisabone je fond opustených budov taký veľký, že nemá zmysel stavať nové

Veľa prirodzeného svetla, svetlé farby a prírodné materiály charakterizujú projekty ateliéru na najzápadnejšom cípe Európy. Lenka Holcnerova sa do portugalskej ľahkosti bytia zamilovala už počas štúdia architektúry na brnianskej VUT, a preto sa profesnú dráhu rozhodla rozbehnúť práve v Lisabone.

Mesto jej učarovalo najmä svojou rozmanitosťou kultúr, ktorá sa premieta nielen do architektúry. O funkcii rieky v meste, využiteľnosti slnečného svetla i výhľadov, úpravách v stavebnom riadení i výzvach južanského prostredia sme sa s Lenkou Holcnerovou rozprávali priamo v jej ateliéri v blízkosti ikonického červeného mosta.

Ako dlho ste už v Lisabone?

Bude to už pätnásty rok, čo som sem prišla na Erasmus. Študovala som tu rok, potom som sa vrátila do Brna robiť bakalárku. V rámci dvojročného magisterského štúdia bola jeden rok povinná prax, na ktorú som šla sem a potom som už robila len diplomovku. Tá bola na tému ako získavať energiu do miest z pohybu oceánu. Čo sa dá samozrejme lepšie študovať v Lisabone, než v Brne (smiech). 

Takže aj tá téma bola tendenčne vybratá (úsmev).  Je to teda už pomerne dlhý čas, čo ste Lisabon začala spoznávať. Aké zmeny v meste pozorujete?

Univerzita, kde som študovala bola v Beléme (mestská časť Lisabonu, pozn. red.). Keď človek príde do Lisabonu, tak čaká, že je hneď pri vode a mesto je naviazané na oceán a aj že to nábrežie je veľmi dôležité. Prekvapilo ma, že práve Lisabon nebol príliš s riekou spojený. Od centra smerom na západ vedie vlak do Cascais a tá vlaková linka mesto od nábrežia úplne odrezala. Na druhú stranu je prístav, takže to je zase také územie, ktoré nie je verejný priestor. 

Za tých 15 rokov sledujem, že sa Lisabon omnoho viac obracia k rieke. Dosť stavieb, ktoré sú financované z verejných zdrojov sú práve na pobreží. Investuje sa do opravy promenád, do väčšieho prepojenia s mestom. Je tu veľký komplex MAAT (Múzem umenia, architektúry a technológie, pozn. red.), ktorý je sponzorovaný EDP, hlavnými portugalskými elektrárňami.

To je také veľké epicentrum energie a priťahuje to spustu návštevníkov a vďaka tomu je tam nový most cez železničnú trať. Ďalší nový most je pri Museum dos Coches (Múzem kočiarov, pozn. red) od skvelého brazílskeho architekta, ktorý je aj nositeľ Pritzkerovej ceny, Paulo Mendes da Rocha. Na viacerých miestach sa to prepája. 

Chystá sa aj niečo nové?

Nedávno som bola na výstave o tom, čo sa dejú za zaujímavé súťaže. V jednej sme sa aj zúčastnili, ale bohužiaľ sme nič nevyhrali, ale aj tak som sa šla so záujmom pozrieť, čo kolegovia architekti vymýšľajú. Jeden z tých projektov bol návrh kreatívneho HUB-u v Doca de Pedrouços, na linke medzi mestom, riekou Tejo a oceánom. Je to za nadáciou Champalimaud Center for  the Unknown, čo je ďalšia zaujímavá inštitúcia hneď na brehu rieky od Charlesa Correa.

A hneď za tým je ten pôvodne rybársky dok, ktorý vyzerá veľmi pekne, ale bol opustený a nevyužitý a teraz bude na to skvelý projekt od architektov Risco. Takže to je veľmi veľká zmena, že sa mesto začína opäť spájať s riekou. Myslím, že je to dôležité, pretože rieka historicky ovplyvnila jeho DNA.

Máte svoje obľúbené miesto pri rieke?

Úplne najobľúbenejšie je byť priamo na rieke. Ja mám veľmi rada lode, plachtenie, takže mne sa Lisabon páči, keď ho pozorujem z vody. Mám veľmi rada byť na druhej strane rieky v štvrti Almada a tam sa pozerať späť na mesto. Tam ma to ako architektku baví v tom, že tam je také nábrežie, ktoré ešte čaká na rekonštrukciu. To je ako keď je človek na ostrove Giudecca oproti Benátkam, tam je skvele vidieť mesto.

Určite sa nemenilo len mesto, ale aj vaša práca od otvorenia kancelárie. Čomu všetkému sa aktuálne venujete?

Študovala som architektúru a urbanizmus a posledná moja práca sa zaoberala mestom a získavaním energie. To si myslím, že je veľmi dôležitá téma a rada by som mala zákazky, ktoré sa touto témou zaoberajú. Na začiatku ateliéru samozrejme máte zákazky, ktoré vám zadajú ‚friends, family and fools‘(úsmev). 

To boli také väčšinou menšie zákazky ako interiéry kaviarní alebo rezidenčné projekty. Chcela by som sa zaoberať viac verejným priestorom, ale namiesto toho robím viac súkromné zákazky. Ateliér som založila pred deviatimi rokmi a behom tej doby sme mali našťastie možnosť pracovať aj na projektoch, ktoré sa tým zaoberajú. 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Atelier HOLCNEROVA (@atelierholcnerova)

Viackrát ste spomenula výrobu energie a aj vaša diplomová práca bola na túto tému. Zdá sa, že vás zaujíma aj stránka udržateľnosti. Ako ju premietate do tých súkromných projektov? 

Asi 90 percent našich projektov sú rekonštrukcie. Hovorí sa, že tá najudržateľnejšia budova je tá, čo už existuje. S tým veľmi súzniem, a preto tieto projekty robíme. Myslím si, že v meste a špeciálne v Lisabone, kde je fond opustených budov veľký, tak nevidím veľký zmysel stavať novostavby. Také zákazky ani nemáme a klienti už vedia, že robíme rekonštrukcie a som rada, že to tak je. Snažíme sa maximálne využiť to, čo tam je, ale samozrejme to zlepšiť. 

Pri starých budovách, nemusia byť úplne historické, aj keď tie to majú v sebe lepšie zakódované, i malé zmeny stačia k tomu, aby sme ich mohli používať storočia.Väčšinou sa snažíme, aby to nepodliehalo nejakej súčasnej móde, ale chceme aby to pôsobilo nadčasovo a aby sa to ľahko dalo prerobiť na nejakú ďalšiu funkciu. A používame hlavne prírodné materiály.

Aké napríklad?

Ja veľmi rada používam kameň. Je prírodný, ale teraz sa veľa debatuje o tom, že nie je úplne nekonečný. Na Dezeen je zaujímavá debata s názvom Stone age 2, a je to tak na polovicu –  na jednej strane áno, je to prírodný materiál, ale je ťažký a je náročný je transport a opracovanie. Ale nevzniká toľko CO2 ako keď sa robí napríklad betón.

A keď kameň, tak portugalský?

Najlogickejšie je používať ten, čo tu je a našťastie to ide v Lisabone skvele. Blízko je veľa lomov a kamenárstiev. Asi 40 kilometrov odtiaľ je mestečko Pêro Pinheiro, kde je jedno kamenárstvo za druhým a väčšinu kameňov majú lokálnych. S nimi začíname, to dáva zmysel aj čo sa týka udržateľnosti a väčšinou aj ceny. Tie portugalské kamene sú krásne, celý Lisabon je v podstate kamenný.

Všetky chodníky sú z takého svetlého lioza, čo je vápenec. Ten má od bielej, cez svetlo ružovú až po okrovú farbu. Sám má toľko farieb, že sa dá používať neustále. Potom sú krásne mramory v Alentejo (centrálny región Portugalska, pozn.red). Viana do Alentejo má krásny zelený mramor, ktorý trochu vyzerá ako oceán, tak ten veľmi rada používam. No a na niektoré projekty používame aj iné, napríklad mramor z Talianska.

Zaujala ma myšlienka tých rekonštrukcií. Zastávate názor, že by sme mali v Európe predovšetkým rekonštruovať, keďže tie mestá nemôžu rásť donekonečna a u nás populácia rapídne nerastie. Máte na mysli aj nejakú konkrétnu realizovanú rekonštrukciu?

Parter jednej budovy v Beléme, bol to taký môj prvý väčší projekt. Prerobila som ho na multifunkčný priestor – už tam bola galéria, jedna výtvarníčka tam aj bývala, ja som tam mala ateliér, teraz tam jedna maliarka pracuje. Tak to už prešlo niekoľkými funkciami. Je to navrhnuté tak, že práve sa to dá dobre v tých jednotlivých funkciách meniť a nie je potreba míňať ďalšie materiály a pritom sa to stále vyvíja a mení.

A prečo tým projektom teraz opäť žijem je, že tam majú natáčať diel relácie Never too small. Je to austrálska produkčná spoločnosť, ktorá chodí po svete a natáčajú malé predovšetkým apartmány. Ich myšlienka je vcelku správna a to, že ak nevyriešime udržateľnosť miest, tak ako ľudstvo nemáme budúcnosť.

Ak mestá nebudú udržateľné, tak nevyriešime našu krízu.  Rozhodne s nimi veľa myšlienok zdieľam. Hovoria, že by sa malo premyslieť to, ako ľudia v mestách žijú, pretože bude potreba viacero menších bytov alebo viac priestorov, ktoré sme si ako byty nedokázali predstaviť.

Takže v relácii predstavujú napríklad byty urobené z industriálnych budov, to už je klasika, ale aj z kancelárskych budov. Aj tie sa menia, špeciálne od pandémie a odkedy sme schopní pracovať online.

Takže rekonštrukcie tvoria gro vašich projektov? Na čom aktuálne pracujete?

Určite, väčšina projektov sú rekonštrukcie. Teraz robíme na projekte, to bude zaujímavý dom, v dedine Marmelal, má taký pôvabný názov (úsmev) a je blízko Mafry. Je to pre jednu investorku, ktorá kúpila fakt malý pozemok, asi 95 metrov štvorcových a bolo to celé zastavané. Je to v bloku kamenných domov a veľmi sa nám tie kamene páčili a už sme sa tešili, ako na to nadviažeme.

Ona si však vždy priala záhradku, takže sme urobili zaujímavý rez.  Teraz je 45 metrov záhradka a 45 metrov mini domček. Nakoniec sme museli ustúpiť vozovke, takže pôvodne z rekonštrukcie a nechávania pôvodných múrov sa stala taká novostavba, kde ale používame ten starý materiál, takže to bude taký hybrid.

Takže zrecyklujete ten materiál. Ale teda, rozdeliť ten priestor pol na pol, to tú záhradu musela naozaj chcieť (úsmev).

Áno. Je to taká veľkorysá klientka a vedela, čo je pre ňu dôležité. To mám rada, keď to tak je (úsmev).

Keď sa pozrieme na ten Lisabon a miestnu architektúru, tak sa líši od tej našej stredoeurópskej. Čo vám pomohlo navnímať miestny kontext?

Ja sa tu cítim ako doma. Milujem mestá, vždy som chcela bývať blízko mora, myslela som si, že v Taliansku, napríklad v Ríme, ale to nie je až tak blízko mora. Keď som poznala Lisabon, tak to tak sadlo, že to je to mesto, ktoré som si vysnívala. Veľmi sa mi páči, že je to európske mesto, som rada Európanka a som rada v Európe, ale má maurské, brazílske a africké vplyvy. Je to európske mesto, ale s omnoho viac vrstevnatou kultúrou, čo sa mi tu veľmi páči.

A ako som ho nacítila? Ja som tie prvé roky stále chodila pešo po celom Lisabone. Teraz na to už nemám čas a ani to príliš nerobím, lebo pracujem, ale myslím, že je to škoda, lebo vtedy som určite Lisabon poznala lepšie. Ja ho poznám tak dobre, že moji kamaráti sú prekvapení. Mohla by som tu robiť taxikárku bez GPS (smiech). Práve tým chodením som si uvedomila, koľko je tu prázdnych starých budov a vždy som si hovorila, že to by bolo krásne taký dom rekonštruovať. A teraz to robím. 

Tak sa vám to splnilo. 

Napríklad na ulici Janelas Verdes, doslovne ulici zelených okien, je pár takých výstavných domov s fasádou s azulejos (typické portugalské kachličky so vzorom, pozn. red.). Pred 15 rokmi,  možno aj polovica ulice bola v opustenom stave a teraz tam má dva projekty Aires Mateus, bratia, jedni z mojich najobľúbenejších portugalských architektov, ktorí žijú v Lisabone. Na jeden dom robíme projekt my, to som veľmi rada. Už to dlho trvá, ale snáď to vyjde. Z tej polovice ulice sú tam trebárs už len dva opustené domy. To je ešte k tej pozitívnej zmene, že tie ruiny miznú.

Lisabon však celkom zápasí s tým, že aj v samotnom centre mesta je veľa opustených budov. Viem, že boli snahy aj zo strany radnice mesta to nejakým spôsobom podporiť, aby ľudia chceli rekonštruovať, ale že im ten zámer úplne nevyšiel. Posunulo sa to niekam? 

Bolo tu niekoľko programov, že Câmara Municipal (radnica mesta, pozn. red.) vám pomáha s rekonštrukciou, ak ste majiteľom starej opustenej budovy vo vytipovaných centrálnych zónach. Dokonca boli aukcie, že si tam ten dom môžete kúpiť, ale nezaplatiť ho a všetky vaše peniaze musia ísť do tej opravy. A mestu môžete splácať až potom, čo ho opravíte, hoc aj niekoľko rokov.

Znelo to skvele, sama som sa toho zúčastnila, ale viedlo to k ďalším špekuláciám, lebo domy nakupovali ľudia, ktorí nemali záujem rekonštruovať. Kupovali ich relatívne lacno v aukcii a predali niekomu ďalej, aj keď to bolo zakázané. Dalo sa to obísť tak, že nehnuteľnosť kúpila firma a vy ste predali firmu. Câmara zistila, že tým nedonútila pôvodných majiteľov opravovať, takže od toho ustúpila.

Teraz sú ďalšie programy, napríklad keď ste v ARU, Area rehabilitacia urbana (Zóna mestskej obnovy, pozn. red.), tak vám trebárs odpúšťajú nejaké dane alebo nemusíte platiť dane z materiálu a z tých stavebných prác, aby trocha pomohli oživiť a naštartovať rekonštrukcie. No a tento rok riešime veľké zmeny, mení sa stavebné riadenie.

V čom sa zmení?

Z pôvodného do takzvaného režimu simplex. Teraz mi volajú stále klienti, aké je to skvelé, že si prečítali v novinách, že už stačí keď ‚téchnico responsável‘ alias architekt alebo inžinier, podpíše projekt a môžeme začať stavať. To je taká zjednodušená verzia toho, ale je nesprávna.

Oni sa naozaj snažia dať väčšie právomoci a keď sa stane, že do nejakej lehoty neodpovedia, tak sa môže začať stavať a je to na zodpovednosti toho človeka, ktorý to podpísal, takže ja za architektonický projekt a inžinier za inžinierske projekty. 

Lenže má to ešte jeden háčik. Tá lehota na ich reakciu predtým bola tri mesiace, na štandardné jednanie a teraz je to pol roka. Takže ja myslím, že v tých malých projektoch sa nič nezmení, pretože oni do tej lehoty odpovedia a potom to bude prebiehať úplne normálne, napríklad, že máme niečo zmeniť, my to zase odovzdáme a to je to štandardné, ako je to teraz.

Obávam sa, že to môže skomplikovať situáciu u nejakých väčších projektov, keď oni nie sú schopní to za pol roka posúdiť. A to si ešte nedokážeme predstaviť, ako to bude pokračovať, keby naozaj nechali stavať niekoho na nejakom uzle metra alebo nejakú obriu rekonštrukciu. Asi sa to ale nestane alebo si všetci budú dávať viac pozor.

Mne sa aj zdalo, že to znie príliš jednoducho (úsmev). Takže teraz je to na ich dodržiavaní lehoty a ak neodpovedia s pripomienkami do šiestich mesiacov, tak sa môže stavať?

Áno. Vy máte vždy odovzdať projekt, ktorý je v súlade s normami. Ale niektoré pravidlá sa dajú subjektívne vyložiť a to je práve tá šedá zóna. Ale zase bude chodiť viac kontrol po stavbách. A keď oni, i napriek tomu, že neodpovedia, a vy začínate podľa toho stavať, budú mať pocit, že to nebolo podľa noriem, tak môžu nariadiť zastaviť projekt a znovu povoľovať alebo dať pokutu. Asi sa vo výsledku toho veľa nezmení, lebo väčšinu projektov si myslím, že stihnú odpovedať, avšak do dlhšej lehoty. Obávam sa, že to nezrýchli ten proces.

Práve možno naopak v niektorých projektoch.

Tým pádom je to úplne absurdné (smiech). Teraz po novinách koluje, že simplex – absolútne zjednodušenie, môžete začať stavať. Akurát, že to tak nie je.

Je to asi viac o tom dobrom marketingu. Nie je to z ich strany zbavovanie sa zodpovednosti?

Určite áno. Ešte si myslím, že úplne najviac za tým je to, že my sa tu nachádzame v takej drsnej bytovej kríze v Portugalsku. Je to úplne nepomerné k platom, ten najnižší je okolo 700 eur a izby v centre sú za 600. Tie pomery sú úplne neudržateľné. A myslím, že vláda a radnica s tým niečo musí robiť, pretože ľudia protestujú pred parlamentom. Na novinovej titulke to vyzerá dobre, ale v realite to zatiaľ nevidím, či to pomôže alebo nie. Samozrejme dúfam, že áno.

Rozhovor s Lenkou Holcnerovou má ešte pútavé pokračovanie, ktoré prinesieme už čoskoro!