Ateliér playarchitects: Kvalitnú verejnú stavbu si ľudia užívajú. Znovu sa vraciame ku komunite

Architekti Matúš Gondek a Branislav Hantabal sú z bratislavského ateliéru playarchitects. Majú dlhoročné skúsenosti s verejnými stavbami a verejnými priestormi, spolupracujú so samosprávami. Svoj ateliér nevytvorili tak, že sú nastavení na najnižšie ceny. Rozprávali sme sa s nimi o podfinancovaní samospráv, prestavbe školských budov, dôležitosti prípravy projektu či architektonických súťažiach.

Na stránke vášho ateliéru máte napísané: Pri pohľade na každú obec a mesto nájdeme veľa investičného dlhu, ktorý je potrebný pri obnove verejných budov a priestranstiev vyriešiť. Pri akom type verejných budov je tento dlh najvyšší?

Matúš Gondek: Nám sa zdá, že investičný dlh je všade. Je ťažké „vypichnúť“ nejakú kategóriu. Niežeby bol verejný priestor zanedbaný, ale je skôr podfinancovaný. Pozreli sme si štatistiku a Útvar hodnoty za peniaze z rezortu financií odhadol, že k roku 2022 chýba na Slovensku vo verejných priestoroch 4,8 až 6,2 miliárd eur, čo je strašná suma, a ťažko sa to bude dobiehať. Je to proste všade.

Keď sa pozriete do Bratislavy, Trnavy, Nitry – kde vidíte ten dlh?

Branislav Hantabal: Povedal by som, že to nie je o tom, v akom type budov, skôr to veľmi záleží od samospráv a ich šikovnosti čerpať eurofondy. Je veľmi smutné, že Slovensko nie je taký hospodár, aby mohlo investovať z vlastných peňazí. Všetko, čo sa tu robí, je z európskych peňazí. Je to o šikovnosti konkrétnej samosprávy, ako vie čerpať peniaze. Iné to je, keď ideme do Trnavy, s ktorou teraz spolupracujeme, a vidíme, že to funguje.

Ale my sme si robili „kolečko“, lebo sa chceme venovať verejným budovám, samosprávam a spolupráci so samosprávami. Urobili sme si domácu úlohu: obehali sme 20 starostov a všade je to o tom, že podfinancovanie samosprávy je enormné. Keď sa má robiť nejaký projekt, tak je to o tom, že zháňajú peniaze na projekčnú činnosť.

Už keď je projekt naprojektovaný a stavebné povolenie je vybavené, tak sa na to ľahko zháňajú peniaze. Ale zafinancovať samotný projekt je ťažké a samosprávy často na to nemajú prostriedky.

Zo strany architektov treba aj obrovskú trpezlivosť.

Branislav Hantabal: Určite áno. Potom je to o tom, že projekty nejdú po kvalite, ale po cene – ako všetko vo verejnej správe. To nie je veľmi dobré a odráža sa to na výsledku.

Ako sa staviate k tejto situácii, keď rozhoduje cena a nie kvalita?

Matúš Gondek: Je to problém, lebo nedokážeme súťažiť s cenou na dno. Tam ani nechceme byť. Toto je naše biznisové rozhodnutie – neformovať ateliér tak, že ideme po najnižších cenách. My si vyberáme projekty a samosprávy, kde sa dá kvalita zohľadniť.

A čo sa zmenilo za 20 rokov? Toto sa mení – samosprávy už vidia, že peniaze investované do verejných budov, ktoré tak či tak prejdú cez projektové dotácie, vedia preinvestovať kvalitnejšie. Na príkladoch úspešne zrealizovaných projektov vidím, že už sú motivovaní aj starostovia, aby išli po kvalite.

Len to musia vedieť nastaviť a zmanažovať tak, aby výberové konanie zohľadňovalo kvalitu. Takisto sa musia popasovať s tým, že na projekt na začiatku treba nájsť nejaké peniaze.

Po čase sa vždy ukáže, ktorá samospráva má kvalitnejších úradníkov a lepší manažment.

Branislav Hantabal: Áno, tak.

Začína sa školský rok. Kam chodia vaše deti do školy a aká bola škola vašej mladosti?

Branislav Hantabal: Povedal by som, že veľmi podobná. Ide o to, o čom hovoríme – za 30 rokov, odkedy sme boli na základnej škole, sa školy veľmi nezmenili. A tam vzniká investičný dlh. Samotné školy (len z pohľadu architekta, keď sa pozerám na priestor) sa maximálne vymaľovali, vymenili okná.

Ale školy sa nezmenili. Tým nehovorím, že staré školy sú zlé. Ony sú dobre urobené aj kvalitné. Robili ich kvalitní architekti. Ale v dnešnej dobe, za 30 rokov, sme ďalej, sme trošku inde a stále sme v starých budovách.

Viete povedať, kde sme, aby sme sa dostali ďalej?

Matúš Gondek: Znova sme sa dostali ku kvalite. Najprv sa školy obnovovali tak, že sa vymaľovalo, zateplilo, vymenili sa okná a venovalo sa celkovo technickej stránke. Ale za posledných 20 alebo 30 rokov sa nezmenila len požiadavka na zmenu technickej stránky školy.

S kolegom si myslíme, že sa mení aj požiadavka na spôsob výučby, pripravuje sa reforma školstva, ktorá má začať platiť v roku 2026. Takže nejaké procesy sú rozbehnuté. Rekonštrukcie budú musieť viac zohľadniť aj to, že sa mení systém výučby.

To neznamená, že zo škôl treba spraviť nejaké ufónske budovy, ktoré budú celé inak postavené, ale mali by tam pribúdať veci a priestory, ktoré teraz v školách nie sú riešené. Nie sú to kvalitatívne zmeny, ktoré sú finančne nákladné. Ale budú to musieť zohľadniť pri rekonštrukciách, čo sa týka nových požiadaviek na typológiu škôl.

Komplexnú rekonštrukciu pripravujete v Trnave – Základná škola na Atómovej ulici. Boli tam vonkajšie priestory, študovne, priehľadné triedy – deti sa budú pozerať na seba, učitelia tiež. Ako sa váš nový princíp odzrkadlil na Základnej škole Atómová?

Branislav Hantabal: Atómová je ako stavba v zlom statickom stave. Prišli sme na to, že tam boli chyby pri realizácii, celá budova je rozpraskaná. Zhodli sme sa so statikmi, že je dobré to celé vyčistiť a dať preč aj podlahy. Dostali sme otvorený priestor a zhostili sme sa toho tak, že môžeme nanovo robiť dispozície – dispozície pre súčasnú školu.

Nie sú tam klasické triedy, ale klastrové triedy. Presunuli sme šatne k triedam, nie sú dole v parteri. Parter sa celý otvoril a sú v ňom spoločné priestory. Od roku 2026 má platiť nová kurikulárna reforma. Na tejto škole dobré, že ju navrhujeme tak, aby to bolo podľa nových školských systémov.

Nie sú tam dva stupne, ale tri stupne základného školstva. Tie triedy sme úplne otvorili. Technológie, akustické a technické záležitosti vieme potom urobiť tak, aby triedy boli otvorené. Sú tam klastrové triedy, ktoré sa dajú spájať medzi sebou a dovoľujú „miešať“ žiakov.

Veľmi dobre komunikujeme so samosprávou a samotnou školou. Oni to chcú urobiť po novom, je to jedna z najväčších investícií Trnavy a záleží na tom, aby to bolo urobené dobre.

Investícia má výšku asi 20 miliónov. Ako ste sa popasovali s udržateľnosťou budovy, so slnkom, svetlom, s klimatickými zmenami, klimatizáciou?

Matúš Gondek: Môžeme sa vrátiť k tomu, čo sme povedali – že budovy boli navrhnuté dobre. Staré školské budovy sú často, čo sa týka šírok chodieb, veľkosti učební, výšok, presvetlenia, kvalitné budovy, len sú v zlom technickom stave. A my síce celkom meníme dispozíciu budovy, ale škola, ako je vybudovaná, nám poskytuje dostatočný priestor.

Nerekonštruujeme budovu z 19. alebo 18. storočia, ktorá má v sebe veľa dobových limitov. Tá otvorenosť skeletu nám umožňuje posunúť dispozíciu a technicky tam uvažujeme o chladení, kúrení, tienení. Takže sa pripravujeme aj na to, že sa nám mení klíma.

Celý priestor sa dopĺňal množstvom zelene nielen v prostredí, ale aj na medzistrechách a strechách, ako aj zeleňou na zadržiavanie vody. Čiže zelená a modrá infraštruktúra, ktorá je nosná téma pre Trnavu ako celok. Chceme tam vytvoriť aj vhodnú mikroklímu pre samotný areál. Určite to chystáme tak, aby sa zohľadnila budúca zmena klímy.

Deti a mládež sa veľmi zaujímajú o životné prostredie, ako narábať s odpadom a ako sa starať o zvieratká. Máte aj takéto prvky, ktoré ich možno naučia, ako má vyzerať pekný, funkčný, čistý, zdravý priestor?

Branislav Hantabal: Určite áno. Snažíme o najnižšiu uhlíkovú stopu, aj keď je to rekonštrukcia a sú tam rozsiahle búracie práce. Chceme to urobiť maximálne ekologicky. Veľmi to bude záležať aj na pedagógoch, ako to podajú v škole. V tomto je dobrá Trnava – máme tam participačné stretnutia s pedagógmi, kde im vysvetľujeme, ako budova funguje.

Som presvedčený o tom, že keď budova bude reálne stáť, pedagógovia budú chápať, prečo je postavená tak, ako je postavená, prečo tam sú zelené strechy, prečo zadržiavame dažďovú vodu. Takže my robíme „nástroj“, ale pedagógovia to musia používať správne a odovzdať informácie ďalej deťom. Sú tam možnosti a uvažujeme aj nad chovom drobných zvierat.

Riaditeľka je veľmi nadšená z takýchto nápadov. Budú tam pestovateľské práce, školská záhrada, ekopark. Budú tam exteriérové triedy, aby sa deti mohli učiť vonku, keď bude pekne a teplo, a boli viac v spojení s prírodou. Záhradnú architektúru nám robí pani architektka Štigová. Ona je veľmi ekologicky orientovaná, takže to s ňou dávame dokopy, je z toho veľmi nadšená.

Na čo sa vás pýtajú učitelia ohľadom toho, ako bude škola fungovať?

Branislav Hantabal: Niekedy až na úplné detaily. A niekedy sú otázky úplne koncepčné. Väčšinou ide o praktické veci typu parkovanie, alebo či budú mať telefón v triede. Dôležité sú také, kde budú aké sklady, koľko majú vecí a koľko potrebujú priestorov na učenie, akým spôsobom učia.

Ale diskutuje sa aj o tom, či budeme meniť spôsob, akým učia. Skúšame im vysvetľovať, že keďže robíme inak dispozície v rámci budovy, tak ich môžu využiť inak. V moderných školách je bežné, že sa učí na chodbách, v spoločných priestoroch. Máme tam verejné učebne, počas občianskej náuky nemusia sedieť žiaci v triede – môžu sa ísť učiť von, ísť do priestoru.

Ako ste navrhli priestory na športovanie?

Matúš Gondek: V tomto prípade ihriská existujú, ale robíme revíziu toho, čo tam je, a bude sa to asi dopĺňať a meniť. Táto vec je ešte otvorená a máme tam zatiaľ klasické exteriérové ihrisko s povrchom na rôzne druhy športov. To je areál, ktorý je samostatne vyčlenený.

A potom máme samostatný prírodný areál, ako keď idete do nejakého parku, kde máte rôzne preliezačky, s exteriérovými triedami. Máte možnosť tam deti učiť alebo ich nechať sa hrať. My to máme oddelené – to znamená, že ak má niekto exteriérovú triedu a učí alebo hrá sa v tom parku, tak naňho nehučia tí, ktorí práve športujú.

Ale toto členenie sme dostali do daru a spätne sme zistili, že to je veľká výhoda. Čiže to máme rozdelené na rôzne druhy exteriérových plôch.

Branislav Hantabal: Čo sa týka areálov základných škôl v Trnave, rekonštruujú všetky areály. Aj ihrisko rekonštruovali pred siedmimi rokmi, takže je relatívne nové. Síce to bola jedna z prvých rekonštrukcií, ale snažia sa tie areály otvárať verejnosti. Keď ich zrekonštruujú, tak ich nechcú použiť len pre školu, ale aj pre verejnosť. Pracujeme s tým, že areál bude otvorený pre verejnosť.

To, čo modelujeme, aj park, si budú môcť užiť aj obyvatelia a návštevníci. Dokonca sme sa s mestom rozprávali, aby priestory v parteri využívali na mimoškolské aktivity typu klubovňa, ale aj na komunitné záležitosti v rámci školy. Bol by som veľmi rád, keby škola žila komunitne a nebolo by to tam také mŕtve.

Škola tu má dôležité postavenie. Ďalším objektom, ktorý pripravujete, je prestavba bývalého detského domova na Materskú školu K. Mahra. V akom stave sú prípravy?

Branislav Hantabal: Robili sme to trošku ináč. Tu bola veľká výzva napchať celú funkciu do toho objektu a diskutovalo sa, či to nezbúrame celé. Nakoniec sme sa rozhodli pre ekologickejšie riešenie a nezbúrame to, iba ho povýšime ďalej.

Matúš Gondek: Znova má budova kvalitné dispozície, takže nebojujeme proti budove, navyše takýchto dispozícií je viacero. Je to typická školská budova pre škôlky a mladšie kategórie, ročníky. Trnava to môže replikovať aj pri iných zariadeniach alebo je to inšpirácia aj pre iné obce, že sa dá takto pracovať so starými škôlkami. Nadväzujeme na existujúci stav a iba ho dopĺňame a prerábame.

Teraz je to vo fáze, že sme odovzdali projekt pre územné rozhodnutie. V rámci projektu ide o participáciu s prevádzkovateľmi vedľajších areálov (materská škola, základná škola). Zase je to centrum sídliska, ktoré má pôsobiť kompaktne a znova sa snažia poskytovať priestory ľuďom.

Keď už do toho mesto dá peniaze, chce, aby si ľudia vedeli užiť miesto aj mimo vyučovania, aby sa stretávali a mali komunitný život. Podporuje to kohéziu obyvateľov, ich interakciu a myslím si, že to znižuje polarizáciu spoločnosti. Zistili sme to aj v rámci rozhovorov a máme skúsenosť, že je to prospešné pre spoločnosť.

Branislav Hantabal: Komunita je pre nás dôležitá v rámci týchto projektov. Aj v prípade škôlky máme samotné triedy, ktoré sú síce trošku menšie, ale máme jednu veľkú multifunkčnú halu, ktorá nadväzuje na kuchyňu, jedáleň. Môžu sa tam urobiť vystúpenia a trhy. Máme tam malé námestíčko pred školou a zase ponúkame budovu, ktorá sa môže použiť aj na komunitné veci s rodičmi.

Videla som v návrhoch aj stojisko na bicykle.

Branislav Hantabal: Samozrejme. Trnava je cykloradikálna, čo sa nám veľmi páči. A toto je v dnešnej dobe podľa mňa nutnosť – podporovať cyklistiku.

Takže deti môžu prísť ku škole na bicykli a odložiť si ho?

Branislav Hantabal: Áno. Takisto aj na Atómovej máme veľa cyklostojanov.

Ale sú rodičia, ktorí radi vozia deti autom.

Branislav Hantabal: A tým nedáme možnosť!

Je tam nástupný-výstupný priestor?

Matúš Gondek: V prípade materskej školy je to tak, že rodičia chodievajú pešo. Mesto si vedie štatistiku o tom, akí ľudia chodia a z akej vzdialenosti. Majú zmapované, že väčšina ľudí chodí zo sídliska a do 5-10 minút vedia prísť pešo s dieťaťom, to sa potom považuje za preferovaný typ dopravy.

Samozrejme, sú ľudia, ktorí musia prísť autom, ale snažia sa to usporiadať tak, aby to podporili. Ale na základe štatistík navrhujú reálne veci. Nieže si povedia, že tu dáme veľký okruh pre autá bez toho, aby sme vedeli, čo treba. Ale ja si myslím, že skôr majú analytický model na to, aby vyhodnotili, či to vôbec treba.

Branislav Hantabal: Dôležité je robiť s takýmito analýzami, nie pocitovo. Preto je dobré, že Trnava k tomu pristupuje takto. Aj v prípade Atómovej potláčame automobilovú dopravu a máme to založené skôr na peších a dostupnosti na bicykli.

Samozrejme, je tam možnosť, ale deti musia prejsť zopár metrov po vystúpení z auta. Pri škôlke je to iné, lebo deti sú malé. Ale v prípade školákov vedia prejsť 200 metrov, pokiaľ nejdú cez cestu alebo nebezpečnú dopravnú tepnu. Idú skôr cez vnútroblok, tak to je v pohode.