Balet medzi borovicami

Štyristo kilometrov južne od Buenos Aires stojí na pobreží v borovicovom lese dom na piesku. Vyzerá, ako keby vyrástol spolu so stromami; niektoré prerastajú cez strechu, iné stredom domu. Toto súkromné letné sídlo navrhol argentínsky ateliér BAK arquitectos a svojim dizajnom sa hlási k odkazu architekta Miesa van der Rohe a jeho návrhu tehlového domu z roku 1924, ktorý nebol nikdy realizovaný.

Inšpirované klasikom

Pohľadovú tehlu ako materiál chceli využiť investori. Tí tiež prišli s požiadavkou na plochú strechu. Tieto dva prvky, spolu s výškou rozpočtu a predstavou o počte miestností, tvorili jediné východiskové zadanie, zvyšok nechali investori na architektoch. „Okamžite nám všetkým prišiel na um Miesov dom,“ vravia členovia štúdia María Victoria Besonías, Guillermo de Almeida a Luciano Kruk. „Ale vedeli sme, že musíme zvážiť, či nám táto inšpirácia pomôže aj v tomto konkrétnom zadaní.“ Pomohla. Miesov návrh tehlového vidieckeho domu pri Berlíne nebol nikdy postavený, ale niektoré myšlienky z neho, napríklad väzbu tehly a skla, použil svetoznámy architekt vo svojich neskorších dielach. Ale aj vo forme návrhu sú jeho vízie, ako vidno, inšpiratívne. Pôdorys svojou voľnou štruktúrou pripomína obrazy holandskej skupiny De Stijl. A rovnako sa môžeme pozerať aj na návrh trojice BAK arquitectos.

Zásadné bolo rozhodnutie prepojiť exteriér s interiérom, nechať vonkajšie prostredie vplávať do domu, doslova do neho vrásť. Pri návrhu dispozície bolo potrebné skĺbiť želania investorov, ktorí chceli dve spálne, dve kúpeľne (jednu en suite), šatňu a kozub v blízkosti domu. Zároveň sa snažili autori navrhnúť dom tak, aby bolo treba vyrúbať čo najmenej borovíc. Stavbu preto umiestnili do hornej, najviac vyvýšenej časti pozemku. Dom je tak skrytý v lese a z cesty sa k nemu majitelia dostanú po schodisku.

Steny trochu inak

Architekti sa museli vzdať predstavy tehlového domu, ktorá sa vybaví väčšine z nás – štyri steny a strecha. „Materiál áno, ale systém nie,“ zhŕňa princíp, s ktorým pristúpili k návrhu, jeden z tvorcov Guillermo de Almeida. Priestory sa prelínajú voľne, nie však nezmyselne. Intímne časti sú obohnané stenami zo všetkých strán, naopak, obytné miestnosti sa otvárajú v rámci domu aj mimo neho. Spoločenská časť zahŕňa kuchyňu a jedáleň, súkromná zas spálňu s kúpeľnou. Treťou zónou je izba pre hostí so sociálnym zázemím.

S okolitým lesom nie je dom zviazaný iba prostredníctvom klasických okien. Aj v uzatvorených miestnostiach, ako napríklad v kúpeľni, sú obyvatelia domu jednou nohou v piesku – vďaka horizontálnym oknám umiestneným pri podlahe. Tri stromy dokonca prerastajú cez stavbu: jeden strechou nad priestorom vchodu, druhý malý patiom, ktoré privádza svetlo a vzduch do haly a jednej z kúpeľní, a tretia borovica prechádza strieškou nad vchodom do spálne pre hostí. Vstupy do domu sú totiž dva. K hlavnému sa dostaneme najkratšou trasou z prístupovej cesty. Schody sú lemované múrikom, ktorý voľne prechádza do interiéru domu. Aj k druhému vchodu musíme ísť po schodoch, tentoraz dlhších, ale rovnako pozdĺž stienky, ktorá lemuje kozub a vonkajšie posedenie.

Tehla zvnútra aj zvonku

Neomietané tehlové murivo nájdeme nielen na fasáde domčeka, ale aj v jeho interiéri. Dôvod je jednoduchý – aby ostala zachovaná logika návrhu, v ktorom múry voľne prechádzajú z vonkajška do vnútra. V rámci múrov je nad horizontálnymi oknami vložená skrytá výstuž, ktorá v kombinácii s podpornými stĺpmi (skrytými v trámoch) umožňuje neobmedzene pracovať s výhľadmi von. Strop z pohľadového betónu slúži zároveň ako výstužný veniec, plochá strecha je vyspádovaná do štyroch strán. Betón a neomietané murivo sú tak dominantnými materiálmi v interiéri domu.

Aj priečky sú murované, v tomto prípade sú však omietnuté, podlaha je keramická bez sokla – na hrane medzi stenou a podlahou je drážka. Na parcelu uprostred lesa pri pláži nemalo zmysel zavádzať plyn, vykurovanie preto architekti vyriešili umiestnením kozuba, ktorým sa vyhrieva hlavný obytný priestor aj spálňa majiteľov. V hale je pre prípad potreby železná pec, izba pre hostí a kúpeľne sa vykurujú elektrinou. Dom je navrhnutý tak, aby bola potrebná čo najmenšia údržba; ráta sa v podstate iba s penetračným náterom obvodových stien.

Vtipná ekológia

Pre naše vnímanie je dom príliš chladný – stojí medzi hustými stromami, keramická podlaha chladí aj na pohľad a pohľadový betón tiež nepôsobí práve hrejivo. Ale štyristo kilometrov južne od Buenos Aires, čiže zhruba na úrovni Kapského Mesta v južnej Afrike, zrejme problémy s nedostatkom tepla a svetla mať nebudú. Dom sa aj tak využíva najmä ako letné sídlo, preto bolo pri návrhu podstatné udržať príjemnú teplotnú pohodu práve v tomto období. Na druhej strane, stromy v takej blízkosti neprinášajú iba samé výhody.

Z plochej strechy je napríklad nutné občas odstrániť napadané ihličie, ťažšie sa tiež osvetľujú vnútorné priestory prirodzeným svetlom. Architekti však išli až do takých detailov, že navrhli systém interiérového osvetlenia, ktorý kombinuje hlavný zdroj svetla umiestnený na koľajnici, aby sa podľa možnosti mohli jeho jednotlivé prvky presúvať, a jednotlivé bodové zdroje svetla. A navrhli aj nábytok. Je vyrobený z kanadskej borovice. Nie je však potrebné ľakať sa absurdity globalizácie, na základe ktorej by sa dovážalo drevo z borovíc naprieč celým kontinentom, keď ich naokolo toľko rastie. Architekti pri návrhu mysleli ekologicky – toto drevo pochádza z debien, do ktorých sú zabalené motory dovážané do Argentíny.

Dom Casa de Ladrillo je poctou význačnému architektovi Miesovi van der Rohe, ktorý navrhol napríklad vilu Tugendhat alebo Neue Nationalgalerie v Berlíne. Vznikol podľa projektu, ktorý sa nikdy nerealizoval. Na celkom inom mieste, o osemdesiat rokov neskôr tak BAK arquitectos dokázali, že Miesove myšlienky majú živý náboj aj v dnešných hi-Tech časoch a že originalita za každú cenu nie je spásnym riešením. Vyžaduje to však odvahu otvorene sa prihlásiť k zdroju svojej inšpirácie a tiež pokoru uznať, že vlastné nápady vložené do stavby budú už navždy iba potvrdením génia niekoho iného. V Argentíne obidve vlastnosti evidentne majú.

Hana Roguljič
Foto: BAK arquitectos