Ateliér playarchitects: Kvalitnú verejnú stavbu si ľudia užívajú. Znovu sa vraciame ku komunite

Architekti Matúš Gondek a Branislav Hantabal sú z bratislavského ateliéru playarchitects. Majú dlhoročné skúsenosti s verejnými stavbami a verejnými priestormi, spolupracujú so samosprávami. Svoj ateliér nevytvorili tak, že sú nastavení na najnižšie ceny. Rozprávali sme sa s nimi o podfinancovaní samospráv, prestavbe školských budov, dôležitosti prípravy projektu či architektonických súťažiach.

Tretia prerábka, ktorej ste sa venovali v súťaži, bolo umiestnenie knižnice do bývalej meštianskej školy v meste Galanta – tam ste získali 4. miesto. V čom sú úskalia takejto prerábky? Historický dom, o ktorom ste hovorili, má úplne inú statiku, dispozíciu, pozíciu a vôbec materiál. A toto je také špecifické – knižnica.

Branislav Hantabal: Nenazval by som to úskalia, ale výzvy. Ono to nebola tuším hospodárska budova, ale škola. A to je vždy výzva, urobiť takúto historickú budovu a pristavať k nej stovky štvorcových metrov novej budovy. Je to pre nás zaujímavé a súťaž bola dobre napísaná, obsahovala moderné trendy, podobne, ako sa vypisuje napríklad v Rakúsku.

Celé to malo byť bez vizualizácií a postavené na koncepte. Celkom dobre sme sa umiestnili a samotná súťaž mala dobré výsledky. Ale uvidíme, ako to bude zrealizované. Nám sa to celé páčilo. Úskalia sú podľa mňa pri vypisovaní súťaže. A Galanta sa rozhodla, že urobí súťaž, a dostala najlepšie možné výsledky a najlepšie možné koncepčné návrhy, lebo tak bola nastavená súťaž.

Ako vyzerá dobre vypísaná súťaž?

Matúš Gondek: Pre nás to znamená dobré podmienky pre spracovateľov súťaže a ďalších, ktorí sú vyzvaní. Je jasne spracované, čo sa má navrhnúť, čo bude obsahom budúcej funkcie, čo si môžu a nemôžu dovoliť ľudia, čo to navrhujú. A v dostatočnom predstihu a kvalite treba tieto podmienky transparentne zverejniť. Súťaž v Galante bola špecifická oproti slovenským súťažiam v tom, že bola vypísaná rakúskym štýlom, boli vylúčené vizualizácie.

Išlo o dispozície, schémy, situáciu. Bol tam model už len 3D potom – nechceli byť ohúrení kvalitou vizualizácií, ale chceli, aby ich ohúrila kvalita návrhu. Jednak to súťaž zrýchlilo a taktiež nám to umožnilo sa venovať viac kvalite návrhu. Nemuseli si nechávať na konci priestor na vizualizáciu a prezentáciu tak veľmi ako pri bežných súťažiach.

Ale viac sme sa mohli venovať do hĺbky výzvam a úskaliam. Pri tejto historickej budove konkrétne: zbúrať, prerobiť, dostavať, nadstavať alebo ju vnútorne zmeniť, alebo ju nechať v pôvodnom stave a nové funkcie, ktoré potrebovali, (širšie, vyššie priestory) dostavať?

To sú výzvy – ako sa k tomu postaviť a prepojiť nové so starým. Mali sme veľa konceptov a potom sme videli u mnohých súťažiacich, že rozmýšľali podobne, iba si vybrali iný koncept. Nám sa páčilo, že bolo veľa rôznych prístupov k tej budove, či už pristavať, nadstavať, stavať, alebo spraviť dvor…

Ktorý typ verejnej stavby sa vám páči a chceli by ste ho navrhnúť, hoci ste ho nenavrhli?

Branislav Hantabal: Tak školské budovy sme už navrhli a to nás láka. Ale nás všeobecne lákajú verejné stavby a verejné priestory, lebo to je iný druh klienta. Nerobíme bytovku pre klienta, ale robíme verejnú stavbu pre ľudí a kvalitná verejná stavba je taká, ktorú si užívajú ľudia. A to nás najviac láka na verejných stavbách. Aj keď na Slovensku to je trošku náročnejšie pre čerpanie peňazí, projektovanie, ceny. Ale my to berieme ako dobrú výzvu.

Svojho času sa veľa hovorilo o národno-kultúrnom kongresovom centre. Boli traja investori. Aj takéto niečo vás láka?

Branislav Hantabal: Sme schopní robiť väčšie výzvy. Sme síce menší ateliér, ale dnes si vie ateliér držať koncepčne u seba aj projekčne a technicky zložité veci, vie outsourcovať. Sú bežne firmy, ktoré vám zabezpečia kompletný projekt a vy ho iba dozorujete.

Náš názor je, že malé ateliéry majú budúcnosť, lebo tie tvoria podstatu, tvorivú a poctivú architektonickú robotu. Ivan Gürtler mi vždy hovoril, že jedno je koncepcia a druhé je iba remeslo. Už tam dať všetky „črevá“ a dať to staticky tak, aby to vetralo a kúrilo… dnes to musí na stavbe byť. Sú na to odborníci, ktorí sú určite lepší ako akýkoľvek architekt. Architekt je na to, aby vedel „ukočírovať“ priebeh samotnej stavby.

Určite veľa chodíte po Slovensku s kolegami a rodinami. Ako sa vám páčia verejné priestory vo veľkých mestách, napríklad v Ostrave, Brne, Salzburgu? Keď to porovnáte s našimi verejnými priestormi v mestách ako Bratislava, Prešov, Košice – ako vyzeráme?

Matúš Gondek: Ja si myslím, že to je to, o čom sme sa rozprávali na začiatku, a to, že u nás je vidno dlh vo verejných priestoroch. Mám pocit, že keď chodím po menších mestách, tak sú tam pekne zrekonštruované námestia, ale aj budovy na námestí, nielen samotný priestor, ale aj budovy, či už sú to kultúrne inštitúcie, knižnica, úrad alebo kultúrny dom.

Nielenže to je v dobrom technickom stave, ale začína to byť pekné. Vidno, že sa posunuli aj Česi. V Poľsku sme si pozerali rôzne mestá, tam to tiež pekne kvalitatívne posunuli. Nehľadiac na západnú Európu – tí majú náskok, časový aj finančný, takže tam sa dá čakať, že to je o niečom inom ako u nás. Vidno tam koncept, dobré materiály, kvalitné detaily.

To u nás ešte úplne nie je. Keď sa na Slovensku dostaneme k rekonštrukcii a k nejakej investícii, tak toto tam ešte veľakrát chýba. Máme tu už prvé lastovičky – niečo sa robí pekne a kvalitne. Ale nie vždy to tak je, bohužiaľ.

Ale sú aj v menších mestách kvalitné ateliéry, ktoré dokážu urobiť peknú rekonštrukciu na úrovni.

Branislav Hantabal: To je o príprave. Ako aj Matúš hovoril, je to o príprave projektu. U nás sú prvé lastovičky, ktoré sú super, ale veľakrát je to o tom, že čo najlacnejšie mi projektant naprojektuje námestie alebo uličku, lavičku. Tam je vidno potom kvalitu. Nie je to také kvalitné, ako keď sa k tomu postaví niekto erudovanejší.

Samozrejme, že si za to vypýta viac, ale ja to hovorím aj pri súkromnom investorovi – dobrý projekt vám vie ušetriť peniaze v ďalších fázach. A toto akoby si neuvedomovali samotné samosprávy, že kvalitný projekt v konečnom dôsledku stojí menej. Šetrí sa tu na projektoch.

Ale ja im napríklad rozumiem, lebo sú podfinancovaní. Keď sme sa stretávali so starostami, niektorí nám hovorili, že nemajú na zaplatenie upratovačky, že im vypnú svetlá – to sú reálne príbehy. A od takých chceme, aby platili projekty… Je to ťažké.

Matúš Gondek: Dodal by som, že nemáme horších architektov. To, že máme horší verejný priestor, neznamená, že máme horších architektov. Len sú menej zapojení do procesu. Chce to asi čas a prácu zo strany architektov, verejnej správy a štátu, aby sa to lepšie poprepájalo.

Branislav Hantabal: Aj čerpanie eurofondov. Pozrime sa do Poľska – tam sú v čerpaní eurofondov a efektivite úplne inde a je to vidno. Poľsko za posledných 10 rokov krásne poskočilo vpred a je to presne o tomto. Tiež to financujú z európskych peňazí, ale u nás ako keby sme to nevedeli efektívne čerpať.

Prejdime k vašej práci na rezidenčnom bývaní, konkrétne myslím na dom Casa Pueblo. Je to trojbytová vila v atraktívnej lokalite bratislavských Vinohradov. V ocenení, ktoré ste získali v roku 2012, sa píše, že ste veľmi dobre využili veľmi náročný pozemok a vytvorili ste tri veľkometrážne byty. V strede plochy je átrium. Čo bolo pre vás určujúce, keď ste sa pozreli na ten pozemok? Čo bola tá poctivá architektonická robota?

Branislav Hantabal: To sme nerobili ako Playarchitects. To som robil ja osobne s AOCR so starým a mladým Vršanským – čo sú veľmi šikovní architekti. Tam sa vymyslel veľmi pekný priestorový koncept bytov, to zaujalo aj porotu. Ten „barak“ je nadčasový v tom priestorovom usporiadaní s terasami, ako sú zapletené do seba a spoločne do átria. Na tom som spolupracoval s Mišom Vršanským.

Máme v Bratislave ešte stále takéto pekné vhodné miesta na kopci s pekným výhľadom, kde by bola aj terasa? Existujú ešte takéto lokality?

Branislav Hantabal: Míňajú sa. My sme fanúšikovia zahusťovania. Podľa mňa by sa mesto malo zahusťovať. Nemalo by ísť do šírky, ale zahustiť sa. Sú ešte priestory, ale je ich málo. Zohnať ideálny nový pozemok v Bratislave je ťažké. Keď sa rozprávame o bytovkách, tak je to tiež ťažké, no hlavný problém je, čo sa týka výstavby vily v Bratislave. Tam je to skôr o rekonštrukciách. Ale aj tie vedia byť pekné.

Matúš Gondek: Nájsť si pozemok, kde už dom stojí, a zrekonštruovať ho… To je síce stále výzva, ale skôr tu ide o znovuvyužitie toho, čo už postavené je. Miest, kde by sme zobrali les alebo kúsok vinohradov, alebo niečoho… toho už veľa nie je. Skôr to zahusťovanie.

Branislav Hantabal: Máme pri Kalvárii dom z 50. rokov a tam bol veľmi super investor v prístupe k  domu. Je to pekná vila, pôvodne schátraná, ktorú sme zrekonštruovali. Pristavali sme tam cortenovú prístavbu. Ale pri týchto domoch je to o investorovi. Architekt to môže „ukočírovať“ do určitej miery, ale vždy to robíte pre niekoho. My nie sme takí tvrdohlaví, aby sme si nasilu stáli za vecami. A vždy to je o investorovi. Tam ide skôr o psychológiu v rámci komunikácie s klientom.

V 90. rokoch minulého storočia existoval štýl pod názvom „podnikateľský barok“. Ešte to u nás stále vidno alebo už nie?

Matúš Gondek: Ja som to už dlho nevidel. Sú, samozrejme, požiadavky, ale prešlo to skôr z podnikateľského baroka do inšpirácie rôznymi londýnskymi, americkými stavbami bohatých ľudí, kde sa stále uplatňujú formy art deca a takých foriem, ktoré oni mali dosť kvalitne spracované na konci 19. storočia.

Napríklad tzv. gilded age v New Yorku prináša opulentné riešenia. Je to kvalitatívne určite na vyššej úrovni ako náš „podnikateľský barok“, ale u nás, podľa mňa, je málo ľudí, ktorí s tým majú kontakt, a nie je po tom až taký dopyt.

Branislav Hantabal: Povedal by som, že tzv. podnikateľský barok 90. rokov sa zmenil na instagramový barok, lebo klienti vyslovene na Instagrame hľadajú inšpirácie a posielajú fotografie. Väčšinou to je také bezkoncepčné. Iba sa im to páči.

Váš ateliér má sídlo v bratislavských Vajnoroch. Pred časom bol v podcaste naším hosťom pán Juraj Duška z developerskej skupiny VI Group – oni tam sídlia tiež. Spĺňajú podľa vás Vajnory slogan o dedine v meste?

Matúš Gondek: Myslím si, že áno. Terajší, ako aj minulý starosta sa verejne prezentujú tým, že by tento charakter chceli zachovať. Tam je aj ťažké ho zmeniť, lebo mestská štvrť je bývalá dedina pripojená k mestu. Má svoju dispozíciu, šošovkovitý prejazd, budovy, ktoré tam sú, sú definované stáročia. Dokonca má historické centrum, ktoré je pamiatkovo chránené.

Takže tam, aj keby to niekto chcel veľmi zmeniť, nezmení to. Nepridá tam električku, ktorá by išla centrom. Nepostaví tam operu alebo futbalový štadión. Na to tam miesto nie je. Charakter ostane zachovaný a myslím si, že obyvateľom to tiež vyhovuje. Často aj ľudia, ktorí tam bývajú, tak tam ostávajú dlhodobo, keď sa sťahujú, hľadajú si bývanie v tej štvrti, lebo to je niečo, čo chcú.

Branislav Hantabal: Podľa mňa je dobré, keď je takto dedina v meste, pretože ľudia to vyhľadávajú. Aj Rača je takáto. Síce v menšom meradle, ale je skôr taká dedinská. Bývam v Podunajských Biskupiciach a to je tiež taká dedina v meste. Mám rád takéto štvrte. Nemusí sa to meniť na mesto, ale nech je to pripojené dopravne. Nech je dobrá infraštruktúra. Keď sme sa rozprávali o starostoch, tak úplne všetci bojujú s financiami.

Starostovia a dediny získavajú nové financie tým, že umožnia postaviť individuálnu bytovú výstavbu rodinných domov v obciach – čo chýba takýmto štvrtiam?

Branislav Hantabal: Verejný priestor a vybavenosť. To je absolútny základ. Myslím si, že tie zástavby, ktoré sa stavali spôsobom, že mám ulicu, dva vysoké ploty a žiadnu zeleň, ľudia ani pomaly nechcú, nechcú v takom niečom bývať. Preto je dobré tlačiť na developerov, nech proste predám pozemok za viac za štvorcový meter a zainvestujem do verejného priestoru…

Som presvedčený, že pozemky sa budú lepšie predávať, keď bude ulica so stromami, zeleňou, peknou cestou, pekným parkovaním, ako keď to mám „natupo“ urobené.

Matúš Gondek: Myslím si, že developeri si to tiež uvedomujú, keď stavajú. Už nadväzujú na urbanistickú štruktúru, kde je vybavenosť s verejným priestorom, tam to napoja. Ale keď stavajú v strede poľa, tak vedia, že tam musia niečo dať, lebo ľudia nechcú žiť tak, že prídu domov a ešte sa sťahovať autom hore-dole.

Myslím si, že sa dosť dostáva do popredia aj myšlienka 15-minútového mesta. To znamená, že aby som si vedel svoje základné potreby, ako sú obchod, park, škola, škôlka obísť do 15 minút pešo. A to je veľká vec, pretože klesajú nároky na dopravu a nezahltíme cesty ďalšími autami. Nepremáva toľko ľudí hore-dole, má to oveľa väčšie dôsledky len ako to, či sa ten človek ide prejsť do parku a nemusí sadnúť kvôli tomu do auta. Takže týmto smerom sa to podľa mňa hýbe.

Branislav Hantabal: Povedal by som, že sa znova vraciame ku komunite. Mestské štvrte, v rámci ktorých chodíme pešo, nechodíme autami, stretávame sa tam s ľuďmi, poznáme sa medzi sebou, sú tam spoločné verejné priestory, je to viac predimenzované… tak aj komunita ľudí je pevnejšia, aj to celé lepšie funguje zo sociálneho hľadiska.

Rozhovor je prepisom podcastu Na betón