Autor STAVBY ROKA 2012: Moderna s ľudskou tvárou

Už po januárovej obhliadke sídla spoločnosti GasOil sme mali celkom jasný pocit, že ide o výnimočnú stavbu. Je to azda vydarenou kompozíciou a osadením do krajiny, silným príbehom investora alebo zanietením všetkých, ktorí sa na stavbe podieľali? Mnohé objasnil autor objektu, ktorý získal ocenenie Stavba roka za rok 2012, architekt Peter C. Abonyi.

Sídlo spoločnosti GasOil v Spišskej Teplici získalo najvyššie ocenenie. Napadlo vám, že by sa práve táto budova mohla stať stavbou roka?
Mne to, úprimne povedané, vôbec nenapadlo. Po sérii prihlášok pre mňa nie menej hodnotných realizácií do inej súťaže, keď sa porota ani neprišla pozrieť na miesto, som sa sústredil na čo najlepšie naplnenie programu pre investora a nemyslel som na ohodnotenie zo strany kolegov alebo verejnosti. Prvý s tým trochu prekvapivo prišiel práve dodávateľ stavby zastúpený pánom Hornáčkom, keď po zhliadnutí návrhu povedal: „Toto bude stavba roka.“ Zo začiatku som si nebol istý, či má takú silnú intuíciu, alebo konexie.

Čo podľa vás najviac oslovilo porotu?
Podľa reakcií priamo na obhliadke bolo najväčším prekvapením v prvom rade miesto vzniku, potom to, že firma sa živí inžiniersko-projektovou činnosťou, a hlavne veľkorysosť v tvorbe pracovného priestoru v čase, keď sa na zamestnancoch skôr šetrí. V samotnom architektonickom výraze to bolo zrejme najmä využitie jedinečného prírodného kontextu s fantastickými priehľadmi do tatranskej krajiny.

Stavba sa nachádza v unikátnom prostredí s výhľadom na Vysoké Tatry. Čo pre vás znamenal tento kontext?
Bol hlavnou motiváciou pri výbere miesta stavby, ktoré po mojom odporúčaní sústrediť sa na nerušený výhľad na Vysoké Tatry našiel majiteľ a riaditeľ Marian Siska na cyklistickom výlete. Toto fantastické miesto predurčilo koncept zameraný na zarámovanie panorám a vedút okolitej krajiny do pásových okien budovy. Tieto výhľady umožňujú zachovať si kontakt s prírodou aj počas nekonečných hodín projektových prác, ktoré všetci tak dobre poznáme. Je to vlastne svojím spôsobom „hommage à Vysoké Tatry“. Príjemne prekvapila aj aleja topoľov na ceste do Spišskej Teplice, ktorá tvorí prekrásne obrazy a odrazy v sklách a pripomína aktuálne ročné obdobie. Zaujímavo pôsobí aj nerušená veduta Spišskej Teplice. 

Ako ste dospeli k skladbe dvoch jednoduchých a kontrastných hmôt?
Skladba vznikla akoby sama, pretože najprv sme neuvažovali o jedálni, potom sme ju po žiadostiach zamestnancov pridali na zabezpečenie lepšieho odvetrania ako samostatný objem, ktorý som formoval kontrastne, lebo slúži na krátkodobý relax – a najlepšie pomáha pri relaxovaní práve kontrastné prostredie.

Už takmer rok je budova v prevádzke. Aké sú odozvy ľudí, ktorí v nej pracujú?
Mám také informácie, že napriek veľkým obavám z priestorov typu open space sú odozvy prevažne pozitívne. Sú aj odporcovia, ale čo ich k takémuto postoju vedie, by som nechal radšej na ich vyjadrenie.

Napriek materiálom, ktoré sa považujú skôr za chladné (okrem dreveného obkladu na objekte jedálne), napriek priznanej konštrukcii, napriek princípu otvoreného kancelárskeho priestoru a napriek strohej farebnosti pôsobí objekt v interiéri neuveriteľne útulne a prívetivo. Ako sa vám to podarilo dosiahnuť?
Som rád, že sa to darí, lebo je mojou hlavnou filozofiou vytvárať akúsi modernu s ľudskou tvárou, ak môžem použiť známu paralelu z hviezdnych hodín slovenskej histórie. Ako sa to darí, by som asi najradšej vedel z ohlasov samotných užívateľov. Asi v tom hrajú rolu istá ľudská mierka a proporcie, možno aj sústredenie akcentu architektúry mimo seba, na krajinu, na samotných ľudí a ich prácu. Architektúra sa nesnaží vládnuť, ale slúži ticho v pozadí, neruší, netvorí zbytočné prekážky, je takzvane deliberatívna (samoobmedzujúca), ako hovorí postmoderná filozofia, je fenomenologicky redukovaná. Zrejme sa podarilo naplniť zásady z programového textu, ktorý som napísal v katalógu výstav Živá architektúra v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Možno budem nakoniec v hľadaní príčin trochu patetický, ale všetko je v ľuďoch a vo vzájomných vzťahoch rešpektu a lásky. Lásky k prírode, k práci, k miestu, k ľuďom a ich práci… a hlavne viera v to, že láska vládne svetu, nie ako vzdialený budúci stav, ale teraz, stále, v každej chvíli.

Na našom januárovom stretnutí priamo na mieste ste chválili spoluprácu s investorom Ing. Mariánom Siskom. Ak je výsledkom takáto skvelá stavba, aké sú hlavné poznávacie znaky dobrého investora?
V prvom rade je to v spôsobe, akým získava zdroje – je to tvorivý, rozumný, kultivovaný a poctivý spôsob a potom ich tak aj investuje. Je to takisto v celkovom zmysle pre kultivovaný prejav, nielen v obsahu, ale aj vo forme, a veľmi dôležitú rolu hrá aj viera v intuíciu a sila doviesť jej náznaky do konkrétnych dôsledkov aj napriek často „rozumovým“ prekážkam.

Výnimočná architektúra sa prejaví, až keď je aj kvalitne zrealizovaná. Aká bola vaše skúsenosť s dodávateľmi v prípade budovy GasOil?
Prvýkrát som zažil, aké to je, keď na každom mieste je špičkový profesionál. Je to doslova radosť robiť. Moja skúsenosť bola až na malé výnimky neočakávane pozitívna. Realizácia sa pre mňa a verím, že aj pre iných architektov, posúva z nočnej mory na vzrušujúce a príjemné tvorivé dobrodružstvo.

Už aj na Slovensku neustále rezonuje téma energetickej úspornosti a nulovej spotreby. Zaoberáte sa aj vy aktívne touto otázkou? Ktoré technológie pomáhajú fungovať budove GasOil?
Touto záležitosťou sa zaoberal široký okruh špičkových odborníkov. Verím, že dospeli k výsledku, ktorý vyhovuje projektantovi, zákazníkovi a užívateľovi v jednej osobe. Ja sa touto témou zaoberám najmä pri menších stavbách. Zaujíma ma stav energetickej nezávislosti budovy a tradičné pasívne spôsoby využívania energetických zdrojov a fyzikálnych javov.

Keď sme sa naposledy rozprávali, povedali ste, že vás teší, že slovenská architektúra začína byť bezprecedentná. Ktoré slovenské stavby podľa vás sú toho príkladom?
Mojou najobľúbenejšou je sídlo spoločnosti Fénix-Zeppelin v Banskej Bystrici. Už keď som zbadal skelet, vedel som, že je to výnimočné dielo. Potom som na otvorení predpovedal skromným autorom všetky ceny, čo sa nakoniec takmer do bodky splnilo.

Vaša tvorba je takisto jedinečná. Máte nejaké rukopisné prvky, ktoré vkladáte do každého objektu?
Vedome nevkladám. Je to ako s písmom – rukopis je automatický a podvedomý, nie však náhodný, poznať ho až z napísaného textu. Keď ho však spätne čítam, nachádzam v ňom hodnoty, ktoré som kedysi prijal za svoje. Asi sa to nedá oddeliť, keď chce mať človek krajšie písmo, musí sa najprv stať lepším.

Aká cesta v prístupe k zákazke vedie od kostola v Liptovských Sliačoch či lodí na Liptovskej Mare po ružomberskú čokolatériu a GasOil?
Prístupu som sa naučil práve na stavbe kostola a myslím tým to, že v skutočnosti nie sme tvorcami, ale nástrojmi tvorenia.

Dá sa na takýchto rozdielnych témach pracovať paralelne?
Témy sú rozdielne, ale proces tvorenia je podobný. Ja vlastne nikdy vopred neviem, aký bude výsledok. Nemám ani predsudok, ani „predporozumenie“, ani sa neštylizujem… Nechám sa viesť ako slepé kura.

S každý projektom, s každou stavbou sa architekt stáva skúsenejším.
Čo vás vo vašej tvorbe najviac posúva ďalej?
Rozhodne je to realizácia ideí, ktoré sa už potom nevracajú, ale prichádzajú nové.

Mnohí architekti tvrdia, že nezáleží na veľkosti zákazky, ale skôr na obsahu, na posolstve. Máte svoj architektonický sen?
Architektonický sen je môcť realizovať architektúru čo najpodobnejšiu pôvodnej „platónskej“ idei, ktorú mi sprostredkuje moja predstavivosť, ale zároveň architektúru živú v každom zmysle tohto slova. Architektúru, ktorá dokáže osloviť nielen rozum a nielen profesionálov, ale aj všetkých vnímavých ľudí a ich city. Mojím snom je, aby ľudia architektúru milovali.

Článok bol uverejnený v časopise ASB.